„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (1Kor 15,17ab.20a).


1. adventná nedeľa: Ježiš vstal z mŕtvych!

Nie, nepomýlil som sa. Nosnou témou nového cyklu týchto písačiek bude zmŕtvychvstanie nášho Pána, Ježiša Krista. Prečo?

Rozprával som sa pred nejakým časom s istým chlapom, takým bežným nedeľným katolíkom, dva-tri razy do roka ide na spoveď. Dostali sme sa k téme viery a pri nej povedal, že v zmŕtvychvstanie verí tak na polovicu. Ale že skôr si myslí, že to je len nejaká tradícia. Keď som sa ho opýtal, že prečo potom chodí v nedeľu do kostola, tak povedal, že to berie ako súčasť našej kultúry. Bol som z toho paf... Preto som sa už dávnejšie rozhodol, že celý rok sa budem svojimi písmenkami motať okolo nášho Pána Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych.

Na zmŕtvychvstaní Ježiša Krista stojí a padá celé kresťanstvo. Pozri si ten citát v úvode, ktorý nás bude sprevádzať celý rok. „Ak Kristus nevstal...“ Rozumieš? Všetko v našom živote kresťanov sa odvíja od zmŕtvychvstania. Veríš, že Ježiš vstal z mŕtvych? Ak áno, dúfam, že jasáš (aj v utrpení), lebo Ježiš je s tebou. Ak nie, čo ťa do kostola priťahuje? Možno by uverenie v zmŕtvychvstanie mohlo dať nový impulz tvojmu životu...

Adventné obdobie, ktoré sa dnes začína, si takmer automaticky spájame s Narodením Pána. No mali by sme s ním mať spojené ešte niečo, čo je pre nás existenčne dôležitejšie: Ježiš sa totiž vráti v sláve a bude koniec sveta v podobe, ako ho poznáme. Táto naša viera vyplýva práve z faktu Ježišovho zmŕtvychvstania. V Písme je toho veľa, čo Ježiš povedal. Predpovedal aj to, že bude ukrižovaný a zomrie, ale potom vstane z mŕtvych. Ak veríme v túto pravdu, potom nutne musíme veriť, že sa stane aj všetko ostatné. Takže Ježiš určite splní svoj sľub, že sa vráti. My máme byť na to pripravení. Lebo on sa nevráti len tak pre parádu, ale preto, aby súdil živých i mŕtvych, aby ľudstvo rozdelil na pravú a ľavú stranu. Jedni pôjdu s Ježišom do neba, druhí do pekla. Na ktorej strane to bude lepšie?

Máme tu Advent, ktorý máme prežiť ako ostrý nácvik na Ježišov druhý príchod. Ostrý preto, lebo každé ráno, keď sa zobudíme a budeme ešte tu, si musíme pripomenúť, že dnes môže prísť Ježiš. A na základe tejto myšlienky žiť tak, aby nás pri svojom príchode „našiel i bedliť v modlitbách i jasať na jeho slávu“ (2. adventná prefácia).

Čím teda začať? Responzórium tejto nedele nám dáva perfektný návod: „K tebe, Pane, dvíham svoju dušu“ (Ž 25, 1). Začni každý deň hneď ráno – a potom často cez deň – modlitbou dvíhať svoju dušu k Bohu. Spočiatku to môže byť ťažké, najmä ak je zaťažená „obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život“ (Lk 21, 34). Ale ak sa v spovedi tej záťaže zbavíš a potom dvíhaním duše k Bohu sa budeš chrániť pred novou záťažou, tak uvidíš, že už len myšlienka na Ježišov príchod v sláve ti prinesie radosť a pokoj. A s takýmto postojom sa ti bude lepšie pracovať, učiť, odpočívať... Neboj sa, že to nezvládneš. Veď aj Boh bude konať: „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku... Nech posilní vaše srdcia...“ (1 Sol 3, 12. 13).

Tak nezabudni: Ježiš vstal a príde! Aleluja!

2. adventná nedeľa: Jednoduchá radosť

Izrael si skomplikoval život. Boh im cestou z Egypta všetko jasne načrtol, ukázal, no oni sa postupne vybrali vlastnou cestou: „Čo sme deti, aby sme stále len poslúchali?“ Ich odklon z Božej cesty mal nedozierne následky – zničenie chrámu i Jeruzalema, zajatie, poroba, nárek... A pritom všetko mohlo byť také jednoduché – keby vložili srdce do svojich obradov, do prinášaných obiet, do vzťahov s ľuďmi...

Tieto myšlienky sa mi vyrojili v hlave pri čítaní dnešných liturgických textov. Jednoduchosť života – pre toho, kto žije s Pánom. Lebo keď prorok Baruch najprv ohlasoval a neskôr napísal svoju výzvu: „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy... Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného“ (Bar 5, 1 – 2 ), veru to navonok nebol čas radosti a plesania. Vlastne bol – pre tých, ktorí uverili Pánovmu slovu, že privedie späť sionských zajatcov (pozri Ž 126). Títo sa nemohli radovať z okolností, v ktorých žili, ale v tých istých okolnostiach sa mohli radovať, lebo Pán na nich nezabudol, prisľúbil vykúpenie, záchranu.

A to isté sa týka nás. Možno je v našich časoch priveľa toho, čo nám spôsobuje bolesť – či pri pohľade na politiku, ideológie alebo nepokoje, či na to, čo robia niektorí ľudia v Cirkvi –, no aj v tej bolesti a náreku nad hriechom – vlastným aj iných – môžeme žiť v plesaní a radosti, lebo Boh prišiel a zostal s nami. 

A v tom je tá jednoduchosť, ktorú môžeme žiť – Boh je so mnou a nech sa deje čokoľvek, deje sa jeho vôľa, prichádza jeho kráľovstvo. On veľmi dobre vie, načo mi bude choroba, ktorú práve znášam, načo mi bude vzťah, v ktorom práve trpím, načo mi bude zlyhanie, z ktorého sa potrebujem čo najskôr vyspovedať... Ak v toto neverím, tak sa zamotám v sebe samom a neuvidím prichádzať Božiu slávu práve v tej situácii, v akej som.

Advent je čas, keď potrebujeme otvoriť oči a vidieť „za“. Vidieť prichádzať Ježiša – nie iba ako narodené Dieťa v jasliach, ale ako Pána svojho srdca a tiež ako Pána, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych. Ak ho vidím takto, nemusím sa ničoho báť, lebo „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31b). 

A zároveň potrebujeme oči zavrieť, aby nás ponuka sveta, tela i diabla nezviedla. Zavrieť oči a zamerať svoje vnútro na prítomnosť živého Pána. Veď sľúbil, že bude s nami po všetky dni života.

Život môže byť taký jednoduchý, radostný a pokojný. Všimni si, ako Lukáš cituje proroka Izaiáša. Vyrovnať chodníky je naša úloha. Vyplniť doliny, znížiť kopce a vrch, napriamiť krivé a vyhladiť hrboľaté je Boží rozkaz (Lk 3, 4 – 5). Vyrovnám svoj chodník, ak opustím hriech a priľnem k Bohu (možno stokrát denne). O ostatné sa postará Boh svojím rozkazom.

Príď, Pane Ježišu!

3. adventná nedeľa: Boh jasá!

Možno si hovoríš: „Som taký, aký som, s tým sa už nič nedá robiť.“ A možno ti to hovoria iní. No Ježiš pri pohľade na teba hovorí Otcovi: „Otče, v tom človeku sú neuveriteľné možnosti na pôsobenie tvojej milosti! Obrovská príležitosť prejaviť milosrdenstvo!“ 

Nejako podobne je to aj s radosťou, ku ktorej ťa dnes vyzýva Písmo. Môžeš vidieť svoj život ako ubolený, plný utrpenia a slabosti, zlyhaní, jednoducho hotový prepadák. No môžeš presne ten istý život vidieť ako miesto, kde pôsobí Boh so svojou láskou, s milosrdenstvom a milosťou, čo by v tebe malo vyvolať nesmiernu radosť.

Veľmi by ma potešilo, keby si počas týchto dní, keď intenzívnejšie očakávame Ježišov druhý príchod, nadobudol inú optiku pohľadu na seba. Aby si sa videl tak, ako ťa vidí Boh – plného príležitostí prijímať jeho dary. Možno si hovoríš, že ty si už raz taký a nezmeníš sa. Odmietni toto klamstvo o sebe. Napríklad takto: „Odmietam klamstvo, že som zbytočný/nemožný/neschopný/... a prosím ťa, Bože, aby si zmenil môj pohľad na seba – aby som sa videl tak, ako ma vidíš ty.“

A ako ťa Boh vníma? Dnešné liturgické texty hovoria o jasote, plesaní, radosti, záchrane. O tom, že Boh plesá a jasá nad tebou (Sof 3, 17). Možno sa ti to zdá neuveriteľné. Ale keď to hovorí Písmo, tak skús tomu veriť. Vari Ježiš nepovedal, že v nebi bude radosť nad každým, kto koná pokánie? A pokánie nie je len to, že vyznáš svoje hriechy a prijmeš odpustenie, ale aj to, že odmietneš každé klamstvo o sebe, ktoré sa kdesi v tebe hlboko zakorenilo, a prijmeš pravdu, ktorú ti ponúka Písmo. Boh sa chce z teba radovať. Dovoľ mu to. Prosím.

Viem, že nie je jednoduché zmeniť pohľad na seba samého. Ale ide to. Ak budeš o to bojovať. Ak budeš prijímať všetko, čo ti Boh dáva pre uskutočnenie takejto zmeny. Modlitba, Písmo a učenie Cirkvi, sviatosti, spoločenstvo... To sú jeho dary – a ešte mnohé iné –, aby si sa mohol radovať. 

Začni možno hľadaním odpovede na otázku: „Kto som pre Boha ja?“ Hľadaj ju najprv pri betlehemských jasliach, potom prejdi k Ježišovmu krížu a pri jeho prázdnom hrobe sa stretni so Zmŕtvychvstalým. Tak najlepšie spoznáš, kto si pre Boha. A celý tvoj život dostane jasný smer i cieľ.

4. adventná nedeľa: Krič!

Myslím si, že výber veršov z 80. žalmu do dnešného responzóriového spevu bol naschvál robený tak, aby vyniklo naliehavé volanie človeka k Bohu: „Pastier Izraela, počúvaj, zaskvej sa, vzbuď, príď, vráť sa, zhliadni, podívaj sa, navštív, chráň, obnov, rozjasni!“ Takéto hromadenie slov podobného významu zvýrazňuje dôležitosť situácie, v ktorej žalmista vzýva Boha a priam žiada jeho zásah. Aká je to teda situácia?

Historicky zrejme súvisela s útokom Asýrie na Izrael niekedy za panovania kráľa Ezechiáša okolo roku 700 pred Kristom. No Cirkev tento text zaradila do liturgie na zvýraznenie volania človeka v inom nebezpečenstve, ktoré je oveľa hroznejšie ako útok pohanského vladára. Je to volanie v nebezpečenstve večnej smrti, keď niet poruke nijakého záchrancu, spasiteľa. Preto sú čítania tejto nedele akoby odpoveďou Boha na toto volanie: prísľub záchrancu v Knihe proroka Micheáša, jeho blížiaci sa príchod v Lukášovom evanjeliu a spôsob záchrany v Liste Hebrejom.

Slová tohto volania teda nepripisujeme len ľuďom z dávnych vekov, ale privlastňujeme si ich aj my sami. Aj my sme totiž neustále ohrozovaní zlom v mnohorakých podobách, neraz vábivých a príťažlivých. Preto v očakávaní sviatku Narodenia Pána sme znovu vyzývaní volať k Bohu o spásu.

Zároveň je však naše volanie plné radosti a jasotu – lebo my už vieme, že naša spása, naša záchrana sa uskutočnila. Ježiš – to je meno, ktoré nám neustále pripomína, že sme už vykúpení, lebo on žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. A hoci vystúpil do neba, zároveň podľa vlastných slov ostal s nami. Takže nám ostala v podstate jednoduchá úloha – byť, ostávať, zotrvávať s Ježišom, aby sa naša spása dovŕšila buď vo chvíli jeho druhého príchodu, alebo v momente našej smrti.

