„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (1Kor 15,17ab.20a).


1. adventná nedeľa: Ježiš vstal z mŕtvych!

Nie, nepomýlil som sa. Nosnou témou nového cyklu týchto písačiek bude zmŕtvychvstanie nášho Pána, Ježiša Krista. Prečo?

Rozprával som sa pred nejakým časom s istým chlapom, takým bežným nedeľným katolíkom, dva-tri razy do roka ide na spoveď. Dostali sme sa k téme viery a pri nej povedal, že v zmŕtvychvstanie verí tak na polovicu. Ale že skôr si myslí, že to je len nejaká tradícia. Keď som sa ho opýtal, že prečo potom chodí v nedeľu do kostola, tak povedal, že to berie ako súčasť našej kultúry. Bol som z toho paf... Preto som sa už dávnejšie rozhodol, že celý rok sa budem svojimi písmenkami motať okolo nášho Pána Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych.

Na zmŕtvychvstaní Ježiša Krista stojí a padá celé kresťanstvo. Pozri si ten citát v úvode, ktorý nás bude sprevádzať celý rok. „Ak Kristus nevstal...“ Rozumieš? Všetko v našom živote kresťanov sa odvíja od zmŕtvychvstania. Veríš, že Ježiš vstal z mŕtvych? Ak áno, dúfam, že jasáš (aj v utrpení), lebo Ježiš je s tebou. Ak nie, čo ťa do kostola priťahuje? Možno by uverenie v zmŕtvychvstanie mohlo dať nový impulz tvojmu životu...

Adventné obdobie, ktoré sa dnes začína, si takmer automaticky spájame s Narodením Pána. No mali by sme s ním mať spojené ešte niečo, čo je pre nás existenčne dôležitejšie: Ježiš sa totiž vráti v sláve a bude koniec sveta v podobe, ako ho poznáme. Táto naša viera vyplýva práve z faktu Ježišovho zmŕtvychvstania. V Písme je toho veľa, čo Ježiš povedal. Predpovedal aj to, že bude ukrižovaný a zomrie, ale potom vstane z mŕtvych. Ak veríme v túto pravdu, potom nutne musíme veriť, že sa stane aj všetko ostatné. Takže Ježiš určite splní svoj sľub, že sa vráti. My máme byť na to pripravení. Lebo on sa nevráti len tak pre parádu, ale preto, aby súdil živých i mŕtvych, aby ľudstvo rozdelil na pravú a ľavú stranu. Jedni pôjdu s Ježišom do neba, druhí do pekla. Na ktorej strane to bude lepšie?

Máme tu Advent, ktorý máme prežiť ako ostrý nácvik na Ježišov druhý príchod. Ostrý preto, lebo každé ráno, keď sa zobudíme a budeme ešte tu, si musíme pripomenúť, že dnes môže prísť Ježiš. A na základe tejto myšlienky žiť tak, aby nás pri svojom príchode „našiel i bedliť v modlitbách i jasať na jeho slávu“ (2. adventná prefácia).

Čím teda začať? Responzórium tejto nedele nám dáva perfektný návod: „K tebe, Pane, dvíham svoju dušu“ (Ž 25, 1). Začni každý deň hneď ráno – a potom často cez deň – modlitbou dvíhať svoju dušu k Bohu. Spočiatku to môže byť ťažké, najmä ak je zaťažená „obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život“ (Lk 21, 34). Ale ak sa v spovedi tej záťaže zbavíš a potom dvíhaním duše k Bohu sa budeš chrániť pred novou záťažou, tak uvidíš, že už len myšlienka na Ježišov príchod v sláve ti prinesie radosť a pokoj. A s takýmto postojom sa ti bude lepšie pracovať, učiť, odpočívať... Neboj sa, že to nezvládneš. Veď aj Boh bude konať: „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku... Nech posilní vaše srdcia...“ (1 Sol 3, 12. 13).

Tak nezabudni: Ježiš vstal a príde! Aleluja!

2. adventná nedeľa: Jednoduchá radosť

Izrael si skomplikoval život. Boh im cestou z Egypta všetko jasne načrtol, ukázal, no oni sa postupne vybrali vlastnou cestou: „Čo sme deti, aby sme stále len poslúchali?“ Ich odklon z Božej cesty mal nedozierne následky – zničenie chrámu i Jeruzalema, zajatie, poroba, nárek... A pritom všetko mohlo byť také jednoduché – keby vložili srdce do svojich obradov, do prinášaných obiet, do vzťahov s ľuďmi...

Tieto myšlienky sa mi vyrojili v hlave pri čítaní dnešných liturgických textov. Jednoduchosť života – pre toho, kto žije s Pánom. Lebo keď prorok Baruch najprv ohlasoval a neskôr napísal svoju výzvu: „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy... Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného“ (Bar 5, 1 – 2 ), veru to navonok nebol čas radosti a plesania. Vlastne bol – pre tých, ktorí uverili Pánovmu slovu, že privedie späť sionských zajatcov (pozri Ž 126). Títo sa nemohli radovať z okolností, v ktorých žili, ale v tých istých okolnostiach sa mohli radovať, lebo Pán na nich nezabudol, prisľúbil vykúpenie, záchranu.

