Články‎ > ‎

Karmelitánske misie 2015

uverejnené 23. 11. 2015, 8:16 používateľom RKC Farnosť Skalité   [ aktualizované 23. 11. 2015, 8:17 ]

FotkaV sobotu 28. a v nedeľu 29.11. navštívia so svojim tímom našu farnosť pátri z kláštora Bosých Karmelitánov na Starých Horách. Pri svätých omšiach (sobota: 17:20; nedeľa: 7:05; 8:30; 10:00) nám priblížia svoje povolanie a význam škapuliara.

Po svätých omšiach bude možné prijať karmelitánsky škapuliar z rúk bratov bosých karmelitánov. Prijať ho môže každý, kto túži byť pod ochranou Karmelskej Panny Márie (dospelý, dieťa, slobodný, v manželstve, rozvedený).

Škapuliar pozostáva z dvoch kusov tmavohnedej látky, spojených dvoma stužkami alebo povrázkami, je to zmenšená najdôležitejšia časť rehoľného rúcha (habitu), ktorý na sebe nosia karmelitánski rehoľníci a mníšky. V duchovnom význame je rúchom Panny Márie, do ktorého ona sama rukami kňaza prioblieka tých, ktorí sa jej túžia odovzdať. Je vonkajším znakom, ktorý nám neustále pripomína o našom zasvätení sa Božej Matke, a zároveň o jej neustálej prítomnosti a pomoci v našom živote.

Prijatie škapuliara preblahoslavenej Panny Márie z Hory Karmel prebieha podľa obradu schváleného Svätou stolicou. Najdôležitejšou časťou je požehnanie škapuliara a jeho vloženie na veriaceho, ktoré vykonáva kňaz alebo diakon. Po prijatí škapuliara v tejto tradičnej forme si ho veriaci môže zameniť za karmelitánsky medailón, s Božským Srdcom na jednej a Pannou Máriou Škapuliarskou na druhej strane. Medaila i škapuliar sa môžu zamieňať ľubovoľne a nie je potrebné nové posvätenie. Kto prijíma karmelitánsky škapuliar, dostáva duchovnú účasť v spoločenstve celej rodiny karmelitánskeho rádu. Okrem toho sa škapuliar stáva malým znakom veľkého karmelitánskeho ideálu: intímneho spojenia s Bohom skrze Máriu a priateľstva medzi učeníkmi.

Hlavné milosti spojené s úctou a nosením karmelitánskeho škapuliara:

  • ochrana Panny Márie pred večným zatratením,
  • vyslobodenie z očistca v prvú sobotu po smrti,
  • ochrana Panny Márie po celý život a v hodine smrti,
  • duchovné spojenie s karmelitánskou rodinou a účasť na jej duchovných dobrách.

Základné záväzky spojené s úctou a nosením karmelitánskeho škapuliara:

  • obnovené úsilie nasledovať Pána Ježiša s pomocou Panny Márie,
  • stále nosenie škapuliara (s výnimkou niektorých situácií),
  • zápis do knihy tých, čo prijali škapuliar (meno, priezvisko, bydlisko),
  • každodenná modlitba, ktorú určí kňaz (napr. Pod Tvoju ochranu sa utiekame).

Počiatky karmelitánov sú spojené s dejinami hory Karmel, situovanej v dnešnom Izraeli, pri Stredozemnom mori, v blízkosti mestečka Nazaret. V hebrejčine znamená karmel "ovocnú záhradu" alebo "Božiu vinicu". V 9. storočí pred Kristom, v dobe proroka Eliáša tu došlo k zápasu o pravú vieru Izraela: Pán pred očami Izraelitov zapálil obeť, ktorú pripravil prorok Eliáš (1Kr 18).

Po Eliášovi sa ohlasuje Panna Mária. Ona je patrónkou a ochrankyňou rádu, hviezdou morskou, svetlom, ktoré bezpečne vedie k Pánovi. Karmelitáni si ju ctia nielen ako vzor čností, ale hlavne ako milujúcu Matku, ktorá prináša Dieťa Ježiša. 

