Zamyslenia v Roku zasväteného života

Buďte vždy na ceste s čnosťou pútnika: a tou je radosť“ (Svätý Otec František)

V Roku zasväteného života vám ponúkame nový cyklus zamyslení. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a vo farskom chráme.


Obsah

  1. 1 I. adventná nedeľa
  2. 2 II. adventná nedeľa: K srdcu
  3. 3 III. adventná nedeľa: Radosť
  4. 4 IV. adventná nedeľa: Domov
  5. 5 Sviatok Svätej rodiny: Zdravý rozum
  6. 6 .
  7. 7 II. nedeľa po Vianociach: Žiť bez hriechu
  8. 8 Krst Krista Pána: Láska Cirkvi
  9. 9 II. cezročná nedeľa: Povolanie
  10. 10 III. cezročná nedeľa: Nový učiteľ
  11. 11 IV. cezročná nedeľa: Učenie s mocou
  12. 12 V. cezročná nedeľa: Extrém?
  13. 13 VI. cezročná nedeľa
  14. 14 I. pôstna nedeľa: Záchrana
  15. 15 II. pôstna nedeľa: Tu som!
  16. 16 III. pôstna nedeľa: Pochvala
  17. 17 IV. pôstna nedeľa: Božie riešenia
  18. 18 Kvetná nedeľa: Zmýšľanie
  19. 19 Veľkonočná nedeľa: On žije!!!
  20. 20 II. veľkonočná nedeľa: Slávenie sviatosti milosrdenstva
  21. 21 III. veľkonočná nedeľa: Stále radostné aleluja!
  22. 22 IV. veľkonočná nedeľa
  23. 23 V. veľkonočná nedeľa: Byť s Ježišom
  24. 24 VI. veľkonočná nedeľa: Závidím
  25. 25 VII. veľkonočná nedeľa: Ide o život!
  26. 26 Zoslanie Ducha Svätého: Boží cieľ
  27. 27 Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Test
  28. 28 X. cezročná nedeľa: (ne)Šťastie
  29. 29 XI. cezročná nedeľa: Ja a páčiť sa Bohu?
  30. 30 XII. cezročná nedeľa: Je ti to jedno?
  31. 31 XIII. cezročná nedeľa: Vynikaj!
  32. 32 Slávnosť sv. Cyrila a Metoda: Svedčiť
  33. 33 XV. cezročná nedeľa: Plnosť darov
  34. 34 XVI. cezročná nedeľa: Pastieri
  35. 35 XVII. cezročná nedeľa: Koľko je dosť?
  36. 36 XVIII. cezročná nedeľa: Nasýť sa
  37. 37 XIX. cezročná nedeľa: Boží pokrm
  38. 38 XX. cezročná nedeľa: Do tretice
  39. 39 XXI. cezročná nedeľa: Rozhodnutie
  40. 40 XXII. cezročná nedeľa: Počúvať
  41. 41 XXIII. cezročná nedeľa: Evanjelizačný plán
  42. 42 XXIV. cezročná nedeľa: Viera a skutky
  43. 43 XXV. cezročná nedeľa: Rozhovor
  44. 44 XXVI. cezročná nedeľa: Zoznamy
  45. 45 XXVII. cezročná nedeľa: Nebyť sám
  46. 46 XXVIII. cezročná nedeľa: Otázka
  47. 47 XXIX. cezročná nedeľa: Služba
  48. 48 XXX. cezročná nedeľa: Túžba
  49. 49 Slávnosť Všetkých svätých: Ježiš Kristus – cesta svätosti
  50. 50 XXXII. cezročná nedeľa: Všetko
  51. 51 XXXIII. cezročná nedeľa: Ježiš príde!
  52. 52 XXXIV. cezročná nedeľa - Slávnosť Krista Kráľa: Svetlo v tme
  53. 53 Prvá adventná nedeľa: Zasvätený život I.
  54. 54 Druhá adventná nedeľa: Zasvätený život II.

I. adventná nedeľa

Som presvedčený, že Svätý Otec František urobil skvelú vec, keď vyhlásil Rok zasväteného života. Dokonca ho natiahol na 14 mesiacov a tri dni (30. 11. 2014 – 2. 2. 2016). Akoby celej Cirkvi povedal: „Vážení, dosť bolo hrabania sa v pozemských veciach, ideologických sporov a politických bojov. Cirkev sa v tom všetko nejako angažuje, ale má vyššie poslanie. Je určená pre nebo, pre večnú radosť s Bohom. Obnovme v sebe toto smerovanie, zamerajme sa na rozvoj nového života, ktorý sme prijali v krste. Veď nie sme povolaní stále v niekým súperiť a presviedčať ho o svojej pravde, ale žiť svoj ideál tak, aby našich protivníkov presvedčil náš život!“ A aj na toto slúži v Cirkvi zasvätený život – ako príklad prežívaného, uskutočňovaného ideálu.

Možno si povieš, že teba sa to netýka, že žiješ v manželstve alebo si diecézny kňaz alebo si slobodný/rozvedený/ovdovený a tí „čudáci“ v kláštoroch ťa nezaujímajú, nech si tento rok prežívajú oni. Veľký omyl! Rovnaký, ako keby zasvätení povedali, že ich nezaujíma nejaký Rok rodiny. My všetci totiž žijeme v Cirkvi, sme jedno telo, jedna stavba, navzájom pospájaní sviatosťami, teda samotným Kristom! „Oko nemôže povedať ruke: ‚Nepotrebujem ťa!‘ ani hlava nohám: ‚Nepotrebujem vás!‘“ (pozri 1 Kor 12, 12 – 30). A tak zasvätený život je otázkou prežitia pre každého kresťana. Umožňuje nám totiž vidieť „za“.

Jedna vec je totiž vedieť o našom cieli a druhá vidieť tých, ktorí pre tento cieľ žijú tak radikálne, že si zvolili, či lepšie povedali prijali povolanie od Boha byť pre nás ostatných znamením radostnej večnosti. To zaväzuje obe strany. Zasvätení musia dbať o to, aby boli dobrým znamením večného života. My ostatní zas o to, aby sme videli toto znamenie. Lebo naše oči veľmi ľahko vidia zlyhania, sklamania, nedostatky, no nevidia „za“.

Takže sa navzájom potrebujeme. Zasvätení potrebujú stretávať rodiny, ktoré sú viditeľným znamením vnútorného života Najsvätejšej Trojice. Tí, čo sú povolaní k zasvätenému životu, potrebujú vyrastať v zdravej rodine a rozvinúť v sebe schopnosť takúto rodinu si založiť a viesť, aby vedeli, čoho sa svojím zasvätením zriekajú. Aby sa v nich rozvinula zdravá túžba byť znamením večnosti. Aby ich „povolanie“ nebolo len reakciou na neusporiadaný rodinný život ich rodičov.

My v rodinách potrebujeme zasvätených ako trvalé pripomenutie nášho večného cieľa, aby sme sa neutopili v úsilí zabezpečiť svojej rodine živobytie. Aby sme vždy mali čas aj priestor na Božie veci...

A všetci spolu potrebujeme byť spolu :-) Teda vedieť, že v Ježišovi sme jedno telo. Že radosť či bolesť jedných je radosťou či bolesťou druhých.

Keď som tieto myšlienky v sebe objavoval a zbieral, veľmi ma oslovilo, že prvá veta, ktorú v novom liturgickom roku budeme počuť zo Svätého písma, je: „Ty, Pane, si náš otec...“ (Iz 63, 16). Otec všetkých. Môj i tvoj. Sme jednej krvi – Ježišovej. On ju za nás vylial, on nám ju dal za nápoj, ktorý nás živí... V tom sme všetci rovnakí. Odlišujeme sa len konkretizáciou cesty do neba. Je úzka, tŕnistá, pritom mnohoraká, ale s jedným Sprievodcom, s jedným Pastierom, s jedným Vodcom – s Ježišom. Jeho Otec je aj náš Otec.

Keď teda začíname Rok zasväteného života, nový cirkevný rok aj nové liturgické obdobie, začnime modlitbou za seba navzájom – zasvätení za nás a my za nich:

„Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní, tak ako sa medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi, takže vám nechýba nijaký dar milosti, kým očakávate, že sa zjaví náš Pán Ježiš Kristus. On vás bude posilňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána“ (1 Kor 1, 4 – 9).


II. adventná nedeľa: K srdcu

Čítal som nedávno svedectvo istej rehoľnej sestry. Opisuje, ako na strednej škole chceli katechétku zatiahnuť do rozhovoru, aby sa nemuseli učiť. Tak jej položili otázku: „Povedzte, ako niekto vie, že má vstúpiť do kláštora?“ A sestra pokračuje: „Na odpoveď, dnes už mojej spolusestry, asi nikdy nezabudnem. Zahľadela sa. Potom sa postavila a povedala: ‚To je vtedy, keď vám pri mene JEŽIŠ začne biť srdce tak trocha inak.‘“

Nádherné a výstižné! A nielen pre povolanie k zasvätenému životu, ale vôbec pre život kresťana, človeka, ktorý miluje Ježiša. To isté môžeme nejako prežívať aj dnes, keď prorok Izaiáš reprodukuje výzvu Boha: „Potešujte môj ľud... Hovorte k srdcu Jeruzalema...“ (Iz 40, 1 – 2).

Čím máme potešovať? Čo máme hovoriť, aby sa to dotýkalo srdca človeka, ktorému sa prihováram? Prorok pokračuje: „...že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina.“

Každé srdce potrebuje počuť slová útechy. Aj srdce biskupa, aj srdce kňaza, aj srdce každého laika. Všetci totiž zlyhávame v konaní dobra, ako to pri každej svätej omši vyznávame: „...myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého.“ Ak by pre naše zlyhania nebolo slov útechy, ak by sme si museli svoje previnenia vliecť celý život, bola by to neznesiteľná ťarcha. Hm, niekto mi teraz môže namietnuť, že celé kresťanstvo akoby bolo len o hriechu. Nie, nie je. Hriech je v kresťanstve okrajová záležitosť, v konečnom dôsledku bezvýznamná. Podstatou je to, že sa skončilo naše otroctvo, že je odčinená naša vina! Že je riešenie, ktoré je dokonca zadarmo a aplikovateľné na každé zlyhanie! Nie je nič, čo by presahovalo Božie milosrdenstvo!

Veríš tomu? Napĺňa ťa radosťou poznanie, že je „odčinená tvoja vina“, že je „koniec tvojmu otroctvu“? Nepýtam sa, či to tak cítiš, lebo cítiť to nemusíš. Ale či tomu veríš a či podľa toho žiješ. Pre toho, kto tejto radostnej zvesti verí, je každá spoveď nádhernou slávnosťou Božieho milosrdenstva, potešením srdca, ktoré počuje nádherné slová oslobodenia z otroctva: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov...“

To je jedna časť – naše prijatie oslobodenia a slov potešenia. Druhá časť je naše svedectvo a naše slová potešenia. Veď koľko ľudí okolo nás nezakúša ten krásny pocit oslobodenia. Ani pri spovedi. Lebo neveria Božiemu milosrdenstvu. Nie preto, že by nechceli veriť. Možno sa denne modlia aj korunku k Božiemu milosrdenstvu. Ale neuvedomujú si súvislosť medzi vzývaním Božieho milosrdenstva a životom podľa svojej viery. Ich najčastejšou otázkou je: „Ktovie, či mi Pán Boh odpustil?“ Keďže sú uväznení vo svojej neistote ohľadom Božieho milosrdenstva, ostávajú stáť a len ťažko môžu napredovať vo viere, lebo ich držia spomienky na ich hriechy – ktoré Pán Boh už dávno zabudol (pozri napr. Iz 44, 25).

Nuž a práve títo ľudia potrebujú naše svedectvo, naše slová povzbudenia, potešenia. Pros Ducha Svätého o správne slová pre ľudí, ktorí sa zo svojho kresťanstva neradujú, lebo sa nechali presvedčiť, že kresťanstvo je o hriechu, nie o milosrdenstve a láske. Povzbuď ich k ďakovaniu za odpustenie toho konkrétneho hriechu, ktorý už vyznali, ale ktorý sa im v mysli stále vracia. Tak premôžu diablovo pokušenie, ktorý nechce, aby sme sa radovali z oslobodenia, preto nás stále obviňuje, hoci náš hriech je už dávno Bohom zabudnutý.

Pros Ducha Svätého, aby ti dal slová, ktoré budú hovoriť k srdcu tvojho brata či sestry. Možno použi slová, ktoré niekedy prehovorili k tvojmu srdcu. Možno najprv pozoruj vlastné srdce, či ti pre mene Ježiš bije ináč... (Ak áno, to neznamená automaticky, že máš povolanie k zasvätenému životu, najmä aj žiješ v manželstve :-)) A potom s vierou a láskou povedz toto vzácne a mocné meno niekomu, kto je ubitý, unavený, znechutený... Povedz ho svojmu biskupovi, svojmu kňazovi, svojej manželke či manželovi, svojim deťom či rodičom... A pozoruj, ako sa im rozžiari tvár, keď zakúsia moc mena Ježiš.


