„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (1Kor 15,17ab.20a).


Obsah

  1. 1 1. adventná nedeľa: Ježiš vstal z mŕtvych!
  2. 2 2. adventná nedeľa: Jednoduchá radosť
  3. 3 3. adventná nedeľa: Boh jasá!
  4. 4 4. adventná nedeľa: Krič!
  5. 5 Slávnosť Narodenia Pána: Zachráň ma!
  6. 6 Sviatok Svätej rodiny: U nás doma
  7. 7 Slávnosť Zjavenia Pána: Pohania
  8. 8 2. nedeľa v Cezročnom období: Má moc!
  9. 9 3. nedeľa v Cezročnom období: Boh hovorí!
  10. 10 4. nedeľa v Cezročnom období: Držať sa Ježiša
  11. 11 5. nedeľa v Cezročnom období: Pán dielo dokončí!
  12. 12 6. nedeľa v Cezročnom období: Chudobní Pána
  13. 13 7. nedeľa v Cezročnom období: Toto je cesta
  14. 14 8. cezročná nedeľa
  15. 15 1. pôstna nedeľa: Čas na zmenu
  16. 16 2. pôstna nedeľa: Pevne stáť
  17. 17 3. pôstna nedeľa: Ešte je nádej
  18. 18 4. pôstna nedeľa: Príčina našej radosti
  19. 19 5. pôstna nedeľa: Vždy nové
  20. 20 Kvetná nedeľa: Slávnostný vstup
  21. 21 Veľkonočná nedeľa: Naozaj vstal!
  22. 22 3. veľkonočná nedeľa: Hymnus vykúpených
  23. 23 4. veľkonočná nedeľa: Pán sa stará
  24. 24 5. veľkonočná nedeľa: Zodpovednosť lásky
  25. 25 6. veľkonočná nedeľa: Skutočne stačí Ježiš?
  26. 26 7. veľkonočná nedeľa: Pán kraľuje!
  27. 27 Zoslanie Ducha Svätého: Ježiš je Pán!
  28. 28 12. nedeľa v Cezročnom období: Skvelý žalm
  29. 29 13. nedeľa v Cezročnom období: Učeník
  30. 30 14. nedeľa v Cezročnom období: Stručne
  31. 31 15. nedeľa v Cezročnom období: Oživené srdce
  32. 32 16. nedeľa v Cezročnom období: Najlepší podiel
  33. 33 17. nedeľa v Cezročnom období: Boží priateľ
  34. 34 18. nedeľa v Cezročnom období: „Nad slnkom“
  35. 35 19. nedeľa v Cezročnom období: „Nech je zvelebený Pán!“
  36. 36 20. nedeľa v Cezročnom období: Do krvi!
  37. 37 21. nedeľa v Cezročnom období: Spása
  38. 38 22. nedeľa v Cezročnom období: Balzam pre Božie deti
  39. 39 23. nedeľa v Cezročnom období: Trochu logiky
  40. 40 Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie: Čnosti versus hodnoty
  41. 41 25. nedeľa v Cezročnom období: Vernosť
  42. 42 26. nedeľa v Cezročnom období: Cena kresťanstva
  43. 43 27. nedeľa v Cezročnom období: Roznecuj!
  44. 44 28. nedeľa v Cezročnom období: Veľkým hlasom!
  45. 45 29. nedeľa v Cezročnom období: Na čo je dobré Písmo?
  46. 46 30. nedeľa v Cezročnom období: Úbožiak
  47. 47 31. nedeľa v Cezročnom období: Ježiš na návšteve
  48. 48 32. nedeľa v Cezročnom období: Usporiadaj si život
  49. 49 33. nedeľa v Cezročnom období: Jasaj a pracuj
  50. 50 34. nedeľa v Cezročnom období – Krista Kráľa: Sláva!!!

1. adventná nedeľa: Ježiš vstal z mŕtvych!

Nie, nepomýlil som sa. Nosnou témou nového cyklu týchto písačiek bude zmŕtvychvstanie nášho Pána, Ježiša Krista. Prečo?

Rozprával som sa pred nejakým časom s istým chlapom, takým bežným nedeľným katolíkom, dva-tri razy do roka ide na spoveď. Dostali sme sa k téme viery a pri nej povedal, že v zmŕtvychvstanie verí tak na polovicu. Ale že skôr si myslí, že to je len nejaká tradícia. Keď som sa ho opýtal, že prečo potom chodí v nedeľu do kostola, tak povedal, že to berie ako súčasť našej kultúry. Bol som z toho paf... Preto som sa už dávnejšie rozhodol, že celý rok sa budem svojimi písmenkami motať okolo nášho Pána Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych.

Na zmŕtvychvstaní Ježiša Krista stojí a padá celé kresťanstvo. Pozri si ten citát v úvode, ktorý nás bude sprevádzať celý rok. „Ak Kristus nevstal...“ Rozumieš? Všetko v našom živote kresťanov sa odvíja od zmŕtvychvstania. Veríš, že Ježiš vstal z mŕtvych? Ak áno, dúfam, že jasáš (aj v utrpení), lebo Ježiš je s tebou. Ak nie, čo ťa do kostola priťahuje? Možno by uverenie v zmŕtvychvstanie mohlo dať nový impulz tvojmu životu...

Adventné obdobie, ktoré sa dnes začína, si takmer automaticky spájame s Narodením Pána. No mali by sme s ním mať spojené ešte niečo, čo je pre nás existenčne dôležitejšie: Ježiš sa totiž vráti v sláve a bude koniec sveta v podobe, ako ho poznáme. Táto naša viera vyplýva práve z faktu Ježišovho zmŕtvychvstania. V Písme je toho veľa, čo Ježiš povedal. Predpovedal aj to, že bude ukrižovaný a zomrie, ale potom vstane z mŕtvych. Ak veríme v túto pravdu, potom nutne musíme veriť, že sa stane aj všetko ostatné. Takže Ježiš určite splní svoj sľub, že sa vráti. My máme byť na to pripravení. Lebo on sa nevráti len tak pre parádu, ale preto, aby súdil živých i mŕtvych, aby ľudstvo rozdelil na pravú a ľavú stranu. Jedni pôjdu s Ježišom do neba, druhí do pekla. Na ktorej strane to bude lepšie?

Máme tu Advent, ktorý máme prežiť ako ostrý nácvik na Ježišov druhý príchod. Ostrý preto, lebo každé ráno, keď sa zobudíme a budeme ešte tu, si musíme pripomenúť, že dnes môže prísť Ježiš. A na základe tejto myšlienky žiť tak, aby nás pri svojom príchode „našiel i bedliť v modlitbách i jasať na jeho slávu“ (2. adventná prefácia).

Čím teda začať? Responzórium tejto nedele nám dáva perfektný návod: „K tebe, Pane, dvíham svoju dušu“ (Ž 25, 1). Začni každý deň hneď ráno – a potom často cez deň – modlitbou dvíhať svoju dušu k Bohu. Spočiatku to môže byť ťažké, najmä ak je zaťažená „obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život“ (Lk 21, 34). Ale ak sa v spovedi tej záťaže zbavíš a potom dvíhaním duše k Bohu sa budeš chrániť pred novou záťažou, tak uvidíš, že už len myšlienka na Ježišov príchod v sláve ti prinesie radosť a pokoj. A s takýmto postojom sa ti bude lepšie pracovať, učiť, odpočívať... Neboj sa, že to nezvládneš. Veď aj Boh bude konať: „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku... Nech posilní vaše srdcia...“ (1 Sol 3, 12. 13).

Tak nezabudni: Ježiš vstal a príde! Aleluja!

2. adventná nedeľa: Jednoduchá radosť

Izrael si skomplikoval život. Boh im cestou z Egypta všetko jasne načrtol, ukázal, no oni sa postupne vybrali vlastnou cestou: „Čo sme deti, aby sme stále len poslúchali?“ Ich odklon z Božej cesty mal nedozierne následky – zničenie chrámu i Jeruzalema, zajatie, poroba, nárek... A pritom všetko mohlo byť také jednoduché – keby vložili srdce do svojich obradov, do prinášaných obiet, do vzťahov s ľuďmi...

Tieto myšlienky sa mi vyrojili v hlave pri čítaní dnešných liturgických textov. Jednoduchosť života – pre toho, kto žije s Pánom. Lebo keď prorok Baruch najprv ohlasoval a neskôr napísal svoju výzvu: „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy... Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného“ (Bar 5, 1 – 2 ), veru to navonok nebol čas radosti a plesania. Vlastne bol – pre tých, ktorí uverili Pánovmu slovu, že privedie späť sionských zajatcov (pozri Ž 126). Títo sa nemohli radovať z okolností, v ktorých žili, ale v tých istých okolnostiach sa mohli radovať, lebo Pán na nich nezabudol, prisľúbil vykúpenie, záchranu.

A to isté sa týka nás. Možno je v našich časoch priveľa toho, čo nám spôsobuje bolesť – či pri pohľade na politiku, ideológie alebo nepokoje, či na to, čo robia niektorí ľudia v Cirkvi –, no aj v tej bolesti a náreku nad hriechom – vlastným aj iných – môžeme žiť v plesaní a radosti, lebo Boh prišiel a zostal s nami. 

A v tom je tá jednoduchosť, ktorú môžeme žiť – Boh je so mnou a nech sa deje čokoľvek, deje sa jeho vôľa, prichádza jeho kráľovstvo. On veľmi dobre vie, načo mi bude choroba, ktorú práve znášam, načo mi bude vzťah, v ktorom práve trpím, načo mi bude zlyhanie, z ktorého sa potrebujem čo najskôr vyspovedať... Ak v toto neverím, tak sa zamotám v sebe samom a neuvidím prichádzať Božiu slávu práve v tej situácii, v akej som.

Advent je čas, keď potrebujeme otvoriť oči a vidieť „za“. Vidieť prichádzať Ježiša – nie iba ako narodené Dieťa v jasliach, ale ako Pána svojho srdca a tiež ako Pána, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych. Ak ho vidím takto, nemusím sa ničoho báť, lebo „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31b). 

A zároveň potrebujeme oči zavrieť, aby nás ponuka sveta, tela i diabla nezviedla. Zavrieť oči a zamerať svoje vnútro na prítomnosť živého Pána. Veď sľúbil, že bude s nami po všetky dni života.

Život môže byť taký jednoduchý, radostný a pokojný. Všimni si, ako Lukáš cituje proroka Izaiáša. Vyrovnať chodníky je naša úloha. Vyplniť doliny, znížiť kopce a vrch, napriamiť krivé a vyhladiť hrboľaté je Boží rozkaz (Lk 3, 4 – 5). Vyrovnám svoj chodník, ak opustím hriech a priľnem k Bohu (možno stokrát denne). O ostatné sa postará Boh svojím rozkazom.

Príď, Pane Ježišu!

3. adventná nedeľa: Boh jasá!

Možno si hovoríš: „Som taký, aký som, s tým sa už nič nedá robiť.“ A možno ti to hovoria iní. No Ježiš pri pohľade na teba hovorí Otcovi: „Otče, v tom človeku sú neuveriteľné možnosti na pôsobenie tvojej milosti! Obrovská príležitosť prejaviť milosrdenstvo!“ 

Nejako podobne je to aj s radosťou, ku ktorej ťa dnes vyzýva Písmo. Môžeš vidieť svoj život ako ubolený, plný utrpenia a slabosti, zlyhaní, jednoducho hotový prepadák. No môžeš presne ten istý život vidieť ako miesto, kde pôsobí Boh so svojou láskou, s milosrdenstvom a milosťou, čo by v tebe malo vyvolať nesmiernu radosť.

Veľmi by ma potešilo, keby si počas týchto dní, keď intenzívnejšie očakávame Ježišov druhý príchod, nadobudol inú optiku pohľadu na seba. Aby si sa videl tak, ako ťa vidí Boh – plného príležitostí prijímať jeho dary. Možno si hovoríš, že ty si už raz taký a nezmeníš sa. Odmietni toto klamstvo o sebe. Napríklad takto: „Odmietam klamstvo, že som zbytočný/nemožný/neschopný/... a prosím ťa, Bože, aby si zmenil môj pohľad na seba – aby som sa videl tak, ako ma vidíš ty.“

A ako ťa Boh vníma? Dnešné liturgické texty hovoria o jasote, plesaní, radosti, záchrane. O tom, že Boh plesá a jasá nad tebou (Sof 3, 17). Možno sa ti to zdá neuveriteľné. Ale keď to hovorí Písmo, tak skús tomu veriť. Vari Ježiš nepovedal, že v nebi bude radosť nad každým, kto koná pokánie? A pokánie nie je len to, že vyznáš svoje hriechy a prijmeš odpustenie, ale aj to, že odmietneš každé klamstvo o sebe, ktoré sa kdesi v tebe hlboko zakorenilo, a prijmeš pravdu, ktorú ti ponúka Písmo. Boh sa chce z teba radovať. Dovoľ mu to. Prosím.

Viem, že nie je jednoduché zmeniť pohľad na seba samého. Ale ide to. Ak budeš o to bojovať. Ak budeš prijímať všetko, čo ti Boh dáva pre uskutočnenie takejto zmeny. Modlitba, Písmo a učenie Cirkvi, sviatosti, spoločenstvo... To sú jeho dary – a ešte mnohé iné –, aby si sa mohol radovať. 

Začni možno hľadaním odpovede na otázku: „Kto som pre Boha ja?“ Hľadaj ju najprv pri betlehemských jasliach, potom prejdi k Ježišovmu krížu a pri jeho prázdnom hrobe sa stretni so Zmŕtvychvstalým. Tak najlepšie spoznáš, kto si pre Boha. A celý tvoj život dostane jasný smer i cieľ.

4. adventná nedeľa: Krič!

Myslím si, že výber veršov z 80. žalmu do dnešného responzóriového spevu bol naschvál robený tak, aby vyniklo naliehavé volanie človeka k Bohu: „Pastier Izraela, počúvaj, zaskvej sa, vzbuď, príď, vráť sa, zhliadni, podívaj sa, navštív, chráň, obnov, rozjasni!“ Takéto hromadenie slov podobného významu zvýrazňuje dôležitosť situácie, v ktorej žalmista vzýva Boha a priam žiada jeho zásah. Aká je to teda situácia?

Historicky zrejme súvisela s útokom Asýrie na Izrael niekedy za panovania kráľa Ezechiáša okolo roku 700 pred Kristom. No Cirkev tento text zaradila do liturgie na zvýraznenie volania človeka v inom nebezpečenstve, ktoré je oveľa hroznejšie ako útok pohanského vladára. Je to volanie v nebezpečenstve večnej smrti, keď niet poruke nijakého záchrancu, spasiteľa. Preto sú čítania tejto nedele akoby odpoveďou Boha na toto volanie: prísľub záchrancu v Knihe proroka Micheáša, jeho blížiaci sa príchod v Lukášovom evanjeliu a spôsob záchrany v Liste Hebrejom.

Slová tohto volania teda nepripisujeme len ľuďom z dávnych vekov, ale privlastňujeme si ich aj my sami. Aj my sme totiž neustále ohrozovaní zlom v mnohorakých podobách, neraz vábivých a príťažlivých. Preto v očakávaní sviatku Narodenia Pána sme znovu vyzývaní volať k Bohu o spásu.

Zároveň je však naše volanie plné radosti a jasotu – lebo my už vieme, že naša spása, naša záchrana sa uskutočnila. Ježiš – to je meno, ktoré nám neustále pripomína, že sme už vykúpení, lebo on žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. A hoci vystúpil do neba, zároveň podľa vlastných slov ostal s nami. Takže nám ostala v podstate jednoduchá úloha – byť, ostávať, zotrvávať s Ježišom, aby sa naša spása dovŕšila buď vo chvíli jeho druhého príchodu, alebo v momente našej smrti.

Slovom, texty dnešnej bohoslužby slova mi prinášajú veľkú radosť. Dúfam, že aj tebe. Lebo človek –ty aj ja – kričí: „Pomoc!!!“ a Boh odpovedá: „Tu som, konám.“ Slovami Písma: „Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: ‚Neboj sa!‘“ (Nár 3, 57). Tak sa neboj volať k Bohu. To je jedno, či máš problém milovať alebo napísať písomku v škole, či trpíš nevyliečiteľnou chorobou alebo máš nádchu, či si obklopený veľkou rodinou alebo si celkom sám. Vo všetkom, čo prežívaš, volaj k Bohu. A on ti odpovie. 

Môžeš prežiť krásne sviatky Narodenia Pána. Ak prijmeš Boží pohľad na svoj život. Ak uveríš, že sa o teba stará. Vo filme Spolok mŕtvych básnikov (1989) učiteľ vyzýva žiakov, aby sa postavili na stôl a pozreli sa na svet z inej perspektívy. Možno aj ty sa potrebuješ vyškriabať na pomyselný stôl a uvidieť aj tieto sviatky z iného uhla pohľadu. Zrazu zistíš, že sa niet prečo naháňať, znervózňovať (seba aj iných), ale môžeš prinášať radosť a pokoj. Lebo tvoj život patrí Bohu. Živému Bohu!

Slávnosť Narodenia Pána: Zachráň ma!

Ak by si si prečítal texty všetkých štyroch svätých omší, ktoré sa dnes slávia (vrátane vigílie), určite by si si všimol, že majú jednotnú skladbu. Prvé čítania (všetky sú z Knihy proroka Izaiáša) ohlasujú proroctvo o budúcej záchrane, ktorá je už veľmi blízko. Tri texty z evanjelií hovoria o narodení Mesiáša, len štvrtý je oslavou Slova, ktoré prišlo na svet. Druhé čítania spájajú proroctvo a evanjelium vysvetlením, že narodené Dieťa, vtelené Slovo, je sám Spasiteľ. A žalmy nás vyzývajú k radosti a oslave, lebo prišla spása.

Kedy nám však tieto texty skutočne prinášajú radosť? Ak my sme tí, ktorí potrebujú spásu, záchranu. Lebo ak sme presvedčení, že sme dobrí, že viac-menej plníme všetky prikázania a svoj kresťanský život zvládame, tak spásu nepotrebujeme. Prežívame Vianoce. Vo väčšej či menšej miere s celou komerciou, ktorá k nim patrí.

Ale ak neustále vnímame svoju slabosť, každodennú biedu a zlyhania, veľmi dobre vieme, že bez Spasiteľa sa nepohneme, že bez neho „nemôžeme urobiť nič“ (porov. Jn 15, 5). A v takom prípade prežívame slávnosť Narodenia Pána. Vo väčšej či menšej miere so všetkou radosťou, ktorá k nej patrí. Prijímame sviatosti, čítame viac z Písma, chodíme po spievaní či koledovaní, aby sme všade ohlásili radostnú zvesť o príchode Záchrancu, o možnosti byť s ním...

Veľmi som sa v posledných dňoch tešil na Ježišovo narodenie. Paradoxne vo svojich slabostiach. Tak veľmi som chcel tráviť čas nielen pomáhaním pri pečení a upratovaní, ale aj nad Písmom, v osobnej modlitbe... A namiesto toho som viackrát skončil pri športových prenosoch či sledovaní správ. Niežeby na tom bolo niečo zlé, ale vnímal som, že Ježiš chce odo mňa viac pozornosti, ktorú som mu nedokázal dať. Zakaždým, keď som si to uvedomil, zalial ma pocit hanby a konal som pokánie... A o chvíľu som znovu od Ježiša ušiel... Tak veľmi som pritom vnímal, že potrebujem Záchrancu. Preto dnes slávim Narodenie Pána!