A to isté sa týka nás. Možno je v našich časoch priveľa toho, čo nám spôsobuje bolesť – či pri pohľade na politiku, ideológie alebo nepokoje, či na to, čo robia niektorí ľudia v Cirkvi –, no aj v tej bolesti a náreku nad hriechom – vlastným aj iných – môžeme žiť v plesaní a radosti, lebo Boh prišiel a zostal s nami. 

A v tom je tá jednoduchosť, ktorú môžeme žiť – Boh je so mnou a nech sa deje čokoľvek, deje sa jeho vôľa, prichádza jeho kráľovstvo. On veľmi dobre vie, načo mi bude choroba, ktorú práve znášam, načo mi bude vzťah, v ktorom práve trpím, načo mi bude zlyhanie, z ktorého sa potrebujem čo najskôr vyspovedať... Ak v toto neverím, tak sa zamotám v sebe samom a neuvidím prichádzať Božiu slávu práve v tej situácii, v akej som.

Advent je čas, keď potrebujeme otvoriť oči a vidieť „za“. Vidieť prichádzať Ježiša – nie iba ako narodené Dieťa v jasliach, ale ako Pána svojho srdca a tiež ako Pána, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych. Ak ho vidím takto, nemusím sa ničoho báť, lebo „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31b). 

A zároveň potrebujeme oči zavrieť, aby nás ponuka sveta, tela i diabla nezviedla. Zavrieť oči a zamerať svoje vnútro na prítomnosť živého Pána. Veď sľúbil, že bude s nami po všetky dni života.

Život môže byť taký jednoduchý, radostný a pokojný. Všimni si, ako Lukáš cituje proroka Izaiáša. Vyrovnať chodníky je naša úloha. Vyplniť doliny, znížiť kopce a vrch, napriamiť krivé a vyhladiť hrboľaté je Boží rozkaz (Lk 3, 4 – 5). Vyrovnám svoj chodník, ak opustím hriech a priľnem k Bohu (možno stokrát denne). O ostatné sa postará Boh svojím rozkazom.

Príď, Pane Ježišu!

3. adventná nedeľa: Boh jasá!

Možno si hovoríš: „Som taký, aký som, s tým sa už nič nedá robiť.“ A možno ti to hovoria iní. No Ježiš pri pohľade na teba hovorí Otcovi: „Otče, v tom človeku sú neuveriteľné možnosti na pôsobenie tvojej milosti! Obrovská príležitosť prejaviť milosrdenstvo!“ 

Nejako podobne je to aj s radosťou, ku ktorej ťa dnes vyzýva Písmo. Môžeš vidieť svoj život ako ubolený, plný utrpenia a slabosti, zlyhaní, jednoducho hotový prepadák. No môžeš presne ten istý život vidieť ako miesto, kde pôsobí Boh so svojou láskou, s milosrdenstvom a milosťou, čo by v tebe malo vyvolať nesmiernu radosť.

Veľmi by ma potešilo, keby si počas týchto dní, keď intenzívnejšie očakávame Ježišov druhý príchod, nadobudol inú optiku pohľadu na seba. Aby si sa videl tak, ako ťa vidí Boh – plného príležitostí prijímať jeho dary. Možno si hovoríš, že ty si už raz taký a nezmeníš sa. Odmietni toto klamstvo o sebe. Napríklad takto: „Odmietam klamstvo, že som zbytočný/nemožný/neschopný/... a prosím ťa, Bože, aby si zmenil môj pohľad na seba – aby som sa videl tak, ako ma vidíš ty.“

A ako ťa Boh vníma? Dnešné liturgické texty hovoria o jasote, plesaní, radosti, záchrane. O tom, že Boh plesá a jasá nad tebou (Sof 3, 17). Možno sa ti to zdá neuveriteľné. Ale keď to hovorí Písmo, tak skús tomu veriť. Vari Ježiš nepovedal, že v nebi bude radosť nad každým, kto koná pokánie? A pokánie nie je len to, že vyznáš svoje hriechy a prijmeš odpustenie, ale aj to, že odmietneš každé klamstvo o sebe, ktoré sa kdesi v tebe hlboko zakorenilo, a prijmeš pravdu, ktorú ti ponúka Písmo. Boh sa chce z teba radovať. Dovoľ mu to. Prosím.

Viem, že nie je jednoduché zmeniť pohľad na seba samého. Ale ide to. Ak budeš o to bojovať. Ak budeš prijímať všetko, čo ti Boh dáva pre uskutočnenie takejto zmeny. Modlitba, Písmo a učenie Cirkvi, sviatosti, spoločenstvo... To sú jeho dary – a ešte mnohé iné –, aby si sa mohol radovať. 