Slovom, texty dnešnej bohoslužby slova mi prinášajú veľkú radosť. Dúfam, že aj tebe. Lebo človek –ty aj ja – kričí: „Pomoc!!!“ a Boh odpovedá: „Tu som, konám.“ Slovami Písma: „Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: ‚Neboj sa!‘“ (Nár 3, 57). Tak sa neboj volať k Bohu. To je jedno, či máš problém milovať alebo napísať písomku v škole, či trpíš nevyliečiteľnou chorobou alebo máš nádchu, či si obklopený veľkou rodinou alebo si celkom sám. Vo všetkom, čo prežívaš, volaj k Bohu. A on ti odpovie. 

Môžeš prežiť krásne sviatky Narodenia Pána. Ak prijmeš Boží pohľad na svoj život. Ak uveríš, že sa o teba stará. Vo filme Spolok mŕtvych básnikov (1989) učiteľ vyzýva žiakov, aby sa postavili na stôl a pozreli sa na svet z inej perspektívy. Možno aj ty sa potrebuješ vyškriabať na pomyselný stôl a uvidieť aj tieto sviatky z iného uhla pohľadu. Zrazu zistíš, že sa niet prečo naháňať, znervózňovať (seba aj iných), ale môžeš prinášať radosť a pokoj. Lebo tvoj život patrí Bohu. Živému Bohu!

Slávnosť Narodenia Pána: Zachráň ma!

Ak by si si prečítal texty všetkých štyroch svätých omší, ktoré sa dnes slávia (vrátane vigílie), určite by si si všimol, že majú jednotnú skladbu. Prvé čítania (všetky sú z Knihy proroka Izaiáša) ohlasujú proroctvo o budúcej záchrane, ktorá je už veľmi blízko. Tri texty z evanjelií hovoria o narodení Mesiáša, len štvrtý je oslavou Slova, ktoré prišlo na svet. Druhé čítania spájajú proroctvo a evanjelium vysvetlením, že narodené Dieťa, vtelené Slovo, je sám Spasiteľ. A žalmy nás vyzývajú k radosti a oslave, lebo prišla spása.

Kedy nám však tieto texty skutočne prinášajú radosť? Ak my sme tí, ktorí potrebujú spásu, záchranu. Lebo ak sme presvedčení, že sme dobrí, že viac-menej plníme všetky prikázania a svoj kresťanský život zvládame, tak spásu nepotrebujeme. Prežívame Vianoce. Vo väčšej či menšej miere s celou komerciou, ktorá k nim patrí.

Ale ak neustále vnímame svoju slabosť, každodennú biedu a zlyhania, veľmi dobre vieme, že bez Spasiteľa sa nepohneme, že bez neho „nemôžeme urobiť nič“ (porov. Jn 15, 5). A v takom prípade prežívame slávnosť Narodenia Pána. Vo väčšej či menšej miere so všetkou radosťou, ktorá k nej patrí. Prijímame sviatosti, čítame viac z Písma, chodíme po spievaní či koledovaní, aby sme všade ohlásili radostnú zvesť o príchode Záchrancu, o možnosti byť s ním...

Veľmi som sa v posledných dňoch tešil na Ježišovo narodenie. Paradoxne vo svojich slabostiach. Tak veľmi som chcel tráviť čas nielen pomáhaním pri pečení a upratovaní, ale aj nad Písmom, v osobnej modlitbe... A namiesto toho som viackrát skončil pri športových prenosoch či sledovaní správ. Niežeby na tom bolo niečo zlé, ale vnímal som, že Ježiš chce odo mňa viac pozornosti, ktorú som mu nedokázal dať. Zakaždým, keď som si to uvedomil, zalial ma pocit hanby a konal som pokánie... A o chvíľu som znovu od Ježiša ušiel... Tak veľmi som pritom vnímal, že potrebujem Záchrancu. Preto dnes slávim Narodenie Pána!

Celým srdcom túžim, aby ste nemali Vianoce, ale nádhernú slávnosť Narodenia Pána. Aby ste veľmi, ale skutočne veľmi potrebovali Záchrancu. 

Kristus sa narodil! Oslavujte ho!

Sviatok Svätej rodiny: U nás doma

Keď sme s manželkou teraz počas sviatkov stretávali známych, mnohým sme želali, aby Ježiš bol u nich stále doma. Lebo sme presvedčení – nielen teoreticky, ale aj na základe života v rodine, kde, ako dúfame, Ježiš je stále doma –, že to je najjednoduchšia cesta k pokoju a svätosti. Som či sme s Ježišom – život je krásny, hoci ťažký. Nie som či nie sme s Ježišom – život sa stáva peklom aj uprostred bohatstva a plného zdravia. 

Pri jednom stretnutí na ulici sme s manželkou počuli obligátne: „Len aby sme boli zdraví...,“ na čo som zareagoval: „A bez hriechu...“ Je zaujímavé sledovať ľudí, keď začujú takúto nečakanú vetu či želanie. Myslím si, že občas potrebujeme počuť takéto nezvyčajné priania. Aby nás prebudili a ukázali nám, že existuje niečo oveľa dôležitejšie ako zdravie a šťastie. A to niečo je dokonca niekto – Ježiš medzi nami, Ježiš v nás.

Len z tohto pohľadu môžeme pochopiť napríklad Annu z dnešného prvého čítania. Oddojčila chlapca a ešte malého ho priviedla k Helimu, aby slúžil Pánovi. Z ľudského hľadiska nezmysel. Z Božieho pohľadu to najlepšie, čo sa malému Samuelovi mohlo stať. Dokonca aj my to tvrdíme, keď dnes v responzóriu spievame: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome, Pane“ (Ž 84, 5). Byť blízko pri Bohu je znakom blaženosti.

Možno si hovoríš, že ty predsa nemôžeš odísť a žiť niekde v kostole. Nie, nemôžeš a ani to nikto od teba nechce. Ale môže sa stať niečo iné, obdivuhodné – môžeš zakúšať blaženosť tým, že Boh príde a bude prebývať v tvojom dome. Tvoja rodina môže byť svätá – to jest iná, oddelená pre Pána. Tvoja rodina môže totiž v tých istých okolnostiach ako rodiny pohanov okolo teba žiť ináč, lebo v tvojej rodine býva Boh. Predovšetkým v srdciach členov tvojej rodiny – preto je dôležité časté prijímanie sviatostí, ktoré posilňujú Boží život v nás. A Boh býva potom tiež v spoločenstve takej rodiny, ako to sľúbil Pán Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Zdá sa ti to ťažké? Je to ťažké. Ale zároveň veľmi jednoduché. My už totiž sme Božími deťmi (pozri 1 Jn 3, 1). Máme všetko potrebné na to, aby sme žili sväto – a boli blažení, lebo s nami je Boh!

Všimni si ešte Ježišove slová, ktoré povedal, keď ho Mária s Jozefom našli v jeruzalemskom chráme: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Písmo ďalej hovorí, že „sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“. Bol tam, kde išlo o jeho Otca. Bol v Nazarete, v rodine. Bude aj v tvojej rodine, ak ho budeš hľadať a pozveš do svojho domu. Ježiš je totiž živý a je s nami. Tak prečo ho nechať len v kostole, keď môže byť doma v tvojom dome?

Možno túto nedeľu po obede ostaňte chvíľu pri sviatočnom stole a opýtaj sa svojej rodiny, či by chceli, aby Ježiš u vás doma býval. Pouvažujte spolu, čo musíte urobiť, aby sa taký skvelý hosť stal u vás doma trvalým obyvateľom. Možno zistíte, že už nemusíte robiť nič – že Ježiš u vás doma už býva. Tešte sa z toho! Zaspievajte mu! Povedzte niekomu, akého vzácneho člena rodina máte!

Slávnosť Zjavenia Pána: Pohania

Kto si pôvodom? Slovák? Moravan? Čech? Poliak? Slezan? Róm? Možno Nemec, Maďar, Rusín, Ukrajinec... Kelt? V každom prípade však takmer všetci ľudia, ktorých poznáš, môžu povedať: „Pochádzam z pohanov.“ Platí to totiž o všetkých ľuďoch, ktorí nie sú Židmi. 

Ak sa takto na seba pozerám, potom dnešná slávnosť je pre mňa veľkou radosťou. Lebo to, že sa môžem klaňať Pánovi, že mu môžem prinášať dary, že môžem mať takého skvelého Kráľa, akým je Ježiš Kristus, to všetko je preto, lebo Boh sa rozhodol zachrániť pre večný život aj pohanov. Nielen vyvolený národ, ale všetci ľudia môžu uvidieť – a dosiahnuť – Božiu spásu. Teda aj ja. Nik nie je mimo dosahu Božej lásky a starostlivosti.

Evanjelium o príchode a poklone troch mudrcov je krásnou a výrečnou ilustráciou splnenia Izaiášovho proroctva o tom, že národy prídu do Jeruzalema, aby sa klaňali jedinému Bohu (pozri Iz 60, 1 – 6). Je tiež ilustráciou splnenia proroctva žalmu o tom, že Pánovi sa budú „klaňať všetky národy sveta“ (porov. Ž 72, 11). Je zároveň podkladom k Pavlovmu tvrdeniu, že aj „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Ježišovi Kristovi“ (Ef 3, 6). A vieš, čo je na tom najlepšie? Aj tvoj život je ilustráciou naplnenia dnešných biblických textov. Ak si pokrstený, ak sa denne klaniaš Pánovi, tak si dôkazom pravdivosti Pánových slov o vykúpení pohanov.

Možno sa necítiš ako dôkaz nejakej pravdy. Ale to nie je podstatné. Lebo žijeme podľa pravdy, nie podľa toho, ako sa cítime. Krstom sme sa stali súčasťou Krista, Božími deťmi. Už nie si pohan, ale Boží človek. Toto je pravda, ktorú môžeš vyznávať vždy, aj vtedy, keď sa cítiš ako zbitý pes či špinavá handra. Možno potrebuješ k takému vyznaniu spoveď. Neváhaj a choď na ňu čo najskôr. Nech je tvoj život pravdivou ilustráciou Božieho slova. Ako napísal svätý Lev Veľký: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti (2 Pt 1, 4), preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva (porov. Kol 1,13). Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou cenou je Kristova krv“ (Liturgia hodín, posvätné čítanie na slávnosť Narodenia Pána).

2. nedeľa v Cezročnom období: Má moc!

Od pondelka som čítal texty nedeľných čítaní a hľadal, čo ich spája. Teda okrem čítania z 2. listu Korinťanom, ktorý sa číta na pokračovanie a nemá priamu súvislosť s ostatnými textami. A objavil som toto:

Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša hovorí o rozhodnutí Mesiáša spasiť/zachrániť Jeruzalem. Nielen tak hocako, ale zjavne a bohato. Prirovnáva svoj záujem o Jeruzalem k záujmu ženícha o svoju nevestu. Celé čítanie je prísľubom, že Mesiáš bude konať s mocou a úplne zmení údel vyvoleného ľudu.

Žalm je výzvou ohlasovať a oslavovať dielo, ktoré Pán už vykonal. Vyhlasuje: „Pán kraľuje!“ (Ž 96, 10a). Na jednej strane je oslavou vyslobodenia vyvoleného národa z babylonského zajatia. Ale na druhej strane je tiež reakciou na dnešné evanjelium o premene vody na víno v Káne. Je ohlasovaním a oslavou toho, že Mesiáš sa ujal svojej moci a začal konať znamenia dokazujúce, že on je Bohom povolaný a vyvolený zachrániť Boží ľud.

V knihe poľského autora Romana Brandstaettera Ježiš z Nazareta autor uvádza, že keď Boh posielal Mojžiša do Egypta, dal mu moc urobiť pred faraónom dve znamenia – premeniť palicu na hada a uzdraviť malomocenstvo (pozri Ex 4, 1 – 8). Z toho Židia odvodili, že keď príde Mesiáš, tiež bude mať túto moc, lebo podľa Mojžišovho prísľubu Pán im mal vzbudiť proroka, ktorý bude ako Mojžiš (pozri Dt 18, 15). Ježiš to dokázal tým, že ako prvé znamenie premenil vodu na víno – mal moc meniť podstatu aj podobu vecí. A evanjelista Ján ako druhé znamenie uvádza uzdravenie syna kráľovského úradníka (pozri Jn 4, 46 – 54). 