Celým srdcom túžim, aby ste nemali Vianoce, ale nádhernú slávnosť Narodenia Pána. Aby ste veľmi, ale skutočne veľmi potrebovali Záchrancu. 

Kristus sa narodil! Oslavujte ho!

Sviatok Svätej rodiny: U nás doma

Keď sme s manželkou teraz počas sviatkov stretávali známych, mnohým sme želali, aby Ježiš bol u nich stále doma. Lebo sme presvedčení – nielen teoreticky, ale aj na základe života v rodine, kde, ako dúfame, Ježiš je stále doma –, že to je najjednoduchšia cesta k pokoju a svätosti. Som či sme s Ježišom – život je krásny, hoci ťažký. Nie som či nie sme s Ježišom – život sa stáva peklom aj uprostred bohatstva a plného zdravia. 

Pri jednom stretnutí na ulici sme s manželkou počuli obligátne: „Len aby sme boli zdraví...,“ na čo som zareagoval: „A bez hriechu...“ Je zaujímavé sledovať ľudí, keď začujú takúto nečakanú vetu či želanie. Myslím si, že občas potrebujeme počuť takéto nezvyčajné priania. Aby nás prebudili a ukázali nám, že existuje niečo oveľa dôležitejšie ako zdravie a šťastie. A to niečo je dokonca niekto – Ježiš medzi nami, Ježiš v nás.

Len z tohto pohľadu môžeme pochopiť napríklad Annu z dnešného prvého čítania. Oddojčila chlapca a ešte malého ho priviedla k Helimu, aby slúžil Pánovi. Z ľudského hľadiska nezmysel. Z Božieho pohľadu to najlepšie, čo sa malému Samuelovi mohlo stať. Dokonca aj my to tvrdíme, keď dnes v responzóriu spievame: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome, Pane“ (Ž 84, 5). Byť blízko pri Bohu je znakom blaženosti.

Možno si hovoríš, že ty predsa nemôžeš odísť a žiť niekde v kostole. Nie, nemôžeš a ani to nikto od teba nechce. Ale môže sa stať niečo iné, obdivuhodné – môžeš zakúšať blaženosť tým, že Boh príde a bude prebývať v tvojom dome. Tvoja rodina môže byť svätá – to jest iná, oddelená pre Pána. Tvoja rodina môže totiž v tých istých okolnostiach ako rodiny pohanov okolo teba žiť ináč, lebo v tvojej rodine býva Boh. Predovšetkým v srdciach členov tvojej rodiny – preto je dôležité časté prijímanie sviatostí, ktoré posilňujú Boží život v nás. A Boh býva potom tiež v spoločenstve takej rodiny, ako to sľúbil Pán Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Zdá sa ti to ťažké? Je to ťažké. Ale zároveň veľmi jednoduché. My už totiž sme Božími deťmi (pozri 1 Jn 3, 1). Máme všetko potrebné na to, aby sme žili sväto – a boli blažení, lebo s nami je Boh!

Všimni si ešte Ježišove slová, ktoré povedal, keď ho Mária s Jozefom našli v jeruzalemskom chráme: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Písmo ďalej hovorí, že „sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“. Bol tam, kde išlo o jeho Otca. Bol v Nazarete, v rodine. Bude aj v tvojej rodine, ak ho budeš hľadať a pozveš do svojho domu. Ježiš je totiž živý a je s nami. Tak prečo ho nechať len v kostole, keď môže byť doma v tvojom dome?

Možno túto nedeľu po obede ostaňte chvíľu pri sviatočnom stole a opýtaj sa svojej rodiny, či by chceli, aby Ježiš u vás doma býval. Pouvažujte spolu, čo musíte urobiť, aby sa taký skvelý hosť stal u vás doma trvalým obyvateľom. Možno zistíte, že už nemusíte robiť nič – že Ježiš u vás doma už býva. Tešte sa z toho! Zaspievajte mu! Povedzte niekomu, akého vzácneho člena rodina máte!

Slávnosť Zjavenia Pána: Pohania

Kto si pôvodom? Slovák? Moravan? Čech? Poliak? Slezan? Róm? Možno Nemec, Maďar, Rusín, Ukrajinec... Kelt? V každom prípade však takmer všetci ľudia, ktorých poznáš, môžu povedať: „Pochádzam z pohanov.“ Platí to totiž o všetkých ľuďoch, ktorí nie sú Židmi. 

Ak sa takto na seba pozerám, potom dnešná slávnosť je pre mňa veľkou radosťou. Lebo to, že sa môžem klaňať Pánovi, že mu môžem prinášať dary, že môžem mať takého skvelého Kráľa, akým je Ježiš Kristus, to všetko je preto, lebo Boh sa rozhodol zachrániť pre večný život aj pohanov. Nielen vyvolený národ, ale všetci ľudia môžu uvidieť – a dosiahnuť – Božiu spásu. Teda aj ja. Nik nie je mimo dosahu Božej lásky a starostlivosti.

Evanjelium o príchode a poklone troch mudrcov je krásnou a výrečnou ilustráciou splnenia Izaiášovho proroctva o tom, že národy prídu do Jeruzalema, aby sa klaňali jedinému Bohu (pozri Iz 60, 1 – 6). Je tiež ilustráciou splnenia proroctva žalmu o tom, že Pánovi sa budú „klaňať všetky národy sveta“ (porov. Ž 72, 11). Je zároveň podkladom k Pavlovmu tvrdeniu, že aj „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Ježišovi Kristovi“ (Ef 3, 6). A vieš, čo je na tom najlepšie? Aj tvoj život je ilustráciou naplnenia dnešných biblických textov. Ak si pokrstený, ak sa denne klaniaš Pánovi, tak si dôkazom pravdivosti Pánových slov o vykúpení pohanov.

Možno sa necítiš ako dôkaz nejakej pravdy. Ale to nie je podstatné. Lebo žijeme podľa pravdy, nie podľa toho, ako sa cítime. Krstom sme sa stali súčasťou Krista, Božími deťmi. Už nie si pohan, ale Boží človek. Toto je pravda, ktorú môžeš vyznávať vždy, aj vtedy, keď sa cítiš ako zbitý pes či špinavá handra. Možno potrebuješ k takému vyznaniu spoveď. Neváhaj a choď na ňu čo najskôr. Nech je tvoj život pravdivou ilustráciou Božieho slova. Ako napísal svätý Lev Veľký: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti (2 Pt 1, 4), preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva (porov. Kol 1,13). Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou cenou je Kristova krv“ (Liturgia hodín, posvätné čítanie na slávnosť Narodenia Pána).

2. nedeľa v Cezročnom období: Má moc!

Od pondelka som čítal texty nedeľných čítaní a hľadal, čo ich spája. Teda okrem čítania z 2. listu Korinťanom, ktorý sa číta na pokračovanie a nemá priamu súvislosť s ostatnými textami. A objavil som toto:

Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša hovorí o rozhodnutí Mesiáša spasiť/zachrániť Jeruzalem. Nielen tak hocako, ale zjavne a bohato. Prirovnáva svoj záujem o Jeruzalem k záujmu ženícha o svoju nevestu. Celé čítanie je prísľubom, že Mesiáš bude konať s mocou a úplne zmení údel vyvoleného ľudu.

Žalm je výzvou ohlasovať a oslavovať dielo, ktoré Pán už vykonal. Vyhlasuje: „Pán kraľuje!“ (Ž 96, 10a). Na jednej strane je oslavou vyslobodenia vyvoleného národa z babylonského zajatia. Ale na druhej strane je tiež reakciou na dnešné evanjelium o premene vody na víno v Káne. Je ohlasovaním a oslavou toho, že Mesiáš sa ujal svojej moci a začal konať znamenia dokazujúce, že on je Bohom povolaný a vyvolený zachrániť Boží ľud.

V knihe poľského autora Romana Brandstaettera Ježiš z Nazareta autor uvádza, že keď Boh posielal Mojžiša do Egypta, dal mu moc urobiť pred faraónom dve znamenia – premeniť palicu na hada a uzdraviť malomocenstvo (pozri Ex 4, 1 – 8). Z toho Židia odvodili, že keď príde Mesiáš, tiež bude mať túto moc, lebo podľa Mojžišovho prísľubu Pán im mal vzbudiť proroka, ktorý bude ako Mojžiš (pozri Dt 18, 15). Ježiš to dokázal tým, že ako prvé znamenie premenil vodu na víno – mal moc meniť podstatu aj podobu vecí. A evanjelista Ján ako druhé znamenie uvádza uzdravenie syna kráľovského úradníka (pozri Jn 4, 46 – 54). 

Dnes sa teda akoby v slávení Cirkvi završuje Pánovo zjavenie, ktoré slávime tento rok už tretiu nedeľu. Ježiš sa zjavuje ako Vládca/Kráľ (pri návšteve troch mudrcov), ako Služobník a Boží Syn (pri krste v Jordáne), ako Záchranca/Mesiáš (pri premene vody na víno).

Aké pre nás plynie z toho ponaučenie? Žiadne :-) Nejde mi o ponaučenia, ale o to, aby sme žili z viery v to, čo sme objavili. Aby sme so žalmistom plesali, lebo „Pán kraľuje“! Aby sme neutonuli v zmýšľaní tohto sveta, ktorý nám ponúka „chlieb a hry“ – aj cez politiku, umelo konštruované problémy, špekulácie o ľudských právach a podobne –, ale aby sme vždy mali pred očami toho, ktorý má moc zachrániť nás pre večný život: Ježiša Krista. Božieho Syna, Mesiáša, nášho Pána. A Ženícha.

Nič z toho by nás nemuselo zaujímať, ak by Ježiš skončil ako každý iný človek v dejinách. Ale Ježiš žije! Lebo hoci zomrel, vstal z mŕtvych! Preto môžeme znovu a znovu jasať a radovať sa, lebo je isté, že sa vráti a dovŕši dielo našej záchrany.

Ježiš má moc dokončiť dielo, ktoré v nás začal (pozri Flp 1, 6). Nuž buď s ním a uvidíš ešte väčšie veci. Skús o tom niekomu povedať :-).

3. nedeľa v Cezročnom období: Boh hovorí!

Od prvého prečítania liturgických textov tejto nedele vnímam vo svojom srdci pokoj a vnútornú radosť. 

Vnímam totiž, že nie som sám, ale som súčasťou Kristovho tajomného tela, Cirkvi, v ktorej mám svoje nezastupiteľné miesto a úlohu. 

Vnímam radosť z ohlasovania Božieho slova – radosť z radosti Židov, ktorí po návrate z babylonského zajatia prvý raz po rokoch počujú slová Svätého písma. Plačú – možno od dojatia, možno s vedomím, ako veľmi sa prehrešovali proti Bohu –, no napokon prežívajú radosť, lebo Boh na nich nezanevrel, ale stále k nim hovorí.

Vnímam radosť žalmistu, ktorý sa doslova vytešuje z bohatstva, obsiahnutého v Božom slove – vyjadrujú to prívlastky ako dokonalé, hodnoverné, správne, jasné, pravdivé, spravodlivé. A tiež z účinkov Božieho slova – osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce, osvecuje oči.

Napokon vnímam radosť Ježiša, ktorý ohlasuje, že dnes sa naplnili slová Písma, ktoré práve prečítal. A som presvedčený, že tým nemyslel len to, že ho Pán pomazal, ale aj to, že prepúšťa na slobodu zajatých, navracia zrak slepým... Keď k tomu dodal, že vyhlasuje Pánov milostivý rok, Židia veľmi dobre vedeli, čo to znamená. Skús si to nájsť v Knihe Levitikus 25.

Dnes by sme znovu mali pri počúvaní textov Božieho slova plakať – od radosti. Lebo toto slovo sa dotýka nás. To my sme prepustení na slobodu, nám sa vracia zrak (ako dobre si pamätám deň, keď sa mi po rokoch vzdialenia sa od Boha vrátil zrak a opäť ku mne začalo Písmo hovoriť), my sme tí, ktorým Boh osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce...

Počúvaj Božie slovo a raduj sa s Ježišom, že sa uskutočňuje. Aj dnes a aj v tvojom živote. Veď ak sa naučíš trvalo byť s Ježišom a radovať sa z jeho diela vykúpenia, budeš prežívať pokoj a budeš oveľa bezpečnejší pred nepriateľom a jeho útokmi, ako keby si žil v neustálom napätí a strachu zo zlyhania.

4. nedeľa v Cezročnom období: Držať sa Ježiša

Dnešné evanjelium je akoby neúplné, akoby Lukáš niečo pri opise deja v Nazarete vynechal, čo potom vyvoláva otázky: Prečo Ježiš „politicky nekorektne“ (priamo do očí, bez ohľadu na následky, vediac, že sa tým mnohí dotkne) povedal svojim rodákom, že si nectia proroka? A prečo im uviedol príklady Eliáša a Elizea a ich pôsobenie medzi pohanmi? Čo si má z toho dnešný človek poskladať?

Neviem jasné odpovede na tieto otázky, no skúšam pomôcť si prvým čítaním o povolaní proroka Jeremiáša a žalmom. Boh Jeremiášovi prisľubuje pomoc, ochranu, oporu pri ohlasovaní Božích posolstiev. Žalm zas vyjadruje prosbu o túto pomoc a zároveň ochotu neprestať ohlasovať Pánove zázračné diela. Z toho mi vyplýva v súvislosti s evanjeliom pár poznatkov:

1. Boh je verný a ochraňuje svojich prorokov. Ježiš nezahynul, keď ho chceli jeho rodáci zabiť.

2. Prorok – v tomto prípade Ježiš – je verný v ohlasovaní Božieho posolstva, lebo vie, že je to jeho úloha a povinnosť. A to aj v prípade, keď to posolstvo vyvolá búrku nevôle a v Ježišovom prípade dokonca pokus o zabitie.

3. Boh nepestuje „politickú korektnosť“. Nazýva veci a situácie pravým menom, odhaľuje hriešne zmýšľanie a usvedčuje zo zlyhaní. No nikdy to nerobí samoúčelne, ale aj Nazaretčanom cez Ježiša hovoril (hoci to svätopisec doslovne neuvádza), že majú možnosť zmeniť svoje zmýšľanie. Po Ježišovej reči mali šancu byť prvými, ktorí „si uctia proroka v jeho vlasti“ (porov Lk 4, 24).

4. Boh uprednostňuje. Pohanov. Veľmi mu záleží na tom, aby sa stratení našli. Preto pre ich záchranu používa aj mimoriadne prostriedky – ako bolo jedlo pre vdovu a jej syna v Sarepte či uzdravenie Námana.

Mám z toho pre seba tri závery. 

Ak sa do celej situácie vložím ako Boží muž, ako človek, ktorý má v Cirkvi svoje poslanie, tak si musím denne pripomínať, že Boh je so mnou a vedie ma i sprevádza. Nemusím sa báť. Z toho tiež vyplýva, že sa nemusím obávať hovoriť/konať aj ťažké veci, lebo ak sa budeme len „okiadzať“, nijako nebudeme rásť.

Ak sa na to pozerám ako jeden zo zástupu v nazaretskej synagóge, musím denne prosiť, aby som bol schopný počuť Božie slovo tak, aby mi menilo život, aby aj „politicky nekorektné“ slová vo mne nevzbudzovali hnev, ale prebúdzali ochotu meniť zmýšľanie i konanie.

A napokon potrebujem neustále dávať pozor, ako sa pozerám na ľudí, ktorí nemilujú Ježiša. Lebo im Boh prejavuje osobitnú lásku. Mám mu byť podobný a robiť všetko pre to, aby Ježišovu lásku zakúsili aj opätovali.

Vieš, čo ma v tom najviac povzbudzuje? Že vlastne mám len jednu úlohu – držať sa Ježiša. Vtedy všetko ide hladko, hoci s utrpením. Ak sa ho nedržím, tak sú to všetky nesplniteľné úlohy a ciele. 

5. nedeľa v Cezročnom období: Pán dielo dokončí!

Izaiáš aj apoštol Peter v dnešných čítaniach majú jedno spoločné – cítia sa nehodní byť v prítomnosti Boha. Izaiáš sa pokladá sa strateného, Peter žiada Ježiša, aby od neho odišiel. No Pán presne toto od nich potrebuje – vedomie slabosti, nehodnosti, neschopnosti –, aby cez nich mohol konať svoje dielo. A vieme, že obaja konali Božie dielo s veľkou mocou a veľkými výsledkami. 

Na prvý aj druhý či tretí pohľad sa však dosť ťažko hľadá súvis responzóriového žalmu s týmito čítaniami. Najmä keď spievame: „Budem ti hrať pred tvárou anjelov“ (Ž 138, 1c). Čo má nejaký spev – aj keď pred anjelmi – spoločné s povolaním jedného či druhého? Nuž veľa. Keď totiž pri ohlasovaní radostnej zvesti zažiješ, že „Pán za mňa dielo dokončí“ (v. 8a), tak ťa to povedie k spevu a radosti „pred tvárou anjelov“. Presne to som zažil pred 36 rokmi, keď som v podzemnej cirkvi viedol dvojtýždňové stretnutie pre asi 30 mladých ľudí. Bola to prvá takáto akcia, ktorú mi zverili. Prvé dni som mal pocit, že to len babrem a babrem. A tak som sa na konci štvrtého dňa večer rozhodol, že to zbalím a v noci odídem, ujdem. Typický postoj samoľúbeho chlapa, ktorý vidí, že zlyháva. Pred odchodom som si však našťastie otvoril Písmo, presne dnešný žalm. Čítal som ho a... nič. Až na konci – „Pán za mňa dielo dokončí“. Svitlo mi! Pochopil som, že to nie je o tom, ako sa cítim, ako mi to ide, ale o Bohu. Ďalšie dni už boli v znamení spevu pred tvárou anjelov...

Vnímaš v srdci, že máš vytvoriť modlitbové spoločenstvo? Že máš založiť novú ružu v rámci ružencového bratstva? Že sa máš zapojiť do Modlitieb matiek či otcov? Že máš slúžiť ako lektor či žalmista? Že máš organizovať kurz Objav Krista? Alebo že sa máš do niečoho takého zapojiť ako účastník či dobrovoľník? A zároveň vnímaš v srdci všetky tie výhovorky, že na to nemáš, že si neschopný, že ty to nevieš? Ak áno, tak si pripravený konať veľké Božie dielo, lebo „Pán za teba dielo dokončí“. 

Naše farnosti zomierajú na pasivitu a ľahostajnosť. „Nech robia iní, ja na to nemám čas.“ Ak tráviš hodinu denne pred televízorom, tak na to čas máš! Všetok ten čas, ktorý tráviš pred televízorom (pri počítači, hrami, ...) môžeš venovať službe. Môžeš robiť to, čo svätý Pavol: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3 – 5).

