1. adventná nedeľa: Nové šaty

Ježiš sa vráti. To je istejšia pravda ako tvrdenie, že zajtra svitne nový deň. Lebo ak sa Ježiš vráti dnes, zajtra už nový deň – tak, ako sme to prežívali doteraz, – nebude. 

Ak žijem podľa pravdy, to, čo som teraz napísal a čo vychádza z Písma, by malo mať radikálny dopad na môj život. Ježiš príde. Nevedno kedy. Možno o minútu. Čo bude so mnou? Ako môžem dosiahnuť istotu, že ma nepostaví po svojej ľavici? 

Nuž, apoštol Pavol dáva veľmi jasný „recept“, ako ju dosiahnuť: „Oblečte si Pána Ježiša Krista“ (Rim 13, 14a). Odpoveď je teda jasná, ale ako ju realizovať? Ako si „obliecť Krista“?

Zdá sa však, že Pavol si protirečí. V Liste Galaťanom totiž píše: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (3, 27). 

Áno, pri krste som sa stal druhým Kristom, úplne jemu podobným, čo Pavol vyjadruje obrazom „oblečenia“ si Krista. No keď ma znovu vyzýva obliecť si Krista, spomína predtým činy, ktoré spôsobili či spôsobujú, že som Kristovu podobu stratil – „skutky tmy: hýrenie, opilstvo, smilstvo, necudnosť, sváry, žiarlivosť“ (porov. Rim 13, 12. 13). V Pavlových listoch sa dajú nájsť aj ďalšie “katalógy“ hriechov (pozri napr. Gal 5, 19 – 21). Takže už som kedysi mal Krista „oblečeného“, no pretože som ho stratil spomínanými aj inými hriechmi, musím si ho znovu „obliecť“.

Ako sa oblieka Kristus? Keďže som už pokrstený, tak je len jedna cesta – pokánie. Uznanie svojich previnení, ich vyznanie a ľútosť, prijatie odpustenia (aj vo sviatosti zmierenia) a „oblečenie“ si Krista jeho prijatím. Najprv v modlitbe a potom v Eucharistii. 

Fajn, mám to za sebou, Ježiš sa môže vrátiť.

A ako si overím, že som si skutočne obliekol Krista? Veľmi jednoducho. Je to uvedené v citáte, ktorý som vybral za motto týchto zamyslení na celý nový liturgický rok. Volám, kričím, hovorím: „Ježiš je Pán!“ Nemohol by som to robiť, ak by to vo mne nehovoril Duch Svätý, ak by som si jeho mocou neobliekol Krista. Budem to v týchto dňoch hovoriť ľuďom, s ktorými sa budem stretávať. Aby všetci vedeli, že som si obliekol Krista. Aby túžili byť jeho obrazom.

Ježiš je Pán! Povedz to najprv sám sebe (nahlas) a potom to povedz niekomu blízkemu.

P.S. Koľko problémov (aj v Cirkvi) by sa vyriešilo, keby sme si denne obliekali Krista a ohlasovali: „Ježiš je Pán!“ 

2. adventná nedeľa: Pozemské veci – prekážka i šanca

Keď som si čítal liturgické texty dnešnej nedele, vnímal som, ako ma oslovujú detaily, myšlienky, možno vytrhnuté z kontextu, ale prinášali mi potechu a nádej. Tak sa skúsim s nimi podeliť.

Modlitba dňa obsahuje takúto prosbu: „Bože, nedopusť, aby nám starosti o pozemské veci prekážali ísť v ústrety tvojmu Synovi..." Niektoré starosti môžu byť prekážkou na ceste k večnosti. Aké prekážky vnímam na svojej ceste? Nepripisujem im väčší význam, ako skutočne majú? Mám starosti tiež o nebeské veci?

Prvé čítanie mi hovorí, že ak chcem mier a pokoj na zemi, musím sa usilovať o to, aby každý poznal Boha: „Nik nebude škodiť ani pustošiť..., lebo poznaním Pána bude naplnená zem" (Iz 11, 9). Je to jasný návod na pokoj. Všimni si: Boh nerobí poriadok. Nepoužíva silu ani silácke reči. Boh sa dáva poznať. A poznanie Boha zaisťuje pokoj.

Žalmista volá: „V jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja" (Ž 72, 7). Jeho volanie mi logicky nadväzuje na slová proroka. Kde vládne Boh, kde je Boh poznaný a milovaný, tam je spravodlivosť a pokoj. Všimni si, kto všetko to bude prežívať: bedár, chudobný, úbožiak. Ale tiež kráľ či kráľov syn, ak spravodlivo vládne...

Pavol v Liste Rimanom (15, 4) hovorí o trpezlivosti a úteche z Písma. A hneď v nasledujúcom verši hovorí, že Boh je Bohom trpezlivosti a potechy. Ak teda chcem oboje zakúšať, tak cez poznanie Písma sa dostanem k stretnutiu s Bohom, ktorý mi dá aj útechu aj trpezlivosť.

A Ján Krstiteľ v evanjeliu (Mt 3, 1 – 12) síce nazýva niektorých „hadie plemeno", ale ani im neodopiera krst pokánia. Hovorí však, že krst má prinášať primerané ovocie. A tým sa znovu dostávam k pozemským veciam – ale už nie ako k prekážkam, ktoré mi bránia ísť v ústrety Kristovi, ale ako k príležitostiam, keď môžem konať dobro svojim bratom a sestrám – napríklad odstraňovaním prekážok, ktoré im bránia pohliadnuť hore, k Bohu.

Ako to môžem dokázať? Modlitba po prijímaní obsahuje túto prosbu: „Daj, aby sme sa účasťou na tejto sviatosti naučili správne hodnotiť pozemské veci..." Sviatostný život mi zabezpečuje jasný pohľad a správne rozhodnutia. Bez neho len tápam v tme...

Celé toto moje putovanie po dnešných textoch má však širší rámec. Prorok Izaiáš ho vyjadruje pre nás nepredstaviteľnými obrazmi o spolužití zvierat, ktoré sú v našom svete rozdelené na predátorov a na korisť: vlk a baránok, leopard a kozliatko, lev a teliatko, medvedica a krava. Teším sa na deň, keď tento „pokoj zbraní" bude. Keď príde Ježiš. Keď bude nové nebo a nová zem.

Vieš, že to tak už kedysi bolo? V raji. A znovu bude. Opäť v raji. Lebo Ježiš príde. On je Pán!

3. adventná nedeľa: Aleluja alebo niečo iné?

Cirkev nám ako odpoveď na dnešné prvé čítania z Knihy proroka Izaiáša (35, 1 – 6b. 10) predkladá dve možné odpovede. Jedna je volaním o pomoc: „Príď, Pane, príď a zachráň nás.“ Druhá je radostným jasotom: „Aleluja!“ Sú to dve rôzne reakcie na proroctvo o tom, ako sa bude radovať vyschnutá zem, ako zaplesá a rozkvitne púšť; ako sa otvoria oči slepých a uši hluchých; ako bude skákať chromý a kričať jazyk nemého.

Obe reakcie vyjadrujú to, čo je našej viere blízke. Volanie o pomoc hovorí o tom, že prísľubu radosti („Večná radosť im ovenčí hlavy“) veríme, ale ešte čakáme jeho naplnenie. Veď ak by sme neverili, nemalo by zmysel ani volanie o pomoc. Spev Aleluja zas hovorí, že už to vidíme – vo viere – naplnené a prežívame radosť akoby dopredu, anticipovane. Oba postoje sú správne a myslím, že si ich vyberáme podľa toho, čo práve prežívame. Ak sa stane nejaká tragédia, ako nedávno výbuch v Prešove či streľba v nemocnici v Ostrave, tak je nám zrejme bližšie volanie o pomoc. Ak zas prežijeme niečo radostné, bližšie je nám volanie Aleluja.

Keďže som však za 50 rokov obnovenej liturgie ešte nikdy nezažil, žeby si kantor vybral možnosť spievať Aleluja (skutočne nikdy nemáme nijaký dôvod na radosť?), tak sa jej venujem aspoň v tomto texte, lebo nepredpokladám, že to niekedy zažijem.

Volanie Aleluja ako responzóriový verš dnes môže pretkávať slová 146. žalmu, ktorý patrí medzi tzv. alelujové žalmy, tie, ktoré sa začínajú alebo končia zvolaním Aleluja. Sú oslavou Boha, ktorý „koná veci zázračné“ (porov. Ž 98, 1). Pozorne dnes počúvaj a vyber si verš, ktorý sa ťa priamo týka. Možno tento: „Hladujúcim dáva chlieb.“ Alebo: „Pán dvíha skľúčených.“ Či toto: Pán „ujíma sa vdovy a siroty“. Či Ježišove slová Jánovým učeníkom: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11, 5).

Nech je to čokoľvek, skús dnes volať a spievať Aleluja. Ako radostnú odpoveď na to, ako sa Boh o teba stará. Zakúsiš pritom, ako sa ti „posilnia zoslabnuté ramená, upevnia chvejúce sa kolená, ako sa vzchopíš a prestaneš sa báť“ (porov. Iz 35, 3 – 4). Lebo Pán prichádza!

Ozaj, kto je tvoj pán? Môj Pán je Ježiš. Teším sa, že prichádza. 

4. adventná nedeľa: Dar pre Ježiša

Môj milovaný syn / Moja milovaná dcéra.

Hoci na Vianoce sa píšu listy Ježiškovi, ja, jeho Otec, som sa rozhodol na tieto Vianoce napísať list Tebe. Môj Syn totiž potrebuje od Teba darček. Vlastne dar. On sám oň už nechce nikoho prosiť, lebo zažil mnoho sklamaní a má z toho zlomené, ubolené srdce. 

Ale začnem želaním: Želám Ti, nech sú tohtoročné Vianoce pre Teba úplne iné, ako všetky doterajšie. A vieš, keď ja niečo želám, tak to aj chcem, A čo chcem, to sa aj stane. Už sa teším, aký budeš užasnutý zo všetkého, čím Ťa zahrniem! Budem šťastný, keď objavíš všetky moje darčeky!

Aký dar teda chcem pre svojho Syna? Teba. 

Môj Syn je utrápený, že za toľkých trpel a zomrel, no nemá kde hlavu skloniť. Aj mnohí z tých, ktorí ho často prijímajú v Eucharistii, sa ponáhľajú a len čo vyjdú z kostola, už ich pohltia povinnosti, práca, deti, právo na oddych, dovolenka, politika, televízia... A Ježiš je na vedľajšej koľaji. No on tak túži oddýchnuť si v srdciach svojich milovaných... Nájsť v nich miesto, kde nebude neustále atakovaný hriechom, kde bude môcť bezpečne odpočívať s vedomím, že je milovaný celým srdcom, celou mysľou, zo všetkých síl.

Chceš dať môjmu Synovi takýto darček? Nenútim Ťa k tomu. Ponúkam Ti možnosť obdarovať Boha. Ako to môžeš urobiť? Tu je návod:

    1. Nezotrvávaj v hriechu. Ak sa Ti stane, že niečo vyvedieš (myšlienkami, slovami, skutkami, zanedbaním dobrého), hneď sa postav predo mňa. Vyznaj svoje previnenie, oľutuj ho (z lásky ku mne), rozhodni sa nebudúce lepšie bojovať s pokušením, popros o jeho odpustenie („pre Krv Kristovu“) a popros Ducha Svätého, aby Ťa opäť naplnil. Ak je potrebné, utekaj na spoveď. Utekaj, neotáľaj.

    2. Keď už máš čisté srdce, povedz Ježišovi: „Milovaný Ježiš, dávam Ti celé svoje srdce, aby si v ňom mohol bývať, odpočívať, vládnuť. Som ti k dispozícii, túžim, aby si vo mne vždy našiel príbytok, kde nie si ohrozovaný hriechom.“

    3. Urob si nejakú vonkajšiu pripomienku tejto modlitby. Napríklad teraz cez sviatky postav do centra svojej obývačky jasličky, betlehem, aby Ti pripomínali, že Ježiš býva v Tebe. (Čo tak postaviť ich priamo pred televízor? Možno ho potom celé sviatky ani nezapneš. Alebo všetko, čo budeš sledovať, budeš sledovať s mojím Synom.)