Dnes sa teda akoby v slávení Cirkvi završuje Pánovo zjavenie, ktoré slávime tento rok už tretiu nedeľu. Ježiš sa zjavuje ako Vládca/Kráľ (pri návšteve troch mudrcov), ako Služobník a Boží Syn (pri krste v Jordáne), ako Záchranca/Mesiáš (pri premene vody na víno).

Aké pre nás plynie z toho ponaučenie? Žiadne :-) Nejde mi o ponaučenia, ale o to, aby sme žili z viery v to, čo sme objavili. Aby sme so žalmistom plesali, lebo „Pán kraľuje“! Aby sme neutonuli v zmýšľaní tohto sveta, ktorý nám ponúka „chlieb a hry“ – aj cez politiku, umelo konštruované problémy, špekulácie o ľudských právach a podobne –, ale aby sme vždy mali pred očami toho, ktorý má moc zachrániť nás pre večný život: Ježiša Krista. Božieho Syna, Mesiáša, nášho Pána. A Ženícha.

Nič z toho by nás nemuselo zaujímať, ak by Ježiš skončil ako každý iný človek v dejinách. Ale Ježiš žije! Lebo hoci zomrel, vstal z mŕtvych! Preto môžeme znovu a znovu jasať a radovať sa, lebo je isté, že sa vráti a dovŕši dielo našej záchrany.

Ježiš má moc dokončiť dielo, ktoré v nás začal (pozri Flp 1, 6). Nuž buď s ním a uvidíš ešte väčšie veci. Skús o tom niekomu povedať :-).

3. nedeľa v Cezročnom období: Boh hovorí!

Od prvého prečítania liturgických textov tejto nedele vnímam vo svojom srdci pokoj a vnútornú radosť. 

Vnímam totiž, že nie som sám, ale som súčasťou Kristovho tajomného tela, Cirkvi, v ktorej mám svoje nezastupiteľné miesto a úlohu. 

Vnímam radosť z ohlasovania Božieho slova – radosť z radosti Židov, ktorí po návrate z babylonského zajatia prvý raz po rokoch počujú slová Svätého písma. Plačú – možno od dojatia, možno s vedomím, ako veľmi sa prehrešovali proti Bohu –, no napokon prežívajú radosť, lebo Boh na nich nezanevrel, ale stále k nim hovorí.

Vnímam radosť žalmistu, ktorý sa doslova vytešuje z bohatstva, obsiahnutého v Božom slove – vyjadrujú to prívlastky ako dokonalé, hodnoverné, správne, jasné, pravdivé, spravodlivé. A tiež z účinkov Božieho slova – osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce, osvecuje oči.

Napokon vnímam radosť Ježiša, ktorý ohlasuje, že dnes sa naplnili slová Písma, ktoré práve prečítal. A som presvedčený, že tým nemyslel len to, že ho Pán pomazal, ale aj to, že prepúšťa na slobodu zajatých, navracia zrak slepým... Keď k tomu dodal, že vyhlasuje Pánov milostivý rok, Židia veľmi dobre vedeli, čo to znamená. Skús si to nájsť v Knihe Levitikus 25.

Dnes by sme znovu mali pri počúvaní textov Božieho slova plakať – od radosti. Lebo toto slovo sa dotýka nás. To my sme prepustení na slobodu, nám sa vracia zrak (ako dobre si pamätám deň, keď sa mi po rokoch vzdialenia sa od Boha vrátil zrak a opäť ku mne začalo Písmo hovoriť), my sme tí, ktorým Boh osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce...

Počúvaj Božie slovo a raduj sa s Ježišom, že sa uskutočňuje. Aj dnes a aj v tvojom živote. Veď ak sa naučíš trvalo byť s Ježišom a radovať sa z jeho diela vykúpenia, budeš prežívať pokoj a budeš oveľa bezpečnejší pred nepriateľom a jeho útokmi, ako keby si žil v neustálom napätí a strachu zo zlyhania.

4. nedeľa v Cezročnom období: Držať sa Ježiša

Dnešné evanjelium je akoby neúplné, akoby Lukáš niečo pri opise deja v Nazarete vynechal, čo potom vyvoláva otázky: Prečo Ježiš „politicky nekorektne“ (priamo do očí, bez ohľadu na následky, vediac, že sa tým mnohí dotkne) povedal svojim rodákom, že si nectia proroka? A prečo im uviedol príklady Eliáša a Elizea a ich pôsobenie medzi pohanmi? Čo si má z toho dnešný človek poskladať?

Neviem jasné odpovede na tieto otázky, no skúšam pomôcť si prvým čítaním o povolaní proroka Jeremiáša a žalmom. Boh Jeremiášovi prisľubuje pomoc, ochranu, oporu pri ohlasovaní Božích posolstiev. Žalm zas vyjadruje prosbu o túto pomoc a zároveň ochotu neprestať ohlasovať Pánove zázračné diela. Z toho mi vyplýva v súvislosti s evanjeliom pár poznatkov:

1. Boh je verný a ochraňuje svojich prorokov. Ježiš nezahynul, keď ho chceli jeho rodáci zabiť.

2. Prorok – v tomto prípade Ježiš – je verný v ohlasovaní Božieho posolstva, lebo vie, že je to jeho úloha a povinnosť. A to aj v prípade, keď to posolstvo vyvolá búrku nevôle a v Ježišovom prípade dokonca pokus o zabitie.

3. Boh nepestuje „politickú korektnosť“. Nazýva veci a situácie pravým menom, odhaľuje hriešne zmýšľanie a usvedčuje zo zlyhaní. No nikdy to nerobí samoúčelne, ale aj Nazaretčanom cez Ježiša hovoril (hoci to svätopisec doslovne neuvádza), že majú možnosť zmeniť svoje zmýšľanie. Po Ježišovej reči mali šancu byť prvými, ktorí „si uctia proroka v jeho vlasti“ (porov Lk 4, 24).

4. Boh uprednostňuje. Pohanov. Veľmi mu záleží na tom, aby sa stratení našli. Preto pre ich záchranu používa aj mimoriadne prostriedky – ako bolo jedlo pre vdovu a jej syna v Sarepte či uzdravenie Námana.

Mám z toho pre seba tri závery. 

Ak sa do celej situácie vložím ako Boží muž, ako človek, ktorý má v Cirkvi svoje poslanie, tak si musím denne pripomínať, že Boh je so mnou a vedie ma i sprevádza. Nemusím sa báť. Z toho tiež vyplýva, že sa nemusím obávať hovoriť/konať aj ťažké veci, lebo ak sa budeme len „okiadzať“, nijako nebudeme rásť.

Ak sa na to pozerám ako jeden zo zástupu v nazaretskej synagóge, musím denne prosiť, aby som bol schopný počuť Božie slovo tak, aby mi menilo život, aby aj „politicky nekorektné“ slová vo mne nevzbudzovali hnev, ale prebúdzali ochotu meniť zmýšľanie i konanie.

A napokon potrebujem neustále dávať pozor, ako sa pozerám na ľudí, ktorí nemilujú Ježiša. Lebo im Boh prejavuje osobitnú lásku. Mám mu byť podobný a robiť všetko pre to, aby Ježišovu lásku zakúsili aj opätovali.

Vieš, čo ma v tom najviac povzbudzuje? Že vlastne mám len jednu úlohu – držať sa Ježiša. Vtedy všetko ide hladko, hoci s utrpením. Ak sa ho nedržím, tak sú to všetky nesplniteľné úlohy a ciele. 

5. nedeľa v Cezročnom období: Pán dielo dokončí!

Izaiáš aj apoštol Peter v dnešných čítaniach majú jedno spoločné – cítia sa nehodní byť v prítomnosti Boha. Izaiáš sa pokladá sa strateného, Peter žiada Ježiša, aby od neho odišiel. No Pán presne toto od nich potrebuje – vedomie slabosti, nehodnosti, neschopnosti –, aby cez nich mohol konať svoje dielo. A vieme, že obaja konali Božie dielo s veľkou mocou a veľkými výsledkami. 

Na prvý aj druhý či tretí pohľad sa však dosť ťažko hľadá súvis responzóriového žalmu s týmito čítaniami. Najmä keď spievame: „Budem ti hrať pred tvárou anjelov“ (Ž 138, 1c). Čo má nejaký spev – aj keď pred anjelmi – spoločné s povolaním jedného či druhého? Nuž veľa. Keď totiž pri ohlasovaní radostnej zvesti zažiješ, že „Pán za mňa dielo dokončí“ (v. 8a), tak ťa to povedie k spevu a radosti „pred tvárou anjelov“. Presne to som zažil pred 36 rokmi, keď som v podzemnej cirkvi viedol dvojtýždňové stretnutie pre asi 30 mladých ľudí. Bola to prvá takáto akcia, ktorú mi zverili. Prvé dni som mal pocit, že to len babrem a babrem. A tak som sa na konci štvrtého dňa večer rozhodol, že to zbalím a v noci odídem, ujdem. Typický postoj samoľúbeho chlapa, ktorý vidí, že zlyháva. Pred odchodom som si však našťastie otvoril Písmo, presne dnešný žalm. Čítal som ho a... nič. Až na konci – „Pán za mňa dielo dokončí“. Svitlo mi! Pochopil som, že to nie je o tom, ako sa cítim, ako mi to ide, ale o Bohu. Ďalšie dni už boli v znamení spevu pred tvárou anjelov...

Vnímaš v srdci, že máš vytvoriť modlitbové spoločenstvo? Že máš založiť novú ružu v rámci ružencového bratstva? Že sa máš zapojiť do Modlitieb matiek či otcov? Že máš slúžiť ako lektor či žalmista? Že máš organizovať kurz Objav Krista? Alebo že sa máš do niečoho takého zapojiť ako účastník či dobrovoľník? A zároveň vnímaš v srdci všetky tie výhovorky, že na to nemáš, že si neschopný, že ty to nevieš? Ak áno, tak si pripravený konať veľké Božie dielo, lebo „Pán za teba dielo dokončí“. 

Naše farnosti zomierajú na pasivitu a ľahostajnosť. „Nech robia iní, ja na to nemám čas.“ Ak tráviš hodinu denne pred televízorom, tak na to čas máš! Všetok ten čas, ktorý tráviš pred televízorom (pri počítači, hrami, ...) môžeš venovať službe. Môžeš robiť to, čo svätý Pavol: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3 – 5).

Nedovoľ, aby sa ťa raz Pán pýtal: „Očakával som tvoj spev pred tvárou mojich anjelov. Ako to, že ťa nebolo počuť?“

6. nedeľa v Cezročnom období: Chudobní Pána

Všimni si, že dnešné druhé čítanie obsahuje citát, ktorý som dal do záhlavia všetkých tohtoročných textov. Preto mám chuť napísať len jednu, jedinú vetu: Ježiš žije! To je pre mňa to najdôležitejšie.

V Izraeli kedysi žili anavím Jahve, chudobní Pána. Spomínaš si na tú chudobnú vdovu, ktorá hodila do chrámovej pokladnice všetko, čo mala, dve drobné mince? Bola anavím Jahve, Pánova chudobná. Celú svoju dôveru vložila do neho. Nešpekulovala, či sú lepší saduceji alebo farizeji, zelóti či eséni... Nečakala, že niekto z nich sa o ňu postará. Dôverovala Pánovi. Celým srdcom.

Anavím Jahve boli tí, ktorých vyzdvihuje Jeremiáš, žalmista aj Ježiš. „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru.“ Povedané súčasným jazykom, nespolieha sa na životné poistky, hypotekárne úvery, na politické strany, na prezidenta či vládu. Áno, tí všetci majú svoje poslanie a úlohu, ale môj život je v rukách môjho Boha. Oj, ako mi je smutno, do akej miery sme sa dali obalamutiť systémom moci a života našich dní! Volíme podľa prieskumov verejnej mienky, nie podľa svedomia (nie podľa toho, kto je najlepší, ale kto má vraj najväčšie šance). Kupujeme podľa reklám, nie podľa potreby. Aj morálne zásady si prekrúcame a prispôsobujeme podľa tých, čo žijú bez Boha (v našej dedinskej farnosti na tzv. katolíckych Kysuciach bolo minulý rok 40% pokrstených detí narodených mimo sviatostného manželstva). 