III. adventná nedeľa: Radosť

Radosť. Toto jediné slovo dnes vnímam vo svojom srdci. Nie preto, žeby som nejakú mimoriadnu prežíval. Mám obyčajný pracovný deň, od rána sedím pri počítači, vybavujem pracovné záležitosti, telefonujem, píšem e-maily... A predsa mi toto slovo vŕta v hlave i srdci.

Prečo nám Boh prikazuje, aby sme sa radovali? Prečo to prikazuje Svätý Otec zasväteným, keď im poslal list s názvom Radujte sa!? Prečo sa mám radovať, keď nijakú radosť necítim?

Lebo... lebo skutočná radosť nie je záležitosť pocitov.

Radosť z vykúpenia, zo záchrany od večnej smrti.

Radosť z odpustenie hriechov, zlyhaní.

Radosť z Božieho synovstva.

Radosť z blízkosti Boha.

Radosť zo slov Svätého písma.

Radosť z učenia Cirkvi.

Radosť zo sviatostného života (krst, Eucharistia, birmovanie, zmierenie, manželstvo, dúfam, že raz aj pomazanie chorých).

Radosť z modlitby.

Radosť zo zmysluplného nesenia kríža.

Radosť z prítomnosti Najsvätejšej Trojice v mojom srdci.

Radosť, lebo príde Pán.

Všetky tieto radosti sú radosťami viery. Radujem sa v Pánovi, lebo verím, že toto všetko a ešte mnoho iného mi dal, dáva a ešte dá. Ak mi pritom niekedy ako bonus dá aj vonkajšiu radosť, je to krásne, ale nie podstatné.

Napíš si svoj vlastný zoznam, z čoho sa môžeš vo svojom živote viery radovať. Daj si ho na viditeľné miesto, aby si ho mohol citovať ako zbraň proti nepriateľovi, ktorý ti chce radosť ukradnúť. A nezabudni ho doplniť zakaždým, keď vo svojom živote objavíš novú radosť viery.

Vnímaj aj iné radosti, ktoré sú tiež Božím darom. Radosť z krásy, s hudby, z piesne, z bozku milovaného človeka, z úsmevu detí, z dobrej správy, z pekného sna, zo zaslúženej odmeny, z dobre odvedenej roboty, z oddychu, z úrody, zo svojho koníčka...

Viem, aj svet ponúka svoje radosti. Všimni si, ako sa opičí po Bohu. Boh je totiž zdrojom skutočnej radosti. Svet na to nemá, tak ponúka Božie dary, ale dáva im deformovaný obsah. Napríklad sex. Vymyslel ho Boh. No svet z neho robí obchod cez pornografiu, prostitúciu, tzv. voľnú lásku... Zober si víno. Boh ho vymyslel na obveselenie človeka. No svet z alkoholu urobil predmet tvrdého biznisu a teší sa, keď je človek na ňom závislý. Zober si slovo. Boh ho urobil nástrojom svojej komunikácie s človekom i komunikácie medzi ľuďmi. Svet z neho urobil zvuk bez obsahu; ak mu nejaký obsah dáva, tak neraz prekrútený. Stačí si spomenúť na tzv. ľudské práva – na potrat, na eutanáziu, na adopciu dieťaťa hocikým...

Preto nás svätý Pavol dnes veľmi rázne vyzýva: „... všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1 Sol 5, 21 – 22). Tu je jedno z kritérií, ktoré pri takomto skúmaní máme použiť. „Môžem sa z toho radovať pred Pánom?“ Keby sme ho verne používali, nezaplavovala by dnes svet nová temná ideológia, ale ako záplava radosti by sa šírilo kresťanstvo.

Zasvätení dostali od pápeža príkaz radovať sa. Majú to ťažké, lebo denne sa modlia napríklad Velebí moja duša Pána, no už ho vedia naspamäť a nevyvoláva v ich srdciach odozvu. (Ozaj, vyvolala táto modlitba odozvu v tvojom srdci, keď si ju počul v responzóriovom speve?) Keď niekto päťtisíci raz opakuje tie isté slová, sotva v ňom vyvolajú záchvev radosti. No tu nastupuje viera a hovorí: „Milovaný, teším sa s Máriou. Urobil si pre ňu veľké veci. A robíš ich aj pre mňa. Mária, radujem sa s tebou, lebo si požehnaná medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života...“

Vieš, že môžeš urobiť radosť samotnému Bohu? Áno. Svojou radosťou vo viere. Zaspievaj mu dnes novú pieseň. Veď si nový človek v Ježišovi Kristovi. 


IV. adventná nedeľa: Domov

V prvej časti filmu Hobit je scéna, kde Bilbo vysvetľuje svojim spoločníkom, prečo ostáva s nimi. Hovorí približne toto: „Ja mám domov, viem, čo znamená radovať sa z domu, z krásnej záhrady, z blízkych. Vy ho nemáte, no hľadáte ho. Preto ostávam s vami, aby som vám ho pomohol nájsť.“

Nemôžem pri týchto slovách nemyslieť na Ježiša. Mal nádherný domov u Otca. Vedel veľmi dobre, čo to znamená byť doma a byť milovaný. No práve to ho viedlo k tomu, aby prišiel k ľuďom, ktorí svoj domov stratili, a aby im pomohol nájsť ho. Lebo my ľudia nie sme doma tu na zemi, pokazenej a plnej nešťastí, katastrof, zla v mnohorakej podobe... My sme doma v raji, v nebi. Tam, kde nebudú slzy ani bolesť ani nešťastie. Možno zistíme, že je to tá istá zem, na ktorej sme teraz, ale premenená, nová zem...

Nepoznali sme však cestu. Preto prišiel Ježiš, aby nám ju ukázal. On sám je cesta... Domov, k Otcovi. Presne o tomto sú dnešné čítania. „Pán ti oznamuje, že ti sám vybuduje dom“ (2 Sam 7, 11). Neuveriteľný prísľub! Boh si vysúkal rukávy a postavil ti dom!!!

Vieš, o čom sú Vianoce? O tom, že Boh plní tento prísľub. Viem, mnohí tieto sviatky nemajú radi, lebo nemajú skutočný domov, lebo ich vnímajú ako darčeky, jedenie a pitie, ako nudu. Ale to nie je zmysel blížiacich sa sviatkov. Sú to sviatky o domove. O tom, že Boh k nám prišiel, aby nám ukázal cestu domov. A rodinu, pozemský domov, nám dal, aby sme už tu na zemi prežívali predchuť toho definitívneho domu. Viem, že mnohé rodiny nie sú obrazom nebeského domova. Stratili cieľ a „zabývali“ sa tu na zemi mysliac si, že si tu vybudujú nejaký definitívny domov. No to sa nedá a Boh to ani nedovolí – lebo „naša vlasť je v nebi“ (Flp 3, 20). Ak to niekto predsa len skúša, skôr či neskôr sa všetko rozpadne – ako babylonská veža...

Myslím si, že mnohí ľudia nemajú radi Vianoce aj preto, lebo prisilne pripomínajú túžbu každého srdca – mať domov. No takáto túžba, ak nie je naplnená, bolí. Ak niet nádeje či cesty na jej naplnenie, tak sa človek vyhýba všetkému, čo tú túžbu pripomína, oživuje, vrátane Vianoc. Aj to je dôvod, prečo je taká dôležitá usporiadaná rodina – v nej sa táto túžba v nejakej miere napĺňa. Rodina je predobrazom domova, ktorý nám pripravuje Pán.

Mám domov, dostal som tento mimoriadny dar po rokoch vnútorného bezdomovectva pred necelými šiestimi rokmi. No musím konštatovať, že k tomuto daru som dostal ešte jeden – túžbu po definitívnom domove. Je mi tu na zemi dobre, hoci nie som bohatý, ani zdravý, ani celebrita, bez významného postavenia... Ani netúžim po ničom z toho. Chcem ísť Domov...

V tomto smere sa cítim akoby členom nejakého inštitútu zasväteného života. Práve zasvätení sú totiž skutoční bezdomovci v duchovnom význame slova. Hoci majú strechu nad hlavou, vnútorne sú na zemi doma všade a nikde. Vonkajším prejavom toho je pripravenosť kedykoľvek sa presťahovať na iné miesto, neraz aj ďaleko do zahraničia, lebo vedia, že sú na ceste. A kto je na ceste, nebude si predsa pri nej stavať dom, lebo vie, že zajtra musí ísť ďalej. To je jeden z dôvodov existencie zasväteného života – pripomínať nám nezasväteným, že si nemáme príliš zvyknúť na „môj dom“. Hovoria nám, že tých 30-40-60-80 rokov, ktoré v nejakom dome prežijeme, sa skončí a odídeme do definitívneho domova. Žiaľ, nie všetci. Niektorí ostanú z vlastného rozhodnutia bezdomovci naveky...

Pán ti oznamuje, že ti sám vybuduje dom“ (2 Sam 7, 11). Nádherný prísľub! Dáva človeku perspektívu. Ak si niekedy staval dom či zháňal byt, vieš, čo to znamená. No Boh dáva prísľub, ktorý je viac ako nejaký priestor na bývanie. Dáva prísľub domova.

Keď sa pripravuješ na slávnosť Narodenia Pána, zahrň do svojej prípravy aj vďačnosť za domov. Ten pozemský, ale najmä za ten, ktorý je pre teba pripravený v nebi. Ak si zasvätený, pozri sa na svoj život, či je dostatočným znamením toho, že tvoj jediný domov je v nebi. Ak si diecézny kňaz či biskup, skontroluj svoj byt, či v ňom vidno, že tu nie si naveky. Ak si manžel či manželka, porozprávajte sa o svojich túžbach – je medzi nimi aj túžba po nebi? Ak si slobodný či slobodná, možno bez perspektívy manželstva, preskúmaj, či ťa priveľká túžba po pozemskom domove nezväzuje pri hľadaní neba...


Sviatok Svätej rodiny: Zdravý rozum

Čítal som včera text o pedagogike svätej Terézie Avilskej. Od 15. októbra sa v celom karmelitánskom svete slávi 500. výročie jej narodenia. Táto učiteľka Cirkvi pokladá za základné znaky povolania k zasvätenému životu dobrý úmysel, prirodzenú inteligenciu a lásku k pravde. Trochu som sa nad tým pousmial, lebo túto vetu som už kedysi počul v trochu inej podobe – namiesto prirodzenej inteligencie bol v nej zdravý rozum.

Čo hovorí zdravý rozum o rodine? Rodina je otec, mama a ak Pán Boh požehná, tak aj deti. Kto hovorí niečo iné, nemá zdravý rozum.

Počul som príbeh z čias kolektivizácie v boľševickom Rusku. Do nejakého mestečka prišla úderka, ktorá mala za úlohu presvedčiť jeho obyvateľov, že kresťanstvo je nezmysel, že nijaký Kristus nikdy nežil... Po dlhých rečiach a „dôkazoch“ vstal miestny pop (pravoslávny duchovný) a silným hlasom zvolal, ako to je vo východných cirkvách zvykom vo veľkonočnom čase: „Christos voskrese!“ (Kristus vstal z mŕtvych!) Nato všetci prítomní odpovedali: „Voistinnu voskrese!“ (Skutočne vstal!) A išlo sa domov. Nebolo o čom diskutovať.

Dúfam, že takto podobne skončia aj všetky tie reči o rodine v našej dobe. Veď niet o čom diskutovať. Otec, mama a deti. Bodka. Amen. Kto tvrdí niečo iné, nemá zdravý rozum.

Iná vec je, že v každej rodine sú problémy. Tí, čo na rodinu najviac útočia, si naschvál vyberajú pre svoju argumentáciu rodiny, ktoré sú rozvrátené, rozbité. Neraz aj od kresťanov počujeme: „Načo sa mám ženiť, vydávať? Veď pozri, ako tie rodiny žijú!“ Je to na našu hanbu. No v takej situácii nám treba poukázať na rodiny, ktoré slúžia ako príklad. Nemusia byť ideálne (kde by sme takú okrem Svätej rodiny aj zobrali, však?), ale také, kde skutočne možno vnímať prítomnosť Boha.

Ktoré rodiny okolo seba by si označil za príkladné? Nie ideálne, ale príkladné? Čo potrebujete urobiť, zmeniť u vás doma, aby aj vaša rodina mohla byť za takú označená? Iste, nemá to byť pre nejakú chválu či visačku kvality, ako sa chvália firmy, že plnia nejaké ISO 9001, ale preto, aby sme mohli pomôcť iným rodinám v našom farskom spoločenstve. V ranej Cirkvi ľudia, ktorí chceli prijať krst, neraz išli žiť do takej príkladnej rodiny, aby sa naučili kresťanstvo v praxi. Predstav si, že by prišiel za tebou tvoj farár s prosbou, aby si na pol roka ubytoval u seba dvoch-troch ľudí, ktorí sa pripravujú na prijatie sviatosti birmovania. Nech sa u teba doma, v tvojej rodine naučia, čo znamená žiť ako kresťania. Alebo by poslal za tebou snúbencov, aby ste sa im s manželkou či manželom venovali a pripravili ich na manželstvo...