Začni možno hľadaním odpovede na otázku: „Kto som pre Boha ja?“ Hľadaj ju najprv pri betlehemských jasliach, potom prejdi k Ježišovmu krížu a pri jeho prázdnom hrobe sa stretni so Zmŕtvychvstalým. Tak najlepšie spoznáš, kto si pre Boha. A celý tvoj život dostane jasný smer i cieľ.

4. adventná nedeľa: Krič!

Myslím si, že výber veršov z 80. žalmu do dnešného responzóriového spevu bol naschvál robený tak, aby vyniklo naliehavé volanie človeka k Bohu: „Pastier Izraela, počúvaj, zaskvej sa, vzbuď, príď, vráť sa, zhliadni, podívaj sa, navštív, chráň, obnov, rozjasni!“ Takéto hromadenie slov podobného významu zvýrazňuje dôležitosť situácie, v ktorej žalmista vzýva Boha a priam žiada jeho zásah. Aká je to teda situácia?

Historicky zrejme súvisela s útokom Asýrie na Izrael niekedy za panovania kráľa Ezechiáša okolo roku 700 pred Kristom. No Cirkev tento text zaradila do liturgie na zvýraznenie volania človeka v inom nebezpečenstve, ktoré je oveľa hroznejšie ako útok pohanského vladára. Je to volanie v nebezpečenstve večnej smrti, keď niet poruke nijakého záchrancu, spasiteľa. Preto sú čítania tejto nedele akoby odpoveďou Boha na toto volanie: prísľub záchrancu v Knihe proroka Micheáša, jeho blížiaci sa príchod v Lukášovom evanjeliu a spôsob záchrany v Liste Hebrejom.

Slová tohto volania teda nepripisujeme len ľuďom z dávnych vekov, ale privlastňujeme si ich aj my sami. Aj my sme totiž neustále ohrozovaní zlom v mnohorakých podobách, neraz vábivých a príťažlivých. Preto v očakávaní sviatku Narodenia Pána sme znovu vyzývaní volať k Bohu o spásu.

Zároveň je však naše volanie plné radosti a jasotu – lebo my už vieme, že naša spása, naša záchrana sa uskutočnila. Ježiš – to je meno, ktoré nám neustále pripomína, že sme už vykúpení, lebo on žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. A hoci vystúpil do neba, zároveň podľa vlastných slov ostal s nami. Takže nám ostala v podstate jednoduchá úloha – byť, ostávať, zotrvávať s Ježišom, aby sa naša spása dovŕšila buď vo chvíli jeho druhého príchodu, alebo v momente našej smrti.

Slovom, texty dnešnej bohoslužby slova mi prinášajú veľkú radosť. Dúfam, že aj tebe. Lebo človek –ty aj ja – kričí: „Pomoc!!!“ a Boh odpovedá: „Tu som, konám.“ Slovami Písma: „Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: ‚Neboj sa!‘“ (Nár 3, 57). Tak sa neboj volať k Bohu. To je jedno, či máš problém milovať alebo napísať písomku v škole, či trpíš nevyliečiteľnou chorobou alebo máš nádchu, či si obklopený veľkou rodinou alebo si celkom sám. Vo všetkom, čo prežívaš, volaj k Bohu. A on ti odpovie. 

Môžeš prežiť krásne sviatky Narodenia Pána. Ak prijmeš Boží pohľad na svoj život. Ak uveríš, že sa o teba stará. Vo filme Spolok mŕtvych básnikov (1989) učiteľ vyzýva žiakov, aby sa postavili na stôl a pozreli sa na svet z inej perspektívy. Možno aj ty sa potrebuješ vyškriabať na pomyselný stôl a uvidieť aj tieto sviatky z iného uhla pohľadu. Zrazu zistíš, že sa niet prečo naháňať, znervózňovať (seba aj iných), ale môžeš prinášať radosť a pokoj. Lebo tvoj život patrí Bohu. Živému Bohu!

Slávnosť Narodenia Pána: Zachráň ma!

Ak by si si prečítal texty všetkých štyroch svätých omší, ktoré sa dnes slávia (vrátane vigílie), určite by si si všimol, že majú jednotnú skladbu. Prvé čítania (všetky sú z Knihy proroka Izaiáša) ohlasujú proroctvo o budúcej záchrane, ktorá je už veľmi blízko. Tri texty z evanjelií hovoria o narodení Mesiáša, len štvrtý je oslavou Slova, ktoré prišlo na svet. Druhé čítania spájajú proroctvo a evanjelium vysvetlením, že narodené Dieťa, vtelené Slovo, je sám Spasiteľ. A žalmy nás vyzývajú k radosti a oslave, lebo prišla spása.

Kedy nám však tieto texty skutočne prinášajú radosť? Ak my sme tí, ktorí potrebujú spásu, záchranu. Lebo ak sme presvedčení, že sme dobrí, že viac-menej plníme všetky prikázania a svoj kresťanský život zvládame, tak spásu nepotrebujeme. Prežívame Vianoce. Vo väčšej či menšej miere s celou komerciou, ktorá k nim patrí.