    4. Povedz niekomu o tejto túžbe môjho Syna dostať takýto darček. Aby bolo viac sŕdc, viac príbytkov, kde môže môj (aj Tvoj) milovaný Ježiš pokojne odpočívať, kde nie je ohrozovaný zlom.

Ďakujem Ti, milovaný/milovaná, že miluješ môjho Ježiša. Ak bude mať môj Syn príbytok v Tebe, sľubujem Ti, že ja budem mať pre Teba príbytok u nás doma, v nebi.

Veľmi Ťa milujem!

Tvoj Otec

PS. Viem, že takýto dar Ježišovi sám nedokážeš dať. Preto Ti už teraz, keď toto čítaš, dávam svojho Ducha Svätého. S ním to dokážeš. A ďakujem!

Prvá nedeľa po Narodení Pána: Všetko s Ježišom!

Všimni si v dnešných textoch, ako v našom živote všetko so všetkým súvisí! Len jeden príklad: „Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov; bude sa ich zdržiavať a bude vyslyšaná jeho každodenná modlitba" (Sir 3, 4). Nevieš sa z nejakého hriechu vymotať? Pozri sa na svoj vzťah so svojím otcom. Nie na to, aký tvoj otec je, ale aký je tvoj vzťah k nemu. Ostávajú tvoje modlitby bez odozvy? Opäť to isté: pozri sa na to, aký máš vzťah k otcovi. A pokús sa zmeniť svoj postoj k nemu (a to aj v prípade, ak je už mŕtvy). Z tvojho života sa stratí množstvo hriechov, tvoje modlitby dostanú silu.

Svätý Pavol to vyjadruje ešte jasnejšie: „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša" (Kol 3, 17). Rozumieš? Neplatí, že toto je čas pre Boha a toto je čas pre mňa. Či som v kostole alebo v práci, na ceste alebo v posteli, či sa modlím alebo pozerám televízny program, vždy a všade má byť moje hovorenie i konanie „v mene Pána Ježiša".

Praktickou ilustráciou tejto pravdy je svätý Jozef v dnešnom evanjeliu. Hovoril s anjelom. No neostal v siedmom nebi, užasnutý z toho, akej milosti sa mu dostalo. Nešiel a nehovoril všetkým susedom o slávnom zjavení. Nie, vstal a konal. Ušiel do Egypta, vrátil sa z Egypta. Usadil sa v Nazarete, „aby sa splnilo, čo predpovedali proroci" (Mt 2, 23).

Máme len jeden život. A ten nemáme rozdeľovať na „duchovný" a „ten ostatný". Nie. Vždy a všade myslím, hovorím a konám v mene Pána Ježiša. To však môžem len vtedy, ak ho mám v sebe. Skutočne v sebe. Ak vo mne prebýva Boh. (Pamätáš si, aký dar chcel nebeský Otec pre svojho Syna od teba pred týždňom?)

Ak si myslíš, že tebe to nie je možné, tak sa vráť k svojmu krstu a pripomeň si, čo sa vtedy stalo. (Pozri si to v Katechizme Katolíckej cirkvi, body 1262 – 1274. Ak nemáš čas, tak zhrnutie v bode 1279.) Máš všetko, čo pre život kresťana potrebuješ. Ale musíš sa tomu venovať. Ak necháš pole zarásť burinou, nebudeš mať úrodu. Ak Boha v sebe zahádžeš nezáujmom, ľahostajnosťou, hriechom, nebude ho v tebe vidno a celé tvoje kresťanstvo bude jedným veľkým trápením. Lebo byť kresťanom vlastnými silami je nemožné!!!

Prebýva v tebe Boh. Takže máš schopnosť žiť v mene Pána Ježiša. A ako ho žiť? Všimni si pozornejšie dnešný úryvok z Pavlovho Listu Kolosanom. Je to podrobný návod na kvalitný život v spoločnosti i rodine. Uskutočňuj ho, riaď sa ním a budeš sa „radovať zo svojich detí" (Sir 3, 6).

P.S.: Pavol nás vyzýva: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva" (Kol 3, 16). Čo tento týždeň urobíš, aby to tak bolo? Napríklad každý deň pol hodiny čítať Sväté písmo. Možno ti bude motiváciou, že pri čítaní Písma môžeš za obvyklých podmienok získať plnomocné odpustky... Že nemáš čas? Tak to povedz Bohu a on ti povie, kde ho nájsť.

Ešte jedno P.S.: Ak chceš žiť vo svätej rodine, tak si dnes spolu sadnite, prečítajte si text z Listu Kolosanom (3, 12 – 21) a povedzte si, čo kto z toho urobí, aby vaša rodina bola svätejšia.

Druhá nedeľa po Narodení Pána: Božia interpretácia

Po pomerne jasných a ľahko pochopiteľných textoch doterajších dní Vianočného obdobia prichádza pred slávnosťou Zjavenia Pána niečo ako zhrnutie významu všetkého toho, čo sa udialo. Zvestovanie, vtelenie, narodenie, anjeli, pastieri, obriezka... to všetko sú udalosti, ktoré si vieme nejako predstaviť, ktoré sú nášmu zmýšľaniu viac či menej blízke. No hrozí nebezpečenstvo, že môžeme ostať len na povrchu – počalo sa a narodilo sa dieťa, zrejme výnimočné, ale predsa len dieťa. Dostalo meno Ježiš. A čo?

Texty tejto nedele nám dávajú Boží pohľad na všetky tie ľudské, hoci zároveň tiež nadprirodzené udalosti. Akúsi Božiu, božskú interpretáciu, aby sme videli viac ako to, čo dokážu vidieť naše oči.

Autor Knihy múdrosti hovorí, že samotná Múdrosť zostúpila na zem. A nielen to – prebýva vo svojom vyvolenom ľude. V nás. V tebe i vo mne.

Evanjelista Ján hovorí o večnom Slove, ktoré prišlo na zem. A „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi" (Jn 1, 12). Nám. Tebe i mne.

Apoštol Pavol v oslavnom hymne zvelebuje Boha Otca za všetko požehnanie, ktoré dal ľuďom. Nám. Tebe i mne. A pridáva dôležitú modlitbu o schopnosť chápať to, čo sa udialo a deje (pozri Ef 1, 17 – 18).

Po prečítaní či vypočutí týchto textov mi srdce napĺňa dôvera. Boh sa o mňa od večnosti stará a celé dielo, ktoré sme v týchto dňoch oslavovali vo viditeľných znakoch, má dosah – a skvelý dosah – na môj večný život. Táto myšlienka mi dnes dodáva pokoj. Lebo keď som si ráno prečítal správu o útoku Američanov na iránskeho generála, premkla ma hrôza z toho, čo sa deje a čo sa môže stať. Naplnilo ma volanie o Božie milosrdenstvo. A čítania nedeľnej liturgie mi potom vrátili pokoj. Sme, som v Božích rukách, v rukách milujúceho Otca. Božia Múdrosť je s nami, v nás. Nikdy nás neopustí...

Skúsme v tomto poslednom týždni Vianočného obdobia prežívať práve toto. Boh nás nikdy neopustí. Nech sa deje čokoľvek, s odvahou v srdci hlásajme sebe i iným: „Ježiš je Pán!"

PS. Dnešné čítania sú nesmierne dôležité pre to, aby sme neostali v našich ľudských interpretáciách. Ak by sme nemali tie Božie interpretácie, tak celé Vianoce by aj pre nás kresťanov boli len jedným divadlom, prázdnym sviatkom bez nejakého hlbšieho významu. Stojí za to si dnešné texty znovu a znovu čítať a vnímať, že v nich je Boh. Živý Boh. Skutočný Boh. Pravý Boh. Otec.

Krst Krista Pána: Sluha!

Dnešný sviatok nám ponúka tému, ktorú nemáme veľmi radi, respektíve nevieme si s ňou rady. Ježiš ako Služobník. Vidí sa nám to na Božieho Syna dehonestujúce. Oveľa viac sa nám páčia tituly Pán, Kráľ, Vykupiteľ či Spasiteľ... Ale Služobník?

Veru tak, Služobník. Spomeň si na Ježiša, ako sa dotýka malomocného. Predstav si, ako hľadí s láskou na ľudí, ktorí k nemu prichádzajú. Pozri sa, ako objíma a požehnáva deti. Iste vieš, čo povedal cudzoložnej žene či Samaritánke pri studni. Prečítaj si jeho podobenstvá milosrdenstva v Lukášovom evanjeliu. Áno, tu všade je Ježiš sluhom. Slúži uboleným, opusteným, chorým, trpiacim ľuďom okolo seba – dokonca kriesi mŕtvych! – a prináša im radostnú zvesť o milujúcom Otcovi. Bez Ježiša – Sluhu by sme sotva mohli spoznať milosrdného Otca.

Dnešný sviatok je teda dňom vďačnosti Ježišovi, ktorý „si vzal prirodzenosť sluhu... stal sa poslušným až na smrť" (Flp 2, 7. 8). Nemusel. Mohol byť kráľom a len rozkazovať – taký obraz panovníka máme totiž zafixovaný vo svojich predstavách. A Ježiš skutočne je Kráľ – ale Kráľ, ktorý slúži. Apoštol Peter to vyjadril takto: „A on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom" (Sk 10, 38). „Dobre robí všetko..." (Mk 7, 37).

Rozumieš? Boží Syn na tejto zemi drel. Slúžil. Bol úplne pre ľudí. Zjavil nám tým Otca, ktorý sa o nás ustavične stará. Ani na chvíľu nás nenechá bez svojej pomoci, bez svojej lásky.

A načo to robil? Aby sme boli ako on. Ukázal nám, že vládnuť znamená slúžiť. Nie vyhlasovať: „Spravíme poriadok!", ale hľadať cestu lásku, citlivého dotyku, milého pohľadu...

Toľko nám treba na sebe zmeniť... Tento deň, posledný deň Vianočného obdobia, je veľmi vhodný na to, aby sme si sadli k Ježišovi a porovnali sa s ním. Napríklad cez slová proroka Izaiáša v Prvej piesni o Pánovom služobníkovi: „Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, bude uplatňovať právo" (Iz 42, 2 – 3).

Som Pánov služobník? Alebo sa správam ako nehodný kráľ, pyšne a naduto? Chcem robiť poriadky, alebo chcem privádzať ľudí k Ježišovi? Dokážem mať milé slovo pre toho, kto je na dne a nik mu neprejavuje lásku? Možno bratovi či synovi, ktorý ti práve povedal, že sa rozvádza. Možno šéfovi, ktorý ťa práve vyhodil zo zamestnania. Možno žiakovi, ktorému si práve dal päťku. Možno mame, ktorá ti práve dala zaucho a nepustila na diskotéku. Možno dcére, ktorá prišla domov o tretej nad ránom, podpitá či nadrogovaná...

Koľko je bolesti v tomto našom svete, ktorá potrebuje, aby sa jej Ježiš – Sluha dotkol. Má však na to len tvoje ruky. Len tvojimi ústami môže povedať milé slovo. Len tvojimi nohami môže prísť tam, kde chce slúžiť.

Ježiš bol pokrstený, aby slúžil. Načo si bol pokrstený ty?

2. nedeľa v Cezročnom období: Vydávam svedectvo

„Vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn" (Jn 1, 34). Ján presne vedel, načo žije – mal vydať svedectvo, keď spozná, kto je mesiáš. A keď uvidel Ježiša, nezaváhal. Vyznal: „Toto je Boží Syn."

Je zvláštne, že ako málo ľudí na toto Jánovo svedectvo zareagovalo. Podľa evanjelií vlastne len Ondrej a Ján. Bolo Jánovo svedectvo také slabé? Alebo „hluchota" ľudí okolo neho taká veľká, že síce počuli, ale nie srdcom?

Každý pokrstený, každý, kto sa stretol s Ježišom a podriadil mu svoj život, žije nato, aby o tom vydal svedectvo. Možno ho vydávame už roky, no odozva je biedna, takmer žiadna. Znamená to, že naše svedectvo je také slabé? Alebo že je taká veľká „hluchota" ľudí okolo nás?