Vidím, ako mnohým pri týchto návrhoch naskočí husia koža: „Čože, ja, my?“ Áno, ty. Ak žiješ s Ježišom, ak sa dnes tešíš zo sviatku Svätej rodiny, tak potom nemá byť pre teba problém ukázať iným, ako v rodine prežívate spoločenstvo s Bohom.

Všimni si, že presne toto robia komunity zasväteného života – keď sa k nim chce niekto pripojiť, prechádza obdobiami skúšky a prípravy, nie však nejakej teoretickej, kde si o danom spoločenstve niečo naštuduje, ale praktickej – zbalí sa a nasťahuje sa do domu, kde komunita býva. Pozerá sa, ako ľudia v tom spoločenstve žijú, skúša žiť tak ako oni a skúma, či mu takýto spôsob života vyhovuje.

Je pre mňa záhadou, prečo mnohí kňazi dodnes robia prípravu na manželstvo sami. Prečo ju nezveria manželským párom vo svojich farnostiach? Či azda sami v Cirkvi pochybujeme, či máme príkladné rodiny?

Tento rok som posielal pozdravy s prianím: „... aby bol Ježiš u Vás stále doma.“ Toto je príkladná rodina – otec, mama, deti a Ježiš. „Pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).


.

II. nedeľa po Vianociach: Žiť bez hriechu

Potešilo ma Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu pokoja, ktorý slávime 1. januára. Hovorí, že „existuje negatívna realita hriechu, ktorá zakaždým znovu prerušuje bratstvo medzi stvoreniami a stále deformuje krásu a vznešenosť bratských a sesterských pút ľudskej rodiny“. Jednoznačne pomenováva príčinu každého negatívneho nepokoja (lebo je aj pozitívny nepokoj, ktorý nás vedie napríklad k tvorivosti alebo k pokániu). Tou príčinou je hriech.

Svätý Otec ukazuje aj cestu k pokoju: „Božím dieťaťom sa staneme, keď uposlúchneme príkaz na obrátenie: ‚Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha‘ (Sk 2, 38).“ Akoby povedal, že k pokoju v sebe, k pokoju medzi ľuďmi či k pokoju medzi národmi nie je iná cesta, ako osobné pokánie. Tým, že ľutujem svoj hriech, že naprávam spôsobenú škodu a učím sa robiť dobre, prispievam k pokoju na celom svete.

Aké jednoduché, však? V podstate ide o to, aby som nemal na duši nevyznaný hriech. Nie o to, aby som nijaký hriech nespáchal – to bez osobitnej Božej milosti ani nie je možné. Ale žiť bez hriechu sa dá.

Ako? Ľútosťou. Keď niečo zlé poviem, urobím či pomyslím si, väčšinou si to hneď aj uvedomím. A tu je ten bod, v ktorom sa všetko láme. Diabol totiž po každom mojom zlyhaní hneď nastupuje a obviňuje ma: „Vidíš, čo si vyviedol? Nehanbíš sa? Ty si kresťan?“ Takýmito a podobnými výčitkami ma vedie k tomu, že nad sebou nariekam, ale odvádza ma od toho, čo by som mal hneď urobiť. Alebo robí opačnú prácu: „No a čo? Veď aj iní to robia. A nebolo to nič strašné, sú aj ťažšie hriechy. Neurobil si to naschvál, tak sa netráp...“ Aj tým ma odvádza od toho, čo by som mal urobiť.

Čo mám teda urobiť, keď si uvedomím, že som urobil, povedal, myslel niečo zlé? Hneď sa postaviť pred Boha (nečakať do večera a už vôbec nie do najbližšej spovede!!!), vyznať svoj hriech, oľutovať ho a urobiť čo najskôr nápravu škody, ak nejaká vznikla... A prejaviť Bohu lásku. Napríklad tým, že ju prejavím človeku, voči ktorému som sa previnil...

Vieš, aký je zmysel toho? Môžeš žiť bez hriechu! Nie absolútne, ale vždy medzi dvomi zlyhaniami môžeš mať úplne čistú dušu. Začni tak žiť, hoci to môže znamenať, že spočiatku bude celá tvoja modlitba spočívať len vo vyznávaní hriechov a v ľútosti. No postupom času, ako Boh bude mať viac miesta v tvojom živote, hriech sa bude z tvojho života vytrácať a bude čoraz viac takých chvíľ, keď budeš ako slobodné a čisté Božie dieťa Boha oslavovať, zvelebovať, ďakovať mu.

Myslíš, že sa to nedá? Tak sa opýtaj ľudí (a nemusia to byť kňazi), ktorí každý deň prijímajú Pána Ježiša v Eucharistii. Som presvedčený, že ti budú vedieť vymenovať mnohé hriechy, ktoré každý deň spáchajú, ale zároveň ti povedia, že v nich neostávajú. Veď keď si pri obede pofŕkaš omáčkou tričko, ostaneš v ňom do večera? Nie, ak máš možnosť, hneď sa prezlečieš. Ak nemáš, tak sa cítiš nepríjemne. Nie je to obdobne s hriechom? Tak prečo v ňom ostávať?

Možno si povieš, načo sa potom odporúča večerné spytovanie svedomia? Nuž aj preto, lebo existuje ešte jeden druh hriechov – zanedbávanie dobrého. A to si len tak ľahko neuvedomujeme. Potrebujeme sa pozrieť na celý deň, na súvislosti, okolnosti a potom ľahšie spoznáme, kde sme dobro vykonali a kde sme ho zanedbali.

Ježiš, ktorého meno nech je zvelebené aj v tvojom srdci, prišiel ako život, ako svetlo. Tak prečo toľkí kresťania ostávajú radšej vo tme a živoria? Neveria mu? Potrebujú tvoje svedectvo, že sa dá žiť ináč. Skús to v týchto dňoch. Nie vydržať bez hriechu, ale množiť a predlžovať chvíle, keď nemáš na duši nijaký hriech, keď si vo svetle a v Ježišovi si sám svetlom. To ti umožní jasnejšie zmýšľať a byť bližšie pri Ježišovi. Vo chvíľach bez hriechu uvidíš mnohé veci či problémy v novom svetle, tvoje zmýšľanie bude slobodné od zmýšľania tohto sveta, bude ťa napĺňať Boží pokoj a Božia radosť. Keď potom nastane situácia hriechu, neostaň v nej. Vyznanie, ľútosť, prejav lásky. A vzrastie pokoj vo svete.

Už len jedna poznámka na záver. Nedávno som počul kňaza, ktorý veriacich vyzýval, aby sa usilovali vytrvať bez všedného hriechu, aby mohli získať plnomocné odpustky. Je to svojská interpretácia podmienok ich získania. Lebo k podmienkam patrí nemať náklonnosť ani k ľahkému hriechu, nie nespáchať ani ľahký hriech, To prvé sa s Božou milosťou dá, to druhé sa vďaka ľudskej slabosti takmer ani nedá. Takže buď tvorcom pokoja aj tým, že každý deň sa budeš usilovať byť v takom stave, aby si tie plnomocné odpustky mohol získať.

Dúfam, že zasvätení takto žijú .


Krst Krista Pána: Láska Cirkvi

Tento týždeň ma veľmi oslovila v Cirkvi jedna vec – samotný pápež mal svätú omšu za obete útoku v Paríži. Zachvelo sa mi srdce hrdosťou i radosťou, keď som počul túto správu. Svätý Otec sa modlil za tých, ktorí svojou prácou (videl som na internete niektoré ich karikatúry, sú hrozné!) na Cirkev pľuli, hanobili ju, vysmievali sa zo všetkého, čo nám je drahé. Prosil Boha o milosrdenstvo pre nich. Potrebuje svet ešte väčší dôkaz (ak už neberie Ježišove slová na kríži: „Odpusť im...“), že nenávidíme hriech, ale milujeme hriešnika? Potrebujeme my sami ako kresťania lepší príklad, ako sa stavať voči zlu? Nie preklínaním, ale žehnaním (pozri napr. Rim 12, 14 alebo 1 Pt 3, 9); nie odsúdením, ale vzývaním Božieho milosrdenstva. Veď každý hriešnik (aj ty a ja) je Božie dieťa a Boh ho chce spasiť (Ez 18, 23).

Pri tejto udalosti sa znovu potvrdili slová Písma: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Na jednej strane hriech vrahov i zavraždených, na druhej strane modlitby miliónov kresťanov za jedných i za druhých. Na jednej strane aj mienkotvorné noviny uverejňovali karikatúry, ktoré by bežne do novín nikdy nedali (a tak rozširovali zlo), na druhej strane možno práve tie karikatúry, no najmä príklad Svätého Otca viedli mnohých veriacich k vzývaniu Božieho milosrdenstva. Zlo nikdy nepremôže dobro.

Je koniec Vianočného obdobia. Je smutné, že pre svet sa končí takouto tragédiou. No pre nás sa nekončí. Ježiša v srdci máme stále. Pri krste sme dostali nový život a žijeme v Božom kráľovstve. Sme vo svete, ale nie zo sveta. Krstom Boh uzdravil našu prirodzenosť, zranenú prvotným hriechom, a dal nám moc víťaziť nad zlom, diablom. Dal nám zbraň – lásku. Ako sa spieva v jednej piesni: „Môže láska, ani za zbraň nepokladaná, vydobyť kráľovstvo nebeské!“

A našou úlohou je túto zbraň používať, lásku žiť. V malých i veľkých veciach. V úsmeve na dedka, ktorý v noci pošpinil posteľ a treba všetko prezliekať, prať a umývať, čo je v podstate malá vec. Aj v modlitbe napríklad za tých, čo nás obviňujú z nenávisti k homosexuálom. Nemajú pravdu, no dokazovať to budem tak, že ich budem milovať. Predovšetkým modlitbou. Mne pri nej veľmi pomáha predstava, že s tým človekom, ktorý srší nenávisťou voči Cirkvi a obviňuje ju zo všetkého zla, chcem byť raz v nebi, lebo Boh ho tam chce mať (pozri 1 Tim 2, 3 – 4) . Ako tam s ním budem, ako ho už tu nebudem mať rád? A ak ho nebudem mať rád, budem môcť byť v nebi ja?

Keď som dopísal text na minulú nedeľu a odoslal ho na zverejnenie, pri čítaní knihy redemptoristu Bernharda Häringa Soľ a svetlo som natrafil na citát pápeža Jána XXIII.: „Po každom hriechu sa obrátim k Bohu s úkonom kajúcnosti a s obrovskou dôverou a potom poviem: ,Ján, pokračuj, akoby ťa pobozkal Ježiš.‘“ Toto je veľmi dôležité pre každého, kto prijal krst – nezotrvávať v hriechu. Len tak sa môže môj život točiť okolo Ježiša a môžem mu byť podobný. Ak zostávam v hriechu a ľútosť odkladám na najbližšiu spoveď, tak sa môj život točí okolo hriechu. Nemám jasný pohľad na veci, na ľudí, na udalosti, lebo mi zrak duše i mysle zahaľuje mrak zla, ktoré ma poškvrňuje. Keď sa ho zbavím, začínam vidieť jasnejšie a stávam sa vnímavejším na Božie vedenie, zmýšľam ak Ježiš Kristus... (Flp 2, 5 – 8).

Aj dnes ťa chce Ježiš pobozkať. Zakaždým, keď sa k nemu obrátiš s ľútosťou nad zlyhaním, ale aj pri každom vyznaní lásky, úsmeve, dobre, ktoré vykonáš. Nech ťa vedomie Ježišovej túžby byť s tebou vedie k oslave Boha, ktorý prišiel zachrániť hriešnikov. „A ja som prvý z nich“ (1 Tim 1, 15).

Sláva tebe, Pane, sláva tebe!


II. cezročná nedeľa: Povolanie

Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu“ (Ž 40, 4).

Vieš, čo je základným povolaním každého človeka? Spievať Bohu chválospev – predovšetkým tým, ako žijem. A občas (najlepšie stále) aj slovami, srdcom, jasaním.

Vieš, prečo je svet dnes v takom neporiadku a nepokoji? Lebo Božie deti sa nechali odlákať od chválospevu svojmu Bohu a pejú chvály na mamonu (napríklad aj neustálym sťažovaním sa na nízke platy a vysoké ceny).

Vieš, ako sa to dá napraviť? Začni spievať chválospev svojmu Bohu. Ak treba, začni tým, že odprosíš tých, ktorým si ublížil, že nahradíš škodu, že pôjdeš na spoveď. Že zmeníš svoje zmýšľanie – pros Ducha Svätého, aby ti ukázal, v čom ho potrebuješ zmeniť. Že prestaneš spievať chválospevy tohto sveta (s jediným refrénom: Peniaze, zdravíčko, sex...) a začneš vidieť Boha, jeho dielo a svoju úlohu v ňom.

To je však len začiatok chválospevu. Chceš vedieť, čo je jeho pokračovaním?