Nedovoľ, aby sa ťa raz Pán pýtal: „Očakával som tvoj spev pred tvárou mojich anjelov. Ako to, že ťa nebolo počuť?“

6. nedeľa v Cezročnom období: Chudobní Pána

Všimni si, že dnešné druhé čítanie obsahuje citát, ktorý som dal do záhlavia všetkých tohtoročných textov. Preto mám chuť napísať len jednu, jedinú vetu: Ježiš žije! To je pre mňa to najdôležitejšie.

V Izraeli kedysi žili anavím Jahve, chudobní Pána. Spomínaš si na tú chudobnú vdovu, ktorá hodila do chrámovej pokladnice všetko, čo mala, dve drobné mince? Bola anavím Jahve, Pánova chudobná. Celú svoju dôveru vložila do neho. Nešpekulovala, či sú lepší saduceji alebo farizeji, zelóti či eséni... Nečakala, že niekto z nich sa o ňu postará. Dôverovala Pánovi. Celým srdcom.

Anavím Jahve boli tí, ktorých vyzdvihuje Jeremiáš, žalmista aj Ježiš. „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru.“ Povedané súčasným jazykom, nespolieha sa na životné poistky, hypotekárne úvery, na politické strany, na prezidenta či vládu. Áno, tí všetci majú svoje poslanie a úlohu, ale môj život je v rukách môjho Boha. Oj, ako mi je smutno, do akej miery sme sa dali obalamutiť systémom moci a života našich dní! Volíme podľa prieskumov verejnej mienky, nie podľa svedomia (nie podľa toho, kto je najlepší, ale kto má vraj najväčšie šance). Kupujeme podľa reklám, nie podľa potreby. Aj morálne zásady si prekrúcame a prispôsobujeme podľa tých, čo žijú bez Boha (v našej dedinskej farnosti na tzv. katolíckych Kysuciach bolo minulý rok 40% pokrstených detí narodených mimo sviatostného manželstva). 

Anavím Jahve sú aj dnes tí, ktorí sa spoliehajú na Pána. Lebo Ježiš žije! Ježiš vstal z mŕtvych a je so mnou! Tak prečo sa mám báť, pred kým sa mám strachovať? 

Nemám moc zmeniť nič z toho, čo mi trhá srdce, nič z toho, čo som vyššie spomenul. Neovplyvním prezidentské voľby ani rozdeľovanie peňazí zo všelijakých fondov. Ale moje srdce jasá v mojom Bohu: „Pokojne očakávam deň súženia, ktorý príde na národ, čo nás napadol. Lebo figovník nebude kvitnúť a nebude hrozna vo viniciach. Sklame úroda olivy a polia nedajú pokrm. Stratia sa ovce z košiara a v maštaliach nebude dobytka. Ale ja sa budem tešiť v Pánovi, jasať budem v Bohu, svojej spáse“ (Hab 3, 16 – 18).

To je radosť anavím Jahve, tých, ktorí sa spoliehajú na Pána. Nezabudni a chráň sa tohto: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka... kráča podľa rady bezbožných a chodí cestou hriešnikov, vysedáva v kruhu rúhačov“ (Jer 17, 5; porov. Ž 1, 1). 

Ale ešte viac nezabudni a podľa toho ži: „Blažený človek, čo... v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1, 2). „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána“ (Jer 17, 7). „Blahoslavení...“ (Lk 6, 20 – 23). Anavím Jahve. Chudobní Pána. Tí sú požehnaní, blažení, blahoslavení. Lebo majú Pána...

7. nedeľa v Cezročnom období: Toto je cesta

Kresťan sa vo svojom živote nikdy nedostane do bodu, keď si môže povedať: „Fajn, už som dosiahol všetko, čo ako veriaci človek môžem vo vzťahu k Bohu a ľuďom dosiahnuť. Som dokonalý, ako to Boh odo mňa žiada.“ Dnešné evanjelium nám totiž ukazuje, že vždy je niečo, v čom môžeme byť lepší.

No na druhej strane veriaci človek, ktorý miluje Boha, v každej chvíli (okrem stavu hriechu) môže byť spokojný, lebo prežíva a koná to, čo v danej chvíli Boh od neho očakáva.

Nie je to protirečenie? Nie, je to paradox živej viery kresťana. Som aj hriešnik, aj svätec. Som neustále ohrozovaný zlom (svetom, diablom, telom) a neraz prehrávam, no zároveň som súčasťou Božieho kráľovstva, kde som milovaný, chránený a „omilosrdňovaný“, takže nijaký môj hriech nemá čas usídliť sa vo mne a nadobudnúť nado mnou moc.

Zober si Dávida. V dnešnom prvom čítaní sa zachoval nesmierne šľachetne a nevztiahol ruku na Pánovho pomazaného, hoci mohol. Pričom, ľudsky povedané, mal na to právo – veď Saul bol jeho najväčší nepriateľ, ktorý mu siahal na život. Dávid však prežíval to, čo aj my – bol hriešnik, milovaný Bohom. A keďže túto lásku vnímal, usiloval sa konať tak, ako Boh. Milosrdne.

Nedávno (8. 2.) bol v posvätnom čítaní Liturgie hodín text, ktorý mne osobne veľmi pasuje k dnešným čítaniam. Tu je kúsok z neho:

„Tých, čo boli uznaní za hodných stať sa Božími deťmi a narodiť sa zhora z Ducha Svätého a majú v sebe Krista, ktorý ich osvecuje a obnovuje, usmerňuje Duch rôznymi a odlišnými spôsobmi a s duchovným pokojom v srdci ich neviditeľne vedie milosť. Niekedy sú smutní a nariekajú pre ľudské pokolenie... Inokedy ich Duch podnieti zasa k takému jasotu a láske, že keby to bolo možné, zavreli by do svojho srdca všetkých ľudí, bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo zlí. Niekedy sa v duchovnej pokore znižujú pod všetkých ľudí a sú presvedčení, že sú najzvrhlejší a najbiednejší zo všetkých. Inokedy ich Duch udržuje v nevýslovnej radosti. Občas sa podobajú hrdinovi, ktorý si obliekol úplnú kráľovskú výzbroj a ide do boja, udatne sa bije s nepriateľmi a poráža ich... Inokedy duša odpočíva v hlbokom tichu, pohode a pokoji a tak zotrváva iba v duchovnej rozkoši, v nevýslovnom osviežení a dokonalej blaženosti... Inokedy sú ako ktorýkoľvek iný človek.“

Toto je text o nás. Celé Božie slovo je o nás. Sme hriešnici i svätci zároveň. Keď na nás dnes Ježiš kladie požiadavky, ktoré sa nám môžu zdať neuskutočniteľné, tak si spomeňme na Dávida, prečítajme si text neznámeho autora, ktorý som vyššie citoval, a vykročme. Boží Duch nás povedie po neuveriteľných cestách. Budeme „milovať nepriateľov, dobre robiť tým, čo nás nenávidia, žehnať tých, čo nás preklínajú, modliť sa za tých, čo nás potupujú“ (porov. Lk 6, 27 – 28).

„Dobroreč, duša moja, Pánovi!“ (Ž 103, 1).

8. cezročná nedeľa

1. pôstna nedeľa: Čas na zmenu

Ak chceme, aby Pôstne obdobie malo pre nás skutočný význam, musíme ho začať zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Ono – ako konanie Boha – totiž dáva týmto dňom pokánia zmysel. Tak to spomína svätý Pavol v Liste Rimanom: „Ak svojimi ústami vyznávaš: ‚Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (10, 9). Všimni si, že podobné vyznanie je aj v čítaní z Knihy Deuteronómium. Izraelita pri prinášaní prvotín Pánovi najprv spomína na konanie Boha – na svoje dejiny, na vyslobodenie. A potom vyznáva: „Teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane“ (26, 10, kurzíva pridaná).

Tak aj pre nás má zmysel zamyslieť sa nad svojím životom a robiť pokánie za svoje zlyhania, ak veríme, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije, ak veríme, že Boh nás vyslobodil z otroctva hriechu a začlenením do Cirkvi nás voviedol do novej zasľúbenej zeme. Bez tejto viery je celé naše úsilie a zriekanie sa len divadlom pre uspokojenie vlastného egoizmu.

Veríš, ako to vyžaduje Cirkev? Otázky k tomu budeš počuť počas Veľkonočnej vigílie, keď si budeme obnovovať krstné sľuby. Pritom nejde o vieru vedomostnú, ale bytostnú. O vieru, ktorá poznanú pravdu praktizuje v živote. A tu sa dostávame k zmyslu Pôstneho obdobia. Dostávame dar zastavenia sa a preskúmania našej zmluvy s Bohom – preskúmania vernosti, preskúmania horlivosti. 

Výsledkom takého skúmania môže byť často konštatovanie, že za rok od minulého Pôstu sa nič nezmenilo. Ba že sa ešte aj čosi viac pokazilo. To nech však pre teba nie je dôvod na rezignáciu. Naopak, modlitbou 91. žalmu, ktorý dnes pri liturgii spievame, môžeš vyjadriť novú dôveru v Božiu pomoc a ochranu. Choď čo najskôr na spoveď a vyznaj svoje zlyhania. Tiež popros Boha, aby ťa chránil, aby ťa jeho anjeli nosili na rukách... Keď potom opäť pôjdeš na spoveď už tesne pred sviatkami, budeš môcť vyhlásiť, že Pán ťa voviedol hlbšie do zasľúbenej zeme...

Pozor však na jednu vec. Ak dnes budeš pozorne počúvať texty čítaní, zistíš, že tie isté slová hovorí Boh (ústami žalmistu) i diabol citovaním žalmu v evanjeliu. „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň“ (Ž 91, 11 – 12; porov. Lk 4, 10 – 11). Preto sa vždy pozeraj aj na to, kto sa ti prihovára slovami Písma. Pros o dar rozoznania, aby si neupadol do osídla zlého, ktorý sa rád maskuje za anjela svetla (pozri 2 Kor 11, 14). Ak bude k tebe hovoriť Boží človek, prinesie ti to pokoj, trvalú radosť, jednotu. Ak to nebude Boží človek, bude ti prinášať nepokoj, hnev (či radosť, ktorá rýchlo pominie), rozdelenie, nenávisť...

2. pôstna nedeľa: Pevne stáť

Dnes chcem písať o pevnom ukotvení v Kristovi. V tom, ktorý vstal z mŕtvych. Svätý Pavol to vyjadril v Liste Filipanom slovami: „Pevne stojte v Pánovi“ (4, 1). V Liste Kolosanom použil iné slová: „Ako ste teda prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite: v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere“ (2, 6 – 7). Prečo práve o tomto píšem?

Žijeme v zložitej dobe (tak ako každá generácia v svojom čase ). Aj nami môže zmietať „hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“ (Ef 4, 14). Možno si ani neuvedomujeme, ako sa nechávame ovplyvňovať myslením, hovorením a konaním ľudí, ktorí nežijú podľa Božieho zákona. Preto Pavol pridáva výzvu: „Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista“ (Ef 4, 15).

Pozri sa na Abraháma. Boh s ním chce uzavrieť zmluvu, no „prenikla ho veľká, príšerná hrôza“ (Gn 15, 12), Abrahám neušiel. Ostal napriek hrôze a výsledkom bola zmluva, ktorej sme dedičmi. Pevne stál v Pánovi...

Pozri sa na Petra, Jakuba a Jána. Ježiš sa pred nimi premieňa a tým im akoby hovorí: „Prídu príšerné dni. Utrpenie, hrôza a smrť. Ale vy pevne stojte, lebo vidíte ‚za‘ tie udalosti.“ Ich život je dôkazom, že po zoslaní Ducha Svätého pevne stáli v Pánovi.

Pozri sa na žalmistu, ktorým je zrejme kráľ Dávid. Jasne vyznáva svoju dôveru v Pána: „Pán je moje svetlo a moja spása... Pán je ochranca môjho života... Ty si moja pomoc“ (Ž 27, 1ac. 9c). Pevne stojí v Pánovi. No zároveň vie o svojej slabosti, preto volá o pomoc – aby nezakolísal: „Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa...“ (27, 9ab). Pri svätej omši spievame len časť z tohto žalmu, ale stojí zato, aby si si ho dnes prečítal a premodlil celý. To je totiž jeden zo spôsobov, ako „pevne stáť v Pánovi“ – volať k Pánovi a pripomínať si jeho lásku a moc. A Dávid to zvládal. Vrátane zlyhaní... keď konal pokánie a znova pevne stál.

Ako to vyzerá s tebou? Čo najviac ovplyvňuje tvoje zmýšľanie, hovorenie, konanie? Celebrity? Politici? Novinári a prieskumy verejnej mienky? Kamaráti? Alebo Boh a jeho slovo?

Nájdi si v Knihe Jozue 8. verš v 1. kapitole, nauč sa ho naspamäť a uč sa podľa neho konať. Potom budeš pevne stáť v Pánovi. A nezabudni: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17).

Tak som ťa ohádzal Božím slovom a je na tebe, či mu dovolíš vstúpiť do svojho srdca a upevniť ťa v Pánovi, alebo ho zmyješ slovami nie Božích ľudí...

3. pôstna nedeľa: Ešte je nádej

Kto bol Mojžiš, ktorého dnes v prvom čítaní stretávame kdesi na konci sveta, v púšti, pod vrchom Horeb? Bol nikým. Nepoznáme mená jeho rodičov, jeho meno v egyptčine (Mosé, Mzes) sa dá preložiť ako syn nikoho, nič nemá (pasie ovce svojho tesťa), má ženu, ktorá má cenu pol groša (meno Sefora znamená vrabček, a Pán Ježiš v evanjeliu hovorí, že dva vrabce predávajú za halier), je na púšti, kde nič nie je, pod vrchom, ktorého meno znamená pusté, slnkom spálené miesto, pred suchým kríkom. A presne v takej situácii sa mu zjavuje Boh a dáva sa mu poznať. (Toto sú myšlienky poľského dominikána Adama Szustaka.)

Čo Boh zjavuje Mojžišovi? Že nie je Bohom vzdialeným, statickým. Niekedy totiž máme takú predstavu Boha – že nám dal pravdy, aby sme ich verili, prikázania, aby sme ich zachovávali, a prostriedky milosti – sviatosti –, aby sme to zvládli. A teraz už len kdesi z neba kontroluje, ako to zvládame. Je to dosť okresaný pohľad na Boha. V dnešnom čítaní sa zjavuje oveľa plnšie a dynamickejšie, ako Boh, ktorý vidí utrpenie, počuje kvílenie, pozná bolesť svojho ľudu, a preto zostupuje, aby ho vyslobodil. Náš Boh je starostlivý a nenechá svoje deti bez pomoci.

Je však pre nás dôležité poznať logiku Božieho konania. Jeho podstatou je človek. Mojžiš musel byť dosť šokovaný, keď počul, že má ísť do Egypta a vykonať Božie dielo. A vyhovára sa, že on na to nemá. My si tiež myslíme, že potrebujeme byť dokonalí a skvelí, aby sme sa s Bohom mohli stretnúť. On sa však stretáva s Mojžišom v jeho najväčšej biede. Boh býva tam, kde nič nie je. Býva v tvojom srdci. 

V tomto svetle je dnešné evanjelium veľkou výstrahou i nádejou. Výstrahou, aby sme nehľadali Boha vo svojej dokonalosti. (Vieš, ktoré stvorenie bolo najdokonalejšie? Lucifer, Satan! A predsa strašne padol práve preto, že sa upriamil na svoju dokonalosť.) 

I nádejou. Boh sa nám chce dať nájsť a poznať v našej každodennosti. Nie je skrytý ani ďaleko, je tu, blízko, pri tebe, v tom, čo práve prežívaš. Boha máme hľadať tam, kde práve sme. Takí, akí práve sme.

Preto nestavaj svoje pôstne úsilie na tom, čoho všetkého sa zriekneš a čo všetko zvládneš, ale na tom, že Boh je v tvojom srdci. Hovor s ním, pýtaj sa ho, počúvaj ho. On je a je s tebou. Čo viac potrebuješ?

Zober tento text ako „pohnojenie“ a „okopanie“ figovníka, spomínané v evanjeliu. A ži v nádeji, že prinesieš úrodu. Nech ti v tom pomáha modlitba 103. žalmu: „Dobroreč, duša moja, Pánovi...!“

4. pôstna nedeľa: Príčina našej radosti

„To všetko je od Boha“ (2 Kor 5, 18). Ak nás dnes Cirkev pozýva prežívať radosť, určite to nie je preto, že Veľká noc je blízko. Liturgické texty nám ponúkajú celkom inú motiváciu radosti, božskú, motiváciu vykúpenia, záchrany. Sme totiž uprostred Pôstneho obdobia, času, keď si viac pripomíname svoje zlyhania a hriechy, viac sme vyzývaní konať pokánie. A to by nás vzhľadom na to, že napriek snahe stále zlyhávame, mohlo viesť k ochabnutiu, možno k rezignácii, že načo sa snažiť, keď aj tak stále padáme. Preto nám Cirkev ukazuje – aj cez liturgické čítania –, že celé dielo vykúpenia je Božia vec, že našou úlohou je „len“ prichádzať takí, akí sme, a vyznávať svoje previnenia. A dôvodom radosti je prijaté odpustenie, vykúpenie, záchrana.

Všimni si hneď prvú vetu v dnešnom čítaní z Knihy Jozue: „Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu“ (5, 9a). Na Hebrejov v Egypte sa všeličo nabalilo – zmýšľanie otrokov, modloslužba, spomienky na plné hrnce, obavy o budúcnosť... Keď na jerišských stepiach prvý raz slávili Veľkú noc, tak Boh im hovorí: „Vaša minulosť, vaše zlyhania, vaše nevernosti, to všetko je zabudnuté. Ste novým ľudom...“

Pavol tú istú pravdu v Druhom liste Korinťanom vyjadruje takto: „Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (5, 17). Avšak tu už nehovorí o nejakej pozemskej skutočnosti, ale o duchovnej – neboli sme oslobodení od „egyptskej potupy“, ale z rúk diabla. A nešlo len o vyslobodenie, ale o úplné pretvorenie – sme „novým stvorením“.

Pán Ježiš v evanjeliu hovorí o tejto pravde v podobenstve. Mladší syn „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 24. 32).

Vidíš tie dôvody na radosť? To je o tebe. Ak si spáchal čo len jeden hriech, zaslúžil si si smrť (Rim 6, 23). Ak si žiadny hriech nespáchal, tak si odsúdený na smrť pre dedičný hriech. Nemáš úniku. A predsa ťa Boh vyslobodil, vrátil ti život i slobodu, prijal za svoje dieťa... Vieš sa z toho radovať? Alebo je to pre teba len informácia, ktorú síce dobre poznáš, ale nič v tebe nevyvoláva?

Mnohí žijeme bez radosti. Lebo vykúpenie vnímame ako informáciu, nie ako zásah Boha do nášho života a prejav jeho lásky. Vieme sa radovať zo svetských vecí, ale nie z Božích. Treba to zmeniť. Lebo Božie veci v nás vyvolávajú skutočnú radosť, ktorá nepominie. Ak vyhráš milión, tak sa z toto budeš radovať pár dní. Ak si dostal ako dar večný život, z neho sa budeš radovať večne.