Asi platí oboje. Ale nech nás to neodradí. Naša úloha sa nemení bez ohľadu na to, aké sú výsledky. Teším sa na večnosť, keď raz uvidím ľudí, ktorí mi povedia: „Tvoj úsmev, tvoje potešujúce slová, tvoj plač, tvoje volanie... mi pomohli stretnúť Ježiša a uveriť mu." A to isté budem môcť povedať mnohým z tých, ktorí sa nejako dotkli môjho života.

Čo mám urobiť, aby som to vo večnosti – a s niektorými ľuďmi už tu na zemi – mohol zažiť? Odpoveď som našiel v prvej vete Pavlovho Prvého listu Korinťanom. Ak si dnes pri svätej omši pozorne počúval, Pavol v tej jednej vete štyri razy spomína Ježiša Krista, Pána. Celý Pavlov život sa točil okolo Ježiša. Keď si čítam jeho listy, vnímam, ako je Kristus pre neho všetkým: „Vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20).

Možno si povieš: „Hej, veď bol apoštol, nemal iné na práci." Ale nie je to tak. Pavol bol výrobca stanov a tvrdo pracoval vlastnými rukami, aby nebol nikomu na ťarchu (pozri napríklad Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 2 Sol 3, 8). Vedel, čo znamená zarábať si na živobytie. Ale to neznamenalo, že Ježiš bol pre neho dôležitý len vtedy, keď ho priamo ohlasoval. Ježiš totiž bol jeho životom.

Takže ak si myslíš, že tvoje svedectvo je slabé, skontroluj svoj vzťah s Ježišom. Je pre teba prvý vždy a vo všetkom? Ak nie, to sa dá pomerne ľahko napraviť. Pokánie ako prvý krok, potom každodenné úsilie všetko robiť s Ježišom, hovoriť všetko s Ježišom, svoje myšlienky vždy konzultovať s Ježišom...

Ak je však problémom „hluchota" ľudí okolo nás, tak môžeme „zvýšiť hlas" – napríklad tým, že začneme robiť zázraky. Nepozdáva sa ti to? Ježiš povedal: „Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi" (Jn 4, 12 – 13). Pavol zas ukazuje cestu duchovných darov – prečítaj si 14. kapitolu Prvého listu Korinťanom, kde hovorí, že máme dychtiť po duchovných daroch (v. 1). A modli sa za ľudí okolo seba (pozri Kol 4, 3), aby ich Boh uzdravil z duchovnej hluchoty.

Čaká nás veľa práce. Na každý deň. „Toto je Boží Syn." Som Ježišovým svedkom.

3. nedeľa v Cezročnom období:  Zabulon a Neftali

Dve veci by som chcel z dnešných čítaní vyzdvihnúť. Prvou je záujem o odstrčených, zaznávaných, druhou je zmena zmýšľania.

Vieš, kde sú krajiny Zabulon a Neftali? Pre Židov to bolo okrajové územie, pohraničie, kde žilo mnoho pohanov, možno viac ako Židov. Kdesi na konci sveta. Prečo o tom hovorím? Lebo tam išiel Ježiš. Tam bol napríklad Kafarnaum. Teraz už iste vieš, kde sú spomínané krajiny. 

Načo tam však Ježiš išiel, do takého zapadákova? Kvôli ľuďom. Tam niekde žil jeho budúci apoštol Peter. Tam bol stotník, ktorý im postavil synagógu. Boli tam ľudia, ktorí potrebovali počuť radostnú zvesť.

Dnes ťa chcem vyzvať, aby si sa na také miesto presťahoval. Nie, nemusíš sa baliť (som si istý, že ani Ježiš sa nebalil, veď nič nemal). Chcem, aby si sa k ľuďom, ktorí sú ďaleko od Ježiša, presťahoval svojím srdcom. Možno sú celkom blízko, v dome, v ktorom bývaš. Možno sú to tvoji susedia z jednej či druhej strany. Kolega v robote, spolužiak v škole. Hneď teraz si urob zoznam troch takých ľudí. Máš ho? Tak sa hneď teraz pomodli, aby k nim prišiel Ježiš: „Milovaný Ježiš, túžim, aby ťa títo traja ľudia (povedz ich mená) spoznali, aby zakúsili tvoju lásku a prijali ťa ako svojho Pána a Spasiteľa. Ďakujem, že máš o nich záujem. Prosím, splň túto moju prosbu.“ A daj sa k Ježišovi k dispozícii, lebo možno sa k tým ľuďom dostane len tak, že im ho vo svojom srdci a svojím slovom či konaním donesieš ty.

A potom si nechaj svoje srdce v tých končinách, pri ľuďoch, za ktorých si sa pomodlil a dúfam, že ešte často pomodlíš. Kiež by im zažiarilo svetlo!

A druhá vec je zmena zmýšľania. Ježiš k nej dnes vyzýva slovami: „Robte pokánie!“ Nám sa s touto výzvou často spája pôst či spoveď, možno vážna tvár. No tieto slová znamenajú vo svojej podstate niečo iné – zmeňte zmýšľanie! Je ľahké raz za čas sa vyspovedať. Ako často však ľudia konštatujú, že celý život sa spovedajú z tých istých hriechov. Ale pokúsili sa niekedy zmeniť zmýšľanie? Teda nie bojovať proti konkrétnemu hriechu, ale zmeniť svoj postoj voči Bohu. Postaviť Boha do centra svojho zmýšľania, nenechať ho niekde na okraji (v zapadákove), kde Boh ma akože zaujíma ráno a večer a v nedeľu a na veľké sviatky. 

Buď si istý, že keď postavíš Boha do centra svojho života, tvoje hriechy, z ktorých sa spovedáš celé roky, sa možno veľmi rýchlo stratia. A nahradia ich nové, o ktorých si predtým ani nepočul. Uvediem príklad. „Nemodlil som sa ráno a večer.“ Tento hriech zmizne. Namiesto neho sa objaví: „Ráno som sa vôbec neobrátil k Bohu a dal som mu najavo, že chcem ten deň prežiť bez neho. Večer som s Bohom vôbec nehovoril, lebo som si myslel, že som ten deň prežil dobre vlastným úsilím. Na miesto Boha som postavil seba.“ Vnímaš ten rozdiel? Prvé hovorí o porušení nejakého nepísaného pravidla, druhé o zanedbaní lásky a pýche spoliehania sa na seba... Keď sa budeš najbližšie pripravovať na spoveď, skús svoje hriechy vyjadriť vzťahovo a uvidíš, ako to tebou zatrasie a zmení ťa.

Takže dve veci – záujem o ľudí, o ich večný život, a zmena zmýšľania. Neboj sa, Boh je mocný a uskutoční dobré dielo, ktoré v tebe začal (pozri Flp 1, 6). 

4. nedeľa v Cezročnom období:  Svetlo Kristovo

Vieš, prečo sa dnes posväcujú sviece? Lebo Kristus je svetlo sveta. Vždy, keď si doma zapaľuješ sviecu (akúkoľvek, nielen posvätenú), mal by si si pripomenúť, že Kristus je aj tvojím svetlom.

O čom je však dnešný sviatok? Je výzvou otvoriť srdce Pánovi, ktorý prichádza. „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy" (Ž 24, 7. 9). To nie je len žalmistovo nejaké zbožné želanie, to je výzva radikálne zmeniť život. Nie nadarmo sa práve preto dnes slávi Deň zasväteného života. Lebo zasvätení – rehoľníci či členovia sekulárnych inštitútov – sú tí, ktorí sú nám príkladom v otvorení srdca a života Ježišovi. Áno, ich zasvätenie je osobitným povolaním. To však neznamená, že zasvätenie nás ostatných, ktorí žijeme v manželstve či sme diecéznymi kňazmi, alebo prežívame povolanie ostať slobodnými vo svete v inej službe Kristovi, že teda naše zasvätenie je menšie a nemôže byť rovnako radikálne.

Zasvätení si dnes obnovujú svoje sľuby. Aj my, čo nie sme zasvätení sľubmi, dnes môžeme obnoviť svoje rozhodnutie vždy a za každých okolností patriť Ježišovi, žiť podľa Božej vôle. Môžeme na to použiť modlitbu pápeža Františka, ktorú uviedol vo svojej encyklike Evangelii gaudium (č. 3):

„Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia."

Prijmi Kristovo svetlo do svojho života, teš sa z neho ako Simeon, ktorý sa dočkal toho, že uvidel prisľúbenú spásu. A hovor o ňom každému ako prorokyňa Anna. Vtedy nepostavíš svetlo pod mericu, ale na svietnik…

Možno máš ťažký život. Možno sa ti ťažko pozerá na zlo okolo teba, ba aj v tebe. No unesieš všetko, všetko zvládneš, ak budeš mať srdce upriamené na Krista, na Svetlo sveta.

Napokon osobná spomienka. Bol som viackrát na zážitkových duchovných cvičeniach, kde sme tento sviatok prežívali so všetkým, čo v ňom môže byť – teda aj s procesiou so zapálenými sviecami. Ako úzkostlivo sme si chránili plamienok sviece, keď zafúkal vietor. Kiež by sme rovnako úzkostlivo v sebe chránili aj Kristovo svetlo. Napríklad tým, že budeme na ohník prikladať – čítaním Písma. Alebo tým, že nebudeme zotrvávať v hriechu – prostriedkami na to sú dokonalá ľútosť, sviatosť zmierenia, modlitba, almužna…

Už vieš, o čom je dnešný sviatok? Nie o posvätenej svieci, ale o Kristovom svetle, ktoré táto svieca pripomína. A ktoré je v tvojom srdci. Dúfam.

5. nedeľa v Cezročnom období:  Chcem byť svetlom

Je potešujúce a napĺňa ma radosťou, keď počujem Ježiša, ako o sebe hovorí: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Ale zmocňuje sa ma strach a obavy, keď z úst toho istého Ježiša počujem: „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 14). Ja? To myslíš vážne, Ježišu? Ako už ja môžem byť svetlo sveta?

Pochopiteľne, je nemožné byť svetlom sám od seba, z vlastného rozhodnutia. No Ježiš v dnešnom evanjeliu pokračuje: „Mesto postavené na návrší.... Lampu [rozžnú a postavia] na svietnik...“ (v. 14 a 15). Mesto musel ktosi na to návršie postaviť. Lampu musel niekto rozžať a postaviť na svietnik. Ak mám byť svetlom, tak len vtedy, ak ma niekto svetlom urobil. A tým niekým je Ježiš. On ma povolal, on ma v krste urobil novým človekom, on ma vo sviatostiach premieňa na seba, on vo mne chce byť svetlom. To on ma rozžína a stavia na svietnik!

Je to nádherná zmena perspektívy. Strach a obavy sa strácajú, lebo nie som povolaný byť svetlom vlastnými silami (ani by som to nedokázal), ale Ježiš chce žiť vo mne a byť svetlom. Cezo mňa. Ak sa mu pre tento cieľ dám k dispozícii, tak sa naplní to, čo hovorí ďalej: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (v. 16). Keď cezo mňa a zo mňa žiari Ježiš, ľudia uvidia moje dobré skutky a budú oslavovať nebeského Otca! Skvelé!

Všimni si však ešte jednu vec. Nie si len prostým nástrojom v Božích rukách. Ježiš hovorí, že svietiť má tvoje svetlo, že ľudia majú vidieť tvoje skutky. Vnímaš, ako ťa Boh berie za svojho partnera, za svojho spolupracovníka? K jeho svetlu máš pripojiť svoje svetlo, k jeho skutkom máš pridať tie svoje. Áno, platia slová apoštola Pavla: „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Ef 2, 10). Všetko dobro, ktoré konáme, nám Boh pripravil. Boh ho však neurobí bez nás. Očakáva náš vklad, našu iniciatívu. Koľko dobra ostáva nevykonaného, lebo kresťania vysedávajú pred televízorom, v krčmách, lietajú po obchodoch, keď sú akcie... Na sledovaní televíznych programov, na pivku v krčme, na nakupovaní nemusí byť nič zlé, ale aj to musím robiť ako dobrý skutok, ktorý mi pripravil Boh!