Ale ak neustále vnímame svoju slabosť, každodennú biedu a zlyhania, veľmi dobre vieme, že bez Spasiteľa sa nepohneme, že bez neho „nemôžeme urobiť nič“ (porov. Jn 15, 5). A v takom prípade prežívame slávnosť Narodenia Pána. Vo väčšej či menšej miere so všetkou radosťou, ktorá k nej patrí. Prijímame sviatosti, čítame viac z Písma, chodíme po spievaní či koledovaní, aby sme všade ohlásili radostnú zvesť o príchode Záchrancu, o možnosti byť s ním...

Veľmi som sa v posledných dňoch tešil na Ježišovo narodenie. Paradoxne vo svojich slabostiach. Tak veľmi som chcel tráviť čas nielen pomáhaním pri pečení a upratovaní, ale aj nad Písmom, v osobnej modlitbe... A namiesto toho som viackrát skončil pri športových prenosoch či sledovaní správ. Niežeby na tom bolo niečo zlé, ale vnímal som, že Ježiš chce odo mňa viac pozornosti, ktorú som mu nedokázal dať. Zakaždým, keď som si to uvedomil, zalial ma pocit hanby a konal som pokánie... A o chvíľu som znovu od Ježiša ušiel... Tak veľmi som pritom vnímal, že potrebujem Záchrancu. Preto dnes slávim Narodenie Pána!

Celým srdcom túžim, aby ste nemali Vianoce, ale nádhernú slávnosť Narodenia Pána. Aby ste veľmi, ale skutočne veľmi potrebovali Záchrancu. 

Kristus sa narodil! Oslavujte ho!

Sviatok Svätej rodiny: U nás doma

Keď sme s manželkou teraz počas sviatkov stretávali známych, mnohým sme želali, aby Ježiš bol u nich stále doma. Lebo sme presvedčení – nielen teoreticky, ale aj na základe života v rodine, kde, ako dúfame, Ježiš je stále doma –, že to je najjednoduchšia cesta k pokoju a svätosti. Som či sme s Ježišom – život je krásny, hoci ťažký. Nie som či nie sme s Ježišom – život sa stáva peklom aj uprostred bohatstva a plného zdravia. 

Pri jednom stretnutí na ulici sme s manželkou počuli obligátne: „Len aby sme boli zdraví...,“ na čo som zareagoval: „A bez hriechu...“ Je zaujímavé sledovať ľudí, keď začujú takúto nečakanú vetu či želanie. Myslím si, že občas potrebujeme počuť takéto nezvyčajné priania. Aby nás prebudili a ukázali nám, že existuje niečo oveľa dôležitejšie ako zdravie a šťastie. A to niečo je dokonca niekto – Ježiš medzi nami, Ježiš v nás.

Len z tohto pohľadu môžeme pochopiť napríklad Annu z dnešného prvého čítania. Oddojčila chlapca a ešte malého ho priviedla k Helimu, aby slúžil Pánovi. Z ľudského hľadiska nezmysel. Z Božieho pohľadu to najlepšie, čo sa malému Samuelovi mohlo stať. Dokonca aj my to tvrdíme, keď dnes v responzóriu spievame: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome, Pane“ (Ž 84, 5). Byť blízko pri Bohu je znakom blaženosti.

Možno si hovoríš, že ty predsa nemôžeš odísť a žiť niekde v kostole. Nie, nemôžeš a ani to nikto od teba nechce. Ale môže sa stať niečo iné, obdivuhodné – môžeš zakúšať blaženosť tým, že Boh príde a bude prebývať v tvojom dome. Tvoja rodina môže byť svätá – to jest iná, oddelená pre Pána. Tvoja rodina môže totiž v tých istých okolnostiach ako rodiny pohanov okolo teba žiť ináč, lebo v tvojej rodine býva Boh. Predovšetkým v srdciach členov tvojej rodiny – preto je dôležité časté prijímanie sviatostí, ktoré posilňujú Boží život v nás. A Boh býva potom tiež v spoločenstve takej rodiny, ako to sľúbil Pán Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Zdá sa ti to ťažké? Je to ťažké. Ale zároveň veľmi jednoduché. My už totiž sme Božími deťmi (pozri 1 Jn 3, 1). Máme všetko potrebné na to, aby sme žili sväto – a boli blažení, lebo s nami je Boh!

Všimni si ešte Ježišove slová, ktoré povedal, keď ho Mária s Jozefom našli v jeruzalemskom chráme: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Písmo ďalej hovorí, že „sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“. Bol tam, kde išlo o jeho Otca. Bol v Nazarete, v rodine. Bude aj v tvojej rodine, ak ho budeš hľadať a pozveš do svojho domu. Ježiš je totiž živý a je s nami. Tak prečo ho nechať len v kostole, keď môže byť doma v tvojom dome?