V Poľsku žije muž, volá sa Piotr Zalewski. 17. novembra 2008 sa ako narkoman, zlodej, bitkár a neviem čo všetko stretol s Ježišom. Nie pri nejakom zázraku. Hnaný neodbytným vnútorným hlasom vošiel do kostola a išiel na spoveď. Počas nej sa na kňaza naštval, lebo mu povedal „sladkú“ vetu: „Celé nebo sa raduje z tvojho šťastia.“ Chcel odísť, ale vytrval do konca. S Ježišom sa stretol pri slovách: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Bol oslobodený. Ako bonus navyše počul o chvíľu pri svätej omši (počas ktorej sa spovedal), slová: „Blažení tí, čo sú pozvaní na Baránkovu hostinu.“ Stal sa blaženým. Prijal Krista. A dnes mu spieva novú pieseň – všade a každému ohlasuje, čo s ním Ježiš urobil.

Možno si povieš, že jemu sa ľahko ohlasuje, keď mal taký zážitok. Nie je to tak. Piotr hovorí, že sa spočiatku hanbil pred ľuďmi vyznať svoju lásku k Ježišovi, dokonca neraz klamal, keď stretol známych a pýtali sa ho, odkiaľ alebo kam ide. Nechcel kamarátom narkomanom či susedom, ktorí ho poznali ako drzého a vulgárneho človeka, povedať, že ide zo stretnutia s Ježišom. Veľmi rýchlo však zistil, že nerobí dobre. Nevedel však, čo má robiť. Keď raz počúval kázeň jedného kňaza, počul veľmi jednoduché slová, ktoré ho veľmi upokojili: „Ak chceš evanjelizovať, tak popros Boha o odvahu.“ Také jednoduché a samozrejmé, ale pre neho to bola veľmi objavná veta. Uvedomil si, že dovtedy sa nemodlil s takýmto úmyslom. Hneď sa vzchopil a s vierou povedal Bohu: „Ak chceš, aby som ohlasoval tvoju slávu, daj mi odvahu a možnosti, aby som sa k tebe mohol priznať.“

Takže čo má byť pokračovaním tvojho chválospevu Bohu? Ohlasovanie toho, čo pre teba urobil. Že sa toho bojíš? Popros Boha o odvahu: „Ak chceš, aby som ohlasoval tvoju slávu, daj mi odvahu a možnosti, aby som sa k tebe mohol priznať.“

Každý je povolaný spievať chválospev nášmu Bohu. Každý spôsobom, ku ktorému ho povolal Boh. A tu je záverečná otázka tohto textu: Vnímaš a prežívaš svoj život ako povolanie? Nie si tu náhodou, nejdeš životom bezcieľne a nezmyselne, hoci sa ti to niekedy môže zdať. Máš presnú úlohu v Božom pláne. Ako manžel či manželka, ako zasvätený, ako kňaz, ako slobodný, ako dieťa, ako človek nad hrobom... Nik nie je mimo.

Tak spievaj :-) Ak budeš mlčať, tvoj hlas bude chýbať. Aj v referende.


III. cezročná nedeľa: Nový učiteľ

Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu“ (Ž 40, 4).

Vieš, čo je základným povolaním každého človeka? Spievať Bohu chválospev – predovšetkým tým, ako žijem. A občas (najlepšie stále) aj slovami, srdcom, jasaním.

Vieš, prečo je svet dnes v takom neporiadku a nepokoji? Lebo Božie deti sa nechali odlákať od chválospevu svojmu Bohu a pejú chvály na mamonu (napríklad aj neustálym sťažovaním sa na nízke platy a vysoké ceny).

Vieš, ako sa to dá napraviť? Začni spievať chválospev svojmu Bohu. Ak treba, začni tým, že odprosíš tých, ktorým si ublížil, že nahradíš škodu, že pôjdeš na spoveď. Že zmeníš svoje zmýšľanie – pros Ducha Svätého, aby ti ukázal, v čom ho potrebuješ zmeniť. Že prestaneš spievať chválospevy tohto sveta (s jediným refrénom: Peniaze, zdravíčko, sex...) a začneš vidieť Boha, jeho dielo a svoju úlohu v ňom.

To je však len začiatok chválospevu. Chceš vedieť, čo je jeho pokračovaním?

V Poľsku žije muž, volá sa Piotr Zalewski. 17. novembra 2008 sa ako narkoman, zlodej, bitkár a neviem čo všetko stretol s Ježišom. Nie pri nejakom zázraku. Hnaný neodbytným vnútorným hlasom vošiel do kostola a išiel na spoveď. Počas nej sa na kňaza naštval, lebo mu povedal „sladkú“ vetu: „Celé nebo sa raduje z tvojho šťastia.“ Chcel odísť, ale vytrval do konca. S Ježišom sa stretol pri slovách: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Bol oslobodený. Ako bonus navyše počul o chvíľu pri svätej omši (počas ktorej sa spovedal), slová: „Blažení tí, čo sú pozvaní na Baránkovu hostinu.“ Stal sa blaženým. Prijal Krista. A dnes mu spieva novú pieseň – všade a každému ohlasuje, čo s ním Ježiš urobil.

Možno si povieš, že jemu sa ľahko ohlasuje, keď mal taký zážitok. Nie je to tak. Piotr hovorí, že sa spočiatku hanbil pred ľuďmi vyznať svoju lásku k Ježišovi, dokonca neraz klamal, keď stretol známych a pýtali sa ho, odkiaľ alebo kam ide. Nechcel kamarátom narkomanom či susedom, ktorí ho poznali ako drzého a vulgárneho človeka, povedať, že ide zo stretnutia s Ježišom. Veľmi rýchlo však zistil, že nerobí dobre. Nevedel však, čo má robiť. Keď raz počúval kázeň jedného kňaza, počul veľmi jednoduché slová, ktoré ho veľmi upokojili: „Ak chceš evanjelizovať, tak popros Boha o odvahu.“ Také jednoduché a samozrejmé, ale pre neho to bola veľmi objavná veta. Uvedomil si, že dovtedy sa nemodlil s takýmto úmyslom. Hneď sa vzchopil a s vierou povedal Bohu: „Ak chceš, aby som ohlasoval tvoju slávu, daj mi odvahu a možnosti, aby som sa k tebe mohol priznať.“

Takže čo má byť pokračovaním tvojho chválospevu Bohu? Ohlasovanie toho, čo pre teba urobil. Že sa toho bojíš? Popros Boha o odvahu: „Ak chceš, aby som ohlasoval tvoju slávu, daj mi odvahu a možnosti, aby som sa k tebe mohol priznať.“

Každý je povolaný spievať chválospev nášmu Bohu. Každý spôsobom, ku ktorému ho povolal Boh. A tu je záverečná otázka tohto textu: Vnímaš a prežívaš svoj život ako povolanie? Nie si tu náhodou, nejdeš životom bezcieľne a nezmyselne, hoci sa ti to niekedy môže zdať. Máš presnú úlohu v Božom pláne. Ako manžel či manželka, ako zasvätený, ako kňaz, ako slobodný, ako dieťa, ako človek nad hrobom... Nik nie je mimo.

Tak spievaj :-) Ak budeš mlčať, tvoj hlas bude chýbať. Aj v referende.


IV. cezročná nedeľa: Učenie s mocou

Po „nežnej“ som v roku 1990 študoval dva roky v Ľubline na tamojšej Katolíckej univerzite pastorálno-liturgickú formáciu. A tam som počul udalosť, ktorá sa ktorýsi rok stala počas veľkopôstnych duchovných cvičení pre univerzitu. Kňaz, ktorý ich viedol, mal pri záverečnej svätej omši veľmi stručnú homíliu. Povedal asi toto: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Ale vy tomu aj tak neveríte.“ Nič viac. Samozrejme, takáto krátka homília mala veľký ohlas. Oficiálne najmä negatívny. No priamy účastník tejto svätej omše mi povedal, že takmer všetci, čo tam boli, vedeli, že kazateľ má pravdu...

Prečo tento príklad? Dnešné čítania možno tiež vyjadriť veľmi stručne: Boh prisľubuje proroka, takého ako Mojžiš. Evanjeliá potvrdzujú, že tým prorokom, je Ježiš, ktorý vystupuje aj učí s mocou. Žalmista nás preto vyzýva k plesaniu.

A my sme ticho. Bez radosti, bez plesania, Vypočujeme si slovo, ale ustarostení, unavení, znechutení mu neveríme. Alebo si myslíme, že to bolo už dávno, že Božie slovo dnes už nemá moc. Potom vychádzame z kostola vážni ako z pohrebu a pri rozhovoroch so známymi sa celkom ponoríme do starostí tohto sveta. A Božie slovo je tatam...

Nemáš chuť to zmeniť? Samozrejme, najprv vo svojom vnútri. Počúvať texty s napätím, čo ťa osloví, ako Boh pohne tvoje srdce. Niekedy mám chuť po evanjeliu spievať Aleluja, tlieskal by som a volal od radosti. Inokedy sa mi do očí tlačia slzy radosti nad tým, aký je Boh dobrý, ako oslobodzuje, uzdravuje, zachraňuje, aké veľké a obdivuhodné veci robí... Čakám, že raz to nezvládnem a budem svojím volaním na pohoršenie :-)

Dnes by som povedal asi takúto kázeň:

Milovaní! Boh sa o nás neustále stará. Dôkazom toho je bohostánok. Dobre sa naň pozrite. Čo vidíte? Len drevenú či kovovú skrinku, krásne vyzdobenú? Vedzte však, že to najpodstatnejšie je vnútri! Je tam živý Boh. Miluje ťa. Nie nejako platonicky. On má moc uzdraviť ťa, očistiť, zachrániť. Je na tvojej strane, víťazí nad všetkou mocou zlého. Nevieš si rady s nečistotou, možno s pornografiou? Nevieš zvládnuť nemiernosť v pití? Si závislý na drogách? Tvoj jazyk je plný preklínania či iných zbytočných slov? Tvoja myseľ je plná zloby, nenávisti, hnevu, závisti? Možno aj niečo iné ťa ovláda a znemožňuje milovať Ježiša. Tak sa teraz rozhodni primknúť k Ježišovi, napríklad takto: „Ježišu, verím ti! Zmiluj sa nado mnou, Syn Dávidov!“ A potom sa v Ježišovej moci rozhodne postav proti svojej zviazanosti a povedz: „Nečistý duch, v Ježišovom mene ti rozkazujem, aby si odišiel odo mňa k Ježišovmu krížu a už nikdy sa nevracaj!“ Ak potrebuješ, príď po svätej omši na spoveď, aby sa sviatostne dokonalo dielo oslobodenia. Budem spovedať, dokedy to bude potrebné. A večer, okolo piatej, prosím, prineste svojich chorých do kostola, budeme sa všetci spolu modliť za ich uzdravenie. Udelím im aj sviatosť pomazania chorých, aby sa zjavila Božia moc.

„Toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi“ (1 Kor 7, 35).


V. cezročná nedeľa: Extrém?

 Keď som si čítal liturgické texty tejto nedele, udrel mi do očí rozdielny postoj Jóba a Ježiša. Jób narieka. Právom, veď trpí a o všetko prišiel. Hovorí: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?“ (Jób 7, 1). Keď sa pozrieme na Ježiša v dnešnom evanjeliu, tak môžeme povedať, že prežíva presne to isté – tvrdý boj. Bez oddychu. Avšak Ježišov tvrdý boj môžeme pokojne nazvať ohlasovaním a budovaním Božieho kráľovstva.

Jób nakoniec zmenil svoj názor na život, hoci sa na jeho situácii nič nezmenilo (Jób 42, 1 – 6). Teda zmenilo – stretol sa so živým Bohom. Spoznal, že celé jeho trápenie malo zmysel – viedlo k poznaniu Boha. Nie k rozumovému poznaniu, ale k bytostnému.

Dnešné texty akoby nám ukazovali cestu. Sme vyzvaní prejsť od pohľadu na svoj život ako na veľké trápenie k pohľadu na ten istý život ako na budovanie Božieho kráľovstva. Sme neustále vyzývaní zmeniť zmýšľanie, aby sa stalo podobným zmýšľaniu Ježiša Krista. Ako sa to dá dosiahnuť?

Perfektný návod som čítal v ktorejsi knihe redemptoristu Bernharda Häringa. Hovorí, že každé spytovanie svedomia treba začínať ďakovaním Bohu za to, čo som cez deň prežil. Hriechy sa vtedy vynoria samé – sú to tie veci, slová, udalosti, za ktoré nemôžem Bohu ďakovať bez vedomia viny. A tento princíp sa dá použiť aj „preventívne“: „Budem môcť Bohu ďakovať za to, že idem práve urobiť, čo chcem povedať, na čo práve myslím?“ Páter Häring nazýva takéto spytovanie či formovanie svedomia confessio laudis – oslavné vyznanie hriechov. Slúži totiž Bohu na slávu, umožňuje mi vidieť Božie diela v mojom živote a vnímať vlastné zlyhania nie ako katastrofu, ale ako príležitosť na prijímanie a oslavu Božieho milosrdenstva...