Preto otvárajme svoj život Ježišovmu svetlu, vlastne samotnému Ježišovi, ktorý je svetlo, aby sme sa naučili rozlišovať dobro a zlo. Ak chceme konkrétne pokyny, počúvajme proroka Izaiáša (Iz 58, 7 – 10 ) aj s prísľubmi, ktoré Boh dáva tým, čo budú kráčať v jeho svetle. Mňa najviac oslovila tá posledná úloha – „ak nasýtiš dušu ubitú“. 

A vieš, ako to najľahšie zvládneš? Ak nebudeš chcieť vedieť „nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2, 2). Ak budeš mať ťah na jediný cieľ – Ježiš Kristus. Ukrižovaný. Ktorý vstal z mŕtvych. On žije! Ježiš je Pán!

5. nedeľa v Cezročnom období: Chcem byť svetlom!

Je potešujúce a napĺňa ma radosťou, keď počujem Ježiša, ako o sebe hovorí: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Ale zmocňuje sa ma strach a obavy, keď z úst toho istého Ježiša počujem: „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5,14). Ja? To myslíš vážne, Ježišu? Ako už ja môžem byť svetlo sveta?

Pochopiteľne, je nemožné byť svetlom sám od seba, z vlastného rozhodnutia. No Ježiš v dnešnom evanjeliu pokračuje: „Mesto postavené na návrší.... Lampu [rozžnú a postavia] na svietnik...“ (v. 14 a 15). Mesto musel ktosi na to návršie postaviť. Lampu musel niekto rozžať a postaviť na svietnik. Ak mám byť svetlom, tak len vtedy, ak ma niekto svetlom urobil. A tým niekým je Ježiš. On ma povolal, on ma v krste urobil novým človekom, on ma vo sviatostiach premieňa na seba, on vo mne chce byť svetlom. To on ma rozžína a stavia na svietnik!

Je to nádherná zmena perspektívy. Strach a obavy sa strácajú, lebo nie som povolaný byť svetlom vlastnými silami (ani by som to nedokázal), ale Ježiš chce žiť vo mne a byť svetlom. Cezo mňa. Ak sa mu pre tento cieľ dám k dispozícii, tak sa naplní to, čo hovorí ďalej: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (v. 16). Keď cezo mňa a zo mňa žiari Ježiš, ľudia uvidia moje dobré skutky a budú oslavovať nebeského Otca! Skvelé!

Všimni si však ešte jednu vec. Nie si len prostým nástrojom v Božích rukách. Ježiš hovorí, že svietiť má tvoje svetlo, že ľudia majú vidieť tvoje skutky. Vnímaš, ako ťa Boh berie za svojho partnera, za svojho spolupracovníka? K jeho svetlu máš pripojiť svoje svetlo, k jeho skutkom máš pridať tie svoje. Áno, platia slová apoštola Pavla: „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Ef 2,10). Všetko dobro, ktoré konáme, nám Boh pripravil. Boh ho však neurobí bez nás. Očakáva náš vklad, našu iniciatívu. Koľko dobra ostáva nevykonaného, lebo kresťania vysedávajú pred televízorom, v krčmách, lietajú po obchodoch, keď sú akcie... Na sledovaní televíznych programov, na pivku v krčme, na nakupovaní nemusí byť nič zlé, ale aj to musím robiť ako dobrý skutok, ktorý mi pripravil Boh!

Preto otvárajme svoj život Ježišovmu svetlu, vlastne samotnému Ježišovi, ktorý je svetlo, aby sme sa naučili rozlišovať dobro a zlo. Ak chceme konkrétne pokyny, počúvajme proroka Izaiáša (Iz 58, 7 – 10 ) aj s prísľubmi, ktoré Boh dáva tým, čo budú kráčať v jeho svetle. Mňa najviac oslovila tá posledná úloha – „ak nasýtiš dušu ubitú“. 

A vieš, ako to najľahšie zvládneš? Ak nebudeš chcieť vedieť „nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2, 2). Ak budeš mať ťah na jediný cieľ – Ježiš Kristus. Ukrižovaný. Ktorý vstal z mŕtvych. On žije! Ježiš je Pán!

6. nedeľa v Cezročnom období: Jasná reč

Ježiš bol umučený, ale vstal z mŕtvych. Dokázal, že má moc. Dokázal, že je schopný splniť každý prísľub, ktorý vyslovil, kým chodil po tejto zemi. Dokázal, že niet silnejšej bytosti ako on. Pre mňa to znamená, že len jemu má zmysel slúžiť, len pre neho žiť. Chcem byť s ním, lebo on je Pán. Iného niet.

Toto mi prišlo na um po prečítaní dnešného evanjelia, najmä jeho posledných dvoch viet: „Ale vaša reč nech je ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého" (Mt 5, 37).

Boríme sa v našich cirkevných kruhoch so všeličím. Potraty, registrované partnerstvá, Istanbulský dohovor, rozvody (tie už asi vôbec neriešime, tak sme si na ne zvykli)... Ale to všetko sú len zástupné problémy, ktoré nás odvracajú od toho, čo je podstatné – že Ježiš bol umučený, zomrel a vstal z mŕtvych. Ak toto nehlásame a nežijeme, potom sa pochopiteľne vrháme na riešenie podružných problémov (to neznamená, že nie sú dôležité), ktoré by možno vôbec nevznikli alebo by boli oveľa menej významné, keby bol Ježiš vždy a všade pre nás, čo sme pokrstení, Pánom.

Ohlásil si už niekomu umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista? Môžeš (nahlas) povedať: „Ježiš je Pán!"?

Pros dnes o Božie milosrdenstvo – pre seba, pre tvojich blízkych, pre tých, s ktorými si sa ešte nezmieril. Pros, aby ste našli cestu k Ježišovi tak, aby ste mohli kdekoľvek a kedykoľvek s čistým srdcom vyhlásiť: „Ježiš je Pán!"

Svätý Serafim zo Sarova takto pozdravoval každého, kto k nemu prišiel: „Radosť moja! Kristus vstal z mŕtvych!"

Stačí. Áno – áno, nie – nie.

7. nedeľa v Cezročnom období: Cesta dokonalosti

Pri hľadaní nejakých informácií na internete na mňa „vyskočila" ponuka urobiť si IQ test. Pretože takéto testy mám rád, tak som sa nechal (veľmi rýchlo a ľahko) „prehovoriť" a za pár minút som bol na konci 30 otázok. Tam ma čakala ponuka vyhodnotenia testu a zaslania certifikátu o IQ s tým, že musím niekde poslať nejakú SMS. Vtedy som sa zháčil. „Naozaj potrebujem takéto potvrdenie svojej ‚dokonalosti‘?" Po chvíli váhania a po spojení svojich myšlienok s textami čítaní dnešnej nedele som z danej stránky odišiel a začal som sa hlbšie zamýšľať nad tým, akú dokonalosť potrebujem a hľadám..

Celá dnešná bohoslužba slova je akoby uzavretá dvomi zátvorkami. Prvou je výrok z Knihy Levitikus: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý" (19, 2). Druhou slová Pána Ježiša: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5, 48). Byť svätý, byť dokonalý sú zátvorky. Odpoveď na otázku: „Je to v ľudskej moci?" je v texte medzi nimi.

Ak si pod pojmom svätosť či dokonalosť predstavujeme to, že nikdy v ničom neurobíme chybu či nezlyháme, tak určite na to nemáme. Ale ak zoberieme kontext, v ktorom sú obe vety napísané či vyslovené, tak vidíme niečo iné. Boh nás vyzýva byť ľudskými (nenosiť v srdci nenávisť, neprechovávať hnev, nemstiť sa, milovať ľudí, s ktorými sme). A on sám nám vychádza v ústrety, aby sme to dokázali. Stačí si pozrieť v responzóriovom žalme, ako pristupuje k našim zlyhaniam. Odpúšťa, lieči, vykupuje, je milostivý, milosrdný, zhovievavý... Právom nás žalmista vyzýva volať: „Dobroreč, duša, moja, Pánovi!" Lebo Boh robí všetko potrebné, aby sme mohli ísť po ceste dokonalosti. Možno z nej počas dňa stokrát zídem, ale viem, že ak sa zakaždým obrátim k Bohu s ľútosťou alebo aspoň prosebným pohľadom, tak Pán sa zmiluje a vzdiali odo mňa moju neprávosť.

V podstate veľmi ľahké. Keby... Keby nie to, na čo často zabúdame. Zabúdame sa vracať k Bohu. „Počkám do spovede." „Veď to nebolo také zlé." A všeličo iné si hovoríme namiesto toho, aby sme hneď utekali k Otcovi a vrhli sa mu do náručia s prosbou, aby nám uzdravil ranu, ktorú sme si svojím hriechom spôsobili.

Svätý Pavol nám to pripomína slovami: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?... vy ste Kristovi..." (1 Kor 3, 16. 23). To je definícia našej dokonalosti. Pripomína nám, kto sme a čo máme či nemáme robiť. Sme Božím chrámom. Netreba ho ničiť, vystavovať riziku, že sa rozpadne. A to robíme, ak necháme hriech v sebe pôsobiť. Preto preč s hriechom! A šup do Božieho náručia! Veď sme Kristovi!

Sme na ceste dokonalosti. Každý deň môžeš byť dokonalý. Možno len chvíľkami, ale cvič sa v tom. Ľahšie sa ti bude prechádzať do večnosti.

„Kto zachováva Kristovo slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá" (1 Jn 2, 5).

1. pôstna nedeľa: Opravné prostriedky

„Nie, urobím si po svojom!" „Čo mi má čo Boh hovoriť do života?!" „... vzala z jeho ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a jedol aj on. Obom sa otvorili oči a spoznali, že sú nahí" (Gn 3, 6b -7a).

Boh vo svojej nesmiernej láske k nám rešpektuje všetky naše rozhodnutia. Ale aj ich následky! Boh nie je pôvodcom nijakého zla. Ale rešpektuje, keď si človek zlo zvolí. Aj následky takého rozhodnutia.

A to sa netýka len nášho osobného života, ale aj života spoločenského, života v cirkevnom spoločenstve (vo farnosti, diecéze)... Bohu vďaka, že v Cirkvi na rozdiel od štátu či spoločnosti máme k dispozícii opravné prostriedky. Máme odprosenie, ľútosť, zmenu zmýšľania (pokánie), sviatosť zmierenia, modlitbu za vnútorné uzdravenie, Eucharistiu... Aj tak sme nepoučiteľní. Stále skúšame nájsť nejakú cestičku, ktorou by sme sa prešmykli do neba bez Boha. Adam a Eva. Ty. Ja. Každý. Okrem Ježiša. A z mimoriadnej Božej milosti aj okrem Panny Márie.

Keď stojíme na prahu Pôstneho obdobia, potrebujeme zmeniť svoje zmýšľanie. Nehľadať skratky. To znamená aj to, že nijaký skutok sebazapierania nám nezabezpečí večný život či odpustenie hriechov. Spása i odpustenie je Boží dar, daný nám zadarmo v Ježišovi Kristovi. Ale každý skutok sebazaprenia (v akejkoľvek podobe – modlitba, pôst, almužna) nám pomôže uchovať si dar spásy, ktorý sme dostali v krste.

Preto je napríklad veľmi dôležité ísť na spoveď teraz, na začiatku Pôstu. Lebo tým dávam najavo, že len s čistým srdcom môžem robiť skutky kajúcnosti. Ak začínam Pôst v ťažkom hriechu (a nezbavím sa ho v spovedi), tak akoby som Bohu hovoril: „Pôjdem svojou cestou a ty mi potom musíš odpustiť pri spovedi tesne pred sviatkami. Zaslúžim si to!" Vnímaš nezmyselnosť, nepravdivosť tejto vety? Nerobme zo svojho kresťanstva modloslužbu!

Pozeraj sa v týchto dňoch na Ježiša. Diabol ho pokúšal. Priamo k modloslužbe: „... ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať" (Mt 4, 9). A Ježiš nepodľahol, lebo bol plný Božieho slova. Diabol pokúša ja teba, mňa. Ak nie som plný Božieho slova (čo veru nie som), tak padnem. Raz viac, inokedy menej. Zbytočným pozeraním televízie, zbytočným sledovaním politiky, hrami na počítači... Alkoholom, drogami, pornografiou, nadávaním, hnevom...