Možno túto nedeľu po obede ostaňte chvíľu pri sviatočnom stole a opýtaj sa svojej rodiny, či by chceli, aby Ježiš u vás doma býval. Pouvažujte spolu, čo musíte urobiť, aby sa taký skvelý hosť stal u vás doma trvalým obyvateľom. Možno zistíte, že už nemusíte robiť nič – že Ježiš u vás doma už býva. Tešte sa z toho! Zaspievajte mu! Povedzte niekomu, akého vzácneho člena rodina máte!

Slávnosť Zjavenia Pána: Pohania

Kto si pôvodom? Slovák? Moravan? Čech? Poliak? Slezan? Róm? Možno Nemec, Maďar, Rusín, Ukrajinec... Kelt? V každom prípade však takmer všetci ľudia, ktorých poznáš, môžu povedať: „Pochádzam z pohanov.“ Platí to totiž o všetkých ľuďoch, ktorí nie sú Židmi. 

Ak sa takto na seba pozerám, potom dnešná slávnosť je pre mňa veľkou radosťou. Lebo to, že sa môžem klaňať Pánovi, že mu môžem prinášať dary, že môžem mať takého skvelého Kráľa, akým je Ježiš Kristus, to všetko je preto, lebo Boh sa rozhodol zachrániť pre večný život aj pohanov. Nielen vyvolený národ, ale všetci ľudia môžu uvidieť – a dosiahnuť – Božiu spásu. Teda aj ja. Nik nie je mimo dosahu Božej lásky a starostlivosti.

Evanjelium o príchode a poklone troch mudrcov je krásnou a výrečnou ilustráciou splnenia Izaiášovho proroctva o tom, že národy prídu do Jeruzalema, aby sa klaňali jedinému Bohu (pozri Iz 60, 1 – 6). Je tiež ilustráciou splnenia proroctva žalmu o tom, že Pánovi sa budú „klaňať všetky národy sveta“ (porov. Ž 72, 11). Je zároveň podkladom k Pavlovmu tvrdeniu, že aj „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Ježišovi Kristovi“ (Ef 3, 6). A vieš, čo je na tom najlepšie? Aj tvoj život je ilustráciou naplnenia dnešných biblických textov. Ak si pokrstený, ak sa denne klaniaš Pánovi, tak si dôkazom pravdivosti Pánových slov o vykúpení pohanov.

Možno sa necítiš ako dôkaz nejakej pravdy. Ale to nie je podstatné. Lebo žijeme podľa pravdy, nie podľa toho, ako sa cítime. Krstom sme sa stali súčasťou Krista, Božími deťmi. Už nie si pohan, ale Boží človek. Toto je pravda, ktorú môžeš vyznávať vždy, aj vtedy, keď sa cítiš ako zbitý pes či špinavá handra. Možno potrebuješ k takému vyznaniu spoveď. Neváhaj a choď na ňu čo najskôr. Nech je tvoj život pravdivou ilustráciou Božieho slova. Ako napísal svätý Lev Veľký: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti (2 Pt 1, 4), preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva (porov. Kol 1,13). Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou cenou je Kristova krv“ (Liturgia hodín, posvätné čítanie na slávnosť Narodenia Pána).

2. nedeľa v Cezročnom období: Má moc!

Od pondelka som čítal texty nedeľných čítaní a hľadal, čo ich spája. Teda okrem čítania z 2. listu Korinťanom, ktorý sa číta na pokračovanie a nemá priamu súvislosť s ostatnými textami. A objavil som toto:

Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša hovorí o rozhodnutí Mesiáša spasiť/zachrániť Jeruzalem. Nielen tak hocako, ale zjavne a bohato. Prirovnáva svoj záujem o Jeruzalem k záujmu ženícha o svoju nevestu. Celé čítanie je prísľubom, že Mesiáš bude konať s mocou a úplne zmení údel vyvoleného ľudu.

Žalm je výzvou ohlasovať a oslavovať dielo, ktoré Pán už vykonal. Vyhlasuje: „Pán kraľuje!“ (Ž 96, 10a). Na jednej strane je oslavou vyslobodenia vyvoleného národa z babylonského zajatia. Ale na druhej strane je tiež reakciou na dnešné evanjelium o premene vody na víno v Káne. Je ohlasovaním a oslavou toho, že Mesiáš sa ujal svojej moci a začal konať znamenia dokazujúce, že on je Bohom povolaný a vyvolený zachrániť Boží ľud.

V knihe poľského autora Romana Brandstaettera Ježiš z Nazareta autor uvádza, že keď Boh posielal Mojžiša do Egypta, dal mu moc urobiť pred faraónom dve znamenia – premeniť palicu na hada a uzdraviť malomocenstvo (pozri Ex 4, 1 – 8). Z toho Židia odvodili, že keď príde Mesiáš, tiež bude mať túto moc, lebo podľa Mojžišovho prísľubu Pán im mal vzbudiť proroka, ktorý bude ako Mojžiš (pozri Dt 18, 15). Ježiš to dokázal tým, že ako prvé znamenie premenil vodu na víno – mal moc meniť podstatu aj podobu vecí. A evanjelista Ján ako druhé znamenie uvádza uzdravenie syna kráľovského úradníka (pozri Jn 4, 46 – 54). 