Čo môžeš urobiť so svojou „neradosťou?“ Premieňať ju na radosť. Zober si dnešný žalm (34) a modli sa ho každý deň tohto týždňa. Spomínaj si pritom, čo Boh pre teba urobil. Dnešné čítania hovoria veľmi jasne o jeho konaní. Ak to v tebe nevyvolá radosť, vďačnosť, pozdvihnutie srdca, tak choď a povedz o týchto Božích dielach niekomu inému. A potom sa raduj z jeho radosti :-)

5. pôstna nedeľa: Vždy nové

Štruktúra dnešných čítaní je veľmi povzbudzujúca. V čítaní z Knihy proroka Izaiáša Boh hovorí o svojej moci robiť nové veci, také, o akých sa ľuďom ani nesnívalo. Evanjelium o cudzoložnej žene to potvrdzuje na veľmi konkrétnom prípade zo života. Ježišovo riešenie situácie, ktorá mala zdanlivo len dve možnosti, je geniálne. Božské. Žalm jasá – lebo Boh urobil čosi nové, nečakané so Židmi v babylonskom zajatí. Dokonca pohania pri pohľade na jeho riešenie žasli a uznávali: „Veľké veci urobil s nimi Pán!“ (Ž 126, 2c). Bolo to také očividné, že aj oni boli presvedčení o zásahu Boha Izraelitov.

A čo Pavol v Liste Filipanom? Tiež uznáva veľkosť Božieho konania, hoci nie priamo. No keď hovorí, že kvôli Kristovi všetko pokladá za odpadky (doslova výkaly), tak uznáva, že Božie konanie a vzťah s ním presahujú akúkoľvek pozemskú hodnotu. Pavol však pridáva jednu myšlienku, pre ktorú by som v pomyselnom poradí dnešných čítaní dal tento text ako posledný – hovorí, že ešte nedosiahol všetko, že ešte beží za víťaznou cenou Božieho povolania. Táto myšlienka je čiastočne obsiahnutá aj v spomínanom žalme, kde síce vyslobodení plesajú, no hneď aj volajú: „Zmeň, Pane, naše zajatie...“ (v. 4a). Pavol aj žalmista veľmi dobre vystihujú našu realitu – sme zachránení utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ktorého sme krstom prijali za svojho Pána a Spasiteľa, no ešte je pred nami kus nebezpečnej cesty. 

V súhrne sú tieto texty jedným veľkým povzbudením k odvahe a dôvere. K odvahe – lebo sme na dobrej ceste, sprevádzaní Pánom. K dôvere – lebo aj v zdanlivo neriešiteľných situáciách môžeme očakávať, že Boh zasiahne tak, ako to potrebuje pre svoj cieľ: zjednotiť všetko v Kristovi (pozri Ef 1, 10).

Zároveň sú tiež upozornením, že táto dobrá cesta je neustále napádaná zlým, že sme pod ostrou paľbou síl temnoty. Preto sa nemôžeme ani na chvíľu uspokojiť a nahovárať si, že „už sme za vodou“, ako si to zvyknú hovoriť tí, čo majú milióny. „Za vodou“ budeme vo chvíli smrti, ak dosiahneme „víťaznú cenu Božieho povolania v Kristovi Ježišovi“. To neznamená, že nám Pán nedožičí chvíle pokoja a oddychu v jeho náručí. Dožičí, čo asi každý z nás zakúša. Zároveň však vždy máme byť v strehu, lebo útoky na našu túžbu po Bohu a na úsilie žiť pre neho môžu prísť kedykoľvek a neraz z nečakanej strany.

Dnes je jedinečný deň v dejinách ľudstva. Tento deň totiž ešte nikdy nebol a už nikdy nebude. Vnímaš tú novosť, neopakovateľnosť, Božiu fantáziu, s akou tento deň napĺňa? Tak mu dôveruj, plesaj a jasaj, radostne týmto dňom kráčaj, pričom dôveruj, že Pán ťa prevedie aj cez tie chvíle, ktoré sú pre teba ťažké, možno bezvýchodiskové. A vieš čo? Zajtra bude zasa jedinečný deň v dejinách ľudstva. Bez ohľadu na to, či Pán príde alebo nepríde.

Kvetná nedeľa: Slávnostný vstup

Nie, nebudem dnes písať o liturgickom slávnostnom vstupe, ktorý sa dnes odporúča pred svätými omšami. Hoci mi je ľúto, že mnohí kňazi urobia z toho len prechádzku po kostole. Skutočne je taký problém zísť sa napríklad na farskom dvore či miestnom futbalovom ihrisku a tam celý liturgický sprievod začať? Naša viera nie je len rozumná a rozumová, ale potrebuje aj zážitok... 

Chcem však písať o inom vstupe. Začnem otázkou: Zažil si niekedy taký príchod Pána Ježiša do tvojho života, že si naň budeš do smrti pamätať? Že navždy zmenil a ovplyvnil tvoj život? Možno to bolo pri prvom svätom prijímaní, keď si zrazu vedel, že to nie je len nejaká oblátka, ale sám živý Boh prišiel a natrvalo vstúpil do tvojho života. Možno pri nejakej spovedi si zrazu vedel, že Otec ťa ako márnotratného syna ospravodlivil a znovu prijal za syna. Alebo si bol niekde na evanjelizačnej akcii, kde sa ťa niekto priamo opýtal: „Je Ježiš Kristus tvojím osobným Pánom a Spasiteľom?“ Asi si bol po takej otázke nejaký čas vykoľajený nechápuc, čo sa ťa to pýta. No keď si nad tým uvažoval (určite s pomocou Ducha Svätého, ktorý ti vnukol, že je to dôležitá otázka), zistil si, že sa síce usiluješ žiť ako katolík, no len preto, že ťa tak vychovali, že to pokladáš za dobré, ale nie preto, že Ježiš za teba trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. A tak si Ježiša pozval do svojho srdca a podriadil si mu svoj život.

Ak si teda niečo také prežil a vieš, že Ježiš je Pánom tvojho života, preži tento deň a celý Veľký týždeň vo veľkej radosti a vďačnosti za dielo vykúpenia, ktoré je aj tvojím údelom.

Ak si na nič také nepamätáš, tak je čas usporiadať dnes slávnostný vstup Ježiša do tvojho srdca. Predpokladám, že si po spovedi, s čistým srdcom. (Ak nie, tak využi najbližšie dni a prijmi sviatosť zmierenia.) Nájdi si čas – napríklad pred svätou omšou alebo niekedy popoludní v tichu kostola – a popros Ježiša, aby sa stal Pánom tvojho života. Môžeš to urobiť napríklad touto modlitbou:

„Pane Ježišu, ďakujem ti za to, že ma miluješ a že si prišiel od Otca na svet, aby si zomrel za mňa. Doteraz som si sám riadil život a hrešil som proti tebe. Teraz ti otváram dvere svojho srdca a života ako svojmu jedinému Spasiteľovi a Pánovi. Ďakujem ti, že si vždy ochotný odpustiť mi hriechy. Buď odteraz mojím Pánom, úplne ovládni môj život. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo.“ (z evanjelizačných a formačných materiálov Hnutia Svetlo-Život)

Takáto prosba je úplne v súlade s Božou vôľou. Ak sa ju pomodlíš – teda nielen odrecituješ, ale postavíš sa pred Boha a vyslovíš ju s vierou a očakávaním –, Ježiš ju vypočuje a stane sa Pánom tvojho života. Prevezme tvoje starosti, bremená, zranenia, očakávania, nádeje... a bude ti dávať presne to, čo potrebuješ na to, aby si žil svätým životom. Navonok sa možno nič nezmení, ale ty vo svojom vnútri budeš vedieť, že si oslobodený a že v tebe žije Ježiš. 

Ježiš ťa povedie k novej modlitbe – bude rozhovorom s ním, s Otcom, bude ju viesť Boží Duch.

Ježiš ti otvorí Písmo a ty zrazu budeš v ňom nachádzať slová, vety, ktoré usmernia tvoj život.

Ježiš ťa povedie k plnšiemu prijímaniu sviatostí – budú pre teba nielen prostriedkami milosti, ale stretnutím so živým Bohom.

Ježiš ti dá nových priateľov a vytvoríte malé spoločenstvo tých, ktorí milujú Ježiša a navzájom sa podporujú v živote podľa viery.

Ježiš ti ukáže, že nie si bezvýznamný, ale máš dôležité postavenie v miestnej cirkvi i v spoločnosti a povedie ťa k službe. 

Prosím ťa, priprav dnes slávnostný vstup Ježiša do tvojho života. A potom pozoruj, ako ťa premieňa. Nezabudni na tento dátum: 14. apríl 2019, Kvetná nedeľa. Bude to až do smrti pre teba deň, keď Boh zmenil tvoj život.

Upozornenie: Podriadenie života Ježišovi ako tvojmu Pánovi a Spasiteľovi ťa neuchráni pred pádmi. Budeš však schopný a ochotný urobiť všetko preto, aby si neostal v hriechu, konal pokánie a znovu mal Ježiša v srdci.

Veľkonočná nedeľa: Naozaj vstal!

Skvelá správa! Ježiš žije! Skutočne žije! A nie niekde ďaleko, ale vo mne, v mojom srdci. Dúfam, že aj v tvojom.

Práve viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie nám, kresťanom, dáva schopnosť aj silu žiť na tomto svete ináč ako tí, „čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Sme povolaní byť ľuďmi skutočnej radosti, radosti, ktorá je ovocím pôsobenia Ducha Svätého v nás (pozri Gal 5, 22). Keď niekto uverí Ježišovi, keď uverí, že vstal z mŕtvych a žije, keď mu podriadi svoj život, potom Boží Duch v takom človeku začne mohutne pôsobiť a meniť jeho zmýšľanie, hovorenie i konanie. Možno si to tento týždeň zažíval, ak si na Kvetnú nedeľu pripravil vo svojom srdci slávnostný vstup pre Ježiša.

Svätý Pavol túto zmenu vyjadruje slovami: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3, 1 – 2). Zahŕňa konanie Boha (to on ťa vzkriesil z mŕtvych) i tvoje konanie („hľadajte, myslite“). Možno však vnímaš svoj život kresťana ako neustály sled zlyhaní a hriechov. Ale ak si s Kristom vstal z mŕtvych (vieš, kedy sa to stalo?), ak žiješ s ním a on v tebe, tak môžeš svoj život vnímať ako neustály sled radostného života s Ježišom, občas prerušovaného nejakým hriechom či zlyhaním, ktoré ťa však vedú k ešte pevnejšiemu objatiu Ježiša – napríklad cez sviatosť zmierenia – a k jeho ochotnejšiemu nasledovaniu. Lebo vieš, že bez neho nemôžeš urobiť nič dobré (pozri Jn 15, 5).

Dnes je skutočne deň radosti a veľkej oslavy. Si jej účastníkom za jednej podmienky – ak si s Kristom vstal z mŕtvych. Stalo sa to pri krste, keď si bol vzkriesený. Bol si totiž v dôsledku dedičného hriechu – možno aj vlastných, ak si bol pokrstený ako dospelý – mŕtvy. Krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého ti daroval nový život a dal ti schopnosť žiť ako nový človek. Dal ti schopnosť hľadať „to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici“ Otca. Možno si práve teraz hovoríš, že máš kopu starostí a nemáš čas myslieť na Krista. Vieš však, čo povedal Ježiš? „Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (pozri si celý text Mt 6, 25 – 34). My, ktorí sme s Kristom vstali z mŕtvych a uverili mu, máme mnoho skúseností s tým, že Otec sa o nás stará – ak mu to dovolíme.

Sú rôzne možnosti, ako žiť život kresťana. Mne sa najviac páči tá, ktorá mi dovoľuje neustále sa radovať – dokonca aj v bolesti a trápení. Lebo Ježiš žije a žije vo mne. Aleluja!

3. veľkonočná nedeľa: Hymnus vykúpených

Hoci súvislosť žalmu a prvého čítania je na prvý pohľad zrejmá – vyslobodenie apoštolov z väzenia a prepustenie veľradou –, dnes ma akosi viac oslovila súvislosť medzi žalmom a Petrom z dnešného evanjelia. Ak si niekedy niekomu ublížil, možno aj nechtiac, iste poznáš pocit obavy zo stretnutia s tým človekom. Myslím si, že aj Petrovi kdesi v vzadu v hlave stále blikalo, že čo mu Ježiš povie, keď raz budú spolu. Či nevytiahne to, ako ho zaprel, či mu za to nevyčistí žalúdok. No Ježiš je iný ako my – nezameriava sa na zlyhanie, ale čaká od Petra vyznanie lásky. A po udalosti, o ktorej dnes v druhej časti evanjelia čítame, možno aj Peter si vyspevoval: „Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil“ (Ž 30, 2).

A toto ma privádza k ďalšej súvislosti – tentoraz s čítaním z Knihy zjavenia. Obsahuje text, ktorý sa nazýva hymnus vykúpených: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie“ (Zjv 5, 12). Prečítaj si k tomu ešte predošlé verše (4, 11 a 5, 9 – 10) a budeš mať celý hymnus. Apoštoli sú natešení, žalmista spieva o vyslobodení, Ján počúva hymnus vykúpených, Peter sa raduje, že môže milovať Ježiša. Samé skvelé správy, ktoré aj nám dnes môžu dať mnoho dôvodov na radosť a spev.

Prečo? Lebo my sme tiež vykúpení. Aj ty. Ježiš aj pre teba zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Aj od teba – ako od Petra – nežiada nič, len vyznanie lásky. A vernosť tejto láske. Ochotu vstať pri zlyhaní. Pokánie. A radostný spev... Dokonca tanec: „Môj nárek si obrátil na tanec“ (Ž 30, 12a).

Viem, svet nás pozýva k iným radovánkam: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme“ (1 Kor 15, 32). Alebo nám vyhadzuje na oči naše chyby a zlyhania a vyčíta nám, ako sa môžeme radovať, keď sme toľkokrát zlyhali. Nedajme sa oklamať. Naša radosť nevyplýva z toho, že sme skvelí (lebo nie sme), ale z toho, že sme vykúpení, oslobodení, že Boh nás miluje.

Ak ťa predsa len ovládajú výčitky či sklamanie viac ako radosť, prečítaj si toto: Legenda hovorí, že raz prišiel diabol k Bohu a hovorí mu: „Bože, ja ťa nechápem. Ľudia ťa stále urážajú, a ty im stále odpúšťaš. Ja som ťa urazil len raz, no mne nechceš odpustiť. Prečo?“ A Boh odpovedal: „A prišiel si niekedy a povedal: ‚Ľutujem, odpusť‘?“

Si povolaný spievať hymnus vykúpených. Stačí vyznanie ľútosti a lásky, „aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť“ (Ž 30, 13).

4. veľkonočná nedeľa: Pán sa stará

Prežívanie Nedele Dobrého pastiera ma často napĺňa radosťou a obnovuje vo mne dôveru v dobrotu Boha. Pripomína mi totiž jeho starostlivosť o mňa. Viem, že som bol stratený, no Pán si ma našiel a teraz sa môžem tešiť, že som s ním. 

Ako veľmi sa museli radovať pohania v Antiochii v Pizídii, keď im Barnabáš s Pavlom zvestovali evanjelium a oni tak našli cestu k spáse a večnému životu! Ako hlboko musel prežívať Božiu starostlivosť inšpirovaný autor stého žalmu, keď vyzýva všetkých a všetko k jasotu, lebo „sme jeho ľud a ovce z jeho stáda“! Ako veľmi musí všetkých, čo milujú Ježiša, potešovať a napĺňať dôverou jeho slovo: „Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Jn 10, 28). A aj jasot vykúpených v nebi v Zjavení je dôkazom toho, že Pán skutočne svojich verne sprevádza a vedie, hoci si „museli oprať rúcha v krvi Baránka“.

To nie sú slová psychologickej liečby či autosugescie. To sú fakty. Boh sa o mňa stará. To neznamená, že nepôjdem „tmavou dolinou“ (pozri Ž 23), ale že aj v nej sa môžem plne oprieť o svojho Záchrancu a Sprievodcu, o Ježiša.

Je veľmi dôležité, aby sme si tieto pravdy nosili hlboko v srdci. Lebo priznajme si, že svet nás valcuje negativizmom. Stačí si spomenúť možno na včerajšie správy v televízii či posledné rozhovory so susedom alebo kolegami v práci. Problémy v zdravotníctve, v školstve, v doprave, v politike, vo vzťahoch... Tma, tma, tma. Všade akoby hustla tma. Ale presne do nej som povolaný vnášať svetlo: „Pán sa o mňa stará.“

Veriť okrem iného znamená aj to, že všetko, čo sa mi stane, je pre mňa dobré. Hoci v danej chvíli to nevidím, nerozumiem, bojím sa a možno si aj zúfam. Prečo to môžem veriť? Lebo „Pán je môj pastier“. Lebo viem, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). 

Koľko náreku a vnútornej bolesti by sme si ušetrili, keby sme podľa týchto slov Písma aj žili. Viem, že to nie je otázka jedného citátu z Písma. Je to každodenný zápas o vernosť Bohu. Lebo každý deň na mňa útočí nespokojnosť, nedostatok, zlyhanie moje či iných a vyvoláva to vo mne hnev, rozčúlenie, strach... No môžem to premôcť tým, že zdvihnem hlavu a pripomeniem si, komu patrím a kto sa o mňa stará...

Takže dnešná Nedeľa Dobrého pastiera nie je len o tých, ktorí sú ďaleko od Pána, ale aj a najmä o nás, ktorí milujeme Boha. To nás Pán vedie na bohatú pastu a dáva nám odpočinúť. 

Patrím Bohu a on sa o mňa stará (pozri 1 Pt 5, 7). 

5. veľkonočná nedeľa: Zodpovednosť lásky

Dnes začnem od konca – Ježišovým novým prikázaním. Milovať ako on. Vari sa to dá? Dá. Ak Ježiš žije vo mne. Lebo potom on miluje vo mne. Takže splnenie tohto prikázanie je vo svojej podstate ľahké – pozvať Ježiša, aby žil vo mne. A toto pozvanie nikdy nezrušiť, respektíve vždy ho obnoviť, ak hriechom Ježiša pošlem preč.

Ako však milovať konkrétne? Skutky apoštolov sú plné príkladov lásky. Dnešné čítanie je o ohlasovaní slova, o povzbudzovaní a posilňovaní sŕdc. Ohlasovať niekomu vykúpenie v Ježišovi Kristovi patrí medzi najväčšie prejavy lásky voči ľuďom – lebo im umožňuje získať večný život! Ako veľmi si pritom apoštoli uvedomovali, že v konečnom dôsledku je to Božie dielo – na konci dnešného úryvku vyznávajú, že to Boh „pohanom otvoril dvere viery“ (Sk 14, 27).

Žalm ako odpoveď na čítanie dnes konkretizuje, ako oslavovať Boha. Nielen piesňami chvál, ale: „Tvoji svätí nech... rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky“ (Ž 145, 10b – 12a). Pre nás, pokrstených veriacich, je to priama a jasná výzva k svedectvu o tom, ako Ježiš žije v mojom živote. K svedectvu nielen životom, ale slovom – „nech hovoria, nech oznamujú“. 