Ale máme východisko, vyslobodenie z našich nesprávnych či priamo zlých rozhodnutí. Sviatosť zmierenia. A potom každodenný život v rytme Kristovho veľkonočného tajomstva – zomierať hriechu, svojej starej prirodzenosti, a žiť v Duchu, žiť ako nový človek znovuzrodený v krste...

„Zmiluj sa, Pane, lebo sme zhrešili."

2. pôstna nedeľa: Zvládneš to

Všimni si kontrast medzi tým, čo Boh hovorí Abrahámovi, a tým, čo Pavol hovorí Timotejovi. Boh Abraháma posiela preč z krajiny, kde sa usadil, preč od príbuzných a preč od otca. Chce, aby opustil všetko pre niečo väčšie a lepšie. Pavol zas Timotejovi hovorí presne naopak – si milovaný (akoby mu hovoril: „Nikde nechoď!"), trpíš so mnou – sme v tom spolu, Boh ťa posilňuje, bude s tebou.

Vidíš, ako Boh každého povoláva iným spôsobom? Oslobodzuje nás od toho, čo sa stalo prekážkou (pre Abraháma to bol dokonca jeho vlastný otec), a uisťuje nás, že bude s nami. Taká je aj Ježišova cesta, hoci on sa nemusel od niečoho oslobodzovať. Ale urobil to – zriekol sa seba samého. Urobil niečo, čo nie je v našich silách. To mohol urobiť len Boh. Stal sa človekom.

A keď sa Ježiš premenil, zaznel hlas, ktorý určoval jeho ďalšiu cestu („toto je môj milovaný Syn" – milovaný vždy a za každých okolností), ale tiež cestu všetkých jeho nasledovníkov („počúvajte ho").

Mám problém slovami vyjadriť, čo v sebe pri týchto myšlienkach vnímam. Najlepšie to asi vystihuje výraz Božie milosrdenstvo. Boh pripravil cestu Abrahámovi, pripravil ju aj Timotejovi, pripravil ju Ježišovi i všetkým, ktorí pôjdu za ním. Pripravil ju tiež mne. Odstránil všetky prekážky ktoré by som nezvládol a padol by som. Nechal len tie, ktoré môžem zvládnuť a ktoré mi pomôžu viac milovať a dôverovať.

Prečo teda padám? Lebo nekráčam vždy posilňovaný Pánom. Nie preto, že by ma on prestal posilňovať. Ale preto, že neraz sa púšťam Božej ruky a hovorím: „Tento kamienok, túto mláčku zvládnem sám – preskočiť, obísť..." A o chvíľu už sedím na zemi s rozbitým kolenom či zašpinený a premočený uprostred mláky.

Dnes je čas pozrieť sa na premeneného Ježiša a znovu uveriť Bohu, že niet lepšej cesty ako je cesta, ktorú mi pripravil. Poslúchať. Byť vďačný. Milovať.

Zvládnem to? Pavol Timotejovi povedal tri veci – že je milovaný, že je s ním a že ho posilňuje Boh. A Timotej to zvládol – dnes je svätý. To isté mám k dispozícii aj ja – som milovaný, mám okolo seba spoločenstvo Cirkvi (nielen univerzálne, ale aj malé i farské) a Boh ma posilňuje.

„Neboj sa, zvládneš to. Tvoj Otec"

3. pôstna nedeľa: Túžba

Ani nevedela, že túži. Jej život bol možno už taký zbabraný, bola taká ubitá, že už len živorila. Nie navonok, ale vo svojom vnútri. Preto tak dychtivo zareagovala, keď dostala ponuku živej vody od Ježiša: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Zdanlivo chcela vyriešiť vonkajší problém – telesný smäd a vyhýbanie sa ľuďom. No slovami prezradila vnútornú túžbu po uhasení oveľa väčšieho smädu, túžbu po záchrane, vyriešení zbabraného života...

Myslím, že aj mnohí kresťania dnes sú ako Fotinai (také meno dáva tejto žene tradícia). Ubití, bez radosti. Ich život je po mnohých stránkach zbabraný. A navyše sa im zdá, že ani Boh sa o nich veľmi nestará. Veď mnohí sa roky modlia – za muža alkoholika či násilníka; za deti, ktoré žijú bez sviatostí a ďaleko od Boha; za svokru, ktorá roky strpčuje neveste život... – a Boh mlčí. Načo je dobrý taký život? Ale žijú ho, lebo nemajú východisko, vzbúriť sa boja, prestať sa modliť sa boja, vykričať svoju bolesť Bohu sa boja...

Ježiš však vidí do ich bolesti. Sedí dnes pri studni ich života a chce počuť, čo prežívajú. Vie o tom, ale chce to počuť z ich úst. Chce, aby vyšla najavo túžba ich srdca i bolesť z jej potláčania. 

Čítaj si dnešné evanjelium. Si zrejme bez svätej omše, tak ju aspoň trochu nahraď. Čítaj si rozhovor Ježiša s Fotinai desať, dvadsaťkrát a predstavuj si na jej mieste seba. Čo by Ježiš odhalil z tvojich tajomstiev? Čo by ti ponúkol? K akému vedľajšiemu problému by si sa snažil uniknúť („Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať“)? Vieš, že príde Mesiáš? Veríš, že môže prísť k tebe, do toho, čo prežívaš?

Všimni si, že Ježiš ženu počúva a reaguje na to, čo hovorí. Zároveň ju však vedie tak, aby jej mohol odhaliť, kto je. Nemodlí sa s ňou, necituje jej Písmo, nenapomína za zbabraný život... Hovorí je však, kým je. „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ A to úplne stačí na zmenu jej života. Láska sa dotkla ženinho srdca. 

Nech ťa dnešné evanjelium zo štvrtej kapitoly Jánovho evanjelia, rozhovor Ježiša so Samaritánkou pri studni pri Sychare, sprevádza celý týždeň. Navonok sme obmedzení epidemiologickou situáciou. Využi tento čas na to, aby si vyšiel k studni a stretol Ježiša. Čaká ťa! A chce sa s tebou rozprávať o tvojom zbabranom živote. O tvojom ubitom živote. O tvojom novom živote. „Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom...“ Nechala svoj zbabraný život a začala žiť nový – išla k ľuďom a už sa ich nebála. Lebo zažila, že je milovaná.

Čo čakáš od Ježiša ty? Prosím ťa, vyjdi k nemu aj v tom prípade, že od neho už nečakáš nič...

4. pôstna nedeľa: Žiť z viery

V dnešných liturgických čítaniach vnímam akúsi gradáciu. Najprv prorok Samuel dostáva praktické školenie o tom, ako sa na ľudí i svet pozerá Boh: „Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca“ (1 Sam 16, 7b). V evanjeliu potom dostávajú podobné školenie Ježišovi učeníci: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky“ (Jn 9, 3). Žalmista v známom žalme ukazuje, ako sa správa človek, ktorý verí, že Boh hľadí do srdca a že zjavuje svoje skutky: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou“ (Ž 23, 4a). Apoštol Pavol už vníma kresťanov ako „dobre vyškolených“ ľudí a hovorí im vetu, ktorej potrebujeme stále veriť: „... teraz ste svetlom v Pánovi“ (Ef 5, 8).

Sme dnes v situácii, keď viac ako inokedy potrebujeme žiť zo svojej viery. Bez účasti na Eucharistii, bez viditeľného spoločenstva Cirkvi, ohrození, hoci zatiaľ nie bezprostredne, chorobou i smrťou sa každé ráno i večer staviame pred tvár nášho Boha a vyznávame, že mu veríme. Nevieme, či nás ušetrí pre ďalší život na zemi, alebo či už sa blíži čas nášho presunu do večnosti, ale veríme mu, že nás vedie po správnych chodníkoch.

Naša viera má však aj druhú stranu. Keby sme sa dnes Ježiša opýtali, kto zhrešil, že sa dejú také veci, neviem, či by nám odpovedal tak, ako to povedal o slepom od narodenia (pozri Jn 9, 3). Všetci máme niečo na rováši. Veľmi ma preto oslovila modlitba olomouckého arcibiskupa Jana Graubnera, v ktorej veľmi jasne pomenúva previnenia našej doby. Veľmi odporúčam modliť sa ju. Nájdete ju tu: www.ado.cz/2020/03/15/modlitba-arcibiskupa-olomouckeho-jana-graubnera. Je oslavou Boha, vyznaním hriechov, obsahuje ľútosť i dôveru v Božie milosrdenstvo, je v nej nádej na záchranu...

Tým, že sa učíme hľadieť na našu situáciu očami viery – očami Boha, stávame sa svetlom pre ľudí okolo seba. Nemáme posilu prijímania Eucharistie, ale to neznamená, že Boží život v nás sa umenšuje či tratí. Pokiaľ odmietame hriech, stále sme svetlom. Máme v týchto dňoch veľmi zodpovednú úlohu – udržiavať nádej a umenšovať strach. Lebo pre toho, kto je svetlom v Pánovi, vždy platí: „Ježiš je Pán!“

5. pôstna nedeľa: O hroboch

„Ježiš je Pán!“ 
Dnešné čítania sú o hroboch. O skutočných v zemi (tak ako bol Lazárov hrob), ale aj o duchovných, o akých hovorí prorok Ezechiel: „Ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov“ (Ez 37, 12), ako o tom vzdialene hovorí žalmista: „Z hlbín volám...“ (Ž 130, 1), ako o tom hovorí apoštol Pavol, ktorý spomína oba hroby: duchovný – „kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho“, aj telesný – „ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá“ (Rim 8, 8. 11). 
Telesný hrob je niečo veľmi reálne, viditeľné. Duchovný je často záležitosťou len jedného človeka (hoci prorok Ezechiel hovorí o hrobe celého národa). Kdekoľvek sa pohne, narazí na stenu, na obmedzenie, na slabosť, na zlyhanie... A to v tme, kde nevidno východisko. Zažil som to ako mladý človek. Pritom som nevedel, že som v hrobe, myslel som si, že som len slabý a nejaké veci v živote, najmä vzťahy, nezvládam. No asi pred 40 rokmi som si čítal presne ten text, ktorý je dnes v prvom čítaní, a môj život sa mi zrazu ukázal v plnej pravde. Bol som v hrobe. Bol som v ňom potom ešte 25 rokov. Celý ten čas som úpenlivo žiadal, prosil, bedákal o vyslobodenie, často slovami dnešného 130. žalmu: „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie.“ Toto čítanie spolu so žalmom boli pre mňa svetlom nádeje: „Musí sa to raz stať.“ A stalo sa. V roku 2007, tesne pred mojimi päťdesiatymi narodeninami, o jedenástej v noci v Bratislave na jednom prechode pre chodcov ponad železničnú vlečku. Plakal som tam, mysliac si, že som opustený a pre nikoho nemám cenu. Vtom mi hlas vo vnútri povedal: „A čo keď toto je vyslobodenie?“ A bolo. Hrob v tú noc zmizol, počas ďalších týždňov som dostal nového ducha, ožil som (začalo ku mne hovoriť Písmo), o dva roky som dostal domov („vlastnú pôdu“) a teraz už len čakám, že spoznám Pána. To všetko Boh cez proroka sľubuje!
Máme teraz k dispozícii skvelý čas. Nemôžeme byť na eucharistickej hostine, ale môžeme si každý deň sadnúť s Ježišom a pozrieť sa napríklad na to, či nie sme uväznení v nejakom hrobe. A ak zistíme, že sme, dnešné čítania nám dávajú veľkú nádej na vyslobodenie. Začni v takom prípade volať a Pán začuje tvoj hlas. Bude konať všetko, čo je potrebné na tvoju záchranu. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna... (Jn 3, 16). Možno vnímaš, že nemáš Kristovho Ducha. Možno žiješ telesne, nie duchovne... Boh má pre teba cestu, vyslobodenie, vzkriesenie!
Ak zažiješ vyslobodenie z hrobu, tvoje slávenie Veľkej noci bude úplne iné ako doteraz. Bez ohľadu na to, či sa budeš alebo nebudeš môcť zúčastniť obradov Veľkonočného trojdnia. Lebo len radosť z osobného zmŕtvychvstania ti zabezpečí skutočné slávenie Veľkej noci.
Vieš, že už si vstal z mŕtvych? V krste! Tak oslavuj Pána...
A ešte verš Písma pre naše dni:
„Tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: ‚Nech je zvelebený Pán!‘“ (Ž 40, 17).