Dnes sa teda akoby v slávení Cirkvi završuje Pánovo zjavenie, ktoré slávime tento rok už tretiu nedeľu. Ježiš sa zjavuje ako Vládca/Kráľ (pri návšteve troch mudrcov), ako Služobník a Boží Syn (pri krste v Jordáne), ako Záchranca/Mesiáš (pri premene vody na víno).

Aké pre nás plynie z toho ponaučenie? Žiadne :-) Nejde mi o ponaučenia, ale o to, aby sme žili z viery v to, čo sme objavili. Aby sme so žalmistom plesali, lebo „Pán kraľuje“! Aby sme neutonuli v zmýšľaní tohto sveta, ktorý nám ponúka „chlieb a hry“ – aj cez politiku, umelo konštruované problémy, špekulácie o ľudských právach a podobne –, ale aby sme vždy mali pred očami toho, ktorý má moc zachrániť nás pre večný život: Ježiša Krista. Božieho Syna, Mesiáša, nášho Pána. A Ženícha.

Nič z toho by nás nemuselo zaujímať, ak by Ježiš skončil ako každý iný človek v dejinách. Ale Ježiš žije! Lebo hoci zomrel, vstal z mŕtvych! Preto môžeme znovu a znovu jasať a radovať sa, lebo je isté, že sa vráti a dovŕši dielo našej záchrany.

Ježiš má moc dokončiť dielo, ktoré v nás začal (pozri Flp 1, 6). Nuž buď s ním a uvidíš ešte väčšie veci. Skús o tom niekomu povedať :-).

3. nedeľa v Cezročnom období: Boh hovorí!

Od prvého prečítania liturgických textov tejto nedele vnímam vo svojom srdci pokoj a vnútornú radosť. 

Vnímam totiž, že nie som sám, ale som súčasťou Kristovho tajomného tela, Cirkvi, v ktorej mám svoje nezastupiteľné miesto a úlohu. 

Vnímam radosť z ohlasovania Božieho slova – radosť z radosti Židov, ktorí po návrate z babylonského zajatia prvý raz po rokoch počujú slová Svätého písma. Plačú – možno od dojatia, možno s vedomím, ako veľmi sa prehrešovali proti Bohu –, no napokon prežívajú radosť, lebo Boh na nich nezanevrel, ale stále k nim hovorí.

Vnímam radosť žalmistu, ktorý sa doslova vytešuje z bohatstva, obsiahnutého v Božom slove – vyjadrujú to prívlastky ako dokonalé, hodnoverné, správne, jasné, pravdivé, spravodlivé. A tiež z účinkov Božieho slova – osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce, osvecuje oči.

Napokon vnímam radosť Ježiša, ktorý ohlasuje, že dnes sa naplnili slová Písma, ktoré práve prečítal. A som presvedčený, že tým nemyslel len to, že ho Pán pomazal, ale aj to, že prepúšťa na slobodu zajatých, navracia zrak slepým... Keď k tomu dodal, že vyhlasuje Pánov milostivý rok, Židia veľmi dobre vedeli, čo to znamená. Skús si to nájsť v Knihe Levitikus 25.

Dnes by sme znovu mali pri počúvaní textov Božieho slova plakať – od radosti. Lebo toto slovo sa dotýka nás. To my sme prepustení na slobodu, nám sa vracia zrak (ako dobre si pamätám deň, keď sa mi po rokoch vzdialenia sa od Boha vrátil zrak a opäť ku mne začalo Písmo hovoriť), my sme tí, ktorým Boh osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce...

Počúvaj Božie slovo a raduj sa s Ježišom, že sa uskutočňuje. Aj dnes a aj v tvojom živote. Veď ak sa naučíš trvalo byť s Ježišom a radovať sa z jeho diela vykúpenia, budeš prežívať pokoj a budeš oveľa bezpečnejší pred nepriateľom a jeho útokmi, ako keby si žil v neustálom napätí a strachu zo zlyhania.

4. nedeľa v Cezročnom období: Držať sa Ježiša

Dnešné evanjelium je akoby neúplné, akoby Lukáš niečo pri opise deja v Nazarete vynechal, čo potom vyvoláva otázky: Prečo Ježiš „politicky nekorektne“ (priamo do očí, bez ohľadu na následky, vediac, že sa tým mnohí dotkne) povedal svojim rodákom, že si nectia proroka? A prečo im uviedol príklady Eliáša a Elizea a ich pôsobenie medzi pohanmi? Čo si má z toho dnešný človek poskladať?