Urobím malú odbočku. Svätý Otec František vyhlásil tohtoročný október za mimoriadny Misijný mesiac. Chce, aby sme ľuďom ohlasovali, že Ježiš žije. Už teraz sa na to začni pripravovať. Vyber si troch ľudí vo svojom okolí, o ktorých vieš, že nežijú s Ježišom (pritom to môžu byť ľudia, ktorí sú každú nedeľu v kostole, len nie je to z lásky k Ježišovi, ale zo zvyku či tradície). A hneď dnes sa začni za nich modliť, aby ich Pán pripravil na tvoje ohlasovanie vykúpenia. Do októbra urob všetko pre to, aby si sa s tými ľuďmi spriatelil, aby zakúsili, ako veľmi ich miluješ... Potom, keď im budeš hovoriť, ako veľmi ich miluje Ježiš, uvidíš Božie zázraky.

Vrátim sa k čítaniu z Knihy zjavenia. Je o tom, že Boh nám daruje nové nebo a novú zem. Dostaneme dedičstvo, ktoré nám je prisľúbené. Môžeme to vnímať aj ako odmenu za to, že sme sa usilovali žiť nové prikázanie – milovať ako Ježiš. Teda dovoliť Bohu, aby žil v nás a v nás miloval ľudí.

Kruh je uzavretý. Ži s Ježišom. Potom budeš milovať ako Ježiš. To ťa povedie k tomu, že budeš ohlasovať vykúpenie a mnohých privedieš k láske k Ježišovi. Tým sa upevní tvoja láska s Ježišom. Budeš s ním žiť. Všetci spoznajú, že patríš Ježišovi. Aleluja!

6. veľkonočná nedeľa: Skutočne stačí Ježiš?

Apoštoli riešili veľký problém. Stačí Ježiš alebo treba aj obriezku? Oni a Duch Svätý rozhodli, že stačí Ježiš. To, čo pridali, bolo prejavom lásky k tým, ktorí ešte žili v židovstve – aby ich nepohoršili konaním toho, čo sa obrezaným bridilo –, prípadne zdôraznením odmietnutia toho, čo pre pohanov bolo prijateľné (smilstvo).

Tak je to aj v našom živote – skutočne stačí Ježiš. Viem, ľudia chodia na všelijaké konferencie, modlitby uzdravenia, kvôli chválam sú ochotní cestovať stovky kilometrov... Je skvelé, že čosi robia pre svoju spásu. Ale som si istý, že ak touto cestou prejdú v pravde a poctivo, napokon zistia, že stačí Ježiš. Najlepšie v Eucharistii. A samozrejme, vo vlastnom srdci. Dokonca vo vlastnej farnosti 

Hlboko v pamäti mi utkvelo jedno vysielanie poľskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu spred asi štyridsiatich rokov. Už vtedy bola vychyteným fenoménom modlitba za uzdravenie. Ani nie tak v Katolíckej cirkvi, ako v iných, evanjelikálnych cirkvách. Jezuita Alfred Cholewinski sa v tom vysielaní zaoberal otázkou, čo sa deje s tými ľuďmi, ktorí odchádzajú z Katolíckej cirkvi a hľadajú uzdravenie inde. Povedal asi toto: „Ak hľadajú len uzdravenie a zážitok, tak budú chodiť z cirkvi do cirkvi, zo spoločenstva do spoločenstva, no nikdy nebudú spokojní. Ak hľadajú Ježiša, tak sa raz vrátia do Katolíckej cirkvi a ku sviatostiam. A nájdu pokoj.“

Ježiš v evanjeliu prisľúbil tým, ktorí ho milujú a zachovávajú jeho prikázania, že príde k nim aj s Otcom a urobia si u nich príbytok (Jn 14, 23). Čo viac treba? Čo viac potrebuješ, ak máš Boha vo svojom srdci?

Vo svojom vnútri často prežívam stav ubíjajúcej nespokojnosti. So sebou, so situáciou vo farnosti, v Cirkvi... Keď sa mi podarí zastaviť a pouvažovať nad tým, čo sa vo mne deje, vždy prídem na to, že tá ubíjajúca nespokojnosť sa ma zmocnila preto a len preto, že som zabudol, že Ježiš žije vo mne, že som sa pokúšal žiť vlastnými silami. Pričom už toľkokrát som sa presvedčil, že to nefunguje. Tak sa potom vždy v pokání vrátim a pokúšam sa veriť, že stačí Ježiš. A podľa tejto viery žiť. Niekedy mi to vydrží päť minút, inokedy aj päť dní... Žijem v nádeji, že keď hľadám a poslúcham Boha, tak sa pokoj do môjho srdca vždy vráti. Tak, ako v tejto chvíli, keď píšem tieto písmenká... 

Ježiš skutočne stačí. Len si to musím rozmieňať na drobné v každodennej všednosti.

Kristus vstal z mŕtvych!

7. veľkonočná nedeľa: Pán kraľuje!

Dnes chcem písať o moci. O Ježišovej moci. 

Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe hovorí o sláve, ktorú mu Otec už dal. Pritom kríž, smrť a zmŕtvychvstanie – udalosti, ktorými bol Ježiš oslávený – sa ešte len mali stať. Ale Ježiš pozná svojho Otca, dôveruje mu a vie, že Otcova láska a moc nie sú ničím obmedzené. 

Štefan pri svojom umučení vidí, že Ježiš je skutočne oslávený, „sedí po pravici Boha“ (Sk 7, 56). 

Na to nadväzuje žalmista volaním a vyznaním: „Pán kraľuje!“ (Ž 97, 1).

A napokon Ježiš hovorí Jánovi, že je „Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec“ (Zjv 22, 13). Ježiš seba vyhlasuje za stredobod všetkého, cieľ, ku ktorému všetko smeruje. 

Z uvedených textov na mňa dýcha Božia moc. Hoci sa nám môže zdať, že žijeme vo svete „zmätkov, hrôz a blúdení“ (hymnus ranných chvál v Cezročnom období), pevne veríme a vyznávame: „Pán kraľuje!“ Všetko je v jeho rukách a podriadené jeho moci. Áno, mnohí vo svete si to nemyslia a keby čítali tento text, tak sa budú z neho smiať. Ale my, čo sme spoznali Božiu lásku a uverili v ňu, veľmi dobre vieme, že Boh riadi svet a jeho dejiny (aj život každého človeka osobitne) tak, aby zavŕšil dielo obnovenia všetkého v Ježišovi Kristovi. Či sa to stane dnes alebo o milión rokov, nie je podstatné. 

Preto sa nemusím báť. Nemyslím na prirodzený strach, ktorý každého niekedy prepadne. Ale nemusím sa báť, že sa môže stať niečo, nad čím by Boh nemal moc, čo by sa mu vymklo z rúk. Pritom neraz je vo mne otázka: „Bože, skutočne sa muselo stať toto či ono? Koľko zla!“ Ale verím, že raz vo večnosti všetci uvidíme súvislosti a budeme jasať a plesať, lebo spoznáme, ako Boh svojou mocou dokázal aj najhoršie zlo obrátiť na veľké dobro.

Žijem podľa toho, čo verím, nie podľa toho, čo vidím (pozri 2 Kor 5, 7). „Pán kraľuje!“, hoc svet tvrdí niečo iné a aj môj zrak by ma chcel oklamať. 

Často si pripomínaj Ježišovu moc, jeho vládu. S vierou dokážeš prejsť aj cez najväčšie temnoty.

Zoslanie Ducha Svätého: Ježiš je Pán!

Tohoročná príprava na slávnosť Zoslania Ducha Svätého prebiehala v našej rodine úplne mimoriadne. Mama mojej manželky dostala zápal pľúc a v utorok zomrela. Prežívali sme prítomnosť Boha v našom dome. Ako to kedysi vyjadril brazílsky teológ Leonardo Boff vo svojej knihe Sviatosti Cirkvi, keď asi takto citoval oznam o smrti svojho otca: „Boh navštívil našu rodinu. Dlho v nej prebýval a hľadal, kto je najviac pripravený pre jeho kráľovstvo. Napokon zistil, že je to náš otec. A tak vám oznamujeme, že Boh si ho zobral domov.“

Boh nie je niekde ďaleko a nedáva nám svojho Ducha len ad hoc, keď niečo súrne potrebujeme. Nie, Boh je neustále prítomný a neustále nám dáva svojho Ducha, aby sme na život hľadeli jeho očami. Tak aj choroba a smrť sa nestávajú dôvodom k náreku a zúfalstvu, ale vedú k tomu, že sa vo viere môžeme ešte viac primknúť k nášmu Bohu a zveriť sa jeho milujúcemu náručiu.

Aj o tomto je teda pôsobenie Ducha. Navonok sa to prejavilo napríklad tým, že pohrebná svätá omša bola v bielej farbe, lebo sme oslavovali Božie milosrdenstvo, ktoré našej milovanej umožnilo žiť Božou láskou. Spievali sme veľkonočné piesne ako oslavu Ježišovho zmŕtvychvstania, ktoré našej milovanej skrze krst a sviatosti umožnilo žiť novým životom a s pevnou nádejou na vlastné zmŕtvychvstanie. Čítali sme text z knihy Pieseň piesní o holubici a krásave (2, 8 – 14), lebo sme vnímali, že naša milovaná je Bohom povolávaná ísť za Ženíchom. Spievali sme 122. žalm, lebo sme sa radovali – veríme, že aj naša milovaná zosnulá sa zaradovala –, keď nám povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ A v evanjeliu sme počuli podobenstvo o Kupcovi, ktorý našiel veľmi vzácnu perlu a dal za ňu všetko, čo mal: vlastný život (Mt 13, 44 – 46)... No povedz, nedáva to všetko dokopy dôvod spievať radostné Aleluja aj v našej bolestnej situácii?

Viem, tento text je veľmi osobný a zdanlivo nemá nič spoločné s dnešnou slávnosťou. Ale má. Lebo iba v Duchu Svätom môžeme povedať: „Ježiš je Pán!“ (porov. 1 Kor 12, 3b). Len v Duchu Svätom môžeme aj smrť vnímať ako priateľku, lebo ona nám umožňuje prejsť do života, kde uvidíme Pána z tváre do tváre.

Je skvelé vedieť, že Boh nikdy nie je ďaleko, ale urobil si v mojom srdci príbytok. Som hriešnik, Bohom milovaný. Aj ty! Nikdy na to nezabudni!

12. nedeľa v Cezročnom období: Skvelý žalm

Možno si si po prečítaní názvu dnešného textu povedal: „A ktorý žalm nie je skvelý? Prečo taký názov?“

Nuž každý žalm je skvelý. Ale dnešný je výnimočný. Lebo môže byť pokladaný za centrálny text dnešnej bohoslužby slova v rámci liturgie. Viem, nie je to obvyklé. Napríklad si nepamätám, či som vôbec niekedy počul homíliu na žalm. Aj pre nás laikov je často žalm pri svätej omši akousi „povinnou jazdou“, pričom málokedy vnímame, že tiež je integrálnou časťou liturgie, často veľmi úzko súvisí s prvým čítaním, inokedy s evanjeliom, v niektorých liturgických obdobiach v nedele a na slávnosti aj s druhým čítaním. 

Dnes je to však ešte iné. Čítania súvisia so žalmom, nie žalm s čítaniami. Text 63. žalmu vyjadruje túžbu človeka po hlbokom vzťahu s Bohom, vyjadrenú konkrétnym konaním: vinúť sa, prahnúť, uzrieť, vidieť, oslavovať, velebiť, dvíhať, nasýtiť, chváliť, plesať. Ostatné texty zas hovoria, akým spôsobom Boh túto túžbu napĺňa – dáva nám Spasiteľa: „... bude otvorený prameň... na očistenie od hriechov“ (Zach 13, 1); „Syn človeka musí mnoho trpieť... tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 9, 22). A Pavol už len konštatuje – iste na základe toho, čo pre nás Boh skrze Ježiša Krista vykonal –, že „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27).

Vnímaš to? Boh koná a to podnecuje dušu človeka, aby po Bohu túžil. Boh nás mnohorako zasypáva svojím slovom, v ktorom zjavuje svoj záujem o nás, a my na to môžeme v podstate reagovať len jedným spôsobom, vyjadreným slovami 63. žalmu: „Ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe...“ (Ž 63, 2). To je cesta spásy. Je to zároveň výzva – všetky ostatné túžby podriadiť tejto jedinej. Niekedy to môže znamenať niektorých túžob sa úplne zrieknuť, najmä vtedy, ak svojou podstatou odvádzajú od túžby po Bohu.

63. žalm je obsahovo taký bohatý, že Cirkev ho zaradila do rannej modlitby kňazov a zasvätených (a dnes už aj mnohých laikov) – vložila ho do ranných chvál všetkých liturgických sviatkov a slávností. Stojí za to vedieť ho naspamäť a často sa ho modliť ako jednu z prvých modlitieb hneď po prebudení. Skús to. Tvoj deň bude potom vyzerať ináč ako ostatné. Srdce ti bude znieť chválou a túžbou byť s Bohom. Čo viac potrebuješ?

13. nedeľa v Cezročnom období: Učeník

Slovo učeník je nám síce známe, ale som presvedčený, že väčšina veriacich nemá potuchy, čo to slovo v praxi znamená. Mnohí žijú totiž svoju vieru tak, ako sa kedysi v detstve naučili (vlastne vtedy sme boli učeníkmi svojich rodičov), a možno sú presvedčení, že to úplne stačí.

Učeník je človek, ktorý uveril, že Ježiš za neho zomrel a vstal z mŕtvych, že žije a má moc naplniť jeho život tak, že ten život bude trvať večne. Keďže v to uveril, má svoj zrak neustále upriamený na živého Krista a usiluje sa žiť podľa jeho príkladu i požiadaviek. 

Priznajme si, že oveľa viac ako toto žijeme podľa predpisov a prikázaní. To nie je zlé, ale je to nedostatočné. Vieme totiž, že Desatoro je vpísané do srdca každého človeka. Teda aj pohan, neveriaci človek, môže v nejakej miere žiť podľa Desatora. Kresťan sa má od neho odlišovať nie tým, že chodí do kostola a prijíma sviatosti (čo je tiež skvelé), ale tým, že žije ako Kristus. Aby som tak mohol žiť, musím Krista neustále poznávať (skrze Písmo a učenie Cirkvi), komunikovať s ním (na to je modlitba), byť ním naplnený (na to „slúžia“ okrem iného najmä sviatosti) a svoje úsilie byť učeníkom konkretizovať v službe (aj na to slúži spoločenstvo). Ak sa o to usilujem a prosím o vedenie Ježišovým Duchom, žijem ako učeník. Zanechal som všetko (ako Elizeus z Abelmehuly, keď ho povolal Eliáš), Ježiš sa pre mňa stal jediným dobrom (pozri responzóriový verš), prestal som plniť žiadosti tela, lebo žijem duchovne (pozri Gal 5, 16) a na hriechy nemám čas ani chuť. Poslúcham jediného pána a ním je Pán.

Všimni si v dnešnom evanjeliu jednu vec – podmienky učeníctva stanovuje Boh, nie človek. Nemôžeš byť učeníkom, keď je pre teba niečo dôležitejšie či niekto dôležitejší ako Ježiš. To neznamená, že nemáš žiť vo svete, pracovať v ňom, požívať jeho dobrá, vytvárať vzťahy. Ale znamená to, že všetko, čo je v tomto svete, používaš, robíš, prežívaš s očami upretými na Ježiša. Mne osobne pri rozhodovaní, čo z tohto sveta môžem a čo nemôžem používať či robiť, pomáha Pavlov výrok: „‚Všetko smiem.‘ Ale nie všetko osoží. ‚Všetko smiem.‘ Ale ja sa ničím nedám zotročiť“ (1 Kor 6, 12, pozri aj 10, 23).

Ak sa na cestu učeníctva vydáš, zakúsiš jednu vec – táto cesta nesmierne oslobodzuje. Na nej človek prestáva byť závislý na tom, či niečo má alebo nemá, ako na neho hľadia ľudia, či je úspešný alebo neúspešný. Jediným meradlom jeho „úspechu“ je Ježišova radosť z neho ako učeníka.

Možno povieš, že to nie je pre teba, že tebe stačia prikázania. Vedz, že nestačia a nebudeš spokojný, ak ostaneš len pri nich. Lebo Ježiš vyhlásil blahoslavenstvá ako normu svojho učeníka. Ak ním nie si, tak sa ním dnes staň. Pozri sa na svoj život, zriekni sa všetkého, že ti neosoží, čo ťa zotročuje a vstúp do Ježišovej školy. Ak nevieš ako, nájdi niekoho vo farnosti, o kom si myslíš, že žije s Ježišom, a oslov ho s prosbou, aby ťa to naučil. 

14. nedeľa v Cezročnom období: Stručne

Dnes to bude stručné a jasné.

Prorok Izaiáš vyzýva k jasotu a oslave, lebo „Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch“ (Iz 66, 14c). Asi nikto nemal predstavu, ako sa to stane. No my to vidíme v evanjeliu, kde Ježiš posiela svojich učeníkov ohlasovať radostnú zvesť: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo“ (Lk 10, 9b); ich misia bola úspešná: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ (Lk 10, 17). Dôsledky tohto ohlasovania prežíva Pavol na vlastnom tele až tak, že vyznáva: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Gal 6, 14). Čo z toho všetkého vyplýva pre nás? Jasot! Úžas! Zvelebovanie! (pozri Ž 66, 1. 5b. 20).

Tu by sa dnes mala skončiť každá homília a v kostoloch by sa mal rozoznieť piesne chvál a oslavy Boha, ktorý neustále koná veľké skutky, prekračujúce naše chápanie. 

15. nedeľa v Cezročnom období: Oživené srdce

Hľadám slová, ktorými by som vyjadril to, čo pri čítaní dnešných liturgických textov vnímam v hĺbke svojho srdca. Je v ňom dôvera, že napriek svojej biede hriešnika môžem žiť podľa Božieho zákona. Mojžiš to v Knihe Deuteronómium vyjadril takto: „Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam... je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať“ (30, 11a. 14). Veľmi ma povzbudzuje, keď mi sám Boh vo svojom slove hovorí, že nežiada odo mňa nič, čo by presahovalo moje sily.

Dôveru vo mne vzbudzujú tiež Pavlove slová o Kristovi. Skrze neho bolo všetko stvorené, všetko v ňom spočíva (pozri Kol 1, 15 – 20). Aj ja, aj ty, aj všetko, čo sa práve deje vo svete. Nič, vôbec nič sa nevymyká Božej moci. A keď vidím okolo seba (a neraz aj v sebe) nejaké zlo, viem, že aj nad tým má Ježiš moc. Ak žijem s Ježišom, nemusím sa ničoho báť.

A príbeh o milosrdnom Samaritánovi? Vedie ma k uvažovaniu, komu vo svojom okolí mám byť blížnym. Nie on mne, ale ja jemu. Každý z tých troch na ceste sa mohol rozhodnúť byť blížnym doráňanému človeku. No urobil to len jeden, dvaja pred ním sa rozhodli hľadieť viac na seba. A tak som si včera večer prechádzal ľudí, ktorí sú z môjho pohľadu ohrození, čo sa týka večného života s Kristom. A vybral som si jedného z nich a už niekoľko hodín mu „ošetrujem rany“ jeho duše svojou modlitbou, predkladám ho Ježišovi, aby ho on uzdravil. Možno bude potrebné vydať veľa, ale vari spása človeka nestojí za tú obetu?