Kvetná nedeľa: Dialóg lásky

To najhoršie sa už ľudstvu stalo – dedičný hriech a potom zabitie Božieho Syna. Nič horšie sa stať nemôže. Prečo?

Lebo od stvorenia sme súčasťou dialógu lásky. Keď Boh stvoril človeka, bol svojím dielom taký nadšený, že celý deň venoval obdivu toho, čo urobil – Biblia hovorí, že odpočíval. Žasol.

A Boh čakal, že človek prejaví svoju slobodnú vôľu a povie mu svoje prvé: „Milujem ťa, Bože!" tým, že nebude chcieť byť ako Boh, že neuverí diablovej lži, že Boh pred ním niečo skrýva, niečo mu nedožičí. No odpoveď človeka bola „nie". Odmietol Božiu lásku.

Boh sa právom mohol na všetko vykašľať. Tak by to asi urobil každý človek: „Sklamal si ma! Choď do čerta!" Ale nie Boh. On je Láska! A od prvého pádu človeka sú celé dejiny spásy poznačené úsilím Boha nadviazať s človekom dialóg lásky. Mená ako Abrahám, Izák, Jakub, Mojžiš, Dávid, proroci, králi a mnohí iní v Starom zákone sú dôkazom o pokuse viesť dialóg. No nik z nich nebol schopný dať úplnú odpoveď lásky ani len za seba, tobôž nie za všetkých ľudí. Ale Boh si pripravoval svoje dielo – pripravoval Jozefa a Máriu na svoje vtelenie. Prišiel Ježiš, sám Boh, Boží Syn, aby dal Otcovi za nás dobrú odpoveď na otázku: „Človek, miluješ ma?"

Ježiš to zvládol. Nedal sa zlákať nepriateľom, jeho lžou, že Boh nie je dobrý Otec, keď vlastného Syna necháva trpieť. Mohol si zavolať na pomoc dvanásť plukov anjelov, ale on nechcel násilie, lebo Boh je Láska! „Daj svoj meč na jeho miesto!", hovorí prihorlivému učeníkovi. Odpoveď lásky sa nedáva s plukmi za chrbtom, s mečom v ruke. Ježiš pretrpel ľudskú zlobu, aby ako jediný z celého ľudstva veril do poslednej chvíle, že Boh je Láska.

Boh dokázal, že rešpektuje slobodnú vôľu človeka aj s jej následkami. Výsledkom slobodnej vôle Adama a Evy bola Ježišova smrť. Výsledkom slobodnej vôle Ježišovho prijatia následkov Adamovho konania bolo prijatie smrti. Vedel, že Otec ho miluje. A Otec nesklamal. Prijal Ježišovo: „Milujem ťa!", vyjadrené celým jeho životom, zvlášť utrpením a smrťou na kríži. A veľmi rýchlo pokračoval v dialógu lásky – vzkriesil Ježiša z mŕtvych! Akoby v tej chvíli znovu povedal celému ľudstvu: „Milujem ťa!" Nedovolil, aby jeho dielo vzalo skazu v priepasti. Ale vytiahol nás odtiaľ. A dokonca nám dal podiel na dialógu lásky, ktorý neustále vedie s Ježišom.

Vieš ako? Sviatosťami. Keď si bol pokrstený, stal si sa súčasťou Krista, dostal si nový život, bol si vzkriesený z mŕtvych. Keď si na svätej omši, tak na konci eucharistickej modlitby po slovách: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože, Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov" voláš veľké: „Amen" ako potvrdenie, že si súčasťou Ježišovho dialógu lásky s Otcom, že si privlastňuješ Ježišovu obetu, že s Ježišom vyznávaš, že Boh je milujúci Otec. A keď potom ideš na prijímanie, tak dialóg pokračuje. Otec prijal tvoje prvé Amen ako vyznanie lásky a dáva ti svojho Syna za pokrm. A ty hovoríš druhé Amen, prijímaš Otcov dar lásky a hovoríš mu, že chceš žiť ako jeho Syn... Potom ideš z kostola preč a robíš dobro, lebo si plný lásky a vedieš o tom s Bohom dialóg svojím životom.

Nič v našom živote nesmie/nemá byť mimo dialógu lásky. Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá sa prejavila v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (pozri 1 Jn 4, 7).

Pozri sa aj na našu dnešnú situáciu cez „okuliare" dialógu lásky a uvidíš, že Boh si ťa aj dnes priťahuje k sebe, aj dnes čaká na tvoje: „Milujem ťa, Otecko!"

Z najväčšieho zla, aké človek dokázal urobiť – zabiť Božieho Syna –, vzišlo najväčšie dobro, aké dokázal urobiť Boh – zachrániť ťa a dať ti nový život. Domysli to do dôsledkov...

Zamyslenie na Veľkonočné trojdnie: Márnotratný Boh

Márnotratný Boh. Nielen Ježiš. Aj Otec i Duch Svätý.

Čo urobil Ježiš? Zobral celé svoje dedičstvo, prišiel na zem a dal ho ľuďom. Prostitútkam a mýtnikom, lebo to všetko sme boli my, ľudia, ktorí sme si našli iných bohov a slúžili im. A nedal nám len celé svoje dedičstvo, ale aj vlastný život. Čo iné je Eucharistia, ak nie sám Boží život? Nič si nenechal.

Čo urobil Otec? Písmo hovorí, že dal svojho jednorodeného Syna. Tak miluje svet, ktorý stvoril, že keď sa dostal do pazúrov diabla, nenechal to tak. Otec vedel, že sa bude musieť pozerať na smrť svojho vlastného Syna, no jeho „druhý" syn – ľudstvo mu stálo za túto obetu.

A čo Duch Svätý? Celý Ježišov pozemský život ho posilňoval, aby uskutočnil dielo márnotratnosti. A neustále v tomto diele lásky pokračuje. Skrze Cirkev a sviatosti je vykúpenie, uskutočnené Ježišom, k dispozícii všetkým prostitútkam a mýtnikom aj našej doby – tebe i mne. Je ponúkané každému človeku.

A Otec – ako otec z podobenstva – nenechal svojho Syna, ktorý celé svoje dedičstvo rozdal ľuďom, v smrti, v ďalekej krajine pri sviniach, ale vrátil mu život a posadil ho v nebi po svojej pravici. Nepripomína ti to šaty, prsteň, obuv, hostinu?

Tak toto všetko v týchto dňoch Pánovej Paschy slávime. Prechod zo smrti do života. Z tmy do svetla. Z hriechu do nevinnosti. Z odsúdenia k ospravodliveniu. Z vyhnanstva k synovstvu. Z hladomoru k stolu hostiny...

Zvelebuj Pána, lebo jeho milosrdenstvo nemá hraníc!

Oslavuj svojho Boha, ktorý tak miloval svet!

Vyvyšuj Ježišovo meno, meno Toho, ktorý ti dal všetko, aby si žil šťastný naveky – ako dedič!

Chváľ Otca, ktorý je skutočným otcom – tvojím Otcom!

Otvor sa Duchu, ktorý Ježišovo dielo môže privlastniť tebe.

Nebudeme v týchto dňoch účastní na Eucharistii, ale to nám nezabráni oslavovať Boha, ktorý vykonal úžasné veci!

Aleluja! Aleluja! Aleluja!

Zamyslenie na 2. veľkonočnú nedeľu: Skutočne svätiť

Podľa článkov na internete i príhovorov v kresťanských médiách mi je jasné, že nie som sám, kto uvažuje nad zmyslom týchto dní karantény, obmedzení, zákazov. Dostali sme dišpenz od cirkevného prikázania: V nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastniť na svätej omši. (Je zvláštne sledovať vyjadrenia na internete o tom, či je pre nás počúvanie/pozeranie svätej omše cez médiá „platné". Ak by to bola skutočná – platná – účasť na svätej omši, nepotrebovali by sme dišpenz...) Nedostali sme však dišpenz od Božieho prikázania v Desatore: Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. V Knihe Exodus je vyjadrené takto: „Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, ale siedmy deň je sobota Pána, tvojho Boha. V ten deň nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani prišelec, čo býva v tvojich bránach. Lebo Pán za šesť dní utvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v nich a na siedmy deň odpočíval. Preto Pán sobotu požehnal a vyhlásil ju za svätú." (20, 8 – 11).

A tak uvažujem, či nás Pán Boh nechce v týchto dňoch naučiť naozaj svätiť sviatočný deň. Zbavil nás účasti na svätej omši, aby nám ukázal, že svätenie nedele si nevybavíme tým, že ideme na hodinu do kostola. Zobral nám tú hodinu, aby sme si spomenuli, že v nedeľu a sviatky máme dať Pánovi 24 hodín.

Právom v nás vzniká otázka: Ako tých 24 hodín naplniť tak, aby boli oslavou Pána?

Je skvelé, že cez médiá môžeme sledovať sväté omše. Dokonca si vyberať, na ktorú „pôjdeme" – podľa celebranta, podľa kostola. A máme aj tú skvelú možnosť cez kázeň prepnúť niekde inde :-). Ale musíme si priznať, že táto možnosť nás zároveň utvrdzuje v pasivite, s akou často prežívame aj sväté omše v nedele. Pripomenulo mi to staré znenie cirkevného prikázania: V nedeľu a vo sviatok svätú omšu nábožne slyšať. Vypočujeme a máme to za sebou. Ale je toto skutočné svätenie sviatočného dňa?

V prvom rade musíme vedieť, že svätý znamená iný. Keď hovoríme, že Boh je svätý, tak hovoríme, že je úplne iný, odlišný od všetkého, čo poznáme. Taký iný, že ho vlastne ani nemôžeme poznať. Nuž a také má byť aj naše svätenie. Nedeľa a sviatok má byť deň úplne iný ako všetky ostatné v týždni. Máme odpočívať, lebo aj Boh siedmy deň odpočíval. Poľský dominikán vo svojej knihe Vrch prísľubov hovorí, že hebrejské slovo, ktoré máme v našich prekladoch preložené ako odpočívať, znamená tiež žasnúť. Boh žasol nad svojím dielom, ktoré urobil, najmä nad človekom, svojím obrazom. Asi ako maliar, keď urobí posledný ťah štetcom na obraze, poodstúpi a užasne. Takže svätiť znamená tiež žasnúť. Máme nad čím. Je jar, stačí sa pozrieť von oknom a mám tisíc príležitostí na žasnutie – Božie dielo je nádherné! Pozriem sa na seba a žasnem – Boh sa teší zo mňa, omilosteného hriešnika!

Žasnutie nad dielom Boha ma má priviesť k jeho Tvorcovi – beriem do rúk Písmo, aktívne sa zúčastňujem svätej omše, venujem viac času uvažovaniu nad zmyslom i cieľom svojho života, delím sa o svoje prežívanie (i prežúvanie) života s Bohom s ľuďmi okolo seba, nájdem si čas na návštevu niekoho, komu moja prítomnosť urobí radosť, zaradím do svojho programu aj ruženec, čítanie výbornej knihy... Spomínam si, ako nám v podzemnej cirkvi istý kňaz radil: „Nečítajte dobré knihy. Tých je veľmi veľa. Čítajte len vynikajúce knihy!"

Zapoj svoju tvorivosť a sväť. Hľadaj nápady na internete, ale neuspokoj sa s nábožným slyšaním svätej omše. Dnes sa napríklad zameraj na Božie milosrdenstvo – a prejavuj ho ľuďom okolo seba.

Zamyslenie na 3. veľkonočnú nedeľu: „Ježiš žije!“

„Ježiš žije!"

S tuto zvesťou, s týmto výkrikom utekali emauzskí učeníci do Jeruzalema.

Tento výkrik si potrebujeme osvojiť aj my. Veď v čom inom by sme mali mať nádej? Ak Ježiš len zomrel a nič viac, tak sme najúbohejší z ľudí.