Neviem jasné odpovede na tieto otázky, no skúšam pomôcť si prvým čítaním o povolaní proroka Jeremiáša a žalmom. Boh Jeremiášovi prisľubuje pomoc, ochranu, oporu pri ohlasovaní Božích posolstiev. Žalm zas vyjadruje prosbu o túto pomoc a zároveň ochotu neprestať ohlasovať Pánove zázračné diela. Z toho mi vyplýva v súvislosti s evanjeliom pár poznatkov:

1. Boh je verný a ochraňuje svojich prorokov. Ježiš nezahynul, keď ho chceli jeho rodáci zabiť.

2. Prorok – v tomto prípade Ježiš – je verný v ohlasovaní Božieho posolstva, lebo vie, že je to jeho úloha a povinnosť. A to aj v prípade, keď to posolstvo vyvolá búrku nevôle a v Ježišovom prípade dokonca pokus o zabitie.

3. Boh nepestuje „politickú korektnosť“. Nazýva veci a situácie pravým menom, odhaľuje hriešne zmýšľanie a usvedčuje zo zlyhaní. No nikdy to nerobí samoúčelne, ale aj Nazaretčanom cez Ježiša hovoril (hoci to svätopisec doslovne neuvádza), že majú možnosť zmeniť svoje zmýšľanie. Po Ježišovej reči mali šancu byť prvými, ktorí „si uctia proroka v jeho vlasti“ (porov Lk 4, 24).

4. Boh uprednostňuje. Pohanov. Veľmi mu záleží na tom, aby sa stratení našli. Preto pre ich záchranu používa aj mimoriadne prostriedky – ako bolo jedlo pre vdovu a jej syna v Sarepte či uzdravenie Námana.

Mám z toho pre seba tri závery. 

Ak sa do celej situácie vložím ako Boží muž, ako človek, ktorý má v Cirkvi svoje poslanie, tak si musím denne pripomínať, že Boh je so mnou a vedie ma i sprevádza. Nemusím sa báť. Z toho tiež vyplýva, že sa nemusím obávať hovoriť/konať aj ťažké veci, lebo ak sa budeme len „okiadzať“, nijako nebudeme rásť.

Ak sa na to pozerám ako jeden zo zástupu v nazaretskej synagóge, musím denne prosiť, aby som bol schopný počuť Božie slovo tak, aby mi menilo život, aby aj „politicky nekorektné“ slová vo mne nevzbudzovali hnev, ale prebúdzali ochotu meniť zmýšľanie i konanie.

A napokon potrebujem neustále dávať pozor, ako sa pozerám na ľudí, ktorí nemilujú Ježiša. Lebo im Boh prejavuje osobitnú lásku. Mám mu byť podobný a robiť všetko pre to, aby Ježišovu lásku zakúsili aj opätovali.

Vieš, čo ma v tom najviac povzbudzuje? Že vlastne mám len jednu úlohu – držať sa Ježiša. Vtedy všetko ide hladko, hoci s utrpením. Ak sa ho nedržím, tak sú to všetky nesplniteľné úlohy a ciele. 

5. nedeľa v Cezročnom období: Pán dielo dokončí!

Izaiáš aj apoštol Peter v dnešných čítaniach majú jedno spoločné – cítia sa nehodní byť v prítomnosti Boha. Izaiáš sa pokladá sa strateného, Peter žiada Ježiša, aby od neho odišiel. No Pán presne toto od nich potrebuje – vedomie slabosti, nehodnosti, neschopnosti –, aby cez nich mohol konať svoje dielo. A vieme, že obaja konali Božie dielo s veľkou mocou a veľkými výsledkami. 

Na prvý aj druhý či tretí pohľad sa však dosť ťažko hľadá súvis responzóriového žalmu s týmito čítaniami. Najmä keď spievame: „Budem ti hrať pred tvárou anjelov“ (Ž 138, 1c). Čo má nejaký spev – aj keď pred anjelmi – spoločné s povolaním jedného či druhého? Nuž veľa. Keď totiž pri ohlasovaní radostnej zvesti zažiješ, že „Pán za mňa dielo dokončí“ (v. 8a), tak ťa to povedie k spevu a radosti „pred tvárou anjelov“. Presne to som zažil pred 36 rokmi, keď som v podzemnej cirkvi viedol dvojtýždňové stretnutie pre asi 30 mladých ľudí. Bola to prvá takáto akcia, ktorú mi zverili. Prvé dni som mal pocit, že to len babrem a babrem. A tak som sa na konci štvrtého dňa večer rozhodol, že to zbalím a v noci odídem, ujdem. Typický postoj samoľúbeho chlapa, ktorý vidí, že zlyháva. Pred odchodom som si však našťastie otvoril Písmo, presne dnešný žalm. Čítal som ho a... nič. Až na konci – „Pán za mňa dielo dokončí“. Svitlo mi! Pochopil som, že to nie je o tom, ako sa cítim, ako mi to ide, ale o Bohu. Ďalšie dni už boli v znamení spevu pred tvárou anjelov...