No asi najviac dnes vo mne rezonuje žalm, najmä tieto slová: „Som úbožiak, plný bolesti; tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne“ (Ž 69, 30). Tieto slová mi pripomínajú, že moja dôvera i túžba byť blížnym nestoja z mojej dokonalosti, ale sú darom Božej milosti. Som úbožiak, hriešnik, no milujem svojho Boha. A on miluje mňa. Preto môžem s dôverou vyzývať – aj touto cestou – ľudí okolo seba: „Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne“ (porov. Ž 69, 33b).

Vieš, čo znamená, že ti oživne srdce? Ak nie, tak o tom povedz svojmu Bohu a potom zakúsiš, čo znamená mať oživené srdce...

16. nedeľa v Cezročnom období: Najlepší podiel

Čo môže byť lepšie, ako prijať Ježiša do domu? Odovzdať mu srdce.

Abrahám mal odvahu pozvať Boha do svojho stanu: „Pane..., neobíď svojho služobníka“ (Gn 18, 3). Vedel, čo je podstatné – byť s Bohom. Navonok sa môže zdať, že Boh bol u neho len na návšteve, ale Abrahám by sa nestal otcom vyvoleného národa, keby nebol s Bohom v úzkom kontakte, keby nemal Boha nejakým spôsobom v srdci. Žil (to znamená, že aj konal) vo viere, že Boh je s ním.

Žalmista sa na prebývanie Boha s človekom pozerá z iného zorného uhla: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku?“ (Ž 15, 1a). Vymenúva niektoré podmienky, ktoré by mal spĺňať človek na to, aby mohol bývať u Boha. Tieto dva pohľady si však neodporujú – Boh chce byť s človekom a robí všetko pre to, aby človek mohol byť s ním. Aj žalmistove podmienky sú v podstate splniteľné len preto, že Boh nejako s človekom je. Či vari si myslíš, že dokážeš byť dobrý bez Boha? 

Pavol v Liste Kolosanom odhaľuje tajomstvo, ktoré bolo od vekov skryté – „Kristus vo vás“ (1, 27). Oznamuje pohanom, že aj oni môžu byť Božím príbytkom. Aj oni sú schopní plniť Božiu vôľu a Boh má  v nich zaľúbenie. Možno si povieš: „A vari pohanom na tom záleží? Nie je im Kristus ukradnutý?“ Záleží. Možno o tom nevedia, ale vieme o tom my, ktorí milujeme Ježiša. Lebo vieme, že Ježišovi na nich záleží. Preto sme povolaní robiť nielen dobré skutky, ale aj ohlasovať Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie, aby ľudia okolo nás mohli dať Ježišovi prvé miesto vo svojom srdci.

Presne to urobila Mária. Iste neskôr aj ohlasovala Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale tu Písmo hovorí, že si vybrala lepší podiel. Marta robila skvelú vec – prijala Ježiša do svojho domu a urobila mu hostinu. Mária urobila niečo lepšie – prijala Ježiša do svojho srdca a tam mu dala trvalé miesto, nielen jednu hostinu.

Čo myslíš, čo patrí k podstate kresťanstva? Chodenie do kostola? Ranná a večerná modlitba? Prvé piatky? Nie. Byť kresťanom znamená uznať svoju hriešnosť (v dôsledku hriechu som mŕtvy), prijať záchranu (odpustenie a nový, večný život), ktorú nám Boh dáva v Ježišovi Kristovi, dať Ježiša na prvé miesto vo svojom živote a denne žiť s ním. Ten život sa okrem iného prejavuje účasťou na slávení sviatostí, každodenným rozhovorom s Bohom, čítaním Písma, životom v malom spoločenstve Cirkvi, službou vo farnosti i v obci... Viem, nemáš na to čas. A na čo máš čas? 

Kristus na prvom mieste. Ináč naše takzvané kresťanstvo je len zvykom, tradíciou, hodnotou... 

Čo môže byť lepšie, ako prijať Ježiša do domu? Odovzdať mu srdce.

17. nedeľa v Cezročnom období: Boží priateľ

Si Boží priateľ.

Abrahám veľmi dobre vedel, kto je. A pretože to vedel, nemal problém sa tak aj správať. Hovoril s Bohom ako priateľ s priateľom. S úctou a pokorou, no zároveň s láskou k ľuďom, ktorých si nosil v srdci. Veď v Sodome mal svojho synovca Lota. 

Si Boží priateľ.

Mám veľmi rád 138. žalm. Kedysi mi zachránil duchovný život, keď som bol v pre mňa nezvládnuteľnej situácii a Boh mi ukázal, že riešenie nie je moja starosť: „Pán za mňa dielo dokončí...“ (Ž 138, 8a). A tak sa stalo. Dodnes si pamätám ten deň, lepšie povedané tú noc v roku 1983, keď mi to Boh povedal. Celý tento žalm je o priateľstve s Bohom, lebo jeho autor vie, že na Boha sa môže stopercentne spoľahnúť. A práve táto dôvera v ňom vyvoláva oslavu Boha.

Si Boží priateľ.

Úryvok z Listu Kolosanom je fascinujúci. Čo všetko Boh pre mňa urobil! Bol som mŕtvy, a on mi krstom vrátil život. Zničil môj dlžobný úpis – zoznam mojich hriechov, za ktoré som mal Bohu zaplatiť. On ho jednoducho zničil!!! Nič odo mňa za to nechcel!

Si Boží priateľ.

Ježiš nás naučil volať Boha Otecko. A keď potom pridáva podobenstvo o neodbytnom priateľovi, ktorý neskoro v noci vyrušuje priateľa, hovorí nám, že Otecko je náš najlepší Priateľ. „... dá Ducha Svätého tým, čo ho prosia“ (Lk 11, 13).

Vnímaš to? Všetky texty dnes hovoria o tom, že si Boží priateľ. Si priateľ Boha! Nikdy, skutočne nikdy na to nezabudni. Nalep si to na chladničku, na prístrojovú dosku do auta, vlož si tento text do peňaženky či k platobnej karte, k zdravotnej kartičke poistenca... Tým, že to budeš mať na očiach, budeš ináč reagovať ako doteraz, zmení sa tvoje správanie a odbudnú ti starosti, lebo budeš zakusovať, čo znamená, že si Boží priateľ.

18. nedeľa v Cezročnom období: „Nad slnkom“

Trochu si dovolím zmeniť Pavlov text z dnešného druhého čítania: „Bratia, ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je nad slnkom, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je nad slnkom, nie na to, čo je pod slnkom!“ (porov. Kol 3, 1 – 2). Takto zmenený text jasne ukazuje súvislosť s prvým čítaním o márnosti z Knihy Kazateľ, ktorý nám možno neraz vyvoláva vrásky na čele: „Ak je to tak, ako píše Kazateľ, aký zmysel má všetko to naše trápenie a lopota na zemi?“ 

Odpoveď je jasná. Ak sa zameriame len na to, čo je „pod slnkom“, tak je všetko (doslova všetko) v konečnom dôsledku nezmysel. Apoštol Pavol to vyjadril slovami: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí“ (1 Kor 15, 19). Ak však svoje oči, svoje srdce, svoje zmýšľanie upriamime na Krista, na to, čo je „nad slnkom“, potom všetko (doslova všetko) dostáva zmysel. A nie hocaký, ale večný.

Ak by si mal možnosť investovať, do čoho by si vložil svoje peniaze? Určite do niečoho, čo by ti dlhodobo prinášalo trvalý úžitok. No a práve Boh ti ponúka možnosť takejto investície. Hovorí, že tvoja duša je nesmrteľná a Božie slovo je večné. Investuj do svojej duše a do poznania Boha skrze jeho slovo a budeš mať zaručený zisk, ktorý bude trvať naveky. 

To neznamená, že sa nemáme venovať pozemským veciam, tomu, čo je „pod slnkom“. Ale máme to robiť veľmi opatrne, podľa slov svätého Pavla takto: „...tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa“ (1 Kor 7, 30 – 31).

Pán Ježiš to v evanjeliu vyjadruje podobenstvom o boháčovi, ktorý stavil svoj život na bohatú úrodu. Nové sýpky, plné, „odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj“ (Lk 12, 19b). Čo mu na to povedal Boh? „Blázon!“ 

Aj Ježiš sa nevyhýba deleniu dedičstva medzi bratmi preto, že by to nezvládol. Ale preto, aby ukázal, že je to niečo pominuteľné, niečo „pod slnkom“. Áno, máme sa deliť aj o dedičstvo, ale robiť to tak, ako znovu pripomína Pavol: „Ale brat s bratom sa súdi – a to pred neveriacimi?! Už vôbec to je u vás chyba, že sa súdite medzi sebou. Prečo radšej nestrpíte krivdu? Prečo radšej neznesiete škodu?“ (1 Kor 6, 6 – 7).

Hľadaj teda vytrvalo to, „čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 3, 1). A nič z toho, čo budeš robiť, nebude márnosť, lebo to dostane rozmer večnosti... Bude to „nad slnkom“.

19. nedeľa v Cezročnom období: „Nech je zvelebený Pán!“

Vieš, že si vyvolený? Boh si ťa vyvolil, aby si bol jeho vlastníctvom. Amen. Aleluja! Tu by som mal skončiť, keby... Keby to nebolo tak, že to v podstate neprežívame. Lopotíme sa (viem, čo píšem: v piatok som kosil ovos – kosou; a možno ma čaká mlátenie cepmi...), trápime sa navonok i vnútorne, radosť je kdesi ďaleko, šťastie nás obchádza... Len kde-tu sa objaví záblesk raja, záblesk radosti, ktorá nám napĺňa dušu a vyvoláva pieseň na perách. Prečo to je takto?

Sme uprostred boja. Bojuje sa o našu dušu. Neustále. Nemysli si, že o tvoju nie. Diablovi na tvojej duši záleží. Teší sa (tak po svojom, diabolsky) z každého, z koho urobí takého zloducha ako je on. No oveľa viac záleží na tebe Bohu. Diabol pre teba nezomrel. Boh áno. A práve preto, že Boh pozná tvoju skutočnú cenu („boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ – 1 Pt 1, 18 – 19), práve preto mu na tebe nesmierne záleží. A preto ti oznámil kopu vecí o tvojej budúcnosti, aby ťa tvoje súčasné starosti nepohltili a nerozdrvili. 

Takže – si Božím vlastníctvom. Boh si ťa vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby si bol svätý a nepoškvrnený (pozri si chválospev v prvej kapitole Listu Efezanom, celý je o tom, čím nás Boh od večnosti obdaroval). Boh ťa vykúpil a zachránil – o tom je vtelenie, narodenie, život, utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Chápeš? To, čo píšem, nie sú informácie ani teológia. To je tvoj život!

Izraeliti to podľa Knihy múdrosti pochopili skôr, ako boli vyslobodení z egyptského otroctva. Verili svojmu Bohu a „vopred zaspievali chválospevy otcov“ (Múd 18, 9). Vedeli o tom patriarchovia vyvoleného národa – o ich viere hovorí dnešné čítanie z Listu Hebrejom (prečítaj si celú 11. kapitolu). Takúto vieru od nás očakáva Ježiš, lebo „vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12, 32). 

Aj od teba sa očakáva postoj chválospevu a radosti. Lebo Boh za teba bojuje víťazný boj. Samozrejme, ráta s tvojou spoluprácou, ktorá sa neprejavuje len spevom či radosťou, ale aktívnym odmietaním zla v akejkoľvek podobe a ustavičným konaním dobra. Očakáva od teba, že svoje oči budeš upierať na to, že je nad slnkom (pamätáš si čítanie z minulej nedele?). Jednoducho čaká, že budeš zbláznený do Ježiša. 

V 40. žalme je krásny verš, ktorý hovorí o tom, čo robia tí, čo milujú Bohu a veria mu: :A tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: ‚Nech je zvelebený Pán!‘“ (v. 17). Nauč sa to hovoriť vždy, keď niečo potrebuješ, i vtedy, keď ťa postihne niečo ťažké. A budeš mať ďalší dôvod milovať Boha...

A čo keď príde smrť – niekoho blízkeho či tvoja vlastná? „Nech je zvelebený Pán!“

20. nedeľa v Cezročnom období: Do krvi!

„S očami upretými na Ježiša“ (Hebr 12, 2). Toto je spôsob, ako dosiahnuť svätosť, ako získať večný život s ním. Oči upreté na Ježiša.

Ale akého Ježiša? Keď si prečítaš či vypočuješ dnešné evanjelium, tak zistíš, že Ježiš nie je krásny muž s dlhými vlasmi zo zbožných obrázkov, ale bojovník, rozsievač nepokoja, ten, ktorý spôsobuje rozdelenie, dokonca priamo v rodine. Vieš si predstaviť Ježiša, ako prichádza do chrámu a tichým hláskom láskavo prosí kupcov a predavačov, aby odtiaľ odišli? Nie, Ježišov hlas hrmel ako hrom a jeho bič bol skutočný a rozdával bolestivé údery (pozri Jn 2, 15). Vieš si predstaviť, ako Ježiš pri Lazárovom hrobe pošepky rozkazuje smrti? Nie, Písmo hovorí, že zvolal veľkým hlasom (Jn 11, 43)! A čo búrka na mori? Aj tej pohrozil, neprosil ju! To je náš Ježiš. S láskavým pohľadom a milosrdným srdcom, no nekompromisným voči zlu a hriechu.

My radi nasledujeme nežného a láskavého Ježiša. Tým si potom ospravedlňujeme svoju slabosť a kompromisy s hriechom, lebo aj my predsa musíme byť nežní a láskaví. Ale keď vieš, že tvoj život je bojom proti diablovi a hriechu, tak musíš mať v prvom rade pred očami a v srdci Ježiša, hrozného vo svojej moci a sile, ktorou diabla porazil. Diabol od teba neujde, ak nebudeš vnímať a mať v sebe Ježiša a jeho moc.

Prečo je naše kresťanstvo často bezzubé, ochabnuté, akosi bez sily a moci? Prečo Pavol Timotejovi napísal, že ľudia v posledných časoch „budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať“ (2 Tim 3, 5)? Lebo sme nezhodili „všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva“ (Hebr 12, 1).

Tak dosť bolo hriechu! Vstaň a hneď teraz odhoď všetku príťaž, ktorá ti bráni byť ako Ježiš, ktorá ti bráni pustiť Ježiša natrvalo do svojho života! Rozmeň si to na drobné – je tvojou príťažou televízor, počítač, alkohol, porno, klebety, nakupovanie, móda, hudba...? To všetko dnes odhoď a otvor srdce Ježišovi, nech sa on, mocný, stane vládcom tvojho života. (Kedysi som podľahol strategickej počítačovej hre. Odhodil som ju tým, že som si ju z počítača vymazal a už nikdy je znovu nenahral.)

Čo však s časom, ktorý získaš tým, že odhodíš spomínanú príťaž? Opýtaj sa Ježiša, ako máš získaný čas využiť. Počúvaj ho a potom konaj. Možno ťa potom budú chcieť zabiť – ako Jeremiáša. Vedz však, že tak budeš mať istotu, že si na dobrej ceste.

21. nedeľa v Cezročnom období: Spása

Dve veci ma veľmi zaujali v dnešných čítaniach. Prvou je „drzosť" žalmistu. Podľa toho, čo som o tomto najkratšom žalme čítal od múdrych ľudí, tento žalm je reakciou na vyslobodenie z babylonského zajatia a na všetky prejavy Božej moci, ktoré Izraeliti zažili. Boli také veľké, že žalmista vyzýva všetky národy a všetkých ľudí, aby žasli nad tým, čo Boh s Izraelom urobil, a aby Boha oslavovali. V podstate je to ohlasovanie radostnej zvesti: „Boli sme takí zlí, toľko hlúpostí sme urobili, boli sme Bohu takí neverní..., a pozrite, čo napriek tomu všetkému urobil: vyslobodil nás, odpustil nám. To isté môže urobiť aj pre vás. Oslavujte ho!"

Všimni si responzórium, ktoré pri tomto žalme (nielen dnes) spievame: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium." Možno si pri tých slovách myslíme, že máme ísť a hovoriť niečo z toho, čo napísali Marek, Matúš, Lukáš a Ján. Nie, vôbec nie. Máme ísť a každému hovoriť o tom, čo Boh urobil pre nás. Ozaj, čo Boh urobil tento týždeň pre teba? Povedal si to niekomu? Možno to bolo niečo celkom obyčajné, ale ty si vedel, že to pre teba urobil Boh...

Druhá vec je bázeň, ktorú vo mne vyvolávajú Ježišove slová o vstupe do nebeského kráľovstva: „Ja neviem, odkiaľ ste" (Lk 13, 25. 27). Nepovedal ich nejakým cudzincom, ale ľuďom, ktorí sa odvolávali na to, že s ním jedli a pili... Rozumieš? Aj mne či tebe sa to môže stať – ak budeme páchateľmi neprávosti. Preto ak vnímaš, že niečo nerobíš podľa milosrdenstva, tak ešte dnes zmeň svoje zmýšľanie i konanie. (Odporúčam prečítať si knihu Večne spievajú lesy od Trygve Gulbranssena. Je v nej príbeh starého Daga, ktorý tridsať rokov kráčal cestou práva, no zároveň cestou tvrdosti srdca... a zakúsil zmenu.) Ináč sa ti môže stať, že raz začuješ hrozné slová. Neriskuj.

Keď obe tieto myšlienky spojíme, tak máme pred sebou ... spásu, záchranu ľudí, o ktorých si možno myslíme, že sú stratení. Veď vari nehovorí dnes Ježiš: „Prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve" (Lk 13, 29)? Takže sa oplatí ohlasovať radostnú zvesť o veľkých i malých, ak také sú, Božích skutkoch, lebo každý, kto ju počuje, môže byť spasený! „Lebo viera je z hlásania" (Rim 10, 17).

Záleží ti na spáse ľudí, s ktorými žiješ, s ktorými sa stretávaš?

22. nedeľa v Cezročnom období: Balzam pre Božie deti

Pri čítaní textov liturgických čítaní tejto nedele mi prišlo na um, že sú balzamom pre dušu mnohých ľudí, ktorých Starý zákon nazýva anavím Jahve, chudobní Pána. Boli to ľudia, ktorí možno nemali vzdelanie, neboli výreční či nejako aktívni v spoločnosti či v synagóge, no dôsledne žili svoj život viery v každodenných maličkostiach. Často nemali iného ochrancu či pomocníka, len Pána. Neťahali sa na súdy ani pred veľradu, lebo verili, vedeli a čakali, že spravodlivosť a pokoj pre nich zabezpečí Pán.