Jóbov nárek je v istom zmysle extrém, takmer zúfalstvo. Ježišov život je akoby opačný extrém – všetko na Božiu slávu a na budovanie jeho kráľovstva. Jób mi je ľudsky bližší, ale Ježiš vítanejší. Jób je realita, z ktorej vychádzam, Ježiš je ideál, ku ktorému smerujem.

Možno si povieš, že to je príliš náročné, že to je tak „pre tých v kláštoroch“. Nie, to nie je len pre nich či pre kňazov (a buď si istý, že oni sa rovnako boria problémami ako ty). Všetci sme povolaní blížiť sa k ideálu. Možno si teraz predstavuješ, čo všetko budeš musieť zmeniť, aké to bude ťažké. Nerob to! Urob len jednu vec – rozhodni sa, že odteraz chceš robiť, hovoriť či myslieť len tak, aby si mohol za všetko Bohu ďakovať. A k tomuto rozhodnutiu pridaj ďalšie: že ak sa ti to nepodarí – a je isté, že sa ti to nepodarí –, tak nebudeš nariekať, ale vyznáš svoje zlyhanie na Božiu slávu, prijmeš jeho milosrdenstvo a pôjdeš ďalej po jeho ceste. Boh ti vždy pomôže!
Ak prijmeš takýto postoj k svojmu životu, ľahšie pochopíš a prijmeš za svoje aj slová svätého Pavla o hlásaní evanjelia. Hovorí, že je to jeho povinnosť a bolo by mu beda, keby ho nehlásal (pozri 1 Kor 9, 16). Pavlovo ohlasovanie evanjelia nebola drina, to bol spôsob života. Plný radosti a pokoja. Skúsiš aj ty žiť tak, aby tvoj spôsob života bol ohlasovaním evanjelia? Plný radosti a pokoja? Cestu poznáš: Ježiš!

VI. cezročná nedeľa

Ako dobre, že máme ku komu ísť, keď sa niečo stane! Nemyslím tým len lekárov, záchranku, hasičov, šikovného domáceho majstra, ale predovšetkým Cirkev. A zas pod pojmom Cirkev nemyslím len kňazov, ale kohokoľvek, kto žije svätým životom. V každej farnosti takí ľudia sú, je za kým ísť, keď si nevieme rady.

Knihe Levitikus Mojžiš malomocnému prikazuje, aby išiel za kňazom. V evanjeliu malomocný sám prichádza za Ježišom. A Pavol Korinťanom odporúča, aby žili tak ako on. Dáva sa im za príklad...

Za kým chodíš ty, keď máš problém? Radíš sa s ľuďmi, ktorý sa zmietajú v podobnom probléme? Alebo ideš za odborníkom? Už som tu písal o žene, ktorá sa o svojich problémoch v manželstve radila s tromi rozvedenými ženami. Cítiš nezmyselnosť takého postupu?

Kto je tvojím vzorom? Stretol si už človeka, pri ktorom si si povedal: „Tak takto chcem žiť aj ja!“?

Keď si s niečím neviem rady, mám ísť za ľuďmi v Cirkvi. Či za kňazmi, či za svätými mužmi alebo ženami. Že takých vo svojom okolí nepoznáš? Tak otvor oči a hľadaj. Boh má všade svojich ľudí. A modli sa, aby ti takého človeka dal spoznať. Hovorí sa, že svätec vždy vyrastá pri nejakom svätcovi.

A pokračovaním toho je, aby si sa ty sám stal svätým človekom. Človekom modlitby, sviatostí, Písma, služby, živým členom farského spoločenstva... Neboj sa pýchy v tejto veci, lebo nikdy si o sebe nebudeš myslieť, že si svätý. Totiž čím viac takým budeš, tým viac svojich chýb a nedostatkov uvidíš. A to bude robiť tvoj život pokorným a príťažlivým...

* * *

„Počúvaj, chlape, kde ty žiješ? Bol si už niekedy v krčme? Vieš, posedieť si pri pivečku, pokecať s chlapmi, posťažovať sa na starú, ponadávať na politikov, na robotu či nezamestnanosť, trochu zaspomínať na zlaté časy socializmu... Vieš, ako sa ti uľaví? Potom prídeš domov, urobíš trochu kriku (len tak s mierou, aby sa ťa až tak nebáli) a máš do rána pokoj.“

Viem, takýto alebo podobný postup je zrejme bežnejší ako ten, ktorý spomínam vyššie. Ale ako to vidím okolo seba, absolútne neúčinný. Tak zober rozum do hrsti a spočítaj si, či je lepšie ísť tam, kde ti skutočne pomôžu, alebo tam, kde sa síce môžeš dobre cítiť, ale tvoje malomocenstvo ti ostane prisaté na duši.

Viem ešte jedno – mnohí nehľadajú pomoc v Cirkvi, lebo majú svoje predsudky, výhrady, zviazanosti, závislosti, svoje hriechy, v ktorých im je relatívne dobre. Chceli by prísť o malomocenstvo, ale nie o pôžitok, ktorý je s hriechom často spojený. Mnohí dnes hľadajú uzdravenie, ale odmietajú Uzdravovateľa. Chcú zázrak, ale nie znamenie. Chcú sa mať dobre, ale bez zmeny života.

Ale to nie je cesta.

Nech tvoj život ukazuje všetkým okolo teba, kde je cesta. Je ňou každodenný život s Ježišom – či ješ, či piješ, či čokoľvek iné robíš, rob to s Bohom a pre neho. Budeš svätým a mnohým pomôžeš na tejto ceste...


I. pôstna nedeľa: Záchrana

Prečo si kresťanom?

„Lebo ma moji rodičia dali pokrstiť.“ Dobrá odpoveď, ale nedostatočná. Veď koľkí ľudia sú pokrstení, ale žijú, akoby Boh neexistoval.

„Lebo tak som bol vychovaný.“ Mnoho ľudí tak bolo vychovaných, a dnes žijú ako pohania.

„U nás, v našej rodine i dedine sú všetci kresťania.“ A keď odídu od rodiny či z dediny, tak sú z nich vzorní neveriaci.

„Lebo som potreboval záchranu a Boh mi ju v Cirkvi poskytol.“

Takáto alebo podobná odpoveď na položenú otázku je vecou pamäte a viery. Viera ma učí, že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi“ (Rim 3, 23 – 24). A pamäť mi pripomína, ako to všetko prežívali naši predkovia. Ako napríklad Noe, ktorý sa spomína v dnešných čítaniach. Alebo Mojžiš a vyvolený národ, keď ich Boh previedol cez Červené more. Alebo môj otec, ktorý bol v roku 1956 riaditeľom školy. Avšak po stretnutí s predsedom Okresného výboru Komunistickej strany Československa ním už zo dňa na deň nebol, lebo pre vieru odmietol vstúpiť do strany. A po pár mesiacoch už nebol ani učiteľom...

Potrebujem si stále pamätať a pripomínať, že som si za hriech, za každé zlyhanie zaslúžil smrť: „Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 6, 23). Že som nemal nádej na dobrý život: „... lebo v tom čase ste boli bez Krista..., bez nádeje a bez Boha na svete“ (Ef 2, 12). Ak zabudnem, že som zachránený a z čoho som zachránený, Kristus a kresťanstvo stratí pre mňa zmysel.

Preto k viere a pamäti ešte potrebujem pridať neustálu vďačnosť. Vďačnosť Bohu za dielo vykúpenia, za dielo oslobodenia a záchrany, ktoré uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Keď si pripomínam Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie („Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame...!“), pripomínam si ich nielen ako historické fakty, ale ako živé udalosti, na ktorých mám cez sviatosti – viditeľné znaky neviditeľnej milosti – účasť, podiel na ovocí Ježišovho diela spásy. A ďakujem za ne ako za cestu, ktorou som dosiahol či dostal záchranu.

Keď sa budem učiť o defenestrácii pražských konšelov, tak to zoberiem ako historický fakt, ktorý si uložím do pamäte pre potreby skúšky z dejepisu. Keď však uvažujem o Ježišovom živote, tak si tie udalosti neukladám len do pamäte, ale aj do srdca. Často si ich pripomínam a vnímam ich význam a dôležitosť pre môj život. To ma potom drží pri Bohu v čase pokušení (i nových zlyhaní) či utrpenia. Veď „viem, komu som uveril“ (2 Tim 1, 12).

Pri príprave na Rok zasväteného života boli zasvätení vyzvaní nanovo sa pozrieť na dejiny svojich inštitútov, na charizmy svojich zakladateľov. Nie však preto, aby s nostalgiou spomínali, aké to niekedy bolo krásne a plné nadšenia, ale aby im vďačné poznanie minulosti pomáhalo radostne prežívať prítomnosť a s dôverou pracovať pre budúcnosť. To môže byť v tomto pôstnom čase prípravy na obnovu krstných sľubov úloha aj pre nás ostatných – napríklad tým, že si do hĺbky odpoviem na otázku položenú na začiatku, že si pripomeniem dejiny vykúpenia i moje osobné dejiny života s Bohom. Ak bude toto pripomínanie sprevádzané vďačnosťou (v prípade potreby aj pokáním), povedie ma to k radostnému prežívaniu vykúpenia, záchrany dnes i k pokojnému očakávaniu zajtrajška. Lebo vždy a všade som v Božích rukách.

„... teraz vás zachraňuje [krst]. Nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“ (1 Pt 3, 21). No nie je to radostná zvesť? Podeľ sa o ňu s niekým!


II. pôstna nedeľa: Tu som!

Pri čítaní dnešných liturgických textov sa mi trochu viac vyjasnilo, z čoho pramení jeden z problémov súčasného kresťanstva – problém ľahostajnosti a nezáujmu mnohých pokrstených o život viery. Mnohým totiž chýba jasný zážitok „tu som“, zážitok akéhosi základného rozhodnutia, od ktorého sa odvíja všetko. A neraz aj tým, ktorí ten zážitok majú (sú to všetci kňazi a zasvätení – prví hovoria „tu som“ pri prijatí posvätných rádov, druhí pri skladaní sľubov), už vyprchal z hlavy a svet sa vkradol do ich mysle natoľko, že žijú už len podľa vlastných predstáv či návykov bez pohotovosti k „tu som“. To vôbec neznamená, že žijú nejako zle, len ich životu chýba „šťava“...

Všimnime si Abrahámovo „tu som“. Nemal potuchy, čo Boh od neho bude žiadať. Ale jeho „tu som“ bolo akoby podpísaním bianco šeku. „Bože, chci čokoľvek, urobím to.“ Určite tých „tu som“ bolo už predtým nespočetné množstvo. Bolo to akoby cvičenie sa v ochote, v pripravenosti. Možno mnohé „tu som“ boli na maličkosti. Ale pripravili v Abrahámovom srdci ochotu aj k „tu som“ na veľké veci, dokonca aj na tú najväčšiu – ochotu obetovať vlastného syna...

A vari nebol aj Ježišov život neustálym „tu som“? A nie na nejakú maličkosť – „hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9, 31).

Čo tvoj život? Objavuje sa v ňom „tu som“?

Dnes ťa chcem pozvať ku konkrétnemu „tu som“. Svätý Otec František vyzval celú Cirkev, aby slávila tzv. 24 hodín pre Pána. Bude sa to diať 13. a 14. marca. Pozývam ťa zapojiť sa do tejto „akcie“. Zisti, čo sa v tejto veci bude diať v tvojej farnosti, prípadne navrhni niečo, čo by ste ako farnosť, spoločenstvo, rodina mohli v tom čase urobiť pre Pána. Prosím ťa, neostaň ľahostajný! Hoci by to bolo „len“ upratanie vlastného domu, ale urob to pre Pána! Potom to nebude „len“.

A ak si kňaz, tak skús tých 24 hodín napríklad „sedieť doma“, to znamená byť k dispozícii svojím farníkom. Daj to aj do oznamov, povedz ľuďom, že si im plne k dispozícii na spovedanie, rozhovory, že fara je pre nich otvorená, vyzvi ich k nejakej aktivite pre Pána v ten deň, preži niektoré aktivity s nimi... Ak tvojmu životu chýba “šťava“, možno tvoje „tu som“ v tento deň ti pomôže znova ožiť a konať Pánove divy a znamenia na jeho slávu...

„Tu som“ je prejavom slobodného človeka, prejavom jeho vlastného dobrovoľného rozhodnutia. Konanie po vyjadrenom „tu som“ je prejavom poslušnosti autorite, prejavom dôvery, že to, čo sa odo mňa žiada, je dobré. Pre veriaceho je tou autoritou Boh, ktorému možno bezvýhradne dôverovať. Je ňou Cirkev, ktorá koná v mene Boha. Som ochotný povedať „tu som“ Bohu a Cirkvi každý deň?

* * *

Tu som, Pane. Aj tento text, rovnako ako každý predošlý, je vyjadrením môjho „tu som“. Zakaždým ho s chvením srdca posielam na zverejnenie, lebo nemám istotu, či som napísal to, čo si odo mňa žiadal. Usiloval som sa počúvať tvoj hlas vo svojom srdci a vnímať, čo chceš povedať svojim deťom. No neviem rozlíšiť, nakoľko sú tieto slová tvoje a nakoľko len moje. Zverujem ti ich s dôverou, že aj tie „len moje“ dokážeš použiť pre dobro mnohých sŕdc. Tu som, Pane.