Anavím Jahve sú aj dnes tí, ktorí sa spoliehajú na Pána. Lebo Ježiš žije! Ježiš vstal z mŕtvych a je so mnou! Tak prečo sa mám báť, pred kým sa mám strachovať? 

Nemám moc zmeniť nič z toho, čo mi trhá srdce, nič z toho, čo som vyššie spomenul. Neovplyvním prezidentské voľby ani rozdeľovanie peňazí zo všelijakých fondov. Ale moje srdce jasá v mojom Bohu: „Pokojne očakávam deň súženia, ktorý príde na národ, čo nás napadol. Lebo figovník nebude kvitnúť a nebude hrozna vo viniciach. Sklame úroda olivy a polia nedajú pokrm. Stratia sa ovce z košiara a v maštaliach nebude dobytka. Ale ja sa budem tešiť v Pánovi, jasať budem v Bohu, svojej spáse“ (Hab 3, 16 – 18).

To je radosť anavím Jahve, tých, ktorí sa spoliehajú na Pána. Nezabudni a chráň sa tohto: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka... kráča podľa rady bezbožných a chodí cestou hriešnikov, vysedáva v kruhu rúhačov“ (Jer 17, 5; porov. Ž 1, 1). 

Ale ešte viac nezabudni a podľa toho ži: „Blažený človek, čo... v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1, 2). „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána“ (Jer 17, 7). „Blahoslavení...“ (Lk 6, 20 – 23). Anavím Jahve. Chudobní Pána. Tí sú požehnaní, blažení, blahoslavení. Lebo majú Pána...

7. nedeľa v Cezročnom období: Toto je cesta

Kresťan sa vo svojom živote nikdy nedostane do bodu, keď si môže povedať: „Fajn, už som dosiahol všetko, čo ako veriaci človek môžem vo vzťahu k Bohu a ľuďom dosiahnuť. Som dokonalý, ako to Boh odo mňa žiada.“ Dnešné evanjelium nám totiž ukazuje, že vždy je niečo, v čom môžeme byť lepší.

No na druhej strane veriaci človek, ktorý miluje Boha, v každej chvíli (okrem stavu hriechu) môže byť spokojný, lebo prežíva a koná to, čo v danej chvíli Boh od neho očakáva.

Nie je to protirečenie? Nie, je to paradox živej viery kresťana. Som aj hriešnik, aj svätec. Som neustále ohrozovaný zlom (svetom, diablom, telom) a neraz prehrávam, no zároveň som súčasťou Božieho kráľovstva, kde som milovaný, chránený a „omilosrdňovaný“, takže nijaký môj hriech nemá čas usídliť sa vo mne a nadobudnúť nado mnou moc.

Zober si Dávida. V dnešnom prvom čítaní sa zachoval nesmierne šľachetne a nevztiahol ruku na Pánovho pomazaného, hoci mohol. Pričom, ľudsky povedané, mal na to právo – veď Saul bol jeho najväčší nepriateľ, ktorý mu siahal na život. Dávid však prežíval to, čo aj my – bol hriešnik, milovaný Bohom. A keďže túto lásku vnímal, usiloval sa konať tak, ako Boh. Milosrdne.

Nedávno (8. 2.) bol v posvätnom čítaní Liturgie hodín text, ktorý mne osobne veľmi pasuje k dnešným čítaniam. Tu je kúsok z neho:

„Tých, čo boli uznaní za hodných stať sa Božími deťmi a narodiť sa zhora z Ducha Svätého a majú v sebe Krista, ktorý ich osvecuje a obnovuje, usmerňuje Duch rôznymi a odlišnými spôsobmi a s duchovným pokojom v srdci ich neviditeľne vedie milosť. Niekedy sú smutní a nariekajú pre ľudské pokolenie... Inokedy ich Duch podnieti zasa k takému jasotu a láske, že keby to bolo možné, zavreli by do svojho srdca všetkých ľudí, bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo zlí. Niekedy sa v duchovnej pokore znižujú pod všetkých ľudí a sú presvedčení, že sú najzvrhlejší a najbiednejší zo všetkých. Inokedy ich Duch udržuje v nevýslovnej radosti. Občas sa podobajú hrdinovi, ktorý si obliekol úplnú kráľovskú výzbroj a ide do boja, udatne sa bije s nepriateľmi a poráža ich... Inokedy duša odpočíva v hlbokom tichu, pohode a pokoji a tak zotrváva iba v duchovnej rozkoši, v nevýslovnom osviežení a dokonalej blaženosti... Inokedy sú ako ktorýkoľvek iný človek.“

Toto je text o nás. Celé Božie slovo je o nás. Sme hriešnici i svätci zároveň. Keď na nás dnes Ježiš kladie požiadavky, ktoré sa nám môžu zdať neuskutočniteľné, tak si spomeňme na Dávida, prečítajme si text neznámeho autora, ktorý som vyššie citoval, a vykročme. Boží Duch nás povedie po neuveriteľných cestách. Budeme „milovať nepriateľov, dobre robiť tým, čo nás nenávidia, žehnať tých, čo nás preklínajú, modliť sa za tých, čo nás potupujú“ (porov. Lk 6, 27 – 28).

„Dobroreč, duša moja, Pánovi!“ (Ž 103, 1).

8. cezročná nedeľa

1. pôstna nedeľa: Čas na zmenu

Ak chceme, aby Pôstne obdobie malo pre nás skutočný význam, musíme ho začať zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Ono – ako konanie Boha – totiž dáva týmto dňom pokánia zmysel. Tak to spomína svätý Pavol v Liste Rimanom: „Ak svojimi ústami vyznávaš: ‚Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (10, 9). Všimni si, že podobné vyznanie je aj v čítaní z Knihy Deuteronómium. Izraelita pri prinášaní prvotín Pánovi najprv spomína na konanie Boha – na svoje dejiny, na vyslobodenie. A potom vyznáva: „Teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane“ (26, 10, kurzíva pridaná).

Tak aj pre nás má zmysel zamyslieť sa nad svojím životom a robiť pokánie za svoje zlyhania, ak veríme, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije, ak veríme, že Boh nás vyslobodil z otroctva hriechu a začlenením do Cirkvi nás voviedol do novej zasľúbenej zeme. Bez tejto viery je celé naše úsilie a zriekanie sa len divadlom pre uspokojenie vlastného egoizmu.

Veríš, ako to vyžaduje Cirkev? Otázky k tomu budeš počuť počas Veľkonočnej vigílie, keď si budeme obnovovať krstné sľuby. Pritom nejde o vieru vedomostnú, ale bytostnú. O vieru, ktorá poznanú pravdu praktizuje v živote. A tu sa dostávame k zmyslu Pôstneho obdobia. Dostávame dar zastavenia sa a preskúmania našej zmluvy s Bohom – preskúmania vernosti, preskúmania horlivosti. 

Výsledkom takého skúmania môže byť často konštatovanie, že za rok od minulého Pôstu sa nič nezmenilo. Ba že sa ešte aj čosi viac pokazilo. To nech však pre teba nie je dôvod na rezignáciu. Naopak, modlitbou 91. žalmu, ktorý dnes pri liturgii spievame, môžeš vyjadriť novú dôveru v Božiu pomoc a ochranu. Choď čo najskôr na spoveď a vyznaj svoje zlyhania. Tiež popros Boha, aby ťa chránil, aby ťa jeho anjeli nosili na rukách... Keď potom opäť pôjdeš na spoveď už tesne pred sviatkami, budeš môcť vyhlásiť, že Pán ťa voviedol hlbšie do zasľúbenej zeme...

Pozor však na jednu vec. Ak dnes budeš pozorne počúvať texty čítaní, zistíš, že tie isté slová hovorí Boh (ústami žalmistu) i diabol citovaním žalmu v evanjeliu. „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň“ (Ž 91, 11 – 12; porov. Lk 4, 10 – 11). Preto sa vždy pozeraj aj na to, kto sa ti prihovára slovami Písma. Pros o dar rozoznania, aby si neupadol do osídla zlého, ktorý sa rád maskuje za anjela svetla (pozri 2 Kor 11, 14). Ak bude k tebe hovoriť Boží človek, prinesie ti to pokoj, trvalú radosť, jednotu. Ak to nebude Boží človek, bude ti prinášať nepokoj, hnev (či radosť, ktorá rýchlo pominie), rozdelenie, nenávisť...

2. pôstna nedeľa: Pevne stáť

Dnes chcem písať o pevnom ukotvení v Kristovi. V tom, ktorý vstal z mŕtvych. Svätý Pavol to vyjadril v Liste Filipanom slovami: „Pevne stojte v Pánovi“ (4, 1). V Liste Kolosanom použil iné slová: „Ako ste teda prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite: v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere“ (2, 6 – 7). Prečo práve o tomto píšem?

Žijeme v zložitej dobe (tak ako každá generácia v svojom čase ). Aj nami môže zmietať „hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“ (Ef 4, 14). Možno si ani neuvedomujeme, ako sa nechávame ovplyvňovať myslením, hovorením a konaním ľudí, ktorí nežijú podľa Božieho zákona. Preto Pavol pridáva výzvu: „Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista“ (Ef 4, 15).

Pozri sa na Abraháma. Boh s ním chce uzavrieť zmluvu, no „prenikla ho veľká, príšerná hrôza“ (Gn 15, 12), Abrahám neušiel. Ostal napriek hrôze a výsledkom bola zmluva, ktorej sme dedičmi. Pevne stál v Pánovi...

Pozri sa na Petra, Jakuba a Jána. Ježiš sa pred nimi premieňa a tým im akoby hovorí: „Prídu príšerné dni. Utrpenie, hrôza a smrť. Ale vy pevne stojte, lebo vidíte ‚za‘ tie udalosti.“ Ich život je dôkazom, že po zoslaní Ducha Svätého pevne stáli v Pánovi.

Pozri sa na žalmistu, ktorým je zrejme kráľ Dávid. Jasne vyznáva svoju dôveru v Pána: „Pán je moje svetlo a moja spása... Pán je ochranca môjho života... Ty si moja pomoc“ (Ž 27, 1ac. 9c). Pevne stojí v Pánovi. No zároveň vie o svojej slabosti, preto volá o pomoc – aby nezakolísal: „Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa...“ (27, 9ab). Pri svätej omši spievame len časť z tohto žalmu, ale stojí zato, aby si si ho dnes prečítal a premodlil celý. To je totiž jeden zo spôsobov, ako „pevne stáť v Pánovi“ – volať k Pánovi a pripomínať si jeho lásku a moc. A Dávid to zvládal. Vrátane zlyhaní... keď konal pokánie a znova pevne stál.

Ako to vyzerá s tebou? Čo najviac ovplyvňuje tvoje zmýšľanie, hovorenie, konanie? Celebrity? Politici? Novinári a prieskumy verejnej mienky? Kamaráti? Alebo Boh a jeho slovo?

Nájdi si v Knihe Jozue 8. verš v 1. kapitole, nauč sa ho naspamäť a uč sa podľa neho konať. Potom budeš pevne stáť v Pánovi. A nezabudni: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17).

Tak som ťa ohádzal Božím slovom a je na tebe, či mu dovolíš vstúpiť do svojho srdca a upevniť ťa v Pánovi, alebo ho zmyješ slovami nie Božích ľudí...

3. pôstna nedeľa: Ešte je nádej

Kto bol Mojžiš, ktorého dnes v prvom čítaní stretávame kdesi na konci sveta, v púšti, pod vrchom Horeb? Bol nikým. Nepoznáme mená jeho rodičov, jeho meno v egyptčine (Mosé, Mzes) sa dá preložiť ako syn nikoho, nič nemá (pasie ovce svojho tesťa), má ženu, ktorá má cenu pol groša (meno Sefora znamená vrabček, a Pán Ježiš v evanjeliu hovorí, že dva vrabce predávajú za halier), je na púšti, kde nič nie je, pod vrchom, ktorého meno znamená pusté, slnkom spálené miesto, pred suchým kríkom. A presne v takej situácii sa mu zjavuje Boh a dáva sa mu poznať. (Toto sú myšlienky poľského dominikána Adama Szustaka.)