No zároveň to neboli ľudia pasívni, ako si dnes možno predstavujeme tichých, ktorých spomína Kniha Sirachovho syna, ľudia typu „kde ma, Pane Bože, položíš, tam ma, Pane Bože nájdeš". Nie, boli to ľudia, ktorá naplno žili svoju vieru vo svojich rodinách a spoločenstvách, o ktorých bolo známe, že neuhnú, keď príde kríž či prenasledovanie.

Aj dnes máme takých ľudí v našich farských spoločenstvách. Možno sa pri spoločnej modlitbe ruženca nikdy nahlas nepomodlia ani desiatok; možno nikdy sa nepostavia k ambone a neprečítajú čítanie; možno ich pre ich nenápadnosť nikto nikdy ani neosloví s prosbou o nejakú službu v spoločenstve. No to sú presne tí, ktorých Písmo vyzdvihuje, lebo Boh „tichým zjavuje svoje tajomstvá" (Sir 3, 21).

Nedá mi pritom nespomenúť jeden príbeh od nebeskej brány: Svätý Peter mal jedno popoludnie niečo súrne vybaviť a hľadal, kto by ho zastúpil v službe. Pán Ježiš sa mu ochotne ponúkol a o chvíľku už sedel za stolom, kde mal mikrofón pripojený na vonkajší reproduktor a tlačidlo automatického otvárania brány. Po chvíli sa ozvalo rázne zabúchanie. Pán Ježiš položil obligátnu otázku: „Kto si a prečo chceš ísť do neba?" Ozvala sa jasná odpoveď: „Som skvelý teológ a celý život som venoval štúdiu Ježišovho života." Pán Ježiš mu bez známky nadšenia povedal: „No tak poď." Po chvíli opäť počuť rázne búchanie na nebeskú bránu. Opäť prebehol krátky rozhovor: „Kto si a prečo chceš ísť do neba?" – „Som slávny misionár a celý život som kázal o Ježišovi." – „No tak poď."

Na nebeskú bránu ktosi nesmelo zaklopal. Pán Ježiš sa opýtal: „Kto si a prečo chceš ísť do neba?" Ozval sa nesmelý hlas: „Pane Ježišu, ty si tu pri bráne? To som ja, babka zo Skalitého. Prosím ťa, pusť ma dnu, môžeme dokončiť rozhovor, čo sme ráno nestihli..."

Nech sú texty tejto nedele pohladením aj pre teba. „V tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva" (Sir 3, 19). „Priblížili ste sa... k Ježišovi..." (Hebr 12, 22. 24). „Priateľu, postúp vyššie!" (Lk 14, 10). Porozprávaj sa o tom s Ježišom. Tak raz pri nebeskej bráne hneď spoznáš jeho hlas...

23. nedeľa v Cezročnom období: Trochu logiky

Dnes začneme logikou.

Chceš stavať dom? Spočítaj si, či na to máš.

Chceš sa biť? Pozri sa na svojho súpera a zhodnoť, či nie je silnejší.

Chceš byť Ježišovým učeníkom? Zriekni sa všetkého, čo máš, na čo sa spoliehaš.

V logike týchto troch príkladov nejde o to, aby si si spočítal náklady a podľa toho konal, ale o princíp otázka – odpoveď. Ježiš sa pýta, čo chceš, a odpovedá, čo máš robiť.

Ak teda chceš byť Ježišovým učeníkom, tak sa máš všetkého zrieknuť. V praxi to vyzerá asi takto:

Ja: „Ježiš, tu som, chcem byť tvojím učeníkom. Zriekam sa všetkého, čo mám.“

Ježiš: „Výborne, prijímam ťa za učeníka. Všetko, čoho si sa zriekol, je odteraz moje. Takže mi patrí tvoj dom, tvoje auto, tvoj účet i bankomatová karta, tvoja záhrada i pole, tvoja žena i deti, tvoje záujmy i všetok tvoj čas. Ty sám mi úplne patríš. A teraz dobre počúvaj: Všetko, čoho si sa zriekol, ti dávam do užívania. Ale už nič z toho nepatrí tebe, ale mne. Takže kedykoľvek prídem k tebe (možno ako chudobný) a poviem, že potrebujem peniaze, dáš mi ich. Ak prídem (možno ako sused, ktorého treba odviezť k lekárovi) a poviem, že potrebujem auto, okamžite mi ním poslúžiš. Keď v oznamoch zaznie, že sa pripravuje intenzívna biblická škola, prihlásiš sa, lebo tvoj čas je môj a ja tam chcem s tebou byť. A to sa týka všetkého, vrátane všetkých tvojich vzťahov. Odteraz veľmi pozorne počúvaj, lebo môžem ťa osloviť kedykoľvek a kdekoľvek. Tvoj čas a život patrí mne! Vitaj v škole učeníka.“

Viem, pojem učeník sa veľmi nenosí ani nepoužíva. Lebo je to náročné. Ale Ježiš je vždy náročný. On sa o teba nechce deliť s nikým a s ničím. Chce, aby si mal nerozdelené srdce. Viem, toto slovné spojenie sa väčšinou používa na rehoľníkov, ale musí platiť pre každého, kto miluje Ježiša – byť pre Ježiša s nerozdeleným srdcom. Keď Ježiš zavelí, idem a všetko nechám, nepočítam, či na to mám (lebo nejde o toto), ale idem, lebo ma volá Ježiš. 

Keď si prečítaš dnešný úryvok z Pavlovho Listu Filemonovi, veľmi ľahko zistíš, že byť Ježišovým učeníkom sa týka každodenného života, nie kostola a kľačania na kolenách, ale roboty, vzťahov, školy, dovoleniek, choroby... Všetkého, čo prežívaš. 

Zriekol si sa všetkého? Skvelé, môžeš byť Ježišovým učeníkom. Nezabudni, že táto škola prebieha s krížom na ramenách (Lk 14, 27).

Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie: Čnosti versus hodnoty

Dúfam, že trpíš. Ako kresťan. Apoštol Peter hovorí, že v takom prípade máš dôvod na radosť, si blahoslavený a oslavuješ Boha týmto menom.

No povedz, nie je to skvelé uvedenie dnešnej slávnosti Sedembolestnej Panny Márie? Jej utrpenie – podotýkam, že celoživotné, nielen pod krížom – prinieslo jej slávu a nám Matku. Naši predkovia, ktorí si ju vybrali za našu patrónku, totiž zistili, že máme Máriino DNA – schopnosť trpieť s Kristom a takto spolupracovať na spáse ľudí, s ktorými žijeme. A biológia jasne hovorí, že keď máme niečie DNA, sme s ním rodina. V tomto prípade taká blízka, že Mária je nám Matkou. 

Všimni si z dnešných čítaní dva postoje, ktoré boli pre Pannu Máriu typické – zotrvávala na modlitbách (Skutky apoštolov spomínajú situáciu, keď sa modlila s nimi) a pohľad mala upretý na kríž (o tom zas hovorí dnešné evanjelium). Ak chceš mať rovnakú účasť na záchrane sveta ako Mária, neostáva ti nič iné, len to robiť ako ona – zotrvávať na modlitbe a mať pohľad upriamený na kríž.

Vieš, v čom (veľmi zjednodušene povedané) spočíva bieda katolicizmu na Slovensku? V zameraní sa na hodnoty. Zo všetkých strán a na všetkých úrovniach (v Cirkvi, nie v politike) počúvame o správnych hodnotách. Aj politikov hodnotíme podľa toho, či zastávajú správne hodnoty. Ale je mi niekedy až do plaču, že málokedy počuť o zotrvávaní na modlitbe a pohľade upriamenom na kríž. Toto treba robiť a tamto nezanedbávať.

V tejto súvislosti sa mi veľmi páči kniha amerického katolíckeho filozofa Petra Kreefta Návrat k čnostiam. Hovorí v nej, že ak sa zameriame na hodnoty, ľudia okolo nás nám nebudú rozumieť – oni majú predsa svoje hodnoty, my zas svoje; tak sa navzájom rešpektujme a neskáčme si do vlasov pre nejaké hodnoty. Autor preto hovorí, že sa musíme vrátiť k čnostiam. Tie sú jasné, nemeniteľné. Sú to štyri kardinálne (základné) čnosti – rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť – a tri božské čnosti – viera, nádej a láska. Nájdi si dnes čas a niečo si o nich prečítaj. A potom sa pozri na vlastný život, či tvoj postoj ku kresťanským hodnotám korešponduje so spomínanými čnosťami...

Sedembolestná, pomôž nám vrátiť sa ku čnostiam, aby sme vedeli rozoznať dobro od zla a tak sa správne rozhodovať – vo vytrvalej modlitbe a s pohľadom upretým na kríž. Ten Ježišov, na ktorom sme s ním aj my...

„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus v

25. nedeľa v Cezročnom období: Vernosť

Vernosť môže byť všelijaká. Prvá ukazuje vernosť tých, čo myslia len na peniaze, zárobok, biznis. „Kedy sa už skončia sviatky, kedy sa skončí nedeľa...“ Vtedy aspoň rešpektovali sobotu, hoci len z obáv z odsúdenia. Ale boli verní svojmu zmýšľaniu – boli schopní predať aj smeti z obilia. Ich bohom bola mamona.

Na druhej strane spomína vernosť Pán Ježiš. Hovorí o vernosti v maličkostiach. Ak ju zvládneme, dostaneme pravé bohatstvo. Ak dokážem verne spravovať výplatu (neprepiť, nepremárniť, použiť na dobro...), tak raz možno dostanem do vlastníctva celú galaxiu. Úha, až mi vyráža dych taká predstava – za vernosť pri pár eurách milióny hviezd a planét. Zvládnem to? Ježiš sľubuje, že hej – lebo kto bol verný v malom, bude aj vo veľkom. 

Tá prvá vernosť bude mať hrozné následky: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok“ (Am 8, 7). Tá druhá vernosť bude mať celkom iné následky: „... na ich hriech si viac nespomeniem“ (Jer 31, 34). Vnímaš ten rozdiel? Ktorá veta sa ťa raz bude týkať? Ktorá vernosť ovláda tvoje srdce?

Keď som kedysi počúval reči komunistov, tak som sa nečudoval ich zmýšľaniu – boli verní tomu, čomu verili. Keď dnes počúvam reči ľudí šíriacich gender ideológiu, tiež sa ich zmýšľaniu nečudujem – sú len dôsledne verní tomu, čomu uverili. Ak vychádzajú z tvrdenia, že človek je pánom všetkého, tak ich zmýšľanie a konanie je len dôsledkom tejto premisy.

My však máme inú premisu – Boh je Pánom. Je dôležité, aby sme tejto pravde boli verní. Nielen zmýšľaním, ale predovšetkým konaním. Aby sa nám nestalo, že v nedeľu budeme v kostole, no cez týždeň budeme schopní predať aj plevy z obilia.

Čo pre teba znamená byť verným Bohu? Čo potrebuješ zmeniť vo svojom zmýšľaní a konaní, aby každý videl, že si Boží človek?

P.S. Pripájam prvú vetu druhého čítania: „Milovaný, predovšetkým žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote“ (1 Tim 2, 1 – 2). Treba sa nám modliť aj za tých, čo sú verní mamone či nejakej ideolóogii... Je to pre naše dobro a pokoj.

26. nedeľa v Cezročnom období: Cena kresťanstva

Čo ťa stojí tvoje kresťanstvo? Moju otázku inšpiroval svätý Pavol, ktorý Timoteja vyzýva: „Usiluj sa... bojuj... zmocni sa...“ (1 Tim 6, 11 – 12). Všetko sú to činnosti, ktoré nás niečo stoja, ktoré si vyžadujú energiu, odhodlanie, čas... Preto teda otázka: „Koľko ťa stojí tvoje kresťanstvo?“

Všimni si, ako opisuje ľudí svojich čias prorok Amos. Používa slová ako bezstarostne, bezpeční, leňošia. A hovorí o pohodlnosti, požívačnosti, prepychu. Sú to pritom tí, čo žijú blízko pri Pánovi, veď „žijú na vrchu Sion“ (Am 6, 1a), tam, kde bol chrám. Možno sa to priamo týka kňazov tých čias. Prorok pritom nehovorí, že je zlé byť bohatý, mať sa dobre a bezpečne. No Boh jeho ústami hovorí o ich hriechu: „...ale nad skazou Jozefa sa netrápia“ (Am 6, 6). Ich život s Bohom ich nič nestál, lebo mysleli len na seba. Potom ani ich život v Božích očiach nestál za nič. Vydal ich do rúk nepriateľov.

V podstate to isté hovorí Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 19 – 31). Boháčovi nevytýka jeho bohatstvo, ale to, že o nič nebojoval, o nič sa neusiloval. Mal sa dobre a ľudia okolo neho mu boli ukradnutí. Netrápil sa nad biedou Lazára.

Takže čo ťa stojí tvoje kresťanstvo? Ak odpovieš, že hodinu v nedeľu a každý deň ráno i večer po päť minút recitovanie nejakých naučených slov, tak ťa vystríham, že si vo veľkom nebezpečenstve! Môžeš sa dostať do zajatia. Diabol už možno naťahuje pazúry...

Kresťanstvo nás musí stáť život! Byť kresťanom nie je na hodinu v nedeľu a po päť minút ráno a večer, ale byť kresťanom znamená byť ním nepretržite. Myslieť ako Božie dieťa, hovoriť ako Božie dieťa, konať ako Božie dieťa. 

Rozmeniť si to na drobné musíš sám. Spomeniem len to, čo hovorí prorok Amos: „... ale nad skazou Jozefa sa netrápia.“ Bolí ťa, že tvoj sused, tvoj kolega v práci, tvoj spolužiak či tvoj učiteľ, starosta obce či predseda vlády nežije s Kristom? Že je v nebezpečenstve večného zatratenia? Malo by ťa. V rôznom stupni, podľa toho, aký máš k nim vzťah, ale malo. Aby o tebe neplatili prorokove slová spolu s následkami („beda tým... pôjdu do zajatia“). Boh sa ťa raz bude pýtať na ľudí, ktorí okolo teba žili: „Kde je tvoj brat?“ Čo odpovieš? Že si nemal čas, lebo si hodoval, pracoval, pozeral televízor, popíjal...? 

Takže skús si túto otázku položiť dnes, napíš si na ňu svoju podrobnú odpoveď a polož si ju opäť o týždeň. Ak sa budeš celý týždeň usilovať, ak budeš bojovať, zistíš, že byť kresťanom stojí veľmi veľa. Všetok tvoj život. Ale stojí to za to! Budeš žiť večne, v radosti.

27. nedeľa v Cezročnom období: Roznecuj!

Tak koľko ťa stojí tvoje kresťanstvo? Koľko si naň vynaložil tento týždeň? Času, svedectva, príkladu, rozhovorov, modlitby, stretnutí, zrieknutí sa...?

Apoštol Pavol v Druhom liste Timotejovi pokračuje v nabádaní investovať do Božích darov v nás: „Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar... Ducha sily, lásky a rozvahy" (1, 6. 7). Lebo môžeme mať Božie dary zabalené. Stačí sa pozrieť na množstvo pokrstených a pobirmovaných okolo nás a vidíme, ako Božie dary takmer vôbec nepoužívajú. A možno zabudli, že niečo dostali. Či vôbec nevedia, že niečo dostali? 

Ak by si dnes dostal 1000,- €, zajtra by si na to ani nepomyslel? Neverím. Určite by si uvažoval, čo s nimi urobiť, čo si kúpiť alebo ako ich investovať. Boh ti dal tisíc eur v inej podobe – „Ducha sily, lásky a rozvahy". Čo s týmto darom robíš? Odvážne sa staviaš proti každému zlu v spoločnosti či v Cirkvi? Prejavuješ lásku opusteným, chudobným, otrhaným, závislým – konkrétnymi skutkami? Keď niečo plánuješ či zvažuješ odpoveď na urážku, používaš rozvahu? 

Kresťanstvo nás stojí veľa. Ako som písal minule, stojí nás život. Nemáme čas (a dúfam, že ani chuť) žiť životom tohto sveta, lebo žijeme nový život, úplne zameraný na Boha. „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu" (1 Kor 10, 31). Žijeme život, kde Boh – a nie my – je centrom všetkého. 

Ak sa ti podarilo uplynulý týždeň investovať niečo viac do svojho kresťanstva, tak v tom pokračuj. Roznecuj v sebe život. 

Aby si nemal pocit, že teraz sa musíš ešte viac modliť, ešte viac čítať Písmo, ešte viac chodiť do kostola, tak spomeniem svoju skúsenosť z tohto týždňa. V pondelok večer sme s manželkou pozerali film Moje leto v Provence. V televízii. Svetský film. A predsa som ho vnímal ako investíciu do svojho života s Bohom. Pripomínal mi, aké sú vo vzťahoch dôležité drobnosti, ako je dôležité nehrať divadlo, ako je dobré mať v srdci vášeň (hlavná postava mala vášeň pre olivovníky).

Chápeš? Roznecovať Boží dar v sebe sa dá pri všetkom, čo robíš. Ak to robíš pre Pána. A s ním. 

28. nedeľa v Cezročnom období: Veľkým hlasom!

Dnes si dovolím trochu úlet a snívanie. Veľmi ma totiž zaujali tí dvaja cudzinci v prvom čítaní a evanjeliu. Náman zo Sýrie a Samaritán. Prvý prežíva hlboké obrátenie a vyznáva: „Lebo tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi“ (2 Kr 5, 17). Totálna zmena srdca, zmýšľania, postojov! A druhý po uzdravení prišiel a veľkým hlasom velebil Boha! 

Vo štvrtok sme mali v našom kostole chvály a po nich sme si to nacvičovali. Išli sme dvaja – najstarší a najmladší účastník chvál – a od dverí kostola sme volali Bohu na slávu. Usiloval som sa vžiť do pocitov Samaritána, ktorý prežíval nesmiernu radosť z uzdravenia. Kamarát vedľa mňa vykrikoval „Aleluja“ a vnímal som jeho účasť na mojej radosti. 

Ak by som chcel niekedy niečo v našej Cirkvi zažiť, tak je to toto – obrátenie mnohých ľudí zo zásadným rozhodnutím: „Už nebudem slúžiť iným bohom, len Pánovi“ a zvelebovanie Boha veľkým hlasom ľuďmi, ktorí zažili Boží dotyk. (Predstav si, že by takto niekto vošiel do kostola desať minút pred svätou omšou. Ako by si zareagoval? Radosťou? Pohoršením? Odsúdením? Vyhnaním toho človeka?...)

A prečo to chcem? Lebo tak, ako žijeme (aj ja), vyzeráme byť bez života. Sme ako destilovaná voda – bez chuti, farby a zápachu. Navyše vlažní. A potom sa čudujeme, že ľudia okolo nás odchádzajú od Boha, prestávajú prichádzať do kostola... Neraz som počul vyjadrenie, že do kostola nechodím kvôli zážitku, ale kvôli Bohu. Plne s tým súhlasím. Keby som hľadal len zážitok, tak už dávno som v nejakom evanjelikálnom a charizmatickom spoločenstve, možno aj úplne mimo Katolíckej cirkvi. Ale... Sme ľudia, teda okrem ducha máme aj dušu a telo. Máme zmysly, ktorými chceme vnímať prítomnosť a konanie Boha, ktorými môžeme vyjadrovať svoju radosť z Božích zásahov v nás a okolo nás. Ak sa to nedeje, tak tieto naše schopnosti zakrpatievajú a my sa stávame ľuďmi bez života. Aspoň navonok. No ak na nás nevidno, že sme Boží, že sme plní radosti a plesania, ako majú ľudia okolo nás uveriť, že sme vykúpení? 