III. pôstna nedeľa: Pochvala

Dostal si už niekedy v kostole pochvalu? Alebo možno pri spovedi? Dúfam, že áno. Prijmi dnes pochvalu samotného Boha.

Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem“ (Iz 43, 4), dovoľ mi dnes poďakovať sa Ti za všetko úsilie, ktoré oddávna vynakladáš na to, aby si zachoval moje prikázania. Obdivujem Tvoje úsilie byť vždy na mojej strane, Tvoju odvahu prieť sa so zlým, keď Ťa pokúša a vábi na svoju cestu. Nesmierne sa mi páči, ako víťazíš – zakaždým voláš ku mne o pomoc a spoliehaš sa na moje sväté meno. Ďakujem Ti, že si tak mojím mocným svedkom.

Počujem, ako mi hovoríš: „A toto, Bože, hovoríš mne? Vari ma nepoznáš, nevieš o mojich pádoch?“ Veru to hovorím Tebe, milovaný(á). Lebo ja o Tvojich pádoch neviem nič. Alebo takmer nič – až na tých pár, ktoré si ešte neoľutoval. Ale len čo z celého srdca povieš: „Otče, ľutujem, odpusť mi pre krv Kristovu,“ v tom momente odpúšťam a na tvoj „hriech si viac nespomeniem“ (Jer 31, 34). Preto Ťa poznám ako svätého človeka, ktorý je síce každý deň v ohni skúšok, ale teším sa, že cez ne takmer vždy prechádzaš víťazne. Hoci Tebe sa to tak nemusí vidieť, keď si bez nálady, unavený, sklamaný, ubitý. Obdivujem Ťa, ako aj vtedy dvíhaš svoje srdce i myseľ ku mne a hovoríš mi: „Otče náš...“

Vždy mi zaplesá srdce, keď mi povieš Otecko. Toľkým ľuďom preukazujem každý deň dobro, starám sa o nich, no tých, čo ma s láskou oslovujú Otecko, nie je veľa. Som rád, že mi takto robíš radosť. Otecko je krásne oslovenie, ktorým ma od večnosti oslovoval len môj Syn. Anjeli mi stále hovoria Pán a Boh. Ale Ty mi môžeš hovoriť Otecko a tak sa mi to páči. Veľmi by som chcel, aby mi takto hovorili všetci ľudia. Môžeš im to povedať?

A ešte jednu vec na Tebe obdivujem – ako veľmi sa usiluješ konať dobro. Môj apoštol Pavol kedysi napísal všetkým mojim deťom túto vynikajúcu radu: „Dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21). Som rád, že každý deň prosíš môjho Ducha, aby Ťa v tom viedol a pomáhal Ti. Pamätám si jedno dievča, ktoré sa pripravovalo na prijatie sviatosti birmovania. Raz povedalo svojej mame: „Mami, ja ho už asi mám.“ Udivená mama sa opýtala: „Koho, prosím ťa?“ – „No Ducha Svätého. Vieš, ja tak veľmi túžim konať dobro!“

Každý deň je toho tak veľa, čo sa mi na Tebe páči. Rád by som Ti o tom každý večer porozprával. Má to svoj veľký význam – keď ma budeš počúvať, ako Ťa chválim a ďakujem za všetko, čo si pre mňa urobil, zároveň uvidíš, že budú veci, za ktoré Ti nepoďakujem – a to sú tie, pri ktorých potrebuješ ľútosť. A keď ju prejavíš, budeš zaspávať ako svätec – bez hriechu, s čistým srdcom. Tvoja duša bude v mojich rukách ako nasýtené dieťa v matkinom náručí (pozri Ž 131, 2).

Si skvelý človek. Som hrdý na to, že som Tvojím Otcom.

„Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1 Kor 1, 25).


IV. pôstna nedeľa: Božie riešenia

Keď boli Židia v babylonskom zajatí, určite si nevedeli predstaviť, ako Boh naplní prísľub daný cez proroka Jeremiáša, že po sedemdesiatich rokoch zajatia sa vrátia do vlasti a znova vybudujú chrám. A Boh skutočne naplnil svoj prísľub veľmi nečakaným spôsobom – vládcom v Babylone sa stal Peržan Kýros, ktorému Boh prehovoril do srdca. Pohanovi. Vyslobodenie prišlo zo strany, odkiaľ to nik nečakal.

Aj celé ľudstvo bolo po dedičnom hriechu v zajatí zlého ducha. Tiež si nikto nevedel predstaviť, ako príde vyslobodenie. Možno mnohí ani nevnímali, že sú v nejakom zajatí – veď diabol veľmi šikovne využíva ponuku tohto sveta na to, aby v človeku vzbudil uspokojenie so životom: „Máš čo jesť, piť, máš strechu nad hlavou, robotu, môžeš sa zabávať, tak načo ti je nejaké vyslobodenie? Načo ti je nejaký mesiáš? Veď máš všetko, tak si užívaj...“

A predsa Boh uskutočnil nečakané vyslobodenie – poslal svojho vlastného Syna, ktorý prelomil diablovu obranu a oslobodil zajatých. Odvtedy každý človek môže uskutočniť výzvu, ktorú sformuloval kráľ Kýros: „S každým, kto patrí k jeho ľudu, nech je Pán, jeho Boh, a nech vystúpi“ (2 Krn 36, 22).

To bolo to veľké Božie riešenie, ktoré my dnes prežívame v „malých“, akoby čiastkových riešeniach. Napríklad si v posledných mesiacoch veľmi uvedomujem, ako okolo mňa rastie počet ťažko chorých ľudí. Očakávam pre každého Boží zásah. Neviem, aký. Túžim však a modlím sa za to, aby ich Boh uzdravil na slávu svojho mena. Pošle lekára? Daruje nový liek? Zasiahne priamo a uzdraví človeka na znamenie, že je mocný a plný lásky? Neviem, ale čakám...

Uvedomujem si aj iný, širší problém – našu neschopnosť ponúkať Božie veci. Mimoriadne okato to vnímam v súvislosti s podujatím 24 hodín pre Pána. Bola to úžasná príležitosť osloviť mnohých, napríklad aj pokrstených, ale nepraktizujúcich; tých, ktorí sa pri sčítaní ľudu síce hlásia ku Katolíckej cirkvi, ale žijú, akoby Boh a Cirkev neexistovali. Mohli sme im ponúknuť (letákom, reláciou v miestnom rozhlase...) možnosť urobiť niečo pre Pána. Pre toho, ktorý im krstom daroval večný život. No vyzerá to tak, že sme opäť zavreli Pána Ježiša v Cirkvi a nechceme ho pustiť von (tak nejako to pred časom formuloval Svätý Otec František). Odzneli nejaké oznamy v kostoloch, niečo bolo na webových stránkach... Ale kto išiel k ľuďom, ktorí do kostola nechodia a farské či diecézne webové stránky nečítajú?

A tak čakám (a modlím sa aj píšem tento text), že Boh zasiahne priamo najmä srdcia biskupov a kňazov, ktorí sú unavení a preťažení množstvom povinností, no nezapoja do nich laikov. Tak veľmi nám vo farnostiach a možno aj na úrovni diecéz chýbajú funkčné pastoračné rady, ktoré by takéto „akcie“ operatívne plánovali aj uskutočňovali... Tie sú totiž Cirkvou daným riešením. Kňaz či biskup by už dával len požehnanie. A čakám tiež, že laici budú aktívnejší a budú prichádzať s návrhmi, čo pre farnosť urobia (nie čo treba urobiť :-)), že sa budú intenzívnejšie modliť a ponúkať priateľstvo ľuďom, ktorí Boha možno nemilujú tak dôverne ako my... Bože, ako to urobíš?

Boh má nečakané riešenia. Robíme si v spoločenstve biblické štúdium a tento týždeň bola v ňom úloha prejsť si šesť textov zo Svätého písma s nejakým človekom mimo spoločenstva. Po modlitbe a uvažovaní sme s manželkou oslovili našich susedov, ktorí ľudsky, navonok neboli najvhodnejšími kandidátmi na také stretnutia. Ako milo nás Boh prekvapil, keď sme sa stretli s pozitívnou odozvou. Máme za sebou šesť stretnutí a v srdci ich nečakanú otázku: „A bude ešte niečo ďalej?“ Buďme si istí, že Božie riešenia, ktoré nám vnuká, sú vždy najlepšie a nikdy sa ich nemusíme báť. Sú pre naše dobro.

Nech nás v tejto dôvere povzbudzujú slová svätého Pavla z druhého čítanie tejto nedele:

„Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.

Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Ef 2, 4 – 10).


Kvetná nedeľa: Zmýšľanie

Tento text asi píšem najmä pre seba. V posledných týždňoch neuplynie deň, aby sa na nás s manželkou neobrátil niekto s prosbou o modlitbu v nejakej naliehavej situácii – rakovina, okultizmus, dyzentéria, problémy vo výchove... Aj keď som písal tento text, prišiel mi e-mail s prosbou o modlitbu hneď za päť vážnych problémov. Z tohto pohľadu mám náročné Pôstne obdobie. Neraz mám pocit, akoby sa mi diabol vysmieval: „Vidíš, aj tak si robím, čo chcem!“ Nepúšťam sa s ním do debaty, lebo to nemá zmysel a určite by som v nej bol porazený, veď je oveľa múdrejší ako ja. Ale zakaždým sa obraciam k Ježišovi a k Márii a volám o milosrdenstvo. Neraz neviem, ako sa modliť, tak len opakujem: „Pane, zmiluj sa!“ Alebo volám: „Ježiš, Mária, Jozef, milujem vás, zachráňte duše!“

Druhé čítanie Kvetnej nedele predstavuje postoj a zmýšľanie Ježiša Krista. Stojí zato vedieť tento text naspamäť (Flp 2, 6 – 11). No uvádza ho veta, ktorá sa dnes nečíta: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš!“ (5. verš). Cirkev nám týmto textom predstavuje Ježišove postoje i výsledok celého jeho života: povýšenie, meno nad každé iné meno a sláva – „Ježiš Kristus je Pán!“ Ale zároveň nám ukazuje, ako máme zmýšľať, hovoriť, konať. Ako Ježiš.

Toto si uvedomujem v súvislosti s duchovným bojom, ktorý vo svete prebieha. Môžeme hľadať vlastné riešenia, kričať, rozčuľovať sa, chytať sa zbraní, ale nikde nenájdeme pokoj, kým nenadobudneme zmýšľanie Ježiša Krista (hádam najlepšie je vyjadrené v Blahoslavenstvách).

Pritom mi ako konkrétny príklad Božieho zmýšľania prichádzajú na myseľ slová proroka Habakuka: „Lebo figovník nebude kvitnúť a nebude hrozna vo viniciach. Sklame úroda olivy a polia nedajú pokrm. Stratia sa ovce z košiara a v maštaliach nebude dobytka“ (Hab 3, 17). Čo by si robil v takej situácii? Môžeš si ju aktualizovať: „Lebo nebude elektrický prúd a obchody budú zívať prázdnotou. Nebude pršať a voda bude na prídel...“ Vieš, ako na takú situáciu reagoval prorok? „Ale ja sa budem tešiť v Pánovi, jasať budem v Bohu, svojej spáse“ (Hab 3, 18).

Takže zmýšľať ako Ježiš Kristus – v každej situácii dôverovať Bohu a spievať mu oslavné piesne – znamená mať účasť na jeho víťazstve. Zmýšľať ináč znamená byť v konečnom dôsledku na porazenej strane – na strane zlého.

Veľký týždeň, ktorý touto nedeľou začíname, nech je pre každého z nás časom obnovenia svojho rozhodnutia byť za každú cenu s Ježišom, byť ako Ježiš. Nielen po tieto dni, ale po všetky dni svojho života. Skús to. V moci Ducha Svätého sa to dá, aj keď „sklame úroda olivy a polia nedajú pokrm...“ V krste si dostal nový život. Tak ho ži, aj keď „sa stratia ovce z košiara...“ Lebo Ježiš, ten, ktorý bol ukrižovaný a zomrel, vstal z mŕtvych a žije s tebou. Amen.

Pane, Ježišu, v Cirkvi a s Cirkvou staviam tvoj kríž doprostred tohto rozbúreného sveta a prosím, aby mi bol ochranou proti diablovi. Nech mi prítomnosť tvojho kríža umožňuje hľadieť na svet tvojimi očami, správne zmýšľať a dobre sa rozhodovať, aby všetko moje konanie bolo oslavou tvojho kríža. A ak zlyhám, prosím ťa o odvahu prísť k tvojmu krížu a k nemu s ľútosťou zložiť svoj hriech, aby sa ovocie kríža prejavilo tvojím odpustením a milosrdenstvom.


Veľkonočná nedeľa: On žije!!!

Ježiš žije!

Vlastne tým výkričníkom v predošlom riadku by som mal tento text skončiť. Čo možno napísať viac o najdôležitejšej udalosti dejín? Čo si hovorili medzi sebou Ježišovi najbližší, keď sa medzi nimi šírila radostná zvesť? „Ježiš žije!“ Čo dnes potrebuje počuť každý človek na svete? „Ježiš žije!“ Lebo „v nikom inom niet spásy...“ (Sk 4, 12).