Ak Ježiš žije, tak máme skrze krst večný život a sme občanmi neba, hoci ešte žijeme na zemi.

Vieš si predstaviť skleslosť tých dvoch na ceste do Emáuz? Ja hej. Všade tma, nijaké východisko, len otázka: Načo ešte žiť? A vieš si predstaviť ich zmenu, keď spoznali Pána? Nadšenie, radosť, určite nechali nedojedenú večeru a utekali tam, odkiaľ ráno ušli. Tiež si to viem predstaviť. Steny môjho hrobu sa rozostúpili a zakúsil som vyslobodenie.

Akoby to bol akýsi cyklus v našom živote. Niečo s Pánom zažijeme, zvykneme si na to a nejaký čas ideme v sile toho zážitku. No potom sa ozve nespokojnosť, ktorá sa pýta: A to je všetko? Nič viac nebude?

Som presvedčený, že tá nespokojnosť je od Pána. Chce, aby sme vo svojom živote s ním stále rástli. Preto nám niekedy niečo zoberie, aby nás to donútilo zastaviť sa a preskúmať svoje vnútro, čo sa v ňom ozýva, po čom túži, čo mu chýba. Myslím, že vždy, keď sa mi niečo také stalo, som objavil, že chcem viac Ježiša...

Boh nám prostredníctvom štátu zobral účasť na Eucharistii. Ak by to v nás vyvolávalo len hnev a otázky, či na to majú právo (ako to neraz vidno v internetových diskusiách), ničím by sme sa nelíšili od pohanov, ktorým zobral napríklad chodenie po nákupných centrách. Keď nám Boh niečo zobral, tak má to v nás vyvolať očakávanie, čo nám pripravil, čím nás obdaruje nielen po skončení obmedzení, ale možno už dnes. Keď nám Boh niečo zobral, možno to bolo preto, aby sme viac po tom túžili, aby sme preskúmali, či naša účasť na svätej omši už nebol len zbožný návyk...

Emauzskí učeníci prežívali, že im zobrali Ježiša. Ale Boh im Ježiša znova dal. Živého, zmŕtvychvstalého. Toho istého, akého poznali v rokoch, keď s ním chodili. Ale osláveného.

Myslíš, že teraz má Boh pre nás pripravené niečo menej ako to, čo nám zobral? Nie, možno čoskoro opäť budeme na svätých omšiach. Ale na iných. Už tam nebudeme len ako plnitelia nejakej povinnosti, ale oslavujúci svedkovia Ježišovho víťazstva. Dúfam, že to tak bude aj v mojom živote.

„Ježiš žije!"

Zamyslenie na 4. veľkonočnú nedeľu: Robiť iným radosť

Robiť ľuďom radosť. Asi toto slovné spojenie mi prichádza na myseľ pri textoch dnešnej Nedele Dobrého pastiera.

Čo urobil Peter podľa Skutkov apoštolov? Zvestoval ľuďom cestu spásy. Tritisíc duši v ten deň zakúsilo radosť.

Čo napísal Peter vo svojom Prvom liste? Že znášať utrpenia pre dobro je milosť. Ak je niekto zahrnutý utrpením (nemyslím tým chorobu či nejaké nešťastie) pre Pána, je požehnaný. Dokonca sa môže v utrpení radovať (pozri Kol 1, 24; 1 Pt 4, 13). Aj my sme požehnaní tým, že sa teraz nemôžeme zúčastňovať Eucharistie, môžeme sa radovať v tomto utrpení. (Skús premyslieť, v akom zmysle to platí pre teba.)

Ježiš zas hovorí o tom, že prišiel priniesť život, a to hojnejší život. Ak niekto živorí, ak sa len tak pretĺka životom, neprinesie mu taká zvesť radosť? Zvlášť ak je podopretá skutkami lásky toho, ktorý ju zvestuje!?

Rob ľuďom radosť. Budeš mať tým podiel na diele Dobrého pastiera.

Krátke podelenie sa: Tento text vznikol po dlhom čakaní na nejakú inšpiráciu. Prišla nečakane. Ozval sa mi kamarát, že potrebuje klát na rúbanie dreva, či nejaký zvyšný nemám. Mal som. Prišiel a keď sme mu ho nakladali do auta, z jeho slov i tváre žiarila pre mňa úplne nečakaná radosť. Veľmi ma to oslovilo. Obyčajný kus dreva a koľká radosť... Podiel na diela Dobrého pastiera...

P.S. Možno sa nám už umožní účasť na slávení Eucharistie. Čo tak urobiť radosť niekomu tým, že mu prepustíš svoje miesto a zriekneš sa tejto účasti?

Zamyslenie na 5. veľkonočnú nedeľu: Kamene

Skutky apoštolov nám predkladajú názornú ukážku toho, k čomu veriacich vyzýva apoštol Peter vo svojom Prvom liste: „... dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu" (2, 5a). V prvej cirkvi nastal problém s obsluhou pri stoloch. Narušili sa vzťahy medzi „kameňmi" spoločenstva. Apoštoli pod vedením Ducha to vyriešili ustanovením diakonov. Vzali ich ako živé kamene a zabudovali do spoločenstva Cirkvi, „do svätého kňazstva, aby... prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista" (2, 5b).

Aké skvelé povzbudenie pre nás! Postupne sa vraciame do chrámov na slávenie liturgie a možno je práve čas nechať sa „použiť", nechať sa zabudovať do stavby Cirkvi akosi nanovo. Možno treba lektorov, žalmistov, spevákov, mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania, možno usporiadateľov, ktorí pomôžu pri dodržiavaní hygienických predpisov o slávení bohoslužieb. A možno treba obnoviť a prehĺbiť vzťahy s ľuďmi, s ktorými tvoríme jednu stavbu.

My sme totiž v Kristovi vnútorne prepojení. Sviatosťou krstu sme sa nechali zabudovať do domu, v ktorom máme byť živým kameňom. Teda nie sme raz navždy položeným, nehybným kameňom, ako to je v iných stavbách. V Božej stavbe sme živé kamene – teda máme dar vytvárať vzťahy, byť aktívni, prejavovať záujem i ochotu, navzájom sa obohacovať i obdarovávať...

Už na počiatku Cirkvi to takto vyjadril svätý pápež Klement: „Silný nech sa stará o slabého, slabý nech si ctí silného. Bohatý nech dá chudobnému, chudobný nech chváli Boha, že mu dal niekoho, kto mu v núdzi pomohol. Múdry nech dokazuje svoju múdrosť dobrými skutkami, a nie slovami. Pokorný nech nevydáva svedectvo o sebe sám, ale nech nechá, aby o ňom svedčil iný. Kto je čistý telom, nech sa nevystatuje, lebo vie, že to mu iný dal dar zdržanlivosti" (List svätého pápeža Klementa Prvého Korinťanom).

Sme živé kamene, no to neznamená, že si môžeme vyberať: „S tým chcem byť, s tým nechcem byť." Boh nás chce použiť podľa toho, čo je pre Cirkev, jeho stavbu, najlepšie. Ak mu to nedovolíme, hrozí nám, že sa staneme mŕtvymi kameňmi, dokonca môžeme zo stavby vypadnúť. Nebude nás v nej totiž nič držať.

Využime teda čas návratu do chrámu na rozvíjanie vzťahov vo farnosti. Možno dnes po svätej omši oslov niekoho, koho nepoznáš (z bezpečnej dvojmetrovej vzdialenosti), a opýtaj sa ho, čím ho obohatilo dnešné slávenie liturgie, ako sa má Ježiš v jeho srdci... Že to sú veľmi odvážne otázky? Sú. Preto skôr, ako ich niekomu položíš, nájdi na ne odpoveď vo vlastnom srdci. Hádam ťa to vyburcuje k zmene a horlivosti pre Pána. On vstal z mŕtvych! Tak aj ty buď živý!

Zamyslenie na 6. veľkonočnú nedeľu: Veľká radosť

Čo také sa dielo v Samárii, že „v meste nastala veľká radosť" (Sk 8, 8)? Odpoveď je krátka: prišiel tam diakon Filip „a zvestoval im Krista... hlásal im evanjelium o Božom kráľovstve a o mene Ježiša Krista" (8, 5. 12). V dôsledku tohto ohlasovania „z mnohých posadnutých vychádzali s veľkým krikom nečistí duchovia a mnohí ochrnutí a chromí ozdraveli" (8, 7).

Veľká radosť je dôsledkom ohlasovania evanjelia – radostnej zvesti. Mnohí sa v Samárii dali pokrstiť a plesali – a to ešte nedostali Ducha! –, lebo Boh konal veľké skutky. Aj preto je odpoveďou Cirkvi na toto čítania zo Skutkov apoštolov žalm o jasote: „Poďte a pozrite na Božie diela; úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom" (Ž 66, 5).

Možno si povieš, že to bolo vtedy, že dnes je realita iná. Navonok je. Nie však preto, že by radostná zvesť stratila svoju silu, ale pre našu pasivitu. Ozaj, počul si niekoho v čase, keď sme sa nemohli zúčastňovať slávenia Eucharistie, spievať veľkonočné piesne? Ja áno –svoju manželku. Čo tak odspievať každú nedeľu všetky veľkonočné piesne, ktoré poznáš? Nahlas a na dvore či na ulici!

Rozprúď radosť z Ježišovho zmŕtvychvstania vo svojom srdci. Keď pôjdeš najbližšie na svätú omšu, vyspevuj Raduj sa, Cirkev Kristova! Vzbudzuj radosť vo svojom srdci, aby si sa potom mohol radovať aj zo stretnutia so živým Ježišom v Božom chráme. Na to, aby sme sa radovali, musíme vynaložiť aj vlastné úsilie. Je ovocím Ducha (pozri Gal 5, 2). Ak takéto ovocie chceme vo svojom živote vidieť, potrebujeme nechať vo svojom vnútri prúdiť Ježišov život. A to sa nedá tak, že budem len chodiť v nedeľu na svätú omšu a ráno či večer čosi odrecitujem. Ježiš žije a chce byť so mnou v stálom kontakte.

Možno si povieš, že to je ťažké. Vôbec nie. Moja manželka už dva mesiace robí z domu. Sme viac spolu ako kedykoľvek predtým. To však neznamená, že sa stále rozprávame, stále vidíme, stále si prejavujeme pozornosti. Nie, stačí, že sme spolu v dome. A tak je to aj s Ježišom. On vie, že nie sme schopní neustále s ním komunikovať. Ale ako sa poteší každej chvíli, keď sa na neho obrátiš – pohľadom na kríž, piesňou chvál, strelnou modlitbou (moja obľúbená je „Pane, zmiluj sa!"), chvíľou úžasu nad letom vtáka či rozvíjajúcou sa prírodou...

V Samárii nastala veľká radosť. Prečo by nemohla nastať v tvojom srdci? Nie z toho, že môžeš ísť na svätú omšu, ale z toho, že Ježiš žije a ty ho môžeš stretnúť pri slávení Eucharistie a nechať sa ním naplniť, preniknúť, premeniť. Prosím ťa, skús to. Tak v tebe a všade okolo teba nastane veľká radosť. Veď Ježiš žije! Nech to vedia všetci okolo teba!

„Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás" (Jn 14, 18 – 19).

Zamyslenie na 7. veľkonočnú nedeľu: Ježiš sa modlí za teba

Ježiš sa za teba modlí (Jn 17, 9).

Vieš o tom? Je veľmi dôležité vedieť to. Sám Boží Syn sa za teba prihovára u Otca. Ježiš sa za teba modlí. Vieš, tak ľudsky povedané, na aké úmysly?

„Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene" (Jn 17, 11b).

„... aby si ich ochránil pred Zlým" (v. 15b).

„Posväť ich pravdou" (v. 17).

„... aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (v. 21).

„Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa" (v. 23).

„Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu" (v. 24).