Aj Ježiš sa radoval zo Samaritánovho volania a vďačnosti. Pritom ako Boh to vôbec nepotreboval. Ale ako človek bol veľmi rád, že ktosi prišiel a veľkým hlasom velebil Boha.

Tak ťa dnes pozývam zapojiť do svojho kresťanského života aj hlasné volanie, radostný smiech, spev z plného hrdla, slovom všetko, čo dokážeš zapojiť do radosti. Aspoň rozžiarené oči a milý úsmev... Ako keď si na svadbe. Lebo žiť s Ježišom znamená byť pozvaný na jeho svadobnú hostinu. A čo tam budeš robiť, ak si to tu nenacvičíš?

29. nedeľa v Cezročnom období: Na čo je dobré Písmo?

Vieš, na čo je dobré Sväté písmo? „Celé Písmo je... užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo" (2 Tim 3, 16 – 17). Kto číta Písmo a riadi sa ním, je pred Bohom dokonalý a pripravený na každé dobré dielo. Veríš tomu? A konáš tak – to znamená, je Sväté písmo tvojím každodenným pokrmom? Prijímaš z neho poučenie, napomenutie, karhanie, povzbudenie a výchovu?

Všimni si dnešné poučenie o modlitbe. Jedno je od Mojžiša, druhé od Krista. Jedno hovorí o modlitbe bez slov, druhé o naliehavej, priam otravnej modlitbe.

Mojžiš pri boji Izraelitov s Amalekitmi nehovorí nijaké slová, len má dvihnuté ruky. Prečo usudzujeme, že sa v srdci modlil? Dvihnuté ruky sú oddávna prejavom modlitbového postoja. Pri liturgii ho Cirkev vyhradila kňazom, ale to neznamená, že ho nemôžeme používať pri iných modlitbách.

Ježiš zas hovorí o vdove, ktorá toľko otravovala sudcu so žiadosťou, aby ju ochránil, že ten nespravodlivý, skorumpovaný človek jej napokon vyhovel. Aby mal od nej pokoj. A dobrý Boh nás nevypočuje, keď to dokázal zlý sudca?

Čo nás učí Písmo z týchto dvoch príbehov? Že k Bohu možno prichádzať aj bez slov. Dôležité je srdce. A že Boha môžeme „otravovať" všetkým, s čím si nevieme rady (ale aj s tým, s čím si rady vieme). Boh je rád, keď na neho zložíme svoje starosti (pozri 1 Pt 5, 7). Lebo vtedy vie, že mu dôverujeme, že sa neusilujeme osamostatniť sa, že nám záleží na spoločenstve s ním. Mimochodom, prečo nie je dobré byť nezávislým na Bohu? Lebo máme nepriateľa a v boji s ním nemáme šancu. Keď sa oddelíme od Boha, skôr či neskôr to bude pre nás znamenať katastrofu...

Tieto myšlienky sú len malou ukážkou toho, ako nás Písmo poúča, napravuje, napomína, vychováva. Ak je teda Písmo taký skvelý návod na perfektný život, prečo ho mnohí kresťania nečítajú? Lebo tomu neveria. Svet ich presvedčil, že je lepšie pozerať bezduché televízne programy, čítať bulvárnu tlač, hľadať pomoc u veštíc a liečiteľov... Písmo nás však v žalme usmerňuje: „Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem" (Ž 121, 2). Komu budeš veriť? Na koho sa spoľahneš? Na toho, čo možno zajtra zomrie, alebo na „Pána, ktorý stvoril nebo i zem"?

Takže aj dnes (a každý deň) sa potrebuješ rozhodnúť: svet alebo Boh. Nedá sa slúžiť dvom pánom. To, ako mnohí kresťania nečítajú Písmo, je jasným dôkazom, že jedného (svet) sa pridŕžajú a druhým (Boh) opovrhujú (pozri Mt 6, 24).

Vyber si.

30. nedeľa v Cezročnom období: Úbožiak

Čo si predstavuješ pod slovom úbožiak? Je to dôležité, lebo toto slovo možno pokladať za podstatné v prvom čítaní, v žalme i v evanjeliu tejto nedele. Dokonca aj Pavla, ktorý sa chystá na smrť, by sme mohli pomenovať týmto výrazom. Tak teda kto je podľa teba úbožiak?

Náš jazykovedný ústav na svojej stránke uvádza takúto definíciu: „Úbožiak – biedny, chudobný, úbohý alebo niečím (nedostatkom, chorobou, nešťastím a podobne) trpiaci človek, poľutovaniahodný človek, chudák." Asi takým nechce byť nikto z nás. Ani to nikomu neželáme.

Mne sa však v súvislosti s týmto slovom už pre mnohými rokmi objavila slovná hračka: Úbožiak je úbohý človek. A slovo úbohý v ženskom rode znie úbohá. Keď si to rozložíme, tak to znamená, že úbožiak je ten, ktorý je u-Boha. Je to človek, ktorý nemá nijakú inú oporu, len Boha. Nijakú inú nádej, len v Bohu. Od nikoho nečaká pomoc, len od Boha. Teda je to človek, ktorý je vo všetkom u Boha.

Taký bol mýtnik z dnešného evanjelia. Asi si automaticky myslíme, že mýtnik musel byť prinajmenšom nečestný. Ale z toho, ako sa modlí, je jasné, že to bol mýtnik, ktorý sa páčil Bohu. Bol u-Boha.

A čo farizej? Veľmi ma oslovil text Johna Eldredga z jednej jeho knihy: „Ak chceš svoje deti odradiť od viery v Ježiša, ignoruj svätosť. Správaj sa ako ničomník, a potom trvaj na tom, aby sa rodina modlila pri jedle; klam pred deťmi svojmu šéfovi alebo manželke, a potom naliehaj, aby ste išli všetci spolu do kostola. Chceš susedom sprotiviť kresťanstvo? Navrieskaj na svojho psa, a potom choďte všetci pekne oblečení v nedeľu na bohoslužbu." Rozumieš? Farizej je v tomto význame človek, ktorý sa síce tvári, že je u Boha, ale je tam len na krátkej návšteve. Ináč žije bez Boha.

Rád by som bol takým úbožiakom, akým bol mýtnik z dnešného evanjelia. Chcem byť u-Boha. Vo všetkom. Pane, zmiluj sa!

31. nedeľa v Cezročnom období: Ježiš na návšteve

Čo myslíš, čo by ľudia dnes hovorili o tebe, keby z kostola po svätej omši vyšiel Pán Ježiš a povedal by ti pred všetkými: „Dnes idem k tebe na obed"? A ako by si sa cítil ty? 

Ľudia by možno povedali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!" Alebo: „Ten si to zaslúži!" Či: „A prečo ide k nemu, a nie ku mne?"

A ty? Zišlo by ti na um, že nemáš upratané? Alebo že si nebol na spoveď a máš na duši ťažký hriech? Či by ťa napriek všetkému zachvátila radosť a s nadšením by si sprevádzal Ježiša do svojho domu?

Toto evanjelium je skvelou ilustráciou prvého čítania z Knihy múdrosti, ktoré hovorí, že Bohu na všetkom a na každom záleží a je schopný urobiť všetko, aby každého hriešnika dostal do neba. Určite tomu veríš, však? Naschvál však uvediem extrémne príklady: Myslíš, že chce mať v nebi aj Stalina? Hitlera? Pol Pota? Politika, ktorého neznášaš? Tvojho protivného suseda? Brata, s ktorým sa roky nerozprávaš pre dedičstvo? A dokonca aj teba?

Možno si sa práve urazil, že do akého zástupu som ťa zaradil. Nuž do zástupu hriešnikov. Stojím v rade s tebou. Predstav si, Bohu záleží aj na tebe. Keby ťa nemiloval, nebolo by ťa (pozri Múd 11, 24). A pretože ťa miluje, chce ťa mať v nebi tak ako všetkých ostatných, ktorých povolal k životu.

Vo svetle tejto pravdy si znovu odpovedz na otázky, ktoré som položil vyššie. Sú tvoje odpovede iné? Skutočne veríš, že Boh chce mať v nebi aj Hitlera?

Viem, všetko sú to na prvý pohľad hypotetické otázky. Samé „keby" a „by". Ale zároveň sú veľmi reálne, lebo Boh ťa naozaj chce navštíviť, „dnes chce zostať v tvojom dome" (porov. Lk 19, 5). Aj dnes ti Boh chce oznámiť, že do tvojho domu prišla spása (Lk 19, 9). 

Potiaľto to vyzerá dobre, však? Otváraš dvere, Ježiš je u teba, tebe sa mení život, prežívaš vyslobodenie i uzdravenie, stávaš sa novým človekom, naprávaš všetky krivdy, ktoré si napáchal...

Ale zmeňme scénu: Ježiš nevošiel k tebe, ale do domu tvojho suseda. Toho protivného. Či tvojho brata, toho, ktorého nechceš ani vidieť pre nejaké dedičstvo. Ako sa cítiš? Uchováš si v srdci Boží postoj a raduješ sa, že do susedovho domu prišla spása? Že spása prišla do domu tvojho brata?

Veriť je náročné. Ale prináša to pokoj a radosť, hoci neraz musím o svoju vieru bojovať. Lebo nie som nadšený, že Ježiš vošiel k susedovi, a nie ku mne. Žijem však podľa toho, čo verím, nie podľa toho, čo vidím (cítim). Vo viere sa radujem, že Ježiš je tak blízko. Už u suseda, u brata. Hádam príde aj k nám...

32. nedeľa v Cezročnom období: Usporiadaj si život

Americký biskup Robert Barron vo svojej knihe Živé paradoxy píše: „V kresťanskej viere je čosi nové, znepokojivé a naliehavé. Nie je to nejaká mdlá spiritualita alebo všeobecná filozofia; je to zvesť o niečom úžasnom a neslýchanom – konkrétne o tom, že jeden tesár z Nazareta, ktorý sa vyhlasoval za Božieho Syna, vstal z mŕtvych. Preto bolo svedectvo prvých kresťanov také podmanivé: autori Nového zákona totiž nepoužívajú všeobecné pojmy a abstraktné princípy; hovoria svetu o revolúcii, zemetrasení, o výnimočnom stave. Ježiš je vzkriesený, a preto je kráľ. A pretože je kráľ, mal by si ty usporiadať svoj život tak, aby on bol jeho stredobodom."

O tom sú dnešné čítania. O večnom živote. Nie nejakom hmlistom, neurčitom, ale úplne jasnom – o večnom živote s Ježišom Kristom. Sú len dve možnosti – budeš s ním večne žiť v radosti, alebo budeš žiť bez neho večne, ale v zlobe a samote... Tertium non datur. Tretia možnosť neexistuje.

Ako si zabezpečiť, že prvá možnosť bude pre mňa skutočná? Ako odpoveď by sa dala napísať celá kniha, ale môže byť aj veľmi stručná: vždy a všade byť s Ježišom. Slovami biskupa Barrona: usporiadať si život tak, aby Ježiš bol jeho stredobodom. Ak sa o to budem usilovať, raz možno napíše niekto o mne knihu, keď bude prebiehať proces blahorečenia . 

Som však v ohrození. Práve teraz, keď toto píšem, padol mi zrak na fľašu minerálky, ktorú tu mám, a uvidel som na jej etikete informáciu o nejakej súťaži. Hneď som si klikol (uprostred písania tohto textu!) na uvedenú webovú stránku a ktovie, či by som po nejakej výhre nezatúžil, keby celá súťaž nebola príliš zložitá. A takých ohrození túžby byť vždy a všade s Ježišom je okolo nás veľa. 

Našťastie máme aj veľa možností túžbu byť s Ježišom podporiť. Kríž na stene či pri ceste. Krásna žena, ktorá mi pripomenie krásu Boha (dúfam, že sa na tomto príklade nepohoršíš). „Zbožné" pozadie na monitore počítača. Magnetka s nejakým citátom na chladničke. Vždy otvorená Biblia na stole v obývačke či spálni... Treba mať takých „podporných" bodov veľa, lebo veľa je aj toho, čo nás od Ježiša často nenápadne odťahuje (ako mňa pred chvíľou na minútu odtiahla zvedavosť a možno túžba niečo vyhrať). 

Pre seba samého nakoniec pridávam slová svätého Pavla: „Bratia, sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý nás miluje a vo svojej milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní vás v každom dobrom diele a slove" (2 Sol 2, 16 – 17). Boh mi pri písaní tohto textu prejavil svoju lásku (že som ho mohol napísať), dal mi útechu (lebo mám z tohto textu vnútornú radosť), nádej (že to má význam pre moju večnosť s ním), upevnil ma (dal mi silu odolať pokušeniu inej túžby)...

33. nedeľa v Cezročnom období: Jasaj a pracuj

Ako dobre, že ako kresťania žijeme (dúfam, že aj ty) podľa toho, čo veríme, nie podľa toho, čo vidíme (pozri 2 Kor 5, 7). Lebo vidíme, ako nám svet sľubuje, že bude dobre, že napríklad najbližšie voľby nás zas potiahnu niekde dopredu, že vianočné darčeky splnia naše sny... Aj v Cirkvi nám napríklad niektorí sľubujú, že ak sa vrátime k inému obradu, budeme svätejší... Ale Ježiš nám hovorí, že sme vo vojne. Prečítaj si poriadne dnešné evanjelium a nenájdeš tam ani slovko o nejakej prosperite na tomto svete. Zato nájdeš upozornenie: „Nechoďte za nimi" (za zvodcami) a povzbudenie: „Neľakajte sa!" (prenasledovateľov) (Lk 21, 7. 8).

Takže čo máme robiť? Žalmista hovorí: „Jasaj!" (porov. Ž 98, 6). A svätý Pavol: „Pracuj" (porov. 2 Sol 3, 12).

Jasať. Lebo Pán prichádza. Prichádza ako víťaz. Teraz neviditeľne do našich sŕdc, najmä pri modlitbe, čítaní Písma, v Eucharistii. Ak to vnímaš a veríš, tak sa môžeš tešiť aj na jeho posledný príchod v sláve. Už teraz si nacvičuj jasot.

Pracovať. Lebo ak žiješ pre nebo, tak sa „nezháňaš za zbytočnosťami" (porov. 2 Sol 3, 11; veľmi sa mi páči český preklad: „jsou velmi zaměstnáni věcmi, do kterých jim nic není"), ale buduješ Božie kráľovstvo svojím zmýšľaním, hovorením, konaním. Pripravuješ sa tým na to, že v nebi budeš s Kristom kraľovať – ale to sa učíme už tu vernosťou v maličkostiach (pozri Lk 19, 17).

Ako však jasať napríklad po takých tragédiách, ako bola tá pri Nitre pred pár dňami? Nuž v Písme je aj veta: „Plačte s plačúcimi" (Rim 12, 15). Túžba po nebi a jasot ako nácvik na Ježišov príchod nám nebránia plakať pri bolesti vlastnej či iných. Navzájom sa nevylučujú.

Pri tejto príležitosti chcem pripomenúť tzv. pohotovostnú službu v modlitbe (to k tomu pokynu „pracuj). Tak ako sú pohotovosti lekárske, záchranárske, hasičské, tak sú kresťania povolávaní byť modlitbovou pohotovosťou. Počuješ, že ide sanitka, hasiči, policajti? Prvá vec, čo máš urobiť, je modliť sa. Aspoň „Pane, zmiluj sa!" Ak si to chceš nacvičiť, pusť si dnes večer v televízii správy a pri každej sa modli. Nerozčuľuj sa nad tým, čo počuješ, nekomentuj to, nepreberaj to v mysli (slovami Písma: „nezháňaj sa za zbytočnosťami"), ale modli sa.

Na tomto svete nikdy nebude dobre. Lebo dobre už bolo – v raji pred hriechom. A znova dobre bude až potom, keď sa vráti náš milovaný Pán – Ježiš Kristus. Dovtedy sa uč jasať a pracuj. Nedaj sa zviesť...

34. nedeľa v Cezročnom období – Krista Kráľa: Sláva!!!

Predobraz: pomazanie Dávida za kráľa nad Izraelom.

Naplnenie predobrazu: Ježiš na kríži s tŕňovou korunou vykonáva kráľovskú moc – udeľuje milosť odsúdencovi na smrť a dáva mu večný život.

Teológia tohto obrazu: Pavlov opis Krista ako vládcu Božieho kráľovstva, ako toho, ktorý priniesol zmierenie, odpustenie, pokoj. Apoštol hovorí, že do tohto kráľovstva sme boli prenesení samotným Bohom Otcom, ktorý „nás vytrhol z moci tmy“ (Kol 1, 13).

Naša odpoveď: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: ‚Pôjdeme do domu Pánovho‘“ (Ž 122, 1). Ideme, lebo tam nás čaká Boží pokoj a radosť. Už sme prenesení, ale ešte tam nie sme. Paradox našej viery. „Už“ a „ešte nie“.

Schéma dnešných čítaní je pomerne jednoduchá a zrozumiteľná. Navyše ju veľmi jasne dopĺňa pieseň vďaky tejto slávnosti: „Ty si svojho jednorodeného Syna... pomazal olejom veleby za večného kňaza a kráľa... podrobil svojej vláde všetko stvorenie...“ Všetko toto by malo v nás vyvolať radosť a nadšenie pre blížiaci sa druhý príchod nášho Spasiteľa. Možno príde dnes... Alebo o tisíc rokov. Pripravujem sa na tento príchod každý deň, chcem, aby ma Ježiš našiel „bedliť v modlitbách i jasať na jeho slávu“ (2. adventná pieseň vďaky). Pripravujem sa tým, že sa usilujem pri každej účasti na svätej omši prijímať Eucharistiu, že sa sýtim Božím slovom, že sa s Bohom často rozprávam, že sa ho usilujem stretávať v ľuďoch okolo seba...

Neviem, či si si všimol, ale všetky texty v tomto liturgickom roku som začínal rovnakou vetou. Touto: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (1 Kor 15, 17ab. 20a). Od tejto pravdy sa všetky texty odvíjali, hoci málokedy som to spomenul výslovne. Teraz, keď končím ďalší rok písania týchto zamyslení, tak to chcem zdôrazniť: Každá myšlienka v týchto úvahách vychádza z pravdy o tom, že Ježiš žije, lebo vstal z mŕtvych. Aj dnešná slávnosť Krista Kráľa by bola len divadlom, ak by Ježiš nevstal. Ale on vstal! A žije!

Sláva ti, Kriste, Kráľ večnej slávy!



Aj v novom liturgickom roku vám ponúkame pravidelné nedeľné zamyslenia. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a vo farskom kostole. Tohtoročnú tému autor vyjadril úryvkom z Prvého listu Korinťanom: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (15,17ab.20a). Texty z predchádzajúcich rokov: Rok milosrdenstva (2015), Rok zasväteného života (2016)Nedeľné zamyslenia 2017 a nedeľné zamyslenia "Voňavky" 2018.