Celé kresťanstvo sa odvíja od týchto dvoch slov. Všetko, čo ako veriaci človek prežívam, s touto radostnou zvesťou súvisí. Svoje úspechy i zlyhania, skutky, slová i myšlienky hodnotím vo svetle Ježišovho zmŕtvychvstania. Lebo „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14).

Ježiš žije! Nie ďaleko v nebi, ale je so mnou na každom kroku. „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Toto je fakt, nie len nejaké zbožné prianie. Dáva mi silu prežiť, keď niečo pobabrem, utešuje ma a odpúšťa, keď padnem, inšpiruje ma a vedie, keď robím niečo pre Cirkev. Ozaj, môžem vôbec robiť niečo, čo by nebolo pre Cirkev, teda pre Ježišovo tajomné telo? Veď ešte aj piť a jesť mám na jeho slávu (pozri 1 Kor 12, 31 a tiež Kol 3, 23))... Lebo Ježiš žije!

„Veď to všetci vedia!“ – tak mi raz ktosi povedal. Ale ak to všetci vedia, prečo podľa toho všetci nežijú?

Všimni si teraz po Veľkej noci, koľkí z tých, čo boli na spoveď, do Vianoc už Krista v Eucharistii neprijme. Vieš, prečo? Lebo možno im nikto nepovedal, že Ježiš žije. Nie ako správu, ale ako radostnú zvesť.

Aj ty si povolaný žiť s Ježišom a pomáhať iným žiť s Ježišom. Komu dnes povieš: „Ježiš žije!“? Hneď teraz sa pomodli, aby tvoje slová prijal ako radostnú zvesť a tiež ako Božiu výzvu k zmene života podľa evanjelia Ježiša Krista. A priprav sa aj na to, že ľudia sa ťa budú pýtať, prečo im to hovoríš. Čo pre teba znamená, že Ježiš žije?

Ježiš žije! Niet inej cesty...


II. veľkonočná nedeľa: Slávenie sviatosti milosrdenstva

Boh je dobrý. Nedeľa Božieho milosrdenstva je toho dôkazom.

A aj tento text :-) Nechcel sa narodiť. Nepomáhalo ticho, počúvanie. Len čakanie. Miestami netrpezlivé, inokedy rezignované a chvíľami aj mrzuté či rozladené. Čakanie, že Boh chce niečo niekomu týmto textom povedať, že chce niekomu prejaviť svoj záujem, pozornosť, nežnosť, milosrdenstvo... Neviem, komu. Ale verím, že všetko, čo robíme pre Boha s jeho požehnaním, má nejaký význam, aj keď pre nás môže byť skrytý...

Nikdy som nečítal Denníček sestry Faustíny celý. Len úryvky, útržky, citácie. Ale takmer zakaždým ma oslovuje nesmiernou veľkosťou milosrdenstva. „Ak príde k trónu milosrdenstva hriešnik s najväčšími previneniami, z pohľadu človeka už v beznádejnej situácii, odpustím mu. Veď kvôli nemu som prišiel, on má najväčší nárok na moje milosrdenstvo.“ Nie je to presný citát, skôr niečo, čo je pre mňa zhrnutím celého Denníčka. A zároveň nádejou – lebo aj ja som hriešnik. Spravodlivý milosrdenstvo nepotrebuje. Tak ako zdravý nepotrebuje lekára. No my chorí vieme, že bez lekára sa nedáme do poriadku. A rovnako my hriešnici vieme, že odpustenie, uzdravenie a pokoj srdca nájdeme iba pri božskom tribunáli, kde môžeme bez obáv vyjaviť všetky svoje zlyhania, všetky hriechy, pričom vždy v ňom zaznieva len jeden rozsudok: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“

Keby ľudia vedeli, aká moc je ukrytá vo sviatosti Božieho milosrdenstva, obliehali by spovednice celé dni, len aby sa im dostalo odpustenia i uzdravenia. Keby kňazi pevnejšie verili, že majú Božiu moc, veru by trávili v spovedniciach oveľa viac času a nemrhali by ním na veci, ktoré môžu urobiť iní. Svätý Ján Mária Vianney sedel v spovednici aj 14 hodín denne, no farnosť napriek tomu fungovala...

Kedysi dávno som čítal knihu anglického redemptoristu pátra Jima McManusa Uzdravujúca moc sviatostí. Veľmi v nej zdôrazňoval nutnosť slávenia všetkých sviatostí, ale osobitne sviatosti zmierenia. Povedal, že sme si zvykli na „núdzový“ spôsob spovedania, keď sa veľa z liturgického obradu vynecháva. Oficiálne z časových dôvodov. Pritom však všetci vieme, že takto „núdzovo“ sa spovedá aj vtedy, keď tá časová tieseň nie je. A páter Jim hovorí o zázrakoch nielen odpustenia, ale aj vnútorného či vonkajšieho uzdravenia, ak sa pri spovedi venuje čas čítaniu Svätého písma, prípadne krátkemu zamysleniu sa nad ním, ak sa kňaz s kajúcnikom, prípadne nad kajúcnikom aj modlí, nielen rozhrešuje, ak pri rozhrešení použije plný liturgický symbol s vkladaním rúk, ak sa sviatosť zmierenia ukončí neformálnou oslavou a zvelebovaním Boha...

Myslím si, som presvedčený, že Nedeľa Božieho milosrdenstva (a aj blížiaci sa Jubilejný rok milosrdenstva) dosiahnu svoje plné ovocie len vtedy, ak vyvinieme veľké úsilie na slávenie spovede v plnom rozsahu, teda nie v „núdzovom“ režime.

Možno si, milý čitateľ, povieš, že čo môžeš urobiť ty ako laik v tejto veci. Nuž dve veci – modliť sa za kňaza, ku ktorému pôjdeš na najbližšiu spoveď (aj keď možno nevieš, kto to bude), aby bol otvorený na plné slávenie sviatosti Božieho milosrdenstva, a potom od spovedníka vyžadovať (máš na to na základe toho, že si kresťan, právo), aby ste spolu privítali Ježiša, ktorý v tejto sviatosti pôsobí, aby ste vzývali Ducha Svätého, aby ste spolu čítali Sväté písmo (prípadne nad ním uvažovali), aby sa kňaz za teba pomodlil, aby ti pri rozhrešení položil ruky na hlavu, aby ste potom spolu oslavovali Boha za milosrdenstvo, ktoré preukázal tebe i kňazovi (tebe ako kajúcnikovi, kňazovi ako biednemu človeku, cez ktorého pôsobí Božia milosť)...

Viem, zasa opisujem ideál. A zároveň si uvedomujem, aké veľké je Božie milosrdenstvo napriek tomu, že to naše spovedanie je po stránke slávenia biedne. Ale nesmieme sa zrieknuť ideálu len preto, že „to sa nedá“. Kto to nevyskúšal a nezažil, nech to netvrdí. A kto to vyskúšal a zažil, ten to tvrdiť nebude :-)

Amen.


III. veľkonočná nedeľa: Stále radostné aleluja!

Mali sme tento týždeň modlitbové stretnutie. Spievali sme aleluja Pánovi. V dôvere i v bezmocnosti. V dôvere, lebo Ježiš vstal z mŕtvych a žije s nami. V bezmocnosti, lebo zla akoby neustále pribúdalo, akoby sa temnota pokúšala zaplniť svet. V dôvere, lebo Ježiš premohol svet. V bezmocnosti, lebo ako ľudia sa cítime slabí tvárou v tvár tomu, čo sa okolo nás deje. V dôvere, lebo každé aleluja bolo akoby zažatím svetla v konkrétnej tme. Myslel som pri tomto speve na konkrétne situácie a konkrétnych ľudí a predstavoval som si, ako náš spev odráža útoky zlého a prináša Božie svetlo. A verím, že sa to tak aj dialo a deje.

Preto nám treba stále spievať aleluja. Viem, zdá sa to ako triviálne, naivné riešenie. Ale vari nie sú Božie riešenia jednoduché, v istom slova zmysle naivné? Keď kráľ Jozafat postavil na čelo svojho vojska spevákov, bolo to vojensky a strategicky múdre? Keď Ježiš poslal do sveta hŕstku apoštolov, aby ho premenili, nebolo to podujatie vopred odsúdené na neúspech? Keď Peter vmietne do očí Židom, že zabili svojho Mesiáša, nemal čakať, že ho na mieste zlynčujú? A on im ešte hovorí, že majú zmeniť zmýšľanie (kajať sa) a obrátiť sa... Výsledky týchto „naivít“ poznáme. Priniesli nesmierne víťazstvá!

Prečo tak zdôrazňujem aleluja? „Obdobie päťdesiatich dní od Nedele Pánovho zmŕtvychvstania do nedele Zoslania Ducha Svätého sa slávi v radosti a plesaní...“ (Všeobecné smernice o liturgickom roku a kalendári 22). Musím so zármutkom konštatovať, že tú radosť a plesanie v našich farnostiach takmer nevidno. Kde-tu sa nájde pár jednotlivcov ako my, čo sme hodinu v kostole vyspevovali aleluja a rozradovaní sme sa vracali domov, spievajúc ešte aj po ceste. Videl som na webe video, kde biskup s berlou v ruke tancoval s birmovancami. Iste, povieme si, bolo to v Afrike. No len Afričania majú v Cirkvi dovolené sláviť liturgiu v radosti?

Viete spočítať, koľkí ľudia vám oznámili v týchto dňoch radostnú zvesť, že Ježiš vstal z mŕtvych? Mne určite nie viac ako desať ľudí. Bohu vďaka, že aspoň toľkí. Ale myslím si, že väčšina povie: „Nikto.“ No ak nevnímame v sebe potrebu každému hovoriť o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije s nami, potom nemáme nárok na radosť. Ak totiž nemáme radosť z tohto víťazstva, ktorá sa osobne dotýka každého človeka a každému môže priniesť večný život s Bohom, skutočne sa nemáme z čoho radovať.

Keď v tomto čase idem zo svätej omše, neraz pozdravujem ľudí slovami: „Ježiš vstal z mŕtvych! Ježiš žije!“ Niektorí už vedia, že čakám od nich aspoň radostný úsmev, iní na mňa pozerajú ako na zjavenie a nanajvýš sa zmôžu na slovo: „Viem.“ A pritom ideme z tej istej svätej omše alebo sú to ľudia, ktorí idú na ďalšiu svätú omšu. Stratili sme radosť zmŕtvychvstania. Viem, že jej obnovenie nemôžeme čakať zhora, hoci Svätý Otec sa o to veľmi usiluje. Jednoducho musíme ju šíriť osobne, od človeka k človeku. Ako ženy vo veľkonočné ráno.

Stretol som tento týždeň alkoholika. Dali sme sa do reči, no nedokázal som mu povedať radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní. Namiesto toho som ho v srdci posúdil a odsúdil, že zasa pije... Napriek tomuto zlyhaniu však viem, že jedine táto radostná zvesť môže priniesť každému človeku radosť do života. Keď toho chlapa najbližšie stretnem, dúfam, že sa ho moje aleluja dotkne. Už sa za to modlím...


IV. veľkonočná nedeľa

Ak by som si ako laik mal niekedy robiť doktorát z teológie, asi by som si navrhol tému Pastoračné a liturgické chyby pri spravovaní farnosti. Myslím si, že by to bola veľmi rozsiahla práca :-). Pričom by asi bolo jedno, v ktorej farnosti žijem.

Možno si povieš, že je to divný úvod na Nedeľu Dobrého pastiera. Má však dôležitú úlohu – zaujať ťa tak, aby si si prečítal celý text a prijal za svoju výzvu na jeho konci.

Piotr Zalewski v knihe o svojom obrátení Vytrhnutí z otroctva opisuje takúto udalosť: „Spomínam si, ako som kedysi počas jednej spovede, na ktorú som sa veľmi dobre pripravil, dôkladne vyznával svoje viny a zanedbania. Hovoril som dosť dlho, až som vycítil netrpezlivosť zo strany kňaza. Prirodzene ma trochu nahnevalo, keď mi povedal, že s takými hriechmi sa nechodí do spovednice, a dodal, že takí, ako ja, veľmi rýchlo vyhoria a podobne sa stane aj so mnou. Dokonca na mňa zvýšil hlas. Viem, že keby som vtedy prišiel náhodne z ulice, tak moja zlosť by sa premenila na čin, ale ovládol som sa a nič som nepovedal. Bol som jeho jediným penitentom a po svätej omši som sa rozhodol ísť sa s ním porozprávať. Keď som vošiel do sakristie, v jeho očiach nebolo vidieť priateľstvo. Šiel som však za svojím rozhodnutím, pokľakol som pred ním a povedal som: ‚Ďakujem, že ste sa stali kňazom. Vďaka vám mi Boh odpustil hriechy.‘ A nakoniec som mu pobozkal ruky; v srdci som cítil, že bozkávam sviatosť kňazstva. Nezabudnem na reakciu toho kňaza. V jednej chvíli nabrala jeho tvár inú farbu, sčervenel, bol taký zmätený, že nevedel, ako sa má zachovať. Ešte pred malou chvíľou som si mohol všimnúť stopy pohŕdania, a teraz bol jeho pohľad plný zahanbenia. Videl som, že sa ho to dotklo, oči sa mu leskli od sĺz a dokázal povedať len: ‚Som kňazom už dvadsaťpäť rokov, ale nikto mi nepovedal niečo podobné, nikto mi nikdy nepoďakoval za to, že som kňaz.‘ Rozlúčili sme sa podaním rúk už ako priatelia. Ešte raz ma požehnal a odišiel som z kostola.“

Patrím medzi ľudí, ktorí sa veľmi kriticky pozerajú na kňazov. Je to môj dlhodobý problém, z ktorého sa spovedám pri takmer každej spovedi. Áno, snažím sa za nich Bohu ďakovať, modlím sa za nich (neraz veľmi konkrétne, menovite), ale akýsi duch kritickosti mi neustále podsúva myšlienky typu: „Ako to tak mohol urobiť? Čo to hovorí?...“ Príbeh, ktorý som uviedol vyššie, mi však veľmi pomohol. Inšpiroval ma k môjmu celoročnému predsavzatiu namiesto kritiky modliť sa a hľadať cesty k tomu, aby som pri prípadných skutočných zlyhaniach vedel kňaza napomenúť s láskou bez toho, aby som o jeho chybách hovoril s inými.

Kňaz je Boží muž. To neznamená, že je bez chýb a dokonalý, ale že má podiel na Božej moci. Vo sviatostiach nám Boh skrze kňaza dáva nový život, odpúšťa hriechy, sýti nás Chlebom života, pomazáva na cestu do večnosti... Kňaz ma v kresťanstve nezastupiteľnú úlohu. A hoci by ju vykonával ledabolo a mechanicky, Boh ho aj tak „poslúcha“ a vo sviatostiach neomylne skrze neho pôsobí. Preto potrebujeme kňazov, preto sa v týchto dňoch viac modlíme za nové povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu.

V čom však spočíva moja výzva? Mnohých kňazov vnímam ako „osamelých vlkov“. Bez priateľov, bez zdravých vzťahov s mužmi i ženami, zaujatých mnohými, väčšinou dobrými vecami (opravy, autá, počítače, nákupy...), ktoré ich však odvádzajú od podstaty kňazstva – sláviť liturgiu sviatostí. Preto ťa prosím, milý čitateľ, aby si svojou modlitbou neustále budoval okolo kňaza vo svojej farnosti pevný múr, ktorý ho bude chrániť proti útokom zlého. A aby si sa usiloval vytvárať so svojím kňazom vzťah priateľstva. To je dôležité aj kvôli napomínaniu v láske – ako mi to povedal môj šéf, keď som pred mnohými rokmi nastúpil do svojho prvého zamestnania: „Budeme si tykať, lebo ľahšie sa mi povie: ‚Si blbec!‘ ako: ‚Ste blbec!‘“ :-)

A ak si, drahý čitateľ, kňaz, prosím ťa, buď otvorený na to, že potrebuješ vzťahy, že potrebuješ počuť aj kritický pohľad na svoju prácu. Vytypuj si vo svojej farnosti zopár ľudí, „plných múdrosti a Ducha“, a raď sa s nimi o svojej pastoračnej práci. Uvidíš, ako ti to pomôže a odľahčí tvoje bremeno...


V. veľkonočná nedeľa: Byť s Ježišom

Veľmi rád si pozerám na youtube video s procesiou v Oltárnou sviatosťou. Velikánsku monštranciu so sviatosťou nesú na ramenách štyria kňazi a tisíce ľudí spievajú pieseň Vive Jesus el Seňor! (Žije Ježiš, Pán!). Vždy pritom vnímam nesmiernu úctu tých ľudí k Ježišovi, ale zároveň nesmiernu lásku Boha, ktorý chce byť ľuďom čo najbližšie. Ako hovorí v dnešnom evanjeliu, chce ostať, ostávať v nás. Ak my len trošku túžime byť s ním, ostať s ním.

Máme nesmiernu výsadu, ktorú nemá nijaké iné náboženstvo – Boh chce byť s nami. Nie ako nejaký pán vesmíru, ale ako otec. Celé dejiny ľudstva sú poznačené touto jeho túžbou, ktorá sa naplní na konci čias. No aj pre nás, ktorí sa toho konca tu na zemi možno nedožijeme, platí ponuka byť s ním. Eucharistia je úžasný dar, v ktorom môžeme byť s Bohom, nielen ho vidieť a dotýkať sa ho, ale priamo a doslovne sa s ním stávať jedno. Boh sa neštíti prísť do našej biedy, do našich špinavých sŕdc. Mnohé prípady obrátení dokonca hovoria, že prichádza aj do sŕdc, ktoré by sme my nikdy nepokladali za hodné byť príbytkom Boha. Boh si vie nájsť cestu do každého srdca. Len potrebuje na to nás, čo ho milujeme a veríme mu. Potrebuje naše svedectvo. Aké?

Nuž ak veríme, že Ježiš je naším Pánom a Boh naším Otcom, mali by sme s ním tráviť čo najviac času. Dokonca všetok čas. A malo by na nás byť vidieť, že žijeme s Bohom. Svätý Ján Pavol II. tomu hovoril budovať civilizáciu lásky. To jest žiť v tom istom prostredí ako ostatní ľudia, ale žiť v ňom ináč ako ostatní – žiť vo viere, nádeji a láske. Toto si potrebujeme rozmeniť na drobné a každý deň to prenášať do nášho každodenného života.

Ak to začneš uskutočňovať, objavia sa v tvojom živote nové hriechy. Žiaľ. Ale súvisí to s tým, že sme príliš splynuli so svojím prostredím a aj naše zmýšľanie je neraz vzdialené od Boha. Ako napríklad situácia, keď mi jeden známy hovoril, že si chce zriadiť odber vody načierno. A ja som mu na to povedal, že jasné, nech si to urobí. Neželám ti tie výčitky svedomia, ktoré som potom mal. Napokon to neurobil, ale ja som sa v danej situácii nezachoval ako Božie dieťa – podporil som lož...

Možno si povieš, že to je drobnosť, ktorá nestojí za reč. No ak chcem naozaj konať Božie dielo, nemôžem súhlasiť zo zlom! V akejkoľvek podobe (1 Sol 5, 22). Preto viem, že ma ešte čaká rozhovor s tým človekom. Mám z toho strach. Ale na druhej strane viem, že Ježiš v tom bude so mnou. Vyznal som mu svoj hriech a on zariadil, že skutok sa napokon nestal. No je potrebné vydať svedectvo pravde. S láskou...

A preto som denne s Ježišom. Túžim, aby ho milovali všetci, s ktorými sa stretávam. Aj mnohí, ktorých som nikdy nevidel a nepoznám ich, ale sú to moji bratia a sestry, lebo Boh im dal život...

Chcem byť s Ježišom stále. Nejde mi to. No viem, že môj Milovaný prijíma moje úsilie a teší sa z mojej túžby. On dokončí ostatné.

Keď som si naposledy pozeral spomínané video, youtube mi ponúkol ďalšie – ako Svätý Otec František spieva pieseň Vive Jesus el Seňor na Olympijskom štadióne v Ríme. Vieme, že pri liturgii nikdy nespieva. Aká sila je v tej piesni, najmä keď sa spieva pred Eucharistiou, že aj pápež ju spieva! Urob dnes radosť Ježišovi a zaspievaj mu nejakú pieseň, ktorá sa ti páči. Aspoň Aleluja. Prejav radosť z toho, že Boh ostáva v tebe a ty v ňom. Boh ti neostane dlžný za tento dar spevu z lásky...


VI. veľkonočná nedeľa: Závidím

Závidím Kornéliovi z dnešného prvého čítania. Zjaví sa mu anjel, ktorý mu prikáže poslať po Petra. Keď ten príde a začne hovoriť o Kristovi, zostupuje Duch Svätý a všetci hovoria v jazykoch a zvelebujú Boha. Následne ich Peter všetkých rozkáže pokrstiť. Nádherný príbeh! Verím, že sa v dejinách Cirkvi odohral už nesčíselne veľa krát.

Bože, po koho mám poslať, aby sa aj u nás, v našej rodine dialo niečo podobné? Po koho má poslať náš pán farár, náš otec biskup, aby prišiel a s mocou ohlasoval Božie slovo vo farnosti, v diecéze? Aby zostúpil Duch Svätý a všetci aby zvelebovali Boha? Aby sa pri birmovke kostol triasol spevom birmovancov v jazykoch a zvelebovaním Boha? Aby každý rok po prvom svätom prijímaní narastal počet Ježišových učeníkov? Aby po každom sobáši pribudol v kostole pár svätej rodiny? Aby po každej vysviacke sa peklo zatriaslo strachom pred Božou mocou naplnenými novokňazmi? Aby sme po každej spovedi prežívali radosť z toho, že Kristova nevesta Cirkev je opäť čistejšia, a aby sme počuli ďalšie nové svedectvo o Božom milosrdenstve?

Závidím Kornéliovi. Túžil po Bohu a ten mu jeho túžbu naplnil. Vrchovato, prehojne. Veď tak to Ježiš prisľúbil: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Boh nie je obmedzený v plnení svojich prísľubov. Nič však nedáva nasilu. Čaká na túžbu srdca. Ani to nemusí byť túžba po Bohu, stačí možno neurčitá túžba byť lepší, zanechať zlo, zažiť trochu šťastia... Boh na tieto krásne túžby ľudského srdca s radosťou a ochotne odpovedá.

A tak som zvedavý a plný očakávania, ako odpovie na moje túžby, ktoré som vyššie vyjadril ako otázky. Vlastne jednu odpoveď už mám – Svätý rok milosrdenstva. Nádherný Boží dar, ktorý môže priniesť to všetko, po čom túžim pre Cirkev. Obrátenie mnohých sŕdc, počnúc biskupmi a kňazmi. Zvelebovanie Boha, ktoré bude otriasať nielen múrmi kostola, ale aj srdcami všetkých, ktorí sú mimo, „bez Krista, , bez nádeje a bez Boha...“ (Ef 2, 12). A zatúžia byť s nami na takej oslave... Aký je však základný predpoklad, aby sa to dialo?

Že ja budem zvelebovať Boha, že ja budem túžiť po spoločenstve s ním, že ja sa mu úplne oddám, aby mohol cezo mňa konať, že ja budem spievať hymny chvál, hoci všetci budú mlčať, že ja budem s nasadením života plniť prikázanie lásky, že ja... Teda základná podmienka toho, aby som mohol prežívať to, čo Kornélius, je moja túžba a moje úsilie žiť s Bohom a milovať to – to znamená poslúchať ho. Boh urobí ostatné. A viem, že jeho podiel je neporovnateľne väčší ako môj. Veď je Boh!

Dobrý a milovaný Boh, môj Otec, znovu odovzdávam svoj život do tvojich rúk. Ako Peter som ochotný ísť tam, kam ma pošleš. Ako Kornélius zároveň túžim, aby si aj ku mne poslal niekoho, kto ma povedie k tebe. Ako hriešnik sa viniem k tebe a ďakujem ti za milosrdenstvo, ktoré mi denne prejavuješ. Ako svätý ti spievam Aleluja a zvelebujem tvoju dobrotu a lásku. Ako tvoje dieťa sa ukladám do tvojho náručia, lebo dúfam v teba a dôverujem ti. Prosím ťa pre sväté meno tvojho Syna Ježiša, aby sa tvoja Cirkev po celom svete, no osobitne v našej farnosti a diecéze, opäť rozhorela mocou Božieho Ducha. Nech čoraz silnejšie znie naše zvelebovanie – až tak mocne, že to osloví aj ľudí mimo a zatúžia pripojiť sa k nám. Ó, Otče, už sa teším na ten mohutný chorál, ktorý bude znieť „ako hukot veľkých vôd ako rachot mocného hromobitia...: ‚ Aleluja! Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh. Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila‘“ (Zjv 19, 6 – 7). Aleluja!


VII. veľkonočná nedeľa: Ide o život!

Bol som u lekára. Zistili mi vysoký tlak. Dostal som krik, že si liečim všelijaké choroby, ale tú, ktorá ma môže zabiť, som nechal nepovšimnutú. A v tej chvíli sa mi v hlave zrodila myšlienka – ako dobre vedia (vieme) napomínať, keď ide o pozemské, časné veci. Lekár zjavne nemal problém dôrazne ma upozorňovať na možné ohrozenie života. Ale okolo mňa žije kopec ľudí, ktorí majú ohrozený večný život, no ja mám problém otvoriť ústa a rovnako dôrazne ako ten lekár ich upozorniť, že sú v ohrození večnou smrťou...

Prečo lekár nemá problém upozorniť ma na nebezpečenstvo, a ja mám? Bojím sa? Nie som si istý? Myslím si, že to nemá význam?

Františkán Jan