Vnímaš v srdci, že máš vytvoriť modlitbové spoločenstvo? Že máš založiť novú ružu v rámci ružencového bratstva? Že sa máš zapojiť do Modlitieb matiek či otcov? Že máš slúžiť ako lektor či žalmista? Že máš organizovať kurz Objav Krista? Alebo že sa máš do niečoho takého zapojiť ako účastník či dobrovoľník? A zároveň vnímaš v srdci všetky tie výhovorky, že na to nemáš, že si neschopný, že ty to nevieš? Ak áno, tak si pripravený konať veľké Božie dielo, lebo „Pán za teba dielo dokončí“. 

Naše farnosti zomierajú na pasivitu a ľahostajnosť. „Nech robia iní, ja na to nemám čas.“ Ak tráviš hodinu denne pred televízorom, tak na to čas máš! Všetok ten čas, ktorý tráviš pred televízorom (pri počítači, hrami, ...) môžeš venovať službe. Môžeš robiť to, čo svätý Pavol: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3 – 5).

Nedovoľ, aby sa ťa raz Pán pýtal: „Očakával som tvoj spev pred tvárou mojich anjelov. Ako to, že ťa nebolo počuť?“

6. nedeľa v Cezročnom období: Chudobní Pána

Všimni si, že dnešné druhé čítanie obsahuje citát, ktorý som dal do záhlavia všetkých tohtoročných textov. Preto mám chuť napísať len jednu, jedinú vetu: Ježiš žije! To je pre mňa to najdôležitejšie.

V Izraeli kedysi žili anavím Jahve, chudobní Pána. Spomínaš si na tú chudobnú vdovu, ktorá hodila do chrámovej pokladnice všetko, čo mala, dve drobné mince? Bola anavím Jahve, Pánova chudobná. Celú svoju dôveru vložila do neho. Nešpekulovala, či sú lepší saduceji alebo farizeji, zelóti či eséni... Nečakala, že niekto z nich sa o ňu postará. Dôverovala Pánovi. Celým srdcom.

Anavím Jahve boli tí, ktorých vyzdvihuje Jeremiáš, žalmista aj Ježiš. „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru.“ Povedané súčasným jazykom, nespolieha sa na životné poistky, hypotekárne úvery, na politické strany, na prezidenta či vládu. Áno, tí všetci majú svoje poslanie a úlohu, ale môj život je v rukách môjho Boha. Oj, ako mi je smutno, do akej miery sme sa dali obalamutiť systémom moci a života našich dní! Volíme podľa prieskumov verejnej mienky, nie podľa svedomia (nie podľa toho, kto je najlepší, ale kto má vraj najväčšie šance). Kupujeme podľa reklám, nie podľa potreby. Aj morálne zásady si prekrúcame a prispôsobujeme podľa tých, čo žijú bez Boha (v našej dedinskej farnosti na tzv. katolíckych Kysuciach bolo minulý rok 40% pokrstených detí narodených mimo sviatostného manželstva). 

Anavím Jahve sú aj dnes tí, ktorí sa spoliehajú na Pána. Lebo Ježiš žije! Ježiš vstal z mŕtvych a je so mnou! Tak prečo sa mám báť, pred kým sa mám strachovať? 

Nemám moc zmeniť nič z toho, čo mi trhá srdce, nič z toho, čo som vyššie spomenul. Neovplyvním prezidentské voľby ani rozdeľovanie peňazí zo všelijakých fondov. Ale moje srdce jasá v mojom Bohu: „Pokojne očakávam deň súženia, ktorý príde na národ, čo nás napadol. Lebo figovník nebude kvitnúť a nebude hrozna vo viniciach. Sklame úroda olivy a polia nedajú pokrm. Stratia sa ovce z košiara a v maštaliach nebude dobytka. Ale ja sa budem tešiť v Pánovi, jasať budem v Bohu, svojej spáse“ (Hab 3, 16 – 18).

To je radosť anavím Jahve, tých, ktorí sa spoliehajú na Pána. Nezabudni a chráň sa tohto: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka... kráča podľa rady bezbožných a chodí cestou hriešnikov, vysedáva v kruhu rúhačov“ (Jer 17, 5; porov. Ž 1, 1). 

Ale ešte viac nezabudni a podľa toho ži: „Blažený človek, čo... v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1, 2). „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána“ (Jer 17, 7). „Blahoslavení...“ (Lk 6, 20 – 23). Anavím Jahve. Chudobní Pána. Tí sú požehnaní, blažení, blahoslavení. Lebo majú Pána...


Aj v novom liturgickom roku vám ponúkame pravidelné nedeľné zamyslenia. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a vo farskom kostole. Tohtoročnú tému autor vyjadril úryvkom z Prvého listu Korinťanom: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (15,17ab.20a). Texty z predchádzajúcich rokov: Rok milosrdenstva (2015), Rok zasväteného života (2016)Nedeľné zamyslenia 2017 a nedeľné zamyslenia "Voňavky" 2018.