Aj v novom liturgickom roku vám ponúkame pravidelné nedeľné zamyslenia. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a vo farskom kostole. Texty z predchádzajúcich rokov: Rok milosrdenstva (2015)Rok zasväteného života (2016)Nedeľné zamyslenia 2017.

Prvá adventná nedeľa: Vízia

Nebolo na nás nič dobré, prorok Izaiáš hovorí, že dokonca aj naše dobré skutky boli „sťa špinavý šat“. O našej bezmocnosti hovorí prorokom použitý obraz: „... naša neprávosť nás unáša ako vietor“ (Iz 64, 5). Dá sa ešte výstižnejšie vyjadriť beznádejnosť stavu, v ktorom sme sa nachádzali? A predsa prišiel Spasiteľ. Boh zobral na seba úlohu záchrancu. Nie preto, že by sme boli dobrí a Boh si hovoril: „Pozrite, akí sú tí ľudia skvelí! Poďme, pomôžme im!“ Ale preto, že Boh sa nám zaviazol láskou, keď nás stvoril. A hoci sme jeho lásku zavrhli a chceli sme stáť na vlastných nohách (koľký nerozum!), Boh nás až tak miluje, že nás dokaličených, ozbíjaných, polomŕtvych našiel a zaviedol do Cirkvi, ktorá je povolaná starať sa o jeho deti... (Dúfam, že v tom vidíš podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.)

A teraz si spasený. Krstom si sa stal Božím dieťaťom! Už nie len Božím stvorením, ale Božím dieťaťom. Aký to obrovský rozdiel! Si zachránený, umytý, očistený, uzdravený, oslobodený... To je dôvod na oslavu!

Prečo nejasáš? Vari nevidíš, ako nesmierne ťa Boh miluje? Nevnímaš? Neoslepol si? Neohluchol si? Ak máš zmysly duše v poriadku, dlhodobo, nielen počas Adventu, je čas jasotu a radosti, lebo príde náš Záchranca, vráti sa ten, ktorý nám daroval nový život. Ak nemáš zmysly srdca v poriadku, tak odstráň svoju slepotu, uzdrav svoju hluchotu – máš na to spoveď, máš na to modlitbu a pôst, máš na to lásku k blížnemu...

Keď Ježiš dnes v evanjeliu hovorí: „Bdejte!“, dokonca tri razy, chce nám pripomenúť, kým sme sa stali, keď sme prijali spásu, ale aj to, že naša spása je neustále ohrozovaná. Ohrozujeme ju my sami svojou slabosťou a nestálosťou, ohrozujú ju pokušenia sveta a vábenia diabla. Bdelosť znamená vytrvať v radosti zo spásy, neprejsť na druhú stranu do sveta smútku a beznádeje.

Ak sa radosť stane bežnou súčasťou tvojho života, ak bdelosť bude tvojím každodenným programom, stane sa s tebou niečo nádherné – staneš sa „Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha“ (2 Kor 2, 15a) a aj pre ľudí. Budú v tebe vidieť Boží obraz a budú oslavovať Otca. Tak sa pusť do boja, vízia je nádherná, cieľ je dosiahnuteľný! Lebo sám Boh je tvoj Spasiteľ!

Druhá adventná nedeľa: Zvesť

Kedysi sa takmer každé evanjelium, čítané pri svätej omši, začínalo slovami: „Za onoho času...“ Spomenul som si na to pri čítaní toho dnešného. Lebo začína úplne netypicky – ohlasuje začiatok evanjelia Ježiša Krista. Začiatok radostnej zvesti. A vieš, čo je na tomto začiatku krásne? Že nemá koniec, že neplatí“ za onoho času“. Nikde v Písme sa totiž nepíše: „Koniec evanjelia Ježiša Krista.“ To je skvelé! Prečo? Lebo Ježišova radostná zvesť pokračuje a trvá dodnes a bude ohlasovaná až do konca sveta.

Nie, teraz skutočne nemyslím na to, že do konca sveta sa budú v kostoloch čítať štyri evanjeliá. Lebo evanjelium Ježiša Krista nemožno redukovať len na nám známe štyri knihy Biblie. Evanjelium Ježiša Krista je radostná zvesť o vyslobodení, uzdravení, záchrane, ak chceš, o spáse. A túto zvesť je povinný ohlasovať každý, kto Ježišovi uveril. Vlastne ani netreba hovoriť o povinnosti. Kto uveril Ježišovi, kto prijal vykúpenie, tak je ohlasovateľom tejto radostnej zvesti akosi automaticky – veď má liek na najhoršiu chorobu ľudstva, liek na hriech a vinu! Vari môže mlčať? Vari môžeš mlčať?

Prorok Izaiáš, o ktorom sa niekedy hovorí ako o evanjelistovi Starého zákona, to veľmi trefne vyjadril v dnešnom čítaní: „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina“ (Iz 40, 2). Vari to nie je zvesť, ktorú otrok najviac očakáva? Zvesť, po ktorej túži odsúdený na smrť?

Aj ja som bol otrok, bol som odsúdený na smrť: „... mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23). Teraz sa však radujem, lebo som bol oslobodený, prepustený na slobodu, bol mi daný nový život. Zaznelo mi evanjelium Ježiša Krista, prijal som ho a teším sa zo života s Bohom.

Ako je to s tebou? Predpokladám, že ak čítaš tento text, zrejme si pokrstený, možno si bol dnes aj na svätej omši. Raduješ sa zo svojho oslobodenia? Vedia všetci okolo teba, že patríš Ježišovi, že v ňom máš nový život?

Tvoj život je pokračovaním evanjelia Ježiša Krista. Tvoje zmýšľanie, tvoje rozprávanie, tvoje konanie – to všetko má byť radostnou zvesťou o tom, že patríš Ježišovi a tešíš sa na jeho druhý príchod. Viem, mnoho kresťanov žije tak, akoby Ježiš nič pre nich neurobil. Niet radosti, niet povzbudenia, samé šomranie... No ty si zober k srdcu slová proroka, vlastne slová samotného Boha: „Potešujte, potešujte môj ľud!“ (Iz 40, 1). Pros dnes Božieho Ducha, aby ti dal ochotu konať skutky, ktoré budú všade zanechávať Kristovu ľúbeznú vôňu. A buď pripravený na to, že možno dostaneš aj slová, ktoré budú priamo radostnou zvesťou Ježiša Krista a prinesú niekomu záchranu, vyslobodenie, očistenie... spásu.

Tretia adventná nedeľa: Viem, kto som

Nesmiem sa nechať znechutiť. Nedám sa obrať o radosť. Nedovolím, aby moja únava (zlá nálada, pocit viny, neúspech...) nadobudli nado mnou prevahu. Prečo?

Lebo viem, kto som! „Boh ma zaodial rúchom spásy“ (Iz 61, 10). Som ako ženích zdobený vencom (v byzantskej liturgii ženíchovi kladú pri sobáši na hlavu veniec), ako nevesta okrášlená šperkami. Rozumieš? Som stredobodom svadobnej hostiny – Boh a ja. Iste aj z toho vyplýva Pavlova výzva k ustavičnej radosti (pozri 1 Sol 5, 16). Je to radosť vyplývajúca z toho, že viem, kto som – som vykúpený, zachránený človek, Božie dieťa, budúci majiteľ – teraz dedič – nebeského kráľovstva. To nie sú zbožné frázy, ale fakty.

Máme však krátku pamäť. Stačí veľa či málo snehu, veľa či málo dažďa, príliš horúco či príliš chladno... a šomrem, som nespokojný, radosť je fuč... A to nepíšem o politikoch, o škandáloch, o vlastných zlyhaniach... Svet, diabol a často aj my sami robíme všetko možné, len aby sme sa neradovali z toho, že sme vykúpení, že Boh sa o nás stará. Ako ľahko sa dáme presvedčiť, že Boh niečo pobabral a my to musíme krvopotne naprávať. Presne to urobili Adam a Eva v raji – Boh ich vraj oklamal (tvrdil diabol) a oni sa rozhodli zobrať veci do vlastných rúk. Z ustavičnej radosti v prítomnosti Boha prešli do samoty, utrpenia, smútku. Dodnes znášame následky ich rozhodnutia.

No vďaka Ježišovi Kristovi nie sme na tom tak zúfalo, ako boli oni po prvom hriechu. My už sme vyslobodení z otroctva hriechu. Nám už bolo odpustené (vieš spočítať, koľkokrát si už bol na spoveď?) a dostali sme moc víťaziť. Tak ju používajme! Pavol nám dnes dáva návod na radostný život – „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky... Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“

Chýba ti radosť v živote? Skúmaj svoje srdce, či ho nespútava hriech, malomyseľnosť, spomienky, nejaké zranenie..., či ideš po cesta načrtnutej svätým Pavlom. Potom choď k Ježišovi a pros o vyslobodenie, odpustenie, uzdravenie. A vtedy zažiješ, čo znamená ustavične sa radovať. Budeš Kristovou ľúbeznou vôňou, budeš prinášať nádej a radosť všetkým okolo seba!

PS. Je zvláštne, že existuje množstvo literatúry o tom, ako sa bez prestania modliť, no asi som nikdy nenatrafil na nejaký dlhší text, ktorý by hovoril o tom, ako sa ustavične radovať. Asi ho budem musieť napísať :-)

Štvrtá adventná nedeľa: Božie úlohy



Dnes to vyzerá skôr na text pre chlapov. Tak ak si žena, zober ho pre svojho manžela, syna, otca, priateľa, spolužiaka, kolegu... Aj e-mail na neho určite máš.