Dejiny karmelitánskeho škapuliara sa začínajú v závere 12. stor. V jaskyniach Karmelskej hory pri Eliášovej studni sa usadili kresťanskí pustovníci. Pochádzali z Európy a do Svätej zeme prišli spolu so zástupmi tretej križiackej výpravy. Väčšinu dňa trávili v modlitbe, práci a pôste, konali náročné skutky pokánia. Chceli nasledovať príklad horlivého proroka Eliáša. Zvlášť si uctievali Pannu Máriu a nazývali sa bratmi Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. V rokoch 1207 - 1214 miestny biskup Albert Jeruzalemský schválil spôsob ich života. Po ústupe križiakov bol však ich pobyt na hore Karmel nebezpečný. V r. 1247 pápež Inocent IV. upravil Karmelitánsku regulu tak, aby podľa nej mohli žiť aj v Európe, kam sa medzitým začali presídľovať. Ich život sa zmenil - od pôvodného pustovníctva k apoštolskému životu. Karmelitáni sa otvorili štúdiu i výučbe na univerzitách, kázali, hlásali evanjelium. 

A Matka Božia si verne plní svoju úlohu, ochraňuje, s láskou sprevádza jej zasvätený rád a svojím materinským plášťom prikrýva všetky svoje deti. Posiela i zvláštny znak svojej ochrany škapuliar. V r. 1251 v noci z 15. na 16. júla mal podľa tradície anglický karmelitán sv. Šimon Stock videnie Najsvätejšej Panny. Podala mu škapuliar a povedala: "Prijmi, najmilší syn, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a pre všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a večného záväzku."

Karmel je celkom mariánsky (Totus Marianus est Carmelus). Matka Božia berie do náručia svoje deti, ktoré k nej s dôverou volajú a predstavuje ich duše svojmu Synovi. V Jej náručí sme v Jeho objatí. V roku 1452 bl. Ján Soreth, generálny predstavený rádu, založil ženskú vetvu Karmelu - sestry karmelitánky. Na jeho podnet v tom istom roku osobitnou bulou potvrdil pápež Mikuláš aj karmelitánsky spôsob života pre laikov - tretí rád.

Reforma karmelitánskeho rádu. Po dynamickom rozvoji rádu v 14. storočí dochádza postupne ku kríze. Došlo k oslabeniu ducha modlitby, chudoby a poslušnosti. Príčin bolo viacero: vonkajšie - napr. epidémia moru, ale aj vnútrocirkevné - dvojité pápežstvo (Avignon - Rím) a privilégiá od pápežov i panovníkov oslabujúce ducha bratského spoločenstva. Síce existovali niektoré pokusy o návrat k pôvodnému duchu Karmelu, ale ani jeden neprerástol do hnutia, ktoré by preniklo celú rehoľu. Až v 16. storočí ľudsky i duchovne zrelí španielski karmelitáni - Terézia od Ježiša a Ján od Kríža, s podporou vtedajšieho generálneho predstaveného, položili základy reformovaných, t.j. bosých karmelitánov a karmelitánok. Pochádzali z rodín, v ktorých dostali veľmi dobré ľudské základy, príklady živej viery a praktickej lásky k blížnemu. Práve v dnešnej dobe, poznačenej oslabením rodinných väzieb a vzájomnej lásky jej členov (aj v kresťanských rodinách), správne pochopenie ľudských základov na ceste k Bohu nemožno odsunúť nabok. Duchovný život vyžaduje schopnosť žiť najprv ako vnútorne vyrovnaný, triezvo uvažujúci a zodpovedný človek. Obidvaja reformátori Karmelu prišli do rehole ako zdravé, vnútorne bohaté a tvorivé osoby a na tomto základe mohol Boh rozvinúť svoje dielo.

Na Slovensko prišli karmelitánii prvý raz koncom 14. storočia. Kláštory však zanikli a boli zrušené počas reformácie a osvieteneckou politikou Jozefa II. Po nútenej prestávke, ktorá trvala viac ako 200 rokov, sa v 90. rokoch 20. storočia Rád bosých karmelitánov (OCD - Ordo Carmelitarum Discalceatorum) vrátil na územie Slovenska. Bosí karmelitáni v súčasnosti pôsobia v Košiciach - Lorinčíku, na Starých Horách a v Banskej Bystrici. V r. 1995 bol v Košiciach založený prvý ženský kláštor bosých karmelitánok a v r. 2007 druhý kláštor v Detve.