Tieto Ježišove úmysly sú hotovou školou modlitby. Keď ťa najbližšie niekto poprosí o modlitbu, tak skús sa napojiť za Ježišovu modlitbu za tohto človeka s istotou, že v nej je obsiahnutý aj konkrétny úmysel človeka, ktorý ťa o modlitbu prosí. Takouto modlitbou – v zjednotení s Ježišovou modlitbou – mu vyprosíš nielen uzdravenie či trpezlivosť v chorobe, nielen vyriešenie nejakého problému, ale aj a najmä zotrvávanie v Bohu, ochranu pred Zlým, život v pravde, jednotu s bratmi a sestrami v Cirkvi (najmä v miestnej cirkvi) i radostné prebývanie v nebi.

Ježiš sa za teba modlí. Teraz už vieš, za čo sa modlí. Myslíš, že je v tvojom živote niečo, čo je dôležitejšie ako Ježišove zámery s tebou, za ktoré sa modlí? Určite nie. Preto vlož to, čo práve prežívaš, do tejto Ježišovej modlitby. Možno zistíš, že si sa len motal v sebe a vo svojom pohľade na svet, no nevidel si Boží zámer s tebou i so svetom. Zmeň preto svoje zmýšľanie = rob pokánie a odteraz vždy, keď sa pôjdeš modliť, usiluj sa napojiť na Ježišovu modlitbu za teba.

Vieš, čo je ešte na tom celom nádherné? Ježiš sa za teba neprihovára len niekde v nebi, ale priamo v tvojom srdci. Od krstu v tebe žije. Nie je ďaleko. Ďakuj mu za to, posilňuj jeho prítomnosť v tebe častým prijímaním Chleba života, usiluj sa zmýšľať ako on (Flp 2, 5 – 8).

Cesta svätosti je pre teba otvorená. Sám Boh ťa ňou vedie, sám Boh robí všetko, aby si bol len jeho.

PS. Teším sa z tohto textu. Napísal som ho pre seba, pre svoje aktuálne prežívanie. Budem rád, ak bude požehnaním aj pre teba.

Zoslanie Ducha Svätého: Všeobecný úžitok

Keď na slávnosť Zoslania Ducha Svätého spievame responzórium: „Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme," tento rok asi osobitne myslíme na koronavírus a všetko, čo je s tým spojené. A je to správne, veď potrebujeme, aby všetky rozhodnutia zodpovedných – v spoločnosti i v Cirkvi – boli múdre, vedené Duchom, uskutočňované pre náš časný i večný život.

Musíme si však pritom uvedomiť, že Boží Duch nepôsobí ako automat: my zavoláme a on koná. Všimni si dnešné prvé čítanie – keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov, išli do ulíc a ohlasovali veľké Božie skutky. Ak chceme, aby Boží Duch konal aj dnes, tak sa to nestane, ak budeme sedieť pri televízoroch alebo hoci aj v kostole. Sme povolaní vstať, vykročiť a vyjsť k ľuďom a ohlasovať im veľké Božie skutky. Ak treba, aj slovom.

Svätý Pavol v Liste Rimanom (zvlášť v 12. kapitole, z ktorej je aj dnešné druhé čítanie) zdôrazňuje, že dary Ducha sú nám dané pre všeobecný úžitok (pozri v. 7). Nie pre našu osobnú potechu či radosť, ale pre službu svetu, v ktorom žijeme. Presnejšie pre službu ľuďom, s ktorými žijeme a stretávame sa. Nejde len o bežnú starostlivosť napríklad rodičov o deti či naopak. Ide o to, aby všetko naše konanie bolo naplnené Božím Duchom. Napríklad večer si sadáš k televízoru a bezmyšlienkovite prepínaš ovládačom z programu na program. Kladieš si otázku, či je to konanie plné Ducha? Alebo v nedeľu ráno sa ti nechce vstať a potom ideš na svätú omšu rýchlo autom, aby si neprišiel neskoro. Myslíš, že ťa k tomu vedie Boží Duch? Nechcel od teba, aby si vstal včas a cestou do chrámu – peši – si pripravoval srdce na slávenie spevom hymnov, žalmov a duchovných piesní spolu s rodinou alebo niekým, koho cestou stretneš?

Boží Duch nás vždy vedie k záujmu o ľudí, o ich večný život. Ten sme dostali pri krste, keď sme boli ponorení – pokrstení – do Otca i Syna i Ducha Svätého. Všimni si, že keď sa niekoho opýtaš, ako sa má, väčšinou dotyčný rozvinie odpoveď a hovorí o tom, čo robil či robí, ako sa mu v tom darí či nedarí. Tak sa mi srdci rodí myšlienka, že keď sa ma to najbližšie niekto opýta, budem hovoriť o tom, ako sa má Ježiš vo mne. Veď som v ňom ponorený, zakorenený, na ňom postavený... Možno si sám polož otázku: Ako sa má Boh v mojom srdci? Ako žijem večný život, ktorý mám od krstu? A rob pokojne všetko to, čo predtým – staraj sa o deti či vnúčatá, o záhradu, o nákupy, o chorého manžela, pracuj v zamestnaní, len nezabudni, že to všetko je súčasťou večného života.

Si Božie dieťa. Boží Duch ťa sprevádza, či chceš alebo nechceš. Ak vedome prijmeš jeho sprevádzanie, bude sa ti žiť ľahšie. Možno sa okolnosti vôbec nezmenia, dokonca sa tvoja situácia navonok aj zhorší, ale vo vnútri budeš mať Boží pokoj. A ten budeš dávať ľuďom okolo seba na všeobecný úžitok. Over si to.

Najsvätejšej Trojice: Sláva!

Na túto slávnosť v liturgických textoch veľakrát zaznieva volanie: „Sláva!“ Nielen počas Sláva Bohu na výsostiach, ako to spievame každú nedeľu, ale oveľa častejšie. Akoby nám tým Boh hovoril, že slávnosť Najsvätejšej Trojice nie je časom teologických debát a špekulácií, ako to vlastne s tou Trojicou je, ale je výnimočným časom jeho oslavy. Prečo?

Mojžiš v prvom čítaní prejavuje dôveru Bohu, keď ho prosí, aby išiel s ľudom, ktorý vedie do zasľúbenej zemi. Veď je to Boh, ktorý o sebe hovorí: „Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (Ex 34, 6). Apoštol Pavol v Druhom liste Korinťanom hovorí o Bohu lásky a pokoja (pozri 13, 11). A evanjelista Ján cituje slová Božieho Syna, ktorý o svojom Otcovi hovorí ako o milujúcom otcovi: „... ktorý tak miloval svet...“ (Jn 3, 16).

Nečudo, že v responzóriovom texte (dnes je z Knihy proroka Daniela) voláme Bohu na slávu: „Chvála ti a sláva naveky,“ lebo Boh je slávny v celom svojom stvorení, v každom svojom konaní.

Dobre, to sú texty Písma. Čo však s nimi?

Je nedeľa. Dostali sme do daru čas, aby sme volanie na slávu svojmu Bohu realizovali nielen v kostole, ale aj mimo neho. Ako to urobiť?

Aktualizáciou pre svoju vlastnú situáciu. Môžem si zobrať postupne každé slovo, ktoré v dnešných textoch vyjadruje nejakú Božiu vlastnosť, a popremýšľať, pospomínať, ako sa táto vlastnosť môjho Boha prejavila v mojom živote. Kedy bol Boh ku mne milosrdný? A kedy láskavý? Zakúsil som jeho zhovievavosť? Vnímal som, že verne stojí pri mne? Vedel som, že ma miluje, aj keď okolo mňa sa rúcal svet? Kedy mi dal schopnosť prejaviť niekomu lásku a priniesť mu pokoj? Nech ako odpovede na tieto otázky znejú slová vďaky, chvály, možno aj ľútosti a vyznania slepoty či hluchoty.

Keď hovoríme o našom Bohu, že je taký či onaký, nemáme na to len náš ľudský slovník. Máme tiež srdce, ktoré je Božím dielom a darom. Ak nám slová niekedy nestačia, upriamme na Boha svoje srdce a to nech ho oslavuje. Pohľadom, piesňou, vďakou, radosťou. Chvením...

Chvála ti a sláva naveky, milovaný Bože!

12. nedeľa v Cezročnom období: Koho sa nemám báť?

Evanjelium tejto nedele sa začína vetou: „Nebojte sa ľudí.“ No keď si pozriete tento verš v Písme, tak tam je toto: „Nebojte sa ich“ (Mt 10, 26). Po krátkom pátraní sa dá ľahko zistiť, že „ich“ sa vzťahuje na tých, čo nás nenávidia. Teda nie na ľudí vo všeobecnosti, ale na konkrétnych ľudí, ktorí nás nenávidia a prenasledujú. Avšak aj táto nenávisť je ešte vymedzená. Nie je to nenávisť pre majetky či vzťahy, ale nenávisť pre Kristovo meno. 

A sme doma. Vieš o niekom, kto ťa nenávidí pre Kristovo meno? Ja nie. A v tom je zrejme aj môj problém. Nie som takým ohlasovateľom Krista (životom ani slovom), žeby to v synoch tmy vzbudzovalo voči mne nenávisť. A v ľahostajných ľuďoch túžbu milovať Boha.

Ježiš apoštolom hovorí, že všetci ich budú nenávidieť pre jeho meno. No aj tak ich posiela hlásať: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 10, 7). Prečo by ich však mali ľudia za to nenávidieť? Lebo toto ohlasovanie upriamuje srdcia ľudí na večnosť, vytrháva ich zo zajatia pominuteľnosti, vracia im slobodu, ktorú im svet zobral. Všimni si, že svet okolo teba je plný otrokov: otroci alkoholu, otroci práce, otroci sexu, otroci mobilov, otroci hier, otroci televízie, otroci informácií, otroci ľahostajnosti a apatie, otroci kritizovania, otroci konšpirácií, otroci zvykov (často vydávaných za podstatu kresťanstva)... 

Čoho otrokom si ty? Odpoveď na túto otázku sa dozvieš pomerne ľahko – je nejaká vec, nejaký vzťah, spôsob konania, čoho by si sa za žiadnu cenu nechcel vzdať (darovať, požičať)? Odpoveď na túto druhú otázku je zároveň odpoveďou na prvú. Ale zároveň to môže byť odpoveďou aj na to, prečo niet nikoho, kto by ťa nenávidel – lebo žiješ ako otrok (vecí, vzťahov...), nie ako slobodný v Kristovi. 

Keď nás dnes Ježiš vyzýva nebáť sa ľudí, je to zároveň výzva ohlasovať jeho radostnú zvesť. Tu nejde o to, aby si sa v noci nebál človeka, ktorého stretneš na ulici. Ale aby si sa nebál ohlasovať Ježišovo víťazstvo zo strachu, že ťa vysmejú, že ťa odmietnu, že ťa budú nenávidieť a prenasledovať.

Dnešné evanjelium sa ma vôbec nemusí týkať. Ak nebudem ohlasovať Ježiša, ľudia tmy nebudú mať dôvod nenávidieť ma, lebo budú ma vnímať ako jedného z nich. Nijako ma nebudú ohrozovať. To sa však nesmie stať! Som predsa synom svetla (pozri 1 Sol 5, 5). Som poslaný ísť v Božom mene a byť svetlom v Pánovi!

Hneď dnes sa začnem intenzívne modliť za ľudí okolo seba, aby na mojom konaní videli, že patrím Ježišovi. A za seba, aby môj život bol taký odlišný od života tých, čo sú v tme, aby videli moje dobré skutky a zatúžili milovať Boha aspoň tak, ako ho milujem ja. Možno to v niekom vyvolá nenávisť a prenasledovanie, ale s tým musím počítať. Sám Ježiš ma na to upozorňuje. 

Neboj sa žiť ako ten, čo miluje Ježiša. Potom sa nemusíš báť ani zvrátených ľudí (pozri 2 Sol 3, 2).


Aj v novom liturgickom roku vám ponúkame pravidelné nedeľné zamyslenia. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a vo farskom kostole. Tohtoročnú tému autor vyjadril úryvkom z Prvého listu Korinťanom: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom" (1 Kor 12, 3b). Texty z predchádzajúcich rokov: Rok milosrdenstva (2015)Rok zasväteného života (2016)Nedeľné zamyslenia (2017), Voňavky (2018) a Zamyslenia Kristus vstal zmŕtvych (2019).