Dávid mal veľké plány. Chcel postaviť dom Bohu. Trochu šialený nápad, keď si uvedomíme, že Boh je nekonečný a patrí mu celý vesmír. Fascinuje ma však Božia pedagogika – nevysmial Dávida, neodvrhol jeho plán. No ukázal mu čosi väčšie – ukázal mu budúcnosť jeho (a skrze Ježiša aj svojho) rodu. A zároveň mu nechal kopu práce – pripraviť všetko potrebné na stavbu chrámu.

Ako chlapi nemáme veľmi radi, keď nám niekto skríži plány tak, ako to Boh urobil Dávidovi. No ak sú naše plány v súlade s Božími, tak Boh nám dá vždy veľmi dôležitú úlohu, aj keď možno celkom inú, ako sme si plánovali.

A je to tu – čo plánuješ urobiť pre Boha počas najbližších sviatkov? A čo v novom roku? Si pripravený, že Boh tvoj plán prijme, no zverí ti v ňom celkom inú úlohu, akú si si vysníval?

Vidím, že som ťa svojimi otázkami o plánoch zaskočil. Možno si hovoríš: „No budem chodiť častejšie na omšu.“ Skvelé, ale to robíš pre seba, nie pre Boha. „Fajn, budem sa usilovať ísť na spoveď každý mesiac.“ Aj to je výborné, ale aj to robíš pre seba. „No dobre, nebudem do Veľkej noci piť alkohol.“ Modlím sa, aby si to zvládol, ale vážne si myslíš, že to robíš pre Boha?

Dám ti úlohu, pri ktorej budeš potiť krv. A budeš ju robiť pre Boha (a aj pre seba, samozrejme). Spieval si ju dnes v responzóriovom žalme: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, ospevovať budem naveky“ (Ž 89, 2).

Takže prvá časť úlohy – spievať. Svätá omša je veľmi ochudobnená, ak nepočuť chlapské hlasy. Pritom na futbale vedia kričať tak, že ich počuť na pol dediny. Čo tak otvoriť ústa (naplno) aj v kostole? (Už v sebe bojuješ, však?)

Druhá časť úlohy – učiť sa vnímať Božie milosrdenstvo. Nemám tu miesto písať nejaké nápady, ale ako inšpiráciu si pozháňaj Litánie k Božiemu milosrdenstvu. (Aj tu asi bojuješ, že chcem od teba nejaké litánie.)

Tretia časť úlohy – učiť sa byť milosrdný. Neplače tvoja žena pre nejaký tvoj zlozvyk? Vieš byť láskavý k svojim najbližším? Držíš si jazyk na uzde? (Aj keď si zrejme bol na spoveď pred sviatkami, urob si spytovanie svedomia o svojom milosrdenstve, či niekto pri tebe netrpí pre tvoju spravodlivosť...)

A posledná, najťažšia časť úlohy – robiť to naveky, to znamená stále, každý deň.

Už vidím, že teraz závidíš Dávidovi, že mal takú ľahkú robotu – pripraviť materiál na stavbu chrámu. On ju však dostal preto, lebo úlohu, ktorú som dal tebe, on už dávno plnil... Jazykom svätého Pavla by sme povedali, že bol Kristovou ľúbeznou vôňou...

Narodenie Pána: Radostný krik

Asi to nepasuje k vianočnému stíšeniu a tichu, ale mňa texty tejto slávnosti, osobitne responzóriové žalmy priam nútia volať, kričať jasať, plesať. Lebo s nami je Boh!
Boh ako bojovník prišiel doprostred svojho ľudu, trpiaceho v diablovom otroctve, a priniesol nielen svetlo a nádej, ale aj vyslobodenie! Neprišiel len ako sladké Dieťa, ale aj ako mocný bojovník, pred ktorým sa trasie celé peklo! Vari nie je Herodes a jeho vraždenie Neviniatok toho dôkazom?

Preto sú teraz dni radostného jasotu (dúfam, že presne s takým postojom spievaš v týchto dňoch koledy), lebo naša spása dostala tvár Vykupiteľa. Už sa skončil čas čakania, neistoty. Mesiáš, Záchranca, Vysloboditeľ je tu a neomylne koná svoje dielo. S mocou!!!

Prosím Ťa, nemlč cez tieto sviatky! A ani potom. Veď si bol vyslobodený. Keď pôjdeš z polnočnej či z omše na úsvite, zobuď svojím radostným spevom pol dediny a ohlasuj radostnú zvesť o záchrane!

Keď prichádzam na nejakú oslavu, často sa mi stáva, že začnem spievať a pozývam k spevu aj ostatných. A zo strany chlapov neraz začujem: „Najprv si musím vypiť...“ Vždy ma to zarazí. Ako je možné, že k radostnému spevu si potrebujú vypiť? Kde je radosť ako taká, bezalkoholová? Majú potom tí ľudia vôbec nejakú radosť?

Dovoľ Bohu, aby ti v týchto dňoch rozradostnil srdce, ale aj ústa. Nemlč, keď sa dejú také veľké veci!
Viem, k tomu je potrebné, aby tvoje srdce patrilo Bohu. Čo ti prekáža dosiahnuť to? Bol si na spoveď? Prijal si dnes Eucharistiu? Ak áno, tak nedovoľ diablovi a tomuto svetu, aby ťa obrali o radosť. Začni spievať víťazné piesne... – a uvidíš, že ťa budú pokladať za blázna. No ty osláviš Boha!

Nedeľa Svätej rodiny: Ježiš je u nás doma

Často som vo vianočných želaniach – ako každý rok – svojim príbuzným či priateľom želal, aby bol Ježiš u nich vždy, aj v celom novom roku, doma. Som totiž presvedčený, že toto je podstatou svätosti každej rodiny. Aby každý jej člen, ale aj všetci spolu žili tak, aby Ježiš nikdy nemusel z ich domu odísť.
Dôležité na tom je, že ak raz Ježiša do svojho domu prijmeme, tak potom jemu bude omnoho väčšmi než nám záležať na tom, aby u nás ostal. Bude nás viesť k zmiereniu a odpusteniu zakaždým, keď niečo pobabreme. Bude nás inšpirovať vždy, keď budeme hľadať cesty, ako niekomu z rodiny urobiť radosť, ako mu pomôcť či ako ho povzbudiť alebo potešiť. Uzdraví všetky zranenia, ktoré v sebe objavíme z dávno minulých, ale možno aj nedávnych čias... Slovom, Ježiš urobí všetko preto, aby z našej rodiny nemusel odísť.
Taká rodina sa potom ako celok stáva Kristovou ľúbeznou vôňou. Možno to nejaký hosť vyjadrí slovami: „Aký pokoj u vás vládne“ alebo: „U vás mi je vždy dobre a odchádzam povzbudený...“ A vy viete, že za tým všetkým je to, že členom vašej rodiny je aj Ježiš.
Možno si povieš, že by bolo skvelé žiť v takej rodine, no u vás doma je plno problémov – vzťahových, finančných, dedičských, morálnych –, ktoré vám znemožňujú pozvať Ježiša k vám natrvalo. Nedaj sa oklamať, prosím. Ježišovi, nášmu Pánovi, nejde o to, aby si ho pozval do domu, kde je všetko v poriadku. (Taký dom bez Ježiša ani neexistuje.) Ale chce, aby si ho pozval presne do tej situácie, v akej sa tvoja rodina práve nachádza. A aby si mu zveril všetko, čo tvoja rodina prežíva. Najmä to, s čím si neviete rady. On chce priniesť vyslobodenie, uzdravenie, potechu...
Mnohokrát sa však podobáme tomu kráľovi z rozprávky, ktorý hovoril: „Ja sám, ja sám...“ Máme tendenciu – lebo nás ovláda pýcha – najprv veci riešiť sami, aby sme sa potom mohli pred Bohom pochváliť, akí sme dobrí. Alebo – ak nám to nevyjde – zamotať sa v svojom zlyhaní či bolesti a nechať sa vlastnou pýchou presvedčiť, akí sme nemožní. Lebo zranená pýcha najviac narieka...
Takže dnešný silvestrovský večer môžeme v rodine využiť aj na to, aby sme pozvali Ježiša do svojho domu – ideálne všetci spolu v modlitbe. Ak sa to však nedá tak urobiť, urob to aspoň ty sám a na pamiatku toho si nad posteľ zaves obrázok milosrdného Ježiša, ktorý ti bude pripomínať tvoje rozhodnutie. Často ho v novom roku obnovuj a občas si zapíš, v čom sa prejavila Ježišova prítomnosť u vás doma. O rok na Silvestra si to potom prečítaj a iste budeš mať mnoho dôvodov na oslavu Boha.
Čo keby si dnes vítal prípadných hostí oznamom: „Máme tu aj Pána Ježiša!“?

Krst Krista Pána: Oslavuj a slúž!