Čo Boh zjavuje Mojžišovi? Že nie je Bohom vzdialeným, statickým. Niekedy totiž máme takú predstavu Boha – že nám dal pravdy, aby sme ich verili, prikázania, aby sme ich zachovávali, a prostriedky milosti – sviatosti –, aby sme to zvládli. A teraz už len kdesi z neba kontroluje, ako to zvládame. Je to dosť okresaný pohľad na Boha. V dnešnom čítaní sa zjavuje oveľa plnšie a dynamickejšie, ako Boh, ktorý vidí utrpenie, počuje kvílenie, pozná bolesť svojho ľudu, a preto zostupuje, aby ho vyslobodil. Náš Boh je starostlivý a nenechá svoje deti bez pomoci.

Je však pre nás dôležité poznať logiku Božieho konania. Jeho podstatou je človek. Mojžiš musel byť dosť šokovaný, keď počul, že má ísť do Egypta a vykonať Božie dielo. A vyhovára sa, že on na to nemá. My si tiež myslíme, že potrebujeme byť dokonalí a skvelí, aby sme sa s Bohom mohli stretnúť. On sa však stretáva s Mojžišom v jeho najväčšej biede. Boh býva tam, kde nič nie je. Býva v tvojom srdci. 

V tomto svetle je dnešné evanjelium veľkou výstrahou i nádejou. Výstrahou, aby sme nehľadali Boha vo svojej dokonalosti. (Vieš, ktoré stvorenie bolo najdokonalejšie? Lucifer, Satan! A predsa strašne padol práve preto, že sa upriamil na svoju dokonalosť.) 

I nádejou. Boh sa nám chce dať nájsť a poznať v našej každodennosti. Nie je skrytý ani ďaleko, je tu, blízko, pri tebe, v tom, čo práve prežívaš. Boha máme hľadať tam, kde práve sme. Takí, akí práve sme.

Preto nestavaj svoje pôstne úsilie na tom, čoho všetkého sa zriekneš a čo všetko zvládneš, ale na tom, že Boh je v tvojom srdci. Hovor s ním, pýtaj sa ho, počúvaj ho. On je a je s tebou. Čo viac potrebuješ?

Zober tento text ako „pohnojenie“ a „okopanie“ figovníka, spomínané v evanjeliu. A ži v nádeji, že prinesieš úrodu. Nech ti v tom pomáha modlitba 103. žalmu: „Dobroreč, duša moja, Pánovi...!“

4. pôstna nedeľa: Príčina našej radosti

„To všetko je od Boha“ (2 Kor 5, 18). Ak nás dnes Cirkev pozýva prežívať radosť, určite to nie je preto, že Veľká noc je blízko. Liturgické texty nám ponúkajú celkom inú motiváciu radosti, božskú, motiváciu vykúpenia, záchrany. Sme totiž uprostred Pôstneho obdobia, času, keď si viac pripomíname svoje zlyhania a hriechy, viac sme vyzývaní konať pokánie. A to by nás vzhľadom na to, že napriek snahe stále zlyhávame, mohlo viesť k ochabnutiu, možno k rezignácii, že načo sa snažiť, keď aj tak stále padáme. Preto nám Cirkev ukazuje – aj cez liturgické čítania –, že celé dielo vykúpenia je Božia vec, že našou úlohou je „len“ prichádzať takí, akí sme, a vyznávať svoje previnenia. A dôvodom radosti je prijaté odpustenie, vykúpenie, záchrana.

Všimni si hneď prvú vetu v dnešnom čítaní z Knihy Jozue: „Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu“ (5, 9a). Na Hebrejov v Egypte sa všeličo nabalilo – zmýšľanie otrokov, modloslužba, spomienky na plné hrnce, obavy o budúcnosť... Keď na jerišských stepiach prvý raz slávili Veľkú noc, tak Boh im hovorí: „Vaša minulosť, vaše zlyhania, vaše nevernosti, to všetko je zabudnuté. Ste novým ľudom...“

Pavol tú istú pravdu v Druhom liste Korinťanom vyjadruje takto: „Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (5, 17). Avšak tu už nehovorí o nejakej pozemskej skutočnosti, ale o duchovnej – neboli sme oslobodení od „egyptskej potupy“, ale z rúk diabla. A nešlo len o vyslobodenie, ale o úplné pretvorenie – sme „novým stvorením“.

Pán Ježiš v evanjeliu hovorí o tejto pravde v podobenstve. Mladší syn „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 24. 32).

Vidíš tie dôvody na radosť? To je o tebe. Ak si spáchal čo len jeden hriech, zaslúžil si si smrť (Rim 6, 23). Ak si žiadny hriech nespáchal, tak si odsúdený na smrť pre dedičný hriech. Nemáš úniku. A predsa ťa Boh vyslobodil, vrátil ti život i slobodu, prijal za svoje dieťa... Vieš sa z toho radovať? Alebo je to pre teba len informácia, ktorú síce dobre poznáš, ale nič v tebe nevyvoláva?

Mnohí žijeme bez radosti. Lebo vykúpenie vnímame ako informáciu, nie ako zásah Boha do nášho života a prejav jeho lásky. Vieme sa radovať zo svetských vecí, ale nie z Božích. Treba to zmeniť. Lebo Božie veci v nás vyvolávajú skutočnú radosť, ktorá nepominie. Ak vyhráš milión, tak sa z toto budeš radovať pár dní. Ak si dostal ako dar večný život, z neho sa budeš radovať večne.

Čo môžeš urobiť so svojou „neradosťou?“ Premieňať ju na radosť. Zober si dnešný žalm (34) a modli sa ho každý deň tohto týždňa. Spomínaj si pritom, čo Boh pre teba urobil. Dnešné čítania hovoria veľmi jasne o jeho konaní. Ak to v tebe nevyvolá radosť, vďačnosť, pozdvihnutie srdca, tak choď a povedz o týchto Božích dielach niekomu inému. A potom sa raduj z jeho radosti :-)

5. pôstna nedeľa: Vždy nové

Štruktúra dnešných čítaní je veľmi povzbudzujúca. V čítaní z Knihy proroka Izaiáša Boh hovorí o svojej moci robiť nové veci, také, o akých sa ľuďom ani nesnívalo. Evanjelium o cudzoložnej žene to potvrdzuje na veľmi konkrétnom prípade zo života. Ježišovo riešenie situácie, ktorá mala zdanlivo len dve možnosti, je geniálne. Božské. Žalm jasá – lebo Boh urobil čosi nové, nečakané so Židmi v babylonskom zajatí. Dokonca pohania pri pohľade na jeho riešenie žasli a uznávali: „Veľké veci urobil s nimi Pán!“ (Ž 126, 2c). Bolo to také očividné, že aj oni boli presvedčení o zásahu Boha Izraelitov.

A čo Pavol v Liste Filipanom? Tiež uznáva veľkosť Božieho konania, hoci nie priamo. No keď hovorí, že kvôli Kristovi všetko pokladá za odpadky (doslova výkaly), tak uznáva, že Božie konanie a vzťah s ním presahujú akúkoľvek pozemskú hodnotu. Pavol však pridáva jednu myšlienku, pre ktorú by som v pomyselnom poradí dnešných čítaní dal tento text ako posledný – hovorí, že ešte nedosiahol všetko, že ešte beží za víťaznou cenou Božieho povolania. Táto myšlienka je čiastočne obsiahnutá aj v spomínanom žalme, kde síce vyslobodení plesajú, no hneď aj volajú: „Zmeň, Pane, naše zajatie...“ (v. 4a). Pavol aj žalmista veľmi dobre vystihujú našu realitu – sme zachránení utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ktorého sme krstom prijali za svojho Pána a Spasiteľa, no ešte je pred nami kus nebezpečnej cesty. 

V súhrne sú tieto texty jedným veľkým povzbudením k odvahe a dôvere. K odvahe – lebo sme na dobrej ceste, sprevádzaní Pánom. K dôvere – lebo aj v zdanlivo neriešiteľných situáciách môžeme očakávať, že Boh zasiahne tak, ako to potrebuje pre svoj cieľ: zjednotiť všetko v Kristovi (pozri Ef 1, 10).

Zároveň sú tiež upozornením, že táto dobrá cesta je neustále napádaná zlým, že sme pod ostrou paľbou síl temnoty. Preto sa nemôžeme ani na chvíľu uspokojiť a nahovárať si, že „už sme za vodou“, ako si to zvyknú hovoriť tí, čo majú milióny. „Za vodou“ budeme vo chvíli smrti, ak dosiahneme „víťaznú cenu Božieho povolania v Kristovi Ježišovi“. To neznamená, že nám Pán nedožičí chvíle pokoja a oddychu v jeho náručí. Dožičí, čo asi každý z nás zakúša. Zároveň však vždy máme byť v strehu, lebo útoky na našu túžbu po Bohu a na úsilie žiť pre neho môžu prísť kedykoľvek a neraz z nečakanej strany.

Dnes je jedinečný deň v dejinách ľudstva. Tento deň totiž ešte nikdy nebol a už nikdy nebude. Vnímaš tú novosť, neopakovateľnosť, Božiu fantáziu, s akou tento deň napĺňa? Tak mu dôveruj, plesaj a jasaj, radostne týmto dňom kráčaj, pričom dôveruj, že Pán ťa prevedie aj cez tie chvíle, ktoré sú pre teba ťažké, možno bezvýchodiskové. A vieš čo? Zajtra bude zasa jedinečný deň v dejinách ľudstva. Bez ohľadu na to, či Pán príde alebo nepríde.

Kvetná nedeľa: Slávnostný vstup

Nie, nebudem dnes písať o liturgickom slávnostnom vstupe, ktorý sa dnes odporúča pred svätými omšami. Hoci mi je ľúto, že mnohí kňazi urobia z toho len prechádzku po kostole. Skutočne je taký problém zísť sa napríklad na farskom dvore či miestnom futbalovom ihrisku a tam celý liturgický sprievod začať? Naša viera nie je len rozumná a rozumová, ale potrebuje aj zážitok... 

Chcem však písať o inom vstupe. Začnem otázkou: Zažil si niekedy taký príchod Pána Ježiša do tvojho života, že si naň budeš do smrti pamätať? Že navždy zmenil a ovplyvnil tvoj život? Možno to bolo pri prvom svätom prijímaní, keď si zrazu vedel, že to nie je len nejaká oblátka, ale sám živý Boh prišiel a natrvalo vstúpil do tvojho života. Možno pri nejakej spovedi si zrazu vedel, že Otec ťa ako márnotratného syna ospravodlivil a znovu prijal za syna. Alebo si bol niekde na evanjelizačnej akcii, kde sa ťa niekto priamo opýtal: „Je Ježiš Kristus tvojím osobným Pánom a Spasiteľom?“ Asi si bol po takej otázke nejaký čas vykoľajený nechápuc, čo sa ťa to pýta. No keď si nad tým uvažoval (určite s pomocou Ducha Svätého, ktorý ti vnukol, že je to dôležitá otázka), zistil si, že sa síce usiluješ žiť ako katolík, no len preto, že ťa tak vychovali, že to pokladáš za dobré, ale nie preto, že Ježiš za teba trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. A tak si Ježiša pozval do svojho srdca a podriadil si mu svoj život.

Ak si teda niečo také prežil a vieš, že Ježiš je Pánom tvojho života, preži tento deň a celý Veľký týždeň vo veľkej radosti a vďačnosti za dielo vykúpenia, ktoré je aj tvojím údelom.

Ak si na nič také nepamätáš, tak je čas usporiadať dnes slávnostný vstup Ježiša do tvojho srdca. Predpokladám, že si po spovedi, s čistým srdcom. (Ak nie, tak využi najbližšie dni a prijmi sviatosť zmierenia.) Nájdi si čas – napríklad pred svätou omšou alebo niekedy popoludní v tichu kostola – a popros Ježiša, aby sa stal Pánom tvojho života. Môžeš to urobiť napríklad touto modlitbou:

„Pane Ježišu, ďakujem ti za to, že ma miluješ a že si prišiel od Otca na svet, aby si zomrel za mňa. Doteraz som si sám riadil život a hrešil som proti tebe. Teraz ti otváram dvere svojho srdca a života ako svojmu jedinému Spasiteľovi a Pánovi. Ďakujem ti, že si vždy ochotný odpustiť mi hriechy. Buď odteraz mojím Pánom, úplne ovládni môj život. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo.“ (z evanjelizačných a formačných materiálov Hnutia Svetlo-Život)

Takáto prosba je úplne v súlade s Božou vôľou. Ak sa ju pomodlíš – teda nielen odrecituješ, ale postavíš sa pred Boha a vyslovíš ju s vierou a očakávaním –, Ježiš ju vypočuje a stane sa Pánom tvojho života. Prevezme tvoje starosti, bremená, zranenia, očakávania, nádeje... a bude ti dávať presne to, čo potrebuješ na to, aby si žil svätým životom. Navonok sa možno nič nezmení, ale ty vo svojom vnútri budeš vedieť, že si oslobodený a že v tebe žije Ježiš. 

Ježiš ťa povedie k novej modlitbe – bude rozhovorom s ním, s Otcom, bude ju viesť Boží Duch.

Ježiš ti otvorí Písmo a ty zrazu budeš v ňom nachádzať slová, vety, ktoré usmernia tvoj život.

Ježiš ťa povedie k plnšiemu prijímaniu sviatostí – budú pre teba nielen prostriedkami milosti, ale stretnutím so živým Bohom.

Ježiš ti dá nových priateľov a vytvoríte malé spoločenstvo tých, ktorí milujú Ježiša a navzájom sa podporujú v živote podľa viery.

Ježiš ti ukáže, že nie si bezvýznamný, ale máš dôležité postavenie v miestnej cirkvi i v spoločnosti a povedie ťa k službe. 

Prosím ťa, priprav dnes slávnostný vstup Ježiša do tvojho života. A potom pozoruj, ako ťa premieňa. Nezabudni na tento dátum: 14. apríl 2019, Kvetná nedeľa. Bude to až do smrti pre teba deň, keď Boh zmenil tvoj život.

Upozornenie: Podriadenie života Ježišovi ako tvojmu Pánovi a Spasiteľovi ťa neuchráni pred pádmi. Budeš však schopný a ochotný urobiť všetko preto, aby si neostal v hriechu, konal pokánie a znovu mal Ježiša v srdci.

Veľkonočná nedeľa: Naozaj vstal!

Skvelá správa! Ježiš žije! Skutočne žije! A nie niekde ďaleko, ale vo mne, v mojom srdci. Dúfam, že aj v tvojom.

Práve viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie nám, kresťanom, dáva schopnosť aj silu žiť na tomto svete ináč ako tí, „čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Sme povolaní byť ľuďmi skutočnej radosti, radosti, ktorá je ovocím pôsobenia Ducha Svätého v nás (pozri Gal 5, 22). Keď niekto uverí Ježišovi, keď uverí, že vstal z mŕtvych a žije, keď mu podriadi svoj život, potom Boží Duch v takom človeku začne mohutne pôsobiť a meniť jeho zmýšľanie, hovorenie i konanie. Možno si to tento týždeň zažíval, ak si na Kvetnú nedeľu pripravil vo svojom srdci slávnostný vstup pre Ježiša.

Svätý Pavol túto zmenu vyjadruje slovami: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3, 1 – 2). Zahŕňa konanie Boha (to on ťa vzkriesil z mŕtvych) i tvoje konanie („hľadajte, myslite“). Možno však vnímaš svoj život kresťana ako neustály sled zlyhaní a hriechov. Ale ak si s Kristom vstal z mŕtvych (vieš, kedy sa to stalo?), ak žiješ s ním a on v tebe, tak môžeš svoj život vnímať ako neustály sled radostného života s Ježišom, občas prerušovaného nejakým hriechom či zlyhaním, ktoré ťa však vedú k ešte pevnejšiemu objatiu Ježiša – napríklad cez sviatosť zmierenia – a k jeho ochotnejšiemu nasledovaniu. Lebo vieš, že bez neho nemôžeš urobiť nič dobré (pozri Jn 15, 5).

Dnes je skutočne deň radosti a veľkej oslavy. Si jej účastníkom za jednej podmienky – ak si s Kristom vstal z mŕtvych. Stalo sa to pri krste, keď si bol vzkriesený. Bol si totiž v dôsledku dedičného hriechu – možno aj vlastných, ak si bol pokrstený ako dospelý – mŕtvy. Krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého ti daroval nový život a dal ti schopnosť žiť ako nový človek. Dal ti schopnosť hľadať „to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici“ Otca. Možno si práve teraz hovoríš, že máš kopu starostí a nemáš čas myslieť na Krista. Vieš však, čo povedal Ježiš? „Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (pozri si celý text Mt 6, 25 – 34). My, ktorí sme s Kristom vstali z mŕtvych a uverili mu, máme mnoho skúseností s tým, že Otec sa o nás stará – ak mu to dovolíme.

Sú rôzne možnosti, ako žiť život kresťana. Mne sa najviac páči tá, ktorá mi dovoľuje neustále sa radovať – dokonca aj v bolesti a trápení. Lebo Ježiš žije a žije vo mne. Aleluja!

3. veľkonočná nedeľa: Hymnus vykúpených

Hoci súvislosť žalmu a prvého čítania je na prvý pohľad zrejmá – vyslobodenie apoštolov z väzenia a prepustenie veľradou –, dnes ma akosi viac oslovila súvislosť medzi žalmom a Petrom z dnešného evanjelia. Ak si niekedy niekomu ublížil, možno aj nechtiac, iste poznáš pocit obavy zo stretnutia s tým človekom. Myslím si, že aj Petrovi kdesi v vzadu v hlave stále blikalo, že čo mu Ježiš povie, keď raz budú spolu. Či nevytiahne to, ako ho zaprel, či mu za to nevyčistí žalúdok. No Ježiš je iný ako my – nezameriava sa na zlyhanie, ale čaká od Petra vyznanie lásky. A po udalosti, o ktorej dnes v druhej časti evanjelia čítame, možno aj Peter si vyspevoval: „Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil“ (Ž 30, 2).

A toto ma privádza k ďalšej súvislosti – tentoraz s čítaním z Knihy zjavenia. Obsahuje text, ktorý sa nazýva hymnus vykúpených: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie“ (Zjv 5, 12). Prečítaj si k tomu ešte predošlé verše (4, 11 a 5, 9 – 10) a budeš mať celý hymnus. Apoštoli sú natešení, žalmista spieva o vyslobodení, Ján počúva hymnus vykúpených, Peter sa raduje, že môže milovať Ježiša. Samé skvelé správy, ktoré aj nám dnes môžu dať mnoho dôvodov na radosť a spev.

Prečo? Lebo my sme tiež vykúpení. Aj ty. Ježiš aj pre teba zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Aj od teba – ako od Petra – nežiada nič, len vyznanie lásky. A vernosť tejto láske. Ochotu vstať pri zlyhaní. Pokánie. A radostný spev... Dokonca tanec: „Môj nárek si obrátil na tanec“ (Ž 30, 12a).

Viem, svet nás pozýva k iným radovánkam: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme“ (1 Kor 15, 32). Alebo nám vyhadzuje na oči naše chyby a zlyhania a vyčíta nám, ako sa môžeme radovať, keď sme toľkokrát zlyhali. Nedajme sa oklamať. Naša radosť nevyplýva z toho, že sme skvelí (lebo nie sme), ale z toho, že sme vykúpení, oslobodení, že Boh nás miluje.

Ak ťa predsa len ovládajú výčitky či sklamanie viac ako radosť, prečítaj si toto: Legenda hovorí, že raz prišiel diabol k Bohu a hovorí mu: „Bože, ja ťa nechápem. Ľudia ťa stále urážajú, a ty im stále odpúšťaš. Ja som ťa urazil len raz, no mne nechceš odpustiť. Prečo?“ A Boh odpovedal: „A prišiel si niekedy a povedal: ‚Ľutujem, odpusť‘?“

Si povolaný spievať hymnus vykúpených. Stačí vyznanie ľútosti a lásky, „aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť“ (Ž 30, 13).

4. veľkonočná nedeľa: Pán sa stará

Prežívanie Nedele Dobrého pastiera ma často napĺňa radosťou a obnovuje vo mne dôveru v dobrotu Boha. Pripomína mi totiž jeho starostlivosť o mňa. Viem, že som bol stratený, no Pán si ma našiel a teraz sa môžem tešiť, že som s ním. 

Ako veľmi sa museli radovať pohania v Antiochii v Pizídii, keď im Barnabáš s Pavlom zvestovali evanjelium a oni tak našli cestu k spáse a večnému životu! Ako hlboko musel prežívať Božiu starostlivosť inšpirovaný autor stého žalmu, keď vyzýva všetkých a všetko k jasotu, lebo „sme jeho ľud a ovce z jeho stáda“! Ako veľmi musí všetkých, čo milujú Ježiša, potešovať a napĺňať dôverou jeho slovo: „Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Jn 10, 28). A aj jasot vykúpených v nebi v Zjavení je dôkazom toho, že Pán skutočne svojich verne sprevádza a vedie, hoci si „museli oprať rúcha v krvi Baránka“.

To nie sú slová psychologickej liečby či autosugescie. To sú fakty. Boh sa o mňa stará. To neznamená, že nepôjdem „tmavou dolinou“ (pozri Ž 23), ale že aj v nej sa môžem plne oprieť o svojho Záchrancu a Sprievodcu, o Ježiša.

Je veľmi dôležité, aby sme si tieto pravdy nosili hlboko v srdci. Lebo priznajme si, že svet nás valcuje negativizmom. Stačí si spomenúť možno na včerajšie správy v televízii či posledné rozhovory so susedom alebo kolegami v práci. Problémy v zdravotníctve, v školstve, v doprave, v politike, vo vzťahoch... Tma, tma, tma. Všade akoby hustla tma. Ale presne do nej som povolaný vnášať svetlo: „Pán sa o mňa stará.“

Veriť okrem iného znamená aj to, že všetko, čo sa mi stane, je pre mňa dobré. Hoci v danej chvíli to nevidím, nerozumiem, bojím sa a možno si aj zúfam. Prečo to môžem veriť? Lebo „Pán je môj pastier“. Lebo viem, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). 

Koľko náreku a vnútornej bolesti by sme si ušetrili, keby sme podľa týchto slov Písma aj žili. Viem, že to nie je otázka jedného citátu z Písma. Je to každodenný zápas o vernosť Bohu. Lebo každý deň na mňa útočí nespokojnosť, nedostatok, zlyhanie moje či iných a vyvoláva to vo mne hnev, rozčúlenie, strach... No môžem to premôcť tým, že zdvihnem hlavu a pripomeniem si, komu patrím a kto sa o mňa stará...

Takže dnešná Nedeľa Dobrého pastiera nie je len o tých, ktorí sú ďaleko od Pána, ale aj a najmä o nás, ktorí milujeme Boha. To nás Pán vedie na bohatú pastu a dáva nám odpočinúť. 

Patrím Bohu a on sa o mňa stará (pozri 1 Pt 5, 7). 

5. veľkonočná nedeľa: Zodpovednosť lásky

Dnes začnem od konca – Ježišovým novým prikázaním. Milovať ako on. Vari sa to dá? Dá. Ak Ježiš žije vo mne. Lebo potom on miluje vo mne. Takže splnenie tohto prikázanie je vo svojej podstate ľahké – pozvať Ježiša, aby žil vo mne. A toto pozvanie nikdy nezrušiť, respektíve vždy ho obnoviť, ak hriechom Ježiša pošlem preč.

Ako však milovať konkrétne? Skutky apoštolov sú plné príkladov lásky. Dnešné čítanie je o ohlasovaní slova, o povzbudzovaní a posilňovaní sŕdc. Ohlasovať niekomu vykúpenie v Ježišovi Kristovi patrí medzi najväčšie prejavy lásky voči ľuďom – lebo im umožňuje získať večný život! Ako veľmi si pritom apoštoli uvedomovali, že v konečnom dôsledku je to Božie dielo – na konci dnešného úryvku vyznávajú, že to Boh „pohanom otvoril dvere viery“ (Sk 14, 27).

Žalm ako odpoveď na čítanie dnes konkretizuje, ako oslavovať Boha. Nielen piesňami chvál, ale: „Tvoji svätí nech... rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky“ (Ž 145, 10b – 12a). Pre nás, pokrstených veriacich, je to priama a jasná výzva k svedectvu o tom, ako Ježiš žije v mojom živote. K svedectvu nielen životom, ale slovom – „nech hovoria, nech oznamujú“. 

Urobím malú odbočku. Svätý Otec František vyhlásil tohtoročný október za mimoriadny Misijný mesiac. Chce, aby sme ľuďom ohlasovali, že Ježiš žije. Už teraz sa na to začni pripravovať. Vyber si troch ľudí vo svojom okolí, o ktorých vieš, že nežijú s Ježišom (pritom to môžu byť ľudia, ktorí sú každú nedeľu v kostole, len nie je to z lásky k Ježišovi, ale zo zvyku či tradície). A hneď dnes sa začni za nich modliť, aby ich Pán pripravil na tvoje ohlasovanie vykúpenia. Do októbra urob všetko pre to, aby si sa s tými ľuďmi spriatelil, aby zakúsili, ako veľmi ich miluješ... Potom, keď im budeš hovoriť, ako veľmi ich miluje Ježiš, uvidíš Božie zázraky.

Vrátim sa k čítaniu z Knihy zjavenia. Je o tom, že Boh nám daruje nové nebo a novú zem. Dostaneme dedičstvo, ktoré nám je prisľúbené. Môžeme to vnímať aj ako odmenu za to, že sme sa usilovali žiť nové prikázanie – milovať ako Ježiš. Teda dovoliť Bohu, aby žil v nás a v nás miloval ľudí.

Kruh je uzavretý. Ži s Ježišom. Potom budeš milovať ako Ježiš. To ťa povedie k tomu, že budeš ohlasovať vykúpenie a mnohých privedieš k láske k Ježišovi. Tým sa upevní tvoja láska s Ježišom. Budeš s ním žiť. Všetci spoznajú, že patríš Ježišovi. Aleluja!

6. veľkonočná nedeľa: Skutočne stačí Ježiš?

Apoštoli riešili veľký problém. Stačí Ježiš alebo treba aj obriezku? Oni a Duch Svätý rozhodli, že stačí Ježiš. To, čo pridali, bolo prejavom lásky k tým, ktorí ešte žili v židovstve – aby ich nepohoršili konaním toho, čo sa obrezaným bridilo –, prípadne zdôraznením odmietnutia toho, čo pre pohanov bolo prijateľné (smilstvo).

Tak je to aj v našom živote – skutočne stačí Ježiš. Viem, ľudia chodia na všelijaké konferencie, modlitby uzdravenia, kvôli chválam sú ochotní cestovať stovky kilometrov... Je skvelé, že čosi robia pre svoju spásu. Ale som si istý, že ak touto cestou prejdú v pravde a poctivo, napokon zistia, že stačí Ježiš. Najlepšie v Eucharistii. A samozrejme, vo vlastnom srdci. Dokonca vo vlastnej farnosti 

Hlboko v pamäti mi utkvelo jedno vysielanie poľskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu spred asi štyridsiatich rokov. Už vtedy bola vychyteným fenoménom modlitba za uzdravenie. Ani nie tak v Katolíckej cirkvi, ako v iných, evanjelikálnych cirkvách. Jezuita Alfred Cholewinski sa v tom vysielaní zaoberal otázkou, čo sa deje s tými ľuďmi, ktorí odchádzajú z Katolíckej cirkvi a hľadajú uzdravenie inde. Povedal asi toto: „Ak hľadajú len uzdravenie a zážitok, tak budú chodiť z cirkvi do cirkvi, zo spoločenstva do spoločenstva, no nikdy nebudú spokojní. Ak hľadajú Ježiša, tak sa raz vrátia do Katolíckej cirkvi a ku sviatostiam. A nájdu pokoj.“

Ježiš v evanjeliu prisľúbil tým, ktorí ho milujú a zachovávajú jeho prikázania, že príde k nim aj s Otcom a urobia si u nich príbytok (Jn 14, 23). Čo viac treba? Čo viac potrebuješ, ak máš Boha vo svojom srdci?

Vo svojom vnútri často prežívam stav ubíjajúcej nespokojnosti. So sebou, so situáciou vo farnosti, v Cirkvi... Keď sa mi podarí zastaviť a pouvažovať nad tým, čo sa vo mne deje, vždy prídem na to, že tá ubíjajúca nespokojnosť sa ma zmocnila preto a len preto, že som zabudol, že Ježiš žije vo mne, že som sa pokúšal žiť vlastnými silami. Pričom už toľkokrát som sa presvedčil, že to nefunguje. Tak sa potom vždy v pokání vrátim a pokúšam sa veriť, že stačí Ježiš. A podľa tejto viery žiť. Niekedy mi to vydrží päť minút, inokedy aj päť dní... Žijem v nádeji, že keď hľadám a poslúcham Boha, tak sa pokoj do môjho srdca vždy vráti. Tak, ako v tejto chvíli, keď píšem tieto písmenká... 

Ježiš skutočne stačí. Len si to musím rozmieňať na drobné v každodennej všednosti.

Kristus vstal z mŕtvych!

7. veľkonočná nedeľa: Pán kraľuje!

Dnes chcem písať o moci. O Ježišovej moci. 

Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe hovorí o sláve, ktorú mu Otec už dal. Pritom kríž, smrť a zmŕtvychvstanie – udalosti, ktorými bol Ježiš oslávený – sa ešte len mali stať. Ale Ježiš pozná svojho Otca, dôveruje mu a vie, že Otcova láska a moc nie sú ničím obmedzené. 

Štefan pri svojom umučení vidí, že Ježiš je skutočne oslávený, „sedí po pravici Boha“ (Sk 7, 56). 

Na to nadväzuje žalmista volaním a vyznaním: „Pán kraľuje!“ (Ž 97, 1).

A napokon Ježiš hovorí Jánovi, že je „Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec“ (Zjv 22, 13). Ježiš seba vyhlasuje za stredobod všetkého, cieľ, ku ktorému všetko smeruje. 

Z uvedených textov na mňa dýcha Božia moc. Hoci sa nám môže zdať, že žijeme vo svete „zmätkov, hrôz a blúdení“ (hymnus ranných chvál v Cezročnom období), pevne veríme a vyznávame: „Pán kraľuje!“ Všetko je v jeho rukách a podriadené jeho moci. Áno, mnohí vo svete si to nemyslia a keby čítali tento text, tak sa budú z neho smiať. Ale my, čo sme spoznali Božiu lásku a uverili v ňu, veľmi dobre vieme, že Boh riadi svet a jeho dejiny (aj život každého človeka osobitne) tak, aby zavŕšil dielo obnovenia všetkého v Ježišovi Kristovi. Či sa to stane dnes alebo o milión rokov, nie je podstatné. 

Preto sa nemusím báť. Nemyslím na prirodzený strach, ktorý každého niekedy prepadne. Ale nemusím sa báť, že sa môže stať niečo, nad čím by Boh nemal moc, čo by sa mu vymklo z rúk. Pritom neraz je vo mne otázka: „Bože, skutočne sa muselo stať toto či ono? Koľko zla!“ Ale verím, že raz vo večnosti všetci uvidíme súvislosti a budeme jasať a plesať, lebo spoznáme, ako Boh svojou mocou dokázal aj najhoršie zlo obrátiť na veľké dobro.

Žijem podľa toho, čo verím, nie podľa toho, čo vidím (pozri 2 Kor 5, 7). „Pán kraľuje!“, hoc svet tvrdí niečo iné a aj môj zrak by ma chcel oklamať. 

Často si pripomínaj Ježišovu moc, jeho vládu. S vierou dokážeš prejsť aj cez najväčšie temnoty.

Zoslanie Ducha Svätého: Ježiš je Pán!

Tohoročná príprava na slávnosť Zoslania Ducha Svätého prebiehala v našej rodine úplne mimoriadne. Mama mojej manželky dostala zápal pľúc a v utorok zomrela. Prežívali sme prítomnosť Boha v našom dome. Ako to kedysi vyjadril brazílsky teológ Leonardo Boff vo svojej knihe Sviatosti Cirkvi, keď asi takto citoval oznam o smrti svojho otca: „Boh navštívil našu rodinu. Dlho v nej prebýval a hľadal, kto je najviac pripravený pre jeho kráľovstvo. Napokon zistil, že je to náš otec. A tak vám oznamujeme, že Boh si ho zobral domov.“

Boh nie je niekde ďaleko a nedáva nám svojho Ducha len ad hoc, keď niečo súrne potrebujeme. Nie, Boh je neustále prítomný a neustále nám dáva svojho Ducha, aby sme na život hľadeli jeho očami. Tak aj choroba a smrť sa nestávajú dôvodom k náreku a zúfalstvu, ale vedú k tomu, že sa vo viere môžeme ešte viac primknúť k nášmu Bohu a zveriť sa jeho milujúcemu náručiu.

Aj o tomto je teda pôsobenie Ducha. Navonok sa to prejavilo napríklad tým, že pohrebná svätá omša bola v bielej farbe, lebo sme oslavovali Božie milosrdenstvo, ktoré našej milovanej umožnilo žiť Božou láskou. Spievali sme veľkonočné piesne ako oslavu Ježišovho zmŕtvychvstania, ktoré našej milovanej skrze krst a sviatosti umožnilo žiť novým životom a s pevnou nádejou na vlastné zmŕtvychvstanie. Čítali sme text z knihy Pieseň piesní o holubici a krásave (2, 8 – 14), lebo sme vnímali, že naša milovaná je Bohom povolávaná ísť za Ženíchom. Spievali sme 122. žalm, lebo sme sa radovali – veríme, že aj naša milovaná zosnulá sa zaradovala –, keď nám povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ A v evanjeliu sme počuli podobenstvo o Kupcovi, ktorý našiel veľmi vzácnu perlu a dal za ňu všetko, čo mal: vlastný život (Mt 13, 44 – 46)... No povedz, nedáva to všetko dokopy dôvod spievať radostné Aleluja aj v našej bolestnej situácii?

Viem, tento text je veľmi osobný a zdanlivo nemá nič spoločné s dnešnou slávnosťou. Ale má. Lebo iba v Duchu Svätom môžeme povedať: „Ježiš je Pán!“ (porov. 1 Kor 12, 3b). Len v Duchu Svätom môžeme aj smrť vnímať ako priateľku, lebo ona nám umožňuje prejsť do života, kde uvidíme Pána z tváre do tváre.

Je skvelé vedieť, že Boh nikdy nie je ďaleko, ale urobil si v mojom srdci príbytok. Som hriešnik, Bohom milovaný. Aj ty! Nikdy na to nezabudni!

12. nedeľa v Cezročnom období: Skvelý žalm

Možno si si po prečítaní názvu dnešného textu povedal: „A ktorý žalm nie je skvelý? Prečo taký názov?“

Nuž každý žalm je skvelý. Ale dnešný je výnimočný. Lebo môže byť pokladaný za centrálny text dnešnej bohoslužby slova v rámci liturgie. Viem, nie je to obvyklé. Napríklad si nepamätám, či som vôbec niekedy počul homíliu na žalm. Aj pre nás laikov je často žalm pri svätej omši akousi „povinnou jazdou“, pričom málokedy vnímame, že tiež je integrálnou časťou liturgie, často veľmi úzko súvisí s prvým čítaním, inokedy s evanjeliom, v niektorých liturgických obdobiach v nedele a na slávnosti aj s druhým čítaním. 

Dnes je to však ešte iné. Čítania súvisia so žalmom, nie žalm s čítaniami. Text 63. žalmu vyjadruje túžbu človeka po hlbokom vzťahu s Bohom, vyjadrenú konkrétnym konaním: vinúť sa, prahnúť, uzrieť, vidieť, oslavovať, velebiť, dvíhať, nasýtiť, chváliť, plesať. Ostatné texty zas hovoria, akým spôsobom Boh túto túžbu napĺňa – dáva nám Spasiteľa: „... bude otvorený prameň... na očistenie od hriechov“ (Zach 13, 1); „Syn človeka musí mnoho trpieť... tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 9, 22). A Pavol už len konštatuje – iste na základe toho, čo pre nás Boh skrze Ježiša Krista vykonal –, že „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27).

Vnímaš to? Boh koná a to podnecuje dušu človeka, aby po Bohu túžil. Boh nás mnohorako zasypáva svojím slovom, v ktorom zjavuje svoj záujem o nás, a my na to môžeme v podstate reagovať len jedným spôsobom, vyjadreným slovami 63. žalmu: „Ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe...“ (Ž 63, 2). To je cesta spásy. Je to zároveň výzva – všetky ostatné túžby podriadiť tejto jedinej. Niekedy to môže znamenať niektorých túžob sa úplne zrieknuť, najmä vtedy, ak svojou podstatou odvádzajú od túžby po Bohu.

63. žalm je obsahovo taký bohatý, že Cirkev ho zaradila do rannej modlitby kňazov a zasvätených (a dnes už aj mnohých laikov) – vložila ho do ranných chvál všetkých liturgických sviatkov a slávností. Stojí za to vedieť ho naspamäť a často sa ho modliť ako jednu z prvých modlitieb hneď po prebudení. Skús to. Tvoj deň bude potom vyzerať ináč ako ostatné. Srdce ti bude znieť chválou a túžbou byť s Bohom. Čo viac potrebuješ?

13. nedeľa v Cezročnom období: Učeník

Slovo učeník je nám síce známe, ale som presvedčený, že väčšina veriacich nemá potuchy, čo to slovo v praxi znamená. Mnohí žijú totiž svoju vieru tak, ako sa kedysi v detstve naučili (vlastne vtedy sme boli učeníkmi svojich rodičov), a možno sú presvedčení, že to úplne stačí.

Učeník je človek, ktorý uveril, že Ježiš za neho zomrel a vstal z mŕtvych, že žije a má moc naplniť jeho život tak, že ten život bude trvať večne. Keďže v to uveril, má svoj zrak neustále upriamený na živého Krista a usiluje sa žiť podľa jeho príkladu i požiadaviek. 

Priznajme si, že oveľa viac ako toto žijeme podľa predpisov a prikázaní. To nie je zlé, ale je to nedostatočné. Vieme totiž, že Desatoro je vpísané do srdca každého človeka. Teda aj pohan, neveriaci človek, môže v nejakej miere žiť podľa Desatora. Kresťan sa má od neho odlišovať nie tým, že chodí do kostola a prijíma sviatosti (čo je tiež skvelé), ale tým, že žije ako Kristus. Aby som tak mohol žiť, musím Krista neustále poznávať (skrze Písmo a učenie Cirkvi), komunikovať s ním (na to je modlitba), byť ním naplnený (na to „slúžia“ okrem iného najmä sviatosti) a svoje úsilie byť učeníkom konkretizovať v službe (aj na to slúži spoločenstvo). Ak sa o to usilujem a prosím o vedenie Ježišovým Duchom, žijem ako učeník. Zanechal som všetko (ako Elizeus z Abelmehuly, keď ho povolal Eliáš), Ježiš sa pre mňa stal jediným dobrom (pozri responzóriový verš), prestal som plniť žiadosti tela, lebo žijem duchovne (pozri Gal 5, 16) a na hriechy nemám čas ani chuť. Poslúcham jediného pána a ním je Pán.

Všimni si v dnešnom evanjeliu jednu vec – podmienky učeníctva stanovuje Boh, nie človek. Nemôžeš byť učeníkom, keď je pre teba niečo dôležitejšie či niekto dôležitejší ako Ježiš. To neznamená, že nemáš žiť vo svete, pracovať v ňom, požívať jeho dobrá, vytvárať vzťahy. Ale znamená to, že všetko, čo je v tomto svete, používaš, robíš, prežívaš s očami upretými na Ježiša. Mne osobne pri rozhodovaní, čo z tohto sveta môžem a čo nemôžem používať či robiť, pomáha Pavlov výrok: „‚Všetko smiem.‘ Ale nie všetko osoží. ‚Všetko smiem.‘ Ale ja sa ničím nedám zotročiť“ (1 Kor 6, 12, pozri aj 10, 23).

Ak sa na cestu učeníctva vydáš, zakúsiš jednu vec – táto cesta nesmierne oslobodzuje. Na nej človek prestáva byť závislý na tom, či niečo má alebo nemá, ako na neho hľadia ľudia, či je úspešný alebo neúspešný. Jediným meradlom jeho „úspechu“ je Ježišova radosť z neho ako učeníka.

Možno povieš, že to nie je pre teba, že tebe stačia prikázania. Vedz, že nestačia a nebudeš spokojný, ak ostaneš len pri nich. Lebo Ježiš vyhlásil blahoslavenstvá ako normu svojho učeníka. Ak ním nie si, tak sa ním dnes staň. Pozri sa na svoj život, zriekni sa všetkého, že ti neosoží, čo ťa zotročuje a vstúp do Ježišovej školy. Ak nevieš ako, nájdi niekoho vo farnosti, o kom si myslíš, že žije s Ježišom, a oslov ho s prosbou, aby ťa to naučil. 

14. nedeľa v Cezročnom období: Stručne

Dnes to bude stručné a jasné.

Prorok Izaiáš vyzýva k jasotu a oslave, lebo „Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch“ (Iz 66, 14c). Asi nikto nemal predstavu, ako sa to stane. No my to vidíme v evanjeliu, kde Ježiš posiela svojich učeníkov ohlasovať radostnú zvesť: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo“ (Lk 10, 9b); ich misia bola úspešná: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ (Lk 10, 17). Dôsledky tohto ohlasovania prežíva Pavol na vlastnom tele až tak, že vyznáva: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Gal 6, 14). Čo z toho všetkého vyplýva pre nás? Jasot! Úžas! Zvelebovanie! (pozri Ž 66, 1. 5b. 20).

Tu by sa dnes mala skončiť každá homília a v kostoloch by sa mal rozoznieť piesne chvál a oslavy Boha, ktorý neustále koná veľké skutky, prekračujúce naše chápanie. 

15. nedeľa v Cezročnom období: Oživené srdce

Hľadám slová, ktorými by som vyjadril to, čo pri čítaní dnešných liturgických textov vnímam v hĺbke svojho srdca. Je v ňom dôvera, že napriek svojej biede hriešnika môžem žiť podľa Božieho zákona. Mojžiš to v Knihe Deuteronómium vyjadril takto: „Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam... je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať“ (30, 11a. 14). Veľmi ma povzbudzuje, keď mi sám Boh vo svojom slove hovorí, že nežiada odo mňa nič, čo by presahovalo moje sily.

Dôveru vo mne vzbudzujú tiež Pavlove slová o Kristovi. Skrze neho bolo všetko stvorené, všetko v ňom spočíva (pozri Kol 1, 15 – 20). Aj ja, aj ty, aj všetko, čo sa práve deje vo svete. Nič, vôbec nič sa nevymyká Božej moci. A keď vidím okolo seba (a neraz aj v sebe) nejaké zlo, viem, že aj nad tým má Ježiš moc. Ak žijem s Ježišom, nemusím sa ničoho báť.

A príbeh o milosrdnom Samaritánovi? Vedie ma k uvažovaniu, komu vo svojom okolí mám byť blížnym. Nie on mne, ale ja jemu. Každý z tých troch na ceste sa mohol rozhodnúť byť blížnym doráňanému človeku. No urobil to len jeden, dvaja pred ním sa rozhodli hľadieť viac na seba. A tak som si včera večer prechádzal ľudí, ktorí sú z môjho pohľadu ohrození, čo sa týka večného života s Kristom. A vybral som si jedného z nich a už niekoľko hodín mu „ošetrujem rany“ jeho duše svojou modlitbou, predkladám ho Ježišovi, aby ho on uzdravil. Možno bude potrebné vydať veľa, ale vari spása človeka nestojí za tú obetu?

No asi najviac dnes vo mne rezonuje žalm, najmä tieto slová: „Som úbožiak, plný bolesti; tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne“ (Ž 69, 30). Tieto slová mi pripomínajú, že moja dôvera i túžba byť blížnym nestoja z mojej dokonalosti, ale sú darom Božej milosti. Som úbožiak, hriešnik, no milujem svojho Boha. A on miluje mňa. Preto môžem s dôverou vyzývať – aj touto cestou – ľudí okolo seba: „Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne“ (porov. Ž 69, 33b).

Vieš, čo znamená, že ti oživne srdce? Ak nie, tak o tom povedz svojmu Bohu a potom zakúsiš, čo znamená mať oživené srdce...

16. nedeľa v Cezročnom období: Najlepší podiel

Čo môže byť lepšie, ako prijať Ježiša do domu? Odovzdať mu srdce.

Abrahám mal odvahu pozvať Boha do svojho stanu: „Pane..., neobíď svojho služobníka“ (Gn 18, 3). Vedel, čo je podstatné – byť s Bohom. Navonok sa môže zdať, že Boh bol u neho len na návšteve, ale Abrahám by sa nestal otcom vyvoleného národa, keby nebol s Bohom v úzkom kontakte, keby nemal Boha nejakým spôsobom v srdci. Žil (to znamená, že aj konal) vo viere, že Boh je s ním.

Žalmista sa na prebývanie Boha s človekom pozerá z iného zorného uhla: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku?“ (Ž 15, 1a). Vymenúva niektoré podmienky, ktoré by mal spĺňať človek na to, aby mohol bývať u Boha. Tieto dva pohľady si však neodporujú – Boh chce byť s človekom a robí všetko pre to, aby človek mohol byť s ním. Aj žalmistove podmienky sú v podstate splniteľné len preto, že Boh nejako s človekom je. Či vari si myslíš, že dokážeš byť dobrý bez Boha? 

Pavol v Liste Kolosanom odhaľuje tajomstvo, ktoré bolo od vekov skryté – „Kristus vo vás“ (1, 27). Oznamuje pohanom, že aj oni môžu byť Božím príbytkom. Aj oni sú schopní plniť Božiu vôľu a Boh má  v nich zaľúbenie. Možno si povieš: „A vari pohanom na tom záleží? Nie je im Kristus ukradnutý?“ Záleží. Možno o tom nevedia, ale vieme o tom my, ktorí milujeme Ježiša. Lebo vieme, že Ježišovi na nich záleží. Preto sme povolaní robiť nielen dobré skutky, ale aj ohlasovať Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie, aby ľudia okolo nás mohli dať Ježišovi prvé miesto vo svojom srdci.

Presne to urobila Mária. Iste neskôr aj ohlasovala Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale tu Písmo hovorí, že si vybrala lepší podiel. Marta robila skvelú vec – prijala Ježiša do svojho domu a urobila mu hostinu. Mária urobila niečo lepšie – prijala Ježiša do svojho srdca a tam mu dala trvalé miesto, nielen jednu hostinu.

Čo myslíš, čo patrí k podstate kresťanstva? Chodenie do kostola? Ranná a večerná modlitba? Prvé piatky? Nie. Byť kresťanom znamená uznať svoju hriešnosť (v dôsledku hriechu som mŕtvy), prijať záchranu (odpustenie a nový, večný život), ktorú nám Boh dáva v Ježišovi Kristovi, dať Ježiša na prvé miesto vo svojom živote a denne žiť s ním. Ten život sa okrem iného prejavuje účasťou na slávení sviatostí, každodenným rozhovorom s Bohom, čítaním Písma, životom v malom spoločenstve Cirkvi, službou vo farnosti i v obci... Viem, nemáš na to čas. A na čo máš čas? 

Kristus na prvom mieste. Ináč naše takzvané kresťanstvo je len zvykom, tradíciou, hodnotou... 

Čo môže byť lepšie, ako prijať Ježiša do domu? Odovzdať mu srdce.


Aj v novom liturgickom roku vám ponúkame pravidelné nedeľné zamyslenia. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a vo farskom kostole. Tohtoročnú tému autor vyjadril úryvkom z Prvého listu Korinťanom: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (15,17ab.20a). Texty z predchádzajúcich rokov: Rok milosrdenstva (2015), Rok zasväteného života (2016)Nedeľné zamyslenia 2017 a nedeľné zamyslenia "Voňavky" 2018.