Toto Vianočné obdobie je najkratšie, aké môže byť – presne dva týždne. Má to tú výhodu, že jeho oslavy sú sústredené do troch „dvojdní“ – Štedrý deň (4. adventná nedeľa) a slávnosť Narodenia Pána, potom sviatok Svätej rodiny a slávnosť Bohorodičky Panny Márie a napokon tento víkend slávnosť Zjavenia Pána a v nedeľu sviatok Krstu Krista, Pána. Akoby nás Boh chcel viac „naštartovať“ do oslavovania a radosti, keď nám cez Cirkev dal takéto tri „dvojdnia“ za sebou.
Viem, dá sa na to pozerať aj naopak – že za 15 dní musíme ísť šesťkrát na svätú omšu. Ale dúfam, že sa tak na to nepozeráš. Lebo môj pohľad je úplne iný – je skvelé za taký krátky čas toľkokrát sa stretnúť so svojím Bohom a oslavovať spolu s ním.
Čože? Oslavovať s Bohom? Vari to nie sú naše oslavy Boha? Iste, sú. Ale myslíš si, že Boh sedí v nebi a ako nestranný pozorovateľ či divadelný kritik skúma, či oslavujeme s dostatočným elánom, či sú liturgie dobre „prevedené“, robí si čiarky, kto bol a kto nebol šesťkrát na svätej omši (podľa cirkevného prikázania)? Nie, toto Boh nerobí. Boh určite oslavuje spolu s nami. Či lepšie, my s ním. On je hlavným protagonistom osláv. On prežíva najväčšiu radosť z toho, že stratené ľudstvo mu opäť patrí. A neraduje sa len nejako globálne z diela vykúpenia, ale teší sa z každej jeho jednotlivej časti.
A vieš, čo je na tom krásne? Nuž aj to, že Boh sa neraduje iba z toho, čo sa stalo kedysi v dejinách, ale plesá aj nad tým, ako sa vykúpenie realizuje v tvojom živote. Bol si na spoveď a daroval si Bohu svoje hriechy – Boh ťa za to zahrnul svojím milosrdenstvom a otcovským objatím. Najmenej šesťkrát si prijal Ježiša v Eucharistii – Boh ťa obdaroval sebou samým, svojím vlastným životom. A urobil to rád! Teší sa z toho, že ti mohol dať to najlepšie, čo potrebuješ pre svoj večný život. A určite si rozdal aj veľa úsmevov, darčekov a požehnaní svojim blízkym a to isté si dostal od nich... Čo myslíš, koľkokrát sa pritom Boh usmial na teba?
Nuž aj ty oslavuj so svojím Bohom! Ak nevieš ináč, zaspievaj mu s niekým koledu. Navštív niekoho, kto je sám, a spievaj s ním (alebo jemu či jej). Skoč ku susedovi, ktorý bol celé sviatky sám, a ponúkni ho aspoň poslednými koláčmi, ktoré doma ešte máš (a ponúkni mu tiež, že mu pôjdeš zajtra nakúpiť alebo mu skočíš po lieky).
Naša oslava nesmie týmto dňom prestať. To by boli Vianoce zbytočne. Oslava pokračuje tým, že napodobňujeme Ježiša a žijeme ako služobníci, konajúci dobro iným. V Hnutí Svetlo-Život sa tento deň slávi ako sviatok Krista Sluhu. Vyzdvihuje sa to, na čo neraz možno zabúdame – že Kristus nás prišiel vyslobodiť službou. Prečítaj si Evanjelium svätého Marka (ak sa dá, tak na jeden šup) a zaznač si, ako Kristus slúžil. Potom choď a rob podobne. Máš na to všetko, čo potrebuješ. Lebo Ježiš žije v tebe.

Druhá nedeľa v Cezročnom období: Týždeň pred nami

Aké nesmierne privilégium máme my všetci, čo sme uverili Bohu! Môžeme Boha počúvať (ako mladý Samuel), môžeme Boha hľadať a ostať u neho (ako Ondrej a Ján), môžeme na Pána čakať s istotou, že sa k nám skloní a naplní (ako žalmista), môžeme žiť život naplnený Božím Duchom (ako nás k tomu vyzýva apoštol Pavol).

Musím však priznať, že napriek tomu, že toto všetko viem, neraz sa tohto privilégia zriekam. Aj teraz, keď píšem tento text, mám čo robiť, aby som nepodľahol zvedavosti a nezačal znovu prechádzať webové stránky rôznych novín. Je to pre mňa jednoduchšie (a niekedy, žiaľ, aj lákavejšie), ako počúvať Boží hlas a potom jeho podnety sformulovať do nejakého textu. Alebo ako často mi cez deň uniká príležitosť čítať Sväté písmo – mám ho síce poruke, ale „ešte urobím to, ešte tamto, ešte zapnem telku...“ a večer môžem so smútkom a ľútosťou konštatovať, že Písmo som dnes neotvoril.

Prečo taký rozdiel medzi túžbou, medzi privilégiom a realitou? Odpoveď poznáme – telo, svet a diabol. Pre toto je môj každodenný život neustálym bojom, v ktorom neraz prehrávam. No žasnem, ako mi Boh dovoľuje zakaždým sa vrátiť. Ešte ani raz mi nepovedal: „Sklamal si ma, už ťa nechcem vidieť.“ Naopak, vnímam, ako sa raduje, že mám pre neho opäť čas i srdce.

A druhou skvelou správou je aj to, že spomínané privilégium môžu začať prežívať aj tí, ktorí Boha ešte nepoznajú, no vďaka nášmu život s Ježišom (vrátane našich zlyhaní a slabostí) a nášmu svedectvu môžu po ňom zatúžiť. V istom zmysle toto urobil Ondrej pre svojho brata Šimona: „Našli sme Mesiáša!“

Čaká nás krásny týždeň – budeme s Pánom! Možno pri sporáku, za volantom, pri výrobnom páse, iní pri počítači, niektorí doma pri deťoch... Kdekoľvek budeš, všade môžeš byť s Ježišom. Hľadaj ho a on sa ti dá nájsť. Povedie ťa svojím Duchom a ukáže ti, ako k nemu priviesť aj ďalších. Skús to, prosím, nech viac zažiari Božie kráľovstvo na zemi!

A vieš, čo je na tom ešte krásne? Že sa (niekedy) ani nemusíš veľmi namáhať. Ak už totiž žiješ s Kristom, tak celé to privilégium – vrátane svedectva iným – prežívaš neraz akoby automaticky, je to tvojou prirodzenosťou. Voniaš po Kristovi...

Tretia nedeľa v Cezročnom období: Odvážna prosba

Pamätáš si, aký responzóriový verš sme dnes spievali pri svätej omši? „Ukáž mi, Pane, svoje cesty“ (Ž 25, 4a). Myslel si to vážne, keď si to spieval? Alebo to bol len spev pre spev, bez účasti srdca a mysle?
Vieš dobre, že keď žena pečie, vonia po koláčoch či chlebe. Ak muž robí zo železom alebo drevom, tiež má svoju vôňu. No a človek, ktorý kráča po Božích cestách, vonia po Kristovi. Ale bude mať žena vôňu koláčov, ak nezoberie múku, nezamiesi, nepečie? Bude muž voňať po dreve, keď nezoberie do ruky sekeru či pílu a nebude drevo opracovávať vlastnými rukami? A bude kresťan voňať po Kristovi, ak nehľadá Božie cesty a nekráča po nich?
Pozri si Jonáša v dnešnom prvom čítaní (celá Kniha proroka Jonáša stojí za prečítanie na jeden dúšok, objavíš Boha plného zmyslu pre humor, ale aj milosrdného, trpezlivého a náročného). Nechcel mať vôňu Boha, utekal, no napokon bol z toho len smrad zo zvratkov veľkej ryby, ktorá ho vyvrhla na breh. Až keď poslúchol a konal svoju úlohu v Ninive, nadobudol Božiu vôňu – až tak, že obyvatelia Ninive konali pokánie...
Pozri si Pavla, ako povzbudzuje svojich súčasníkov (ale aj nás), čo znamená ísť po Božích cestách: žiť v tomto svete naplno, ale bez toho, aby sme sa k nemu priviazali. Žiť v tých istých podmienkach a za tých istých okolností ako ostatní, ale žiť ináč – ísť po Božích cestách.
Všimni si Ježiša, ako priťahuje na Božie cesty svojich súčasníkov: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo...“ Nám to možno nič nehovorí (alebo takmer nič), ale Izraeliti stáročia očakávali obnovenie Dávidovho kráľovstva, im tieto slová pred očami vytvárali obrazy slávy a víťazstva. A keď Ježiš začal o kráľovstve hovoriť, mnohí išli za ním, aj keď boli medzi nimi takí, ktorí čakali len pozemské kráľovstvo...
Akú predstavu teda v tebe vzbudzuje prosba dnešného žalmu? Chceš skutočne vykročiť na Božiu cestu ako Jonáš či Šimon a Ondrej, Jakub a Ján? Ako mnohí iní? Chceš mať Kristovu vôňu, ktorú nadobudneš tým, že budeš chodiť s Kristom?
Dúfam, že tvoje odpovede sú áno. Že chceš. To však znamená jedno – radikálne zanechať všetky cesty, ktoré nie sú Božie. Napríklad vysedávanie pred televízorom. Čítanie bulvárnej tlače... Život vo vzťahu, ktorý nie je požehnaný Cirkvou. Pornografia. Čarovanie a veštenie. Alkoholizmus. Hnevy a sváry (napríklad pre dedičstvá)... Nezáujem o Božie veci – nečítanie Písma, neosobná modlitba, uprednostňovanie svetských vecí pred vecami ducha...
Pros dnes Boha, aby ti ukázal, v čom nejdeš po jeho cestách. A pros ho aj o milosť radikálne – teda hneď teraz – takú cestu zanechať a ísť na tú jeho. Sám Pán ťa „povedie k správnemu konaniu a poučí o svojich cestách“ (porov. Ž 25, 9). Večnosť za to stojí.

Piata nedeľa v Cezročnom období: Skvelá vôňa

Ak by sme sa pozreli na dnešné prvé čítanie z Knihy Jób (7, 1 – 4. 6 – 7) a na evanjelium (Mk 1, 29 – 39), na prvý pohľad by sme videli zrejmý súvis, prečo ich Cirkev dala takto spolu. Život Jóba je jedno utrpenie, príchod Ježiša Krista mnohým priniesol uzdravenie a oslobodenie. Tieto čítania zobrazujú ostrý kontrast. A nám pri ich počúvaní zdanlivo ostáva len povzdych: „Keby tak Ježiš prišiel dnes...“ a s ním aj konštatovanie, že veru náš život sa viac podobá Jóbovmu...

Je to skutočne tak?

Ak poznáš záver Knihy Jób, tak vieš, že Jób sa úplne uspokojil, no nie až na konci, ale keď sa stretol s Bohom. A na tomto základe je vlastne jedno, ako táto biblická kniha končí – Jób totiž opäť nadobudol bohatstvo, opäť má deti a umiera sýty svojich dní. Nemohli by sme nič namietať, ani keby tam bolo napísané: „Jób trpel na svojom hnojisku ešte dlhé roky, chorý a ubolený. Ale v srdci šťastný, lebo mal Boha. Prichádzali za ním mnohí a nachádzali pri ňom – trpiacom – nesmiernu útechu, lebo vždy pri ňom našli Boha.“ Povedané dnešným duchovným jazykom – mal mnohé dcéry a mnohých synov, ktorých viedol po ceste života k (s)poznávaniu Boha a žitiu s ním. Mal nesmierne bohatstvo – lebo mal Boha.

Presne toto môže byť jeden zo základných rozpoznávacích znakov kresťana, ktorý stretol Ježiša, a kresťana, ktorý Ježiša nestretol. Prvý sa vie radovať aj v utrpení (možno s hlasitým nárekom a plačom), druhý žije bez radosti (hoci sa možno navonok smeje). Prvý vie, že Boh ho miluje bez akýchkoľvek jeho zásluh, druhý si myslí, že musí robiť neviem čo, aby si zaslúžil Božiu lásku. Prvý okolo seba šíri Kristovu vôňu, druhý šíri nepokoj, smútok, možno hnev, závisť...

Čo šíriš okolo seba ty? Pavol hovorí (1 Kor 9, 16), že on šíri (hlása) evanjelium. Radostnú zvesť. Aj ty sa zameraj na to, čo prežívaš s Ježišom, a nebudeš šíriť hlúposti, ktoré sa prevaľujú týmto svetom, ale to, čo sme počuli v žalme: „Pán uzdravuje skľúčených srdcom“ (Ž 147, 3). Uzdravil mňa, uzdravil teba, tak nech to všetci vedia!

Či vari si ešte chorý? Utekaj k Ježišovi a on ťa premení.

Šiesta nedeľa v Cezročnom období: Malomocní

Neviem, či ma tento rok opustí téma vôní :-). Začiatkom decembra som uvažoval, že celý tento cyklus nazvem Voňavky. Akosi ma ovláda predstava aj túžba byť Kristovou ľúbeznou vôňou...

Presne to chcel Ježiš aj od malomocného, ktoré uzdravil. Vrátil mu vôňu človeka, zdravého človeka. A veľmi mu chcel vrátiť aj vôňu Božieho dieťaťa. Preto ho poslal do chrámu, aby sa ukázal kňazom, ktorí by mu úradne potvrdili, že opäť sa môže zúčastňovať života spoločnosti, najmä byť prítomný v synagóge a vstupovať do chrámu. Nevedno, či uzdravený o to stál, keď namiesto do chrámu išiel a všade o Ježišovi hovoril... 

Téma malomocenstva je pár dní pred začiatkom Pôstneho obdobia veľmi príhodná. Žalm, ktorý dnes spievame, totiž jasne naznačuje, že keď Písmo hovorí o malomocenstve, väčšmi myslí na chorobu duše, než tela: „Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: ‚Vyznám Pánovi svoju neprávosť.‘ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu“ (Ž 32, 5). Takéto uzdravenie – odpustenie potom vedie k jasotu a radosti Veľkej noci: „Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a plesajte, jasajte všetci, čo máte srdce úprimné“ (Ž 32, 11). Kajúcnik nadobudol Kristovu vôňu. Ňou omámený môže robiť len jedno – byť radostným svedkom svojho uzdravenia. 

Aj my sme boli (sme?) malomocní. V dôsledku vlastných hriechov (nie dedičného, lebo ten spôsobil našu smrť, z ktorej sme boli vzkriesení krstom). No Kristus sa aj nás dotkol a boli sme uzdravení. Nadobudli sme vôňu Božieho dieťaťa. Obrazne povedané, máme len jednu jedinú úlohu – robiť všetko tak, aby sme túto vôňu nestratili, ba naopak, aby silnela. Slovami svätého Pavla: „Bratia, či jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31).

Určite stojí za to sadnúť si dnes a prejsť si nastávajúci týždeň s otázkou: „Je všetko, čo mám naplánované (napríklad stretnutia počas posledných fašiangových dní), na Božiu slávu?“ Prípadne sa zamyslieť nad tým, ako aj také obyčajné veci ako jedenie a pitie robiť Bohu na slávu. A ak vnímame, že Kristova ľúbezná vôňa v nás oslabla (nedajbože zmizla), treba čo najskôr utekať po jej novú dávku – do spovednice. Nečakajme s tým na hromadné spovedanie pred Veľkou nocou. Začnime Pôstne obdobie plní milosti – tak sa nám oveľa lepšie a ľahšie bude pripravovať na obnovu zmluvy s naším Bohom počas Veľkonočnej vigílie...

Prvá pôstna nedeľa: Nadšený Boh

Mám pred očami obraz nadšeného Boha. „Naplnil sa čas.“ Ako túžobne musel Boh očakávať tento deň! Priepasť medzi ním a jeho milovanými deťmi bola obrovská. Iste, mohol ju uzavrieť, prekročiť hneď po dedičnom hriechu, ale aký by potom bol človek, ktorý tak ľahko upadol do vzbury? A tak Boh sám seba odsúdil na trápenie srdca, aby jeho deti mohli dorásť k láske k svojmu Otcovi.

No teraz sa naplnil čas! Skvelá správa pre Boha, ktorý konečne uvidí, ako ho jeho deti milujú. Ešte ho čakalo veľké sklamanie, keď sme zabili jeho jediného Syna, no Boh ho vzkriesil z mŕtvych, lebo vnímal jeho obetu života ako jeden obrovský prejav lásky k nemu v mene všetkých ľudí. Nadšený Boh – lebo sa uskutočnilo dielo spásy a jeho milovaní ľudia sú už nielen jeho stvorením, ale oveľa viac – sú jeho milovanými deťmi.

No Boh nebol nadšený len v ten deň, keď Ježiš vystúpil a začal hlásať radostnú zvesť o tom, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Predstav si ho, s akou radosťou napínal dúhu v oblakoch, keď sa v potope zachránilo osem ľudí. Predstav si ho, s akou láskou celé veky „ukazuje cestu hriešnikom... a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25, 8b. 9b). Predstav si milujúceho Boha, ako sa skláňa v spovednici k tebe osobne a hovorí ti: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov...“

Zdá sa ti divné hovoriť, že Boh je nadšený? Tak si ho predstav vo chvíli, keď stvoril človeka, keď ten kus hliny po prvý raz otvoril oči, keď prehovoril... Bolo to také skvelé dielo, že Boh potom celý siedmy deň žasol, aký skvelý kúsok sa mu podaril. No a nebol Boh nadšený, keď sa ten „skvelý kúsok“ vracal k nemu obnovený a uzdravený na základe obety Ježiša Krista?

To ty si ten „skvelý kúsok“! To nič, že sa tak necítiš. Dôležité je, aby si tak žil! Každý deň dostávaš ako dar na to, aby si svojím životom – myslením, hovorením i konaním – oslavoval Boha, milujúceho Otca. Aby si ďakoval Ježišovi, ktorý ťa zachránil pre Otca. Aby si sa nechal viesť Duchom, ktorý ťa zvnútra premieňa na Boží obraz.

Aký bude pre teba tento pôstny čas? Necháš sa unášať radosťou nad dielom, ktoré Boh koná v tebe? Ak prijmeš tento pohľad na seba, aj kríž sa ti stane radosťou...

Druhá pôstna nedeľa: Milovaný Syn

Takmer všeobecne platí, že láska prejavená konkrétnym konaním vyvoláva odpoveď lásky. Takto hovorí o tom sám Boh ústami proroka: „Povrazmi láskavosti som ich priťahoval, lanami lásky“ (Oz 11, 4a). A presne to možno povedať o čítaniach predošlej i tejto nedele. Hovoria o tom, ako veľmi nám Boh vychádza v ústrety. Dáva dúhu do oblakov, ušetrí milovaného Abrahámovho syna, skrze Ježiša ohlasuje, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, hovorí nám, že je to jeho milovaný Syn, ktorého však neušetril, ale s ním nám zároveň daroval všetko.

Trochu si to rozmeňme na drobné. Najprv drobný detail v čítaní z Knihy Genezis: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď ... a obetuj ho tam ako zápalnú obetu“ (22, 2). Izák je milovaný syn. Jediný. Abrahám je zas otec, a predsa je ochotný poslúchnuť a vzdať sa milovaného syna. Boh však jeho syna ušetrí.

V evanjeliu si počul Božie slová: „Toto je môj milovaný Syn...“ (Mk 9, 7). Ježiš je tiež milovaný Syn. Tiež jediný. A Boh je tiež Otec. Svätý Pavol však v Liste Rimanom konštatuje: „Keď on vlastného Syna neušetril...“ (8, 32). Rozumieš? Boh dal prednosť otrokovi pred vlastným Synom, aby tak skrze Syna zachránil otroka. Teba. Lebo hriechom sa každý človek – aj ty a ja – stal otrokom.

Boh robí všetko preto, aby nám odhalil svoju lásku a tým nás pohol k pokániu, k zmene života a plnému nasadeniu pre nebeské kráľovstvo. Boh nechce, aby si ostal ustráchaným otrokom, ktorý sa každú chvíľu obzerá, či nedostane bitku za svoju nie dokonale odvedenú robotu. Boh chce mať z teba milovaného syna, dcéru, chce vidieť, ako sa tešíš zo života s ním. Odoláš takémuto náporu Božej lásky, Božej vášne voči tebe?

Prosím, nebráň sa! „Kráčaj pred tvárou Pána v krajine žijúcich!“ (porov. Ž 116, 9). Kde začať? V spovednici. Zakús, ako ťa Boh zahŕňa milosrdenstvom a ako obnovuje tvoje srdce. To nie sú zbožné reči. To je realita, ak zoberieš svoju vieru vážne, keď ju budeš vnímať ako vzťah lásky milovaného syna / milovanej dcéry k Otcovi, nie ako povinnosť otroka...

Tretia pôstna nedeľa: „Solo Dio basta“

Pane, Bože, ako si to myslel, že si žiarlivý? To fakt? Keď sa niekto iný na nás pozrie, tak si ochotný ísť a biť sa kvôli nám? Či nám urobíš žiarlivostnú scénu, keď mrkneme okom po iných bohoch?

Myslím, že presne to si urobil a robíš. Keď si diabol získal srdce človeka, tak si to nenechal tak. Vstúpil si do boja a skrze svojho Syna si nás opäť získal pre seba. A keď sme sami od teba odišli, tak si nás oberal o všetkých iných bohov, za ktorými sme išli. Majetky, postavenie, úspechy, zdravie... – to všetko si nám bral (ak sa niečo z toho stalo pre nás dôležitejším ako ty, teda naším bohom), len aby sme sa opäť vrátili k tebe, aby sme nemali iného boha.

Keď si dnes opäť čítam tvoje Desatoro, tak veľmi vnímam tvoju starosť o mňa. Akoby si mi hovoril (podobne ako Židom na Sinaji): „Pozri, čo všetko som pre teba urobil. Vyslobodil som ťa od večnej smrti. Dal som ti nový život. Povýšil som ťa nad anjelov, keď si sa stal mojím dieťaťom. Vložil som ťa do spoločenstva ľudí, ktorých milujem ako teba. Vyslobodil som ťa z Egypta... Tak ťa prosím, poď ďalej po tej ceste, na ktorú sme spolu vykročili. Nedovoľ, aby sa medzi tvoju a moju tvár dostali iní bohovia. Veľmi dobre vieš, že oni nechcú tvoje dobro. Chcú jediné – aby si bol naveky nešťastný. Preto poď, prosím, po tejto ceste, ktorú ti dnes ukazujem. Ideme do zasľúbenej zeme...“

Pane Ježišu, s týmto poznaním sa pokúšam pochopiť tvoj hnev, ktorý si prejavil v chráme. Naštval si sa. Naplno sa prejavila tvoja žiarlivosť. Lebo z domu tvojho (aj nášho) Otca si ktosi urobil tržnicu. Ktosi postavil cudzích bohov medzi seba a tvojho Otca. Hoci napohľad to boli dobré veci – veď všetci tam boli preto, aby poslúžili tým, čo chceli v chráme priniesť nejakú obetu. A predsa si ich vyhnal – nemilosrdne, s hnevom a s bičom. Lebo neboli na Božej ceste. Slúžili iným bohom. Nešlo im totiž o potrebnú službu veriacim, čo prichádzali do chrámu, nemali ohľad na posvätnosť miesta. Bol to len a len biznis...

Tak sa snažím pochopiť aj to, keď mi niečo v živote berieš. Akoby si mi vtedy hovoril: „Potrebuješ len mňa. To, čo ti beriem, sa stávalo prekážkou, pchalo sa medzi moju a tvoju tvár. Už sme sa nemohli pobozkať. Chápeš? Tvoje zdravie, tvoj úspech, tvoja práca, tvoji milovaní sa pre teba stávali dôležitejšími ako ja. Som žiarlivý a veľmi mi záleží na to, aby si sa mi nestratil. Prijmi to všetko ako prejav mojej osobitnej lásky voči tebe...“

Solo Dio basta... Sám Boh stačí...

Štvrtá pôstna pôstna nedeľa: Jn 3, 16

Všimni si, prosím, ako veľmi sa Boh (skrze Cirkev) usiluje v tomto Pôstnom období presvedčiť každého z nás, že nás nesmierne miluje, a tým nás pohnúť k pokániu a k láske. Na Prvú pôstnu nedeľu sme vnímali nadšeného Boha, ktorý sa raduje, že dielo spásy sa blíži k vyvrcholeniu. Ďalšiu nedeľu sme počuli o milovanom Synovi – a o nás, jeho milovaných deťoch. Minulú nedeľu sme zas videli, že Boh je žiarlivý a vo svojej láske nedovolil, aby nás opantal nepriateľ. Čím nás osloví Božie slovo dnes?

Dnešné evanjelium obsahuje vetu, ktorú musí každý kresťan vedieť naspamäť. A nielen vedieť, ale aj si ju často pripomínať, najmä v ťažkých chvíľach a okolnostiach života. Jn 3, 16. Zapamätaj si tieto „súradnice“. V tomto jednom verši je totiž vyjadrené celé Písmo. Ako znie? „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Ak ju ešte nevieš naspamäť, tak sa ju hneď teraz nauč. Napríklad metódou 3x3. Tri razy si túto vetu (spolu sú súradnicami) prečítaj, tri razy si ju napíš, tri razy si ju povedz naspamäť. Už ju vieš?

A teraz sa pozri na to, o čom táto veta hovorí. Odpoveď je jasná – o láske Boha k človeku. Ale nie k hocakému človeku. Hovorí o láske Boha k tebe. Povedz si túto vetu vzťahujúc ju na seba: „Boh ma tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna, aby som nezahynul, ale aby som mal večný život.“ Veríš v túto pravdu?

Iste veríš. Aj podľa nej žiješ?

Iste žiješ. Chcem ťa však upozorniť na jedno, čo iste vieš aj prežívaš, no niekedy to treba pripomenúť, aby sme boli vyzbrojení pre boj so zlom. Viera v to, že si milované Božie dieťa, ťa neuchráni pred zlyhaním, pred bolesťou, pred utrpením. Dá ti však schopnosť všetko zniesť, všetko veriť, všetko dúfať, všetko vydržať (porov. 1 Kor 13, 7) Prečo? Lebo si milovaný, si milovaná. Máš nenahraditeľné miesto na zemi a pripravené miesto v nebi. Tak kto alebo čo ťa môže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi Ježišovi (pozri Rim 8, 31 – 39)?

Modlím sa, aby sa tvoja (i moja) viera v to, že si milovaný Bohom, prejavovala v tvojom každodennom živote, zvlášť vo chvíľach utrpenia, straty, bolesti. A celkom osobitne vo chvíli pádu – aby si posmelený láskou Boha neváhal a hneď ľutoval a vinul sa k milujúcemu i milovanému Bohu.

P.S.: Vieš, ako si najlepšie Jn 3, 16, ale aj iné verše zapamätáš? Tak, že ho niekomu povieš.


Štvrtá pôstna nedeľa: Kým je liek

„A už nebolo lieku“ (2 Krn 36, 16). Pri čítaní prvého textu bohoslužby slova tejto nedele vnímam v sebe niečo ako hrôzu. Druhá kniha kroník sa totiž končí opisom dôvodov, pre ktoré sa Židia dostali do zajatia. Pre ktoré bol zbúraný chrám a prestala bohoslužba. Ich výpočet je uzavretý suchým, ale strašným konštatovaním: „A už nebolo lieku.“ Aký sklamaný bol Boh, keď napriek všetkému svojmu úsiliu nenachádzal vo vyvolenom národe odozvu! Vydal ho do rúk pohanov.

No zároveň ma napĺňa aj bázeň, lebo Boh nezabudol na svoj ľud. Poslal mu vyslobodenie cez pohana, cez kráľa Kýra. V tomto zmysle je Kýros predobrazom Krista – záchrana Božieho ľudu prišla zvonku. Keď Židia úpeli v zajatí (prečítaj si a pomodli sa slovami dnešného responzóriového žalmu 137), Boh poslal záchranu zvonku. Keď ľudstvo hynulo pod bremenom hriechu a viny, prišla záchrana zvonku – od samotného Boha. Šestnásty verš tretej kapitoly Jánovho evanjelia musí každý kresťan vedieť naspamäť: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Keď ťa v noci zobudia z hlbokého spánku a opýtajú sa ťa, v čo veríš, tento verš patrí medzi najlepšie odpovede.

Túto Božiu lásku k svojmu ľudu krásne vyjadruje svätý Pavol v Liste Efezanom: „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku... Spasení ste milosťou...“ (2, 4. 8). Žiadna samospása, neplatí nijaké „ja to zvládnem“. Nie, bol si mŕtvy, no žiješ vďaka milosti a milosrdenstvu Pána.

Aký je Boh dobrý! Naplno nám ukazuje veci, ktoré ohrozujú nás vzťah s ním a náš večný a šťastný život, len aby nás opäť priviedol k sebe. Keď si budeš v týchto dňoch robiť spytovanie svedomia v rámci prípravy na veľkonočnú spoveď, nechaj bokom spovedné zrkadlo a popros Boha, aby on sám v tebe odhalil temné miesta, ktoré sú prekážkou medzi ním a tebou. Zažiješ inú spoveď, ináč zakúsiš Božiu starostlivosť o teba. A budeš aj sám iný – staneš sa Kristovou ľúbeznou vôňou... Urob to, kým je liek.

P.S.: Trochu rozviniem slovo samospása na príkladoch. Nič ti nepomôže chodenie do kostola zo zvyku či z povinnosti, spoveď dva-tri razy do roka a prijatie Eucharistie na Veľkú noc a na Vianoce, ak nemiluješ Krista. Ak s ním nežiješ dennodenne. Ak žiť s Bohom znamená pre teba len ráno a večer čosi odrecitovať, v nedeľu si splniť povinnosť a vydržať v kostole omšu, tak vedz, že môže sa aj pre teba stať, že už nebude lieku. Lebo žiť s Kristom znamená niečo oveľa viac – poznávať jeho vôľu a ochotne ju plniť láskou k blížnym, skutkami milosrdenstva, životom v pravde, bojom proti zlu a neprávosti... Ak vytváraš doma dusnú atmosféru, ak ti je priateľom alkohol, ak sú púte pre teba dôležitejšie ako teplý obed pre manžela a rodinu v nedeľu, ak ti ako kňazovi väčšmi záleží na tvojom pohodlí než na nepretržitej službe ľuďom, si v ohrození, že pôjdeš do zajatia...

Piata pôstna nedeľa: Zo smrti do života

Hoci sme sa už prehupli do záverečnej časti Pôstneho obdobia, v ktorej liturgia kladie viac do popredia Ježišove posledné dni, jeho utrpenie a smrť, predsa v čítaniach môžeme stále vnímať líniu zdôrazňovania starostlivosti Boha o človeka. Cez proroka Jeremiáša Boh sľubuje, že každý ho bude poznať, Ježiš v evanjeliu hovorí, že všetkých pritiahne k sebe. A autor Listu Hebrejom konštatuje, že dielo vykúpenia bolo v Ježišovi uskutočnené a je prístupné všetkým, ktorí ho poslúchajú. Keď si z tohto pohľadu prečítaš dnešné liturgické texty, doplní sa ti ďalší kamienok do mozaiky obrazu, na ktorom vidíme, ako Boh miluje človeka. Teba!

Akou krásnou pedagogikou nás Boh cez Cirkev vedie k pokániu! Nekričí, nevyčíta, nevyhráža sa, ale odhaľuje obraz svojej lásky. Len tvrdé srdce na lásku nereaguje. Dúfam, že tvoje také nie je, že už si opäť prežil zmierenie s Bohom vo sviatosti pokánia, že si Božím priateľom a si pripravený hlbšie vstúpiť do Kristovho veľkonočného tajomstva. To znamená vstúpiť do jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Možno si povieš: „A vari sa to dá? Veď sa to stalo pred dvetisíc rokmi.“

Dá. Predovšetkým preto, že Kristovo veľkonočné tajomstvo je stále prítomné vo sviatostiach, najmä vo sviatosti Eucharistie. A potom je prakticky prítomné aj v tvojom živote. Vždy, keď odmietaš hriech (zomieraš hriechu) a konáš pokánie, keď v moci Ducha Svätého vstávaš z mŕtvych a obnovuje sa v tebe večný život, prijatý v krste, žiješ v rytme Kristovho veľkonočného tajomstva. Utrpenie = zápas s pokušením v najrôznejšej podobe. Smrť = odmietnutie pokušenia, no niekedy aj podľahnutie pokušeniu. Zmŕtvychvstanie = posilnenie nového života s Kristom najmä slávením Eucharistie, prípadne jeho úplná obnova vo sviatosti zmierenia. Rozumieš, k čomu nás vedie láska nášho Boha? Aby sme ani na chvíľu neostali v smrti hriechu. Aby sme dokonalou ľútosťou hneď vstávali a ak je potrebné, čo najskôr sa vyspovedali, aby mohol Boží život v nás opäť naplno pôsobiť.

Preto sa v závere tohto Pôstneho obdobia pevne rozhodni, že už nikdy neostaneš v smrti. Povedz si, že vzťah lásky s Bohom ti stojí za to, aby si možno aj každý týždeň chodil na spoveď, kým sa zo svojho (návykového) hriechu nedostaneš. A často pros slovami žalmu: „Bože, stvor vo mne srdce čisté!“ (Ž 51, 12) s presvedčením, že s Božou pomocou sa ti podarí v tomto rozhodnutí vytrvať až do smrti tela.

Kvetná nedeľa: Ďakujem!!!

Dnes svoj text začnem piesňou. Tu sú jej slová:


Protože mě máš tak rád, jak jen ty můžeš mít,

protože‘s mi svou chtěl dát nesmírnost zakusit.

Tak kdyby ses mě zeptal, kdo jsem,

místo svého jména vyslovím:

Jsem jen díky, za všechno a stále díky, tobě dík.“

Až mi zhasne slunce svit, budu zde končit,

v tobě budu stále žít, na věky v tobě žít.

A když se mě potom zeptáš, kdo jsem,

místo svého jména vyslovím:

Jsem jen díky, za všechno a stále díky, tobě dík.“

Pieseň môžeš nájsť na youtube – volá sa Vděčnost a autor je Pavel Jančík. Má chytľavú melódiu, ktorú sa môžeš ľahko naučiť. A potom spievať, spievať, spievať... Poznám ju roky a s manželkou si ju často spievame. No v týchto dňoch sa nám osobitne vynorila v srdciach... Akoby nám Boh chcel cez ňu pripomenúť, že na to, čo budeme vo Veľkom týždni prežívať, sláviť, pripomínať si, v podstate sa dá reagovať len jedným – vďačnosťou. Takou mimoriadnou – sami sa môžeme zmeniť na vďačnosť. Celé naše žitie sa môže stať jedným veľkým ĎAKUJEM. Je to nesmierne oslobodzujúce – lebo keď viem, že všetko je Božím darom, tak môžem ďakovať v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, unavený aj plný síl, v skleslej i skvelej nálade, pri úspechu aj zlyhaní...

Nevieme, čo nás v najbližšom týždni čaká. Nevieme, čo vymyslia politici, čo spáchajú zločinci, či na nás nedoľahne nejaká choroba alebo či sa nebude triasť zem... Ale vieme, že Boh za nás zomrel a vstal z mŕtvych, takže sa ničoho nemusíme báť a vždy môžeme Bohu hovoriť: „Som len ďakujem, za všetko a stále ďakujem, tebe ďakujem.“

Skúsiš to? Postavíš tým pevnú hrádzu zlu... Budeš ako Boží bojovník vzdorovať útokom nepriateľa, ktorý nás chce zahltiť starosťami tohto sveta... A zažiješ nesmiernu radosť z vykúpenia. Staň sa vďačnosťou! Lebo Ježiš zomrel a vstal zmŕtvych!

Druhá veľkonočná nedeľa: „Pokoj vám!“

Keby som mal napísať zoznam, čo všetko ma tento týždeň rozladilo, vykoľajilo, znechutilo, vyčerpalo a unavilo, myslím, že husto popísaná A4 by na to nestačila. V tomto smere nebol tento týždeň ničím mimoriadny. A do toho mi ako kontrast zaznieva veľkonočná radosť zo všetkých liturgických textov. Aj Jóbove slová: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?“ (Jób 7, 1). Ako to všetko zladiť?

Nuž nič z toho nezladím sám. Ale viem, že Ježiš žije v mojom srdci a že to všetko nie je moja starosť. Mojou úlohou je zvládať bolesť i radosť, únavu i nadšenie, znechutenie i novú nádej tak, ako prichádzajú. Prinášať to všetko ako obetu v spojení s tým, ktorého miluje moja duša. Veď u Boha má všetko význam, tým, čo ho milujú, „všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28).

To nie sú len utešujúce slová, to je každodenná realita.

Vnútornú rozorvanosť prežívala prvá cirkev, hoci jej začiatky sú v Skutkoch apoštolov opísané takmer idylicky. Prežíval ju apoštol Tomáš, ktorý sa celý týždeň zožieral tým, či ostatní hovoria pravdu alebo videli len prelud. Určite ju vnímal aj apoštol Ján, keď písal svoje listy ľuďom žijúcim vo vtedajšom svete, ktorý bol skazený presne rovnako ako ten náš. A predsa títo všetci žili v nádeji a radosti. Lebo za všetkým videli Ježiša. Živého Ježiša.

Rozumieš? Ide mi o to, aby sme nestratili radosť Veľkej noci. S Ježišom sme sa stali víťazmi a sme povolaní ako víťazi aj žiť. To však neznamená, že sa nám nič nestane. Veď nevieme sa vyhnúť ani takej jednoduchej veci, ako je zmena nálady. Pri všetkom však potrebujeme mať na pamäti – a ešte viac v srdci Ježišove slová: „Pokoj vám!“

Bolí ťa hlava? „Pokoj vám!“

Si unavený? „Pokoj vám!“

Máš problémy v práci či škole? „Pokoj vám!“

Si chorý ty sám alebo niekto blízky? „Pokoj vám!“

Odchádza ti do večnosti blízky človek? „Pokoj vám!“

Nevieš si rady so svojím sklamaním? „Pokoj vám!“

Trápia ťa nenaplnené túžby? „Pokoj vám!“

Zvýšili ti plat? „Pokoj vám!“

Narodilo sa ti dieťa? „Pokoj vám!“

Rozhodol si sa pre zasvätený život? „Pokoj vám!“

Vstupuješ do manželstva? „Pokoj vám!“

Doplň si tu svoje prežívanie a ku každému počúvaj, prijímaj, prežívaj Ježišove slová: „Pokoj vám!“

Tvoj svet sa zmení, ak to skúsiš. Pokoj sa vráti nielen do tvojho srdca, ale aj do sŕdc mnohých okolo teba. Je to totiž nákazlivé...

Tretia veľkonočná nedeľa: Pokánie

Mám pocit, akoby všetci traja hlavní protagonisti dnešných čítaní odpovedali na otázku, ktorú v žalme vyslovujú mnohí: „Kto nám ukáže šťastie?“ (Ž 4, 7). Tento žalm v podstate vyjadruje túžbu každého človeka, teda aj tvoju – poznať cestu k prosperite, k dobru, k plnému životu. Nie k bohatstvu či úspechu, lebo dobre vieme, že tie nie sú zárukou krásneho života.

Ako teda na túto otázku odpovedá Peter, ktorý na Turíce stojí pred obrovským zástupom ľudí? Vysvetľuje, kto bol Ježiš, čo s ním urobili, že vstal z mŕtvych. A ukazuje cestu: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy“ (Sk 3, 19). Dúfam, že si tak v Pôstnom období dôsledne robil a dnes žneš ovocie svojho pokánia.

Ján vo svojom Prvom liste nalieha, aby sme nehrešili. No zároveň hovorí, že zlyhanie na tejto ceste neznamená koniec nádejí. Predstavuje totiž záchrancu – zástancu: Ježiša Krista, ktorý je osloboditeľom z moci hriechu.

Ježiš v evanjeliu prináša pokoj. A dodáva, že v jeho mene sa všetkým národom bude „hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47).

Čiže „kto nám ukáže šťastie“? Zmŕtvychvstalý. A cestou k nemu je pokánie, konané z lásky. Nezostávať v hriechu!!!

Možno si povieš, že po Pôstnom období už máme aj trochu nároku uvoľniť sa, trošku si žiť po svojom. Ak si to aj ty myslíš, tak si nepochopil význam pôstneho času. Tých 40 dní totiž slúži na prehĺbenie života s Ježišom. A vzdať sa toho, čo som za 40 dní dosiahol, je nezmysel. To je to isté, akoby som v lotérii vyhral milión eur. Týždeň sa z nich teším, ale potom ich za pár dní nezmyselne povyhadzujem z okna. Rozumieš? Pôstnym pokáním som v sebe obnovil dar večného života, priateľstva s Bohom. Týždeň som chodil na obrady, sväté omše, prijímal Krista v Eucharistii, no po Veľkej noci som „vypol“ a znova ma ovládol hriech. Všetko som vyhodil z okna. A ešte nadávam, aký nepodarený život žijem. Pričom je nepodarený len a len preto, že som milión vyhodil z okna...

Dúfam, že to nie je tvoj prípad. Že, naopak, prehlbuješ svoj život s Ježišom, že zachovávanie jeho prikázaní je pre teba jasná cesta k šťastiu, dobru, prosperite. Iste, neraz je to cesta náročná, neraz na nej znovu a znovu konáme pokánie, no vieme, že napredujeme. A to je dôvod, prečo v nás veľkonočná radosť z Ježišovho víťazstva môže pretrvávať. Lebo ideme s ním, so živým Pánom.

Nech ťa teda slovo pokánie v tomto Veľkonočnom období nezaskočí. Pokánie je totiž stálou súčasťou života toho, kto miluje Ježiša. Nie pokánie zo strachu, ale pokánie z lásky. 

Štvrtá veľkonočná nedeľa: Jediný Spasiteľ

Dnešné texty sú pre mňa nesmierne oslobodzujúce. Vnímam, že len Ježiš je Spasiteľ, on jediný. A k tomu skvelý spasiteľ – je totiž dobrý. Navyše dobrý pastier. Čo to všetko pre nás znamená?

Skúsim to uviesť na príklade z tohto týždňa. Mali sme raz večer návštevu, po ktorej nám s manželkou ostalo pár úmyslov na modlitbu príhovoru. Hneď potom som ešte pracovne zapol počítač a našiel som tam aj súkromný e-mail s naliehavou prosbou o pomoc a modlitbu. A navyše sme večer s manželkou konštatovali, že nás chytila nejaká viróza. Keď som si to všetko pred spaním sumarizoval, objavil sa mi v srdci verš, ktorým sa končí dnešné prvé čítanie. Sú to slová apoštola Petra: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Tento verš je jeden z prvých, ktoré som sa pred 37 rokmi učil naspamäť. A v ten večer mi priniesol (znova) úľavu a spočinutie v Bohu. Znova som zakúsil, že mojou úlohou je prijímať život tak, ako prichádza, a stáť pri Bohu. Ostatné je jeho starosť.

Nie, to nie je pasivita. To je dôvera. Neznamená to, že sa nebudem liečiť, neznamená to, že sa nebudem naliehavo a vytrvalo modliť. V tomto kontexte mi prichádza na um moja staručká svokra, ktorá už pol roka leží – spoľahnutie sa na Boha znamená aj to, že sa o ňu ochotne staráme, že k nej v noci vstávame, hľadáme cesty, ako je uľahčiť v jej utrpení. No v tom všetkom vieme, že nie my sme záchrancovia (spasitelia). Jediný Záchranca, jediný Uzdravovateľ, jediný Spasiteľ je Ježiš. My len máme podiel na jeho diele. A práve toto vedomie nám umožňuje dôverovať mu v každej situácii, radostnej i bolestnej.

Veríme totiž, že Ježiš nás ako Pastier vedie vždy po správnych chodníkoch. A keďže je navyše dobrý, obrovské množstvo práce vykoná za nás. My nemáme ani predstavu, koľko pokušení, koľko bojov, koľko prekážok, koľko pádov odstráni z našej cesty, len aby sme sa mu nestratili. A to, čo dovolí ako boj, ako skúšku, dokonca aj ako zlyhanie, je len preto, aby sme rástli v láske a dôvere k nemu.

Nech je pre teba táto nedeľa a aj zvyšok života cestou plnou dôvery. Máš dobrého Spasiteľa. Dobrého Záchrancu. Dobrého Uzdravovateľa. Dobrého Pastiera. Tak sa neboj. I keby si išiel tmavou dolinou... Lebo si Božie dieťa! A Boh je skvelý otec. My sme toho svedkami.

Piata veľkonočná nedeľa: Ratolesť

Byť s Kristom. Nielen tak nejako, ale bytostne prepojení. Ako vinič a ratolesť. Všetko, čo mám, čím žijem, celé moje zmýšľanie, hovorenie i konanie plynie z toho, že vo mne žije Ježiš. Taká je pravda o mne. Aj o tebe.

Ako to vyzerá v mojom každodennom živote? Starý človek vo mne nechce prijať túto pravdu. Nahovára mi, že to tak nie je. Veď stačí, keď sa pozriem na svoj život. „Vari si nemyslíš, že Ježiš by robil/hovoril/myslel tak ako ty? Pozri sa, čo všetko ti chodí po rozume. Pozri sa, ako sa vyhýbaš konaniu dobra. Pozri sa, čo všetko pozeráš v televízii, na internete...“ Starý človek je mazaná líška, hneď odhalí, v čom sa nepodobám na Ježiša a vyhodí mi to na oči, aby spochybnil pravdu, ktorú Ježiš v dnešnom evanjeliu tak jasne ohlasuje – on vo mne, ja v ňom.

Nesmiem sa nechať oklamať. Lebo viem, že Ježiš vie, že som slabý, že je vo mne starý človek, ktorý má iné ciele a cestičky. Ide o to, aby som vedel rozlišovať medzi tým, čo chce odo mňa Ježiš, a čo chce odo mňa starý človek. A správne sa rozhodnúť.

Napríklad dnes ráno. Viem, že potrebujem napísať tento text. Zvoní telefón. Dlhý rozhovor s človekom, ktorý sa potrebuje vyrozprávať. Skončíme hovor a chcem písať, keď znovu zvoní telefón. Iný človek, ktorý roky trpí nerozhodnosťou. Potrebuje len opísať svoju situáciu, už viem, že napokon sa rozhodne sám. Ale tiež je to dlhý rozhovor. Hádam už začnem písať. „Pane, čo chceš dnes povedať tým, ktorí to budú čítať?“ Namiesto odpovede zvoní telefón. Dlhý pracovný hovor, riešenie problémov. Kedy už konečne budem môcť písať? No namiesto písania ešte kliknem na najnovšie správy, to je jedna z mojich výrazných slabostí. Konečne však píšem, text sa mi celkom páči, uberá sa smerom, nad ktorým som počas týždňa vôbec neuvažoval, čo vnímam ako Božie usmernenie. A zasa zvoní telefón. Nerozhodný človek mi oznamuje svoje rozhodnutie. A ja si uvedomujem, že v každom tom prerušení konal Boh. Že Ježiš vo mne chcel tých ľudí počúvať, že im chcel byť oporou. Dúfam, že som sa k nemu pripojil svojím pokojom, zmyslom pre humor, odľahčením napätej situácie... Ježiš vo mne.

Byť ratolesťou na viniči je ľahké. Ak nevymýšľam a nešpekulujem. Ak prijímam chvíľu za chvíľou tak, ako prichádzajú, ako dar. Ako dobrodružstvo s Milovaným. Iste, málokedy je to vedomé. Ale viem, že to je nastavenie môjho srdca, ktoré vo mne rokmi vypestoval Ježiš.

A vieš, čo je na tom možno to najlepšie? Že sa nemusím báť, že zlyhám, že čosi nerozoznám, že sa nesprávne rozhodnem. Ježiš má totiž pre mňa vždy pripravené odpustenie, usmernenie, nápravu. Mnohokrát denne využívam (dúfam, že nezneužívam) jeho dobrotu a lásku. On vie všetko využiť na to, aby bol náš vzťah pevnejší.

„Milovaný, ako dobre, že si vo mne a ja v tebe!“

Šiesta veľkonočná nedeľa: Som vyvolený!

Celé dielo vykúpenia je o Božej iniciatíve. Ako to hovoria dnešné texty: „...nie my sme milovali Boha, ale ... on miloval nás“ (1 Jn 4, 10); „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16); „... vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice...“ (Ž 98, 1). A zostúpenie Ducha Svätého na stotníka Kornélia a jeho rodinu je tiež jasným Božím dielom, ktoré Peter okamžite rozpoznal ako Božie vyvolenie.

Vieš, že aj ty si vyvolený? Aj ty si účastníkom spásy, ktorú pripravil, uskutočnil a neustále nám dáva Boh. Si privilegovaný človek. Tak si to, prosím, užívaj!

Mám kamaráta, ktorý ako študent po svojom obrátení veľmi hlboko prežíval, že je Božie dieťa. Jednou z praktických stránok tohto prežívania bolo, že celý rok nenosil so sebou dáždnik. A nikdy nezmokol. Hovorieval totiž: „Už ste videli, aby si kráľovské deti nosili dáždniky?“ Tešil sa z privilégia Božieho dieťaťa...

My sme (možno ešte stále pod vplyvom jansenizmu zo 17. a 18. storočia) v Cirkvi akosi stále zameraní na hriech, na neustále „opravovanie“, napomínanie, moralizovanie... Nie že by to bolo zlé, ale nemá to byť prvoradé. Lebo vieš, čo sa stane z hriechom, keď ho oľutuješ? Boh naň zabudne a chce, aby si sa radoval z nového života, ktorý ti dal. My nemáme byť zameraní na hriech, ale na Boha. Ježiš je centrom nášho života, nie hriech. Hriech je v podstate bezvýznamná epizóda, ktorá sa ľútosťou okamžite stratí a skončí, no Ježiš stále žije. Tak prečo sa toľko venujeme tomu, čo pomíňa a dokonca na to Boh zabúda, no tak málo sa venujeme Tomu, ktorý žije?

Začni to vo svojom živote meniť. Si vyvolený radovať sa, lebo si dosiahol spásu. Iste, musím tú spásu dennodenne žiť, aby som ju nestratil. No ak sa zameriam na Ježiša, na jeho lásku, ak ho poslúcham, ak hriech nemá moc v mojom živote („Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ – Rim 6, 11), tak sa radosť z môjho srdca nevytráca. Áno, plačem s plačúcimi, ale zároveň im prinášam posilu modlitby, potechu láskavých slov, oporu blízkosťou... aby aj oni mohli zakúšať radosť, lebo aj oni sú vyvolení. Boh nechce smrť hriešnika.

Apoštoli boli vyvolení ísť a prinášať trvalé ovocie. Aj ty si rovnako vyvolený. Aj ty prinášaš ovocie. Nemusíš ho vidieť, ale ak žiješ s Ježišom, tak určite okolo teba rastie a dozrieva. Raz ho uvidíš z nebeskej perspektívy. A budeš žasnúť, čo všetko tvoje vyvolenie prinieslo.

Siedma veľkonočná nedeľa: Túžba

Tento text píšem viac pre seba ako pre iných. Som nespokojný. Na slávnosť Nanebovstúpenia Pána v čítaní zo Skutkov apoštolov zaznel prísľub: „Dostanete silu a budete mi svedkami.“ V evanjeliu zas prísľub: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“

Takmer nič z toho v sebe nevidím. Ani okolo seba. Boli to prísľuby len pre apoštolov či prvých kresťanov? Alebo sú to prísľuby pre všetky časy, teda aj pre našu dobu?

Som presvedčený, že sú to prísľuby pre kresťanov všetkých čias. No prečo to dnes nevidno? Prečo sú naše farnosti bez života? Niet svedkov, už vôbec nie svedkov, ktorí hlásajú s mocou, ktorých sprevádzajú znamenia. Iste, niekde sa občas niečo stane, prešumí nejaká informácia o uzdravení, zázraku... Ale prečo sa to nedeje v našej farnosti? Prečo to nevidím vo svojom živote? Vari niet okolo mňa dosť ľudí, ktorí nemilujú Ježiša, ktorí nepoznajú Boha, a práve preto potrebujú, aby im niekto vydával svedectvo o spáse (oslobodení, uzdravení, záchrane) v Ježišovi Kristovi? Hej, v našej farnosti sú takmer všetci kresťania. No máme tu kopu alkoholikov, kopu rozvedených, kopu detí narodených mimo manželstva (a teda aj kopu mladých ľudí, ktorí žijú bez sviatostného manželstva), sú tu rozvadené rodiny, máme znečistené životné prostredie (stačí vyjsť k rieke alebo za záhradu do poľa); a to nehovorím o tom, čo je na prvý pohľad neviditeľné – potraty, antikoncepcia, domáce násilie, závislosti... Čiže je tu množstvo ľudí, ktorí žijú akoby Krista nepoznali, ktorí svojím životom popierajú svoj krst.

Vnímam, že v tejto situácii veľmi potrebujeme to, čo dostala prvá Cirkev – silu na svedectvo, ktoré je sprevádzané znameniami. Potrebujeme svedkov. No chceme nimi byť? Sila a znamenia sú totiž prisľúbené tým, ktorí chcú byť svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania. Načo by bola tým, ktorí chcú byť svedkami len sami sebe?

Druhom liste Timotejovi (3, 5) je veta, ktorá ma zakaždým vyruší, keď mi príde na myseľ: „... budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať.“ Nie je to naša situácia dnes? Vyzeráme ako kresťania, no nemáme silu kresťanov!

Tento text píšem hlavne pre seba, seba obviňujem. A volám o pomoc!

„Zošli, ó, Kriste, Ducha Svätého nám!“

Zoslanie Ducha Svätého: Znamenia

„Boli všetci vedno“ (Sk 2, 1). Modlili sa a čakali. Ježiš im prisľúbil Dar. Mohli sa pokúsiť o ohlasovanie Ježišovho zmŕtvychvstania už predtým, ale k ničomu by to neviedlo. Veľmi dobre to vedeli. Preto boli spolu a čakali. Boli s Máriou, Ježišovou matkou. „A v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší“ (Sk 2, 41).

Túžiš po naplnení Duchom, no vnímaš, že akosi sa nič nedeje? Odstráň prekážky – hriech, individualizmus, vlastné predstavy..., vytvor s niekým spoločenstvo a vedno čakajte. S Máriou. Ako to robíme aj tento rok pri májových pobožnostiach. A buď si istý, že Duch príde a bude pôsobiť. Možno veľkými charizmami, možno „len“ tým, že budeš ochotnejšie umývať riady či dvihneš papier pohodený na chodníku. Duch nám dáva totiž vždy to, čo najviac potrebujeme pre dosiahnutie neba.

Písal som minule, že túžim po takom pôsobení Ducha, aby sa diali znamenia, ktoré mnohým pomôžu uveriť Bohu. A verím, že sa dejú. Verím, že Boh ľuďom dá vidieť, že si kdesi dvihol nejaký odpadok a hodil ho do koša, a dá im pochopiť, že je to dielo Ducha Svätého. Že to robíš z jeho moci a na jeho pokyn. Možno sa nepridá tritisíc duší (a možno pridá ), no nič, čo robíš z vnuknutia Ducha, neostane bez odozvy. Náš (môj) problém je, že chceme vidieť výsledky. No tie nie sú našou starosťou. Našou úlohou je poslúchať Ducha. No ak nedokážem dvihnúť papier na ulici, ako pôjdem uzdraviť chorého?

Nájdi si dnes jedného či dvoch ľudí (doma či medzi ľuďmi, s ktorými si bol na svätej omši) a porozprávajte sa o tom, ako vnímate pôsobenie Ducha vo svojom živote. Vaše vzájomné drobné svedectvá o „dvíhanú odpadkov na ulici“ (daj si do tých úvodzoviek to, k čomu Duch vedie teba – spomínané umývanie riadu, pomoc spolužiakovi, návšteva chorého či opusteného, čítanie Písma, radostný spev...) budú pre vás povzbudením k novému vzývaniu Ducha a k ochotnejšej poslušnosti jeho drobným vnuknutiam. Možno bude také stretnutie začiatkom nečakanej spoločnej cesty, vytvorenia spoločenstva, v ktorom budete „všetci vedno“ neustále napĺňaní Duchom... a zmení sa svet. Určite ten „malý“, v ktorom žijete, ale možno aj ten veľký. Nikdy nevieš, na čo použije Boh tvoju ochotu poslúchať...

Ak máš možnosť, nájdi si na stránke lh.kbs.sk texty posvätného čítania na 15. máj tohto roku. Je tam skvelý úryvok z traktátu svätého Bazila Veľkého o Duchu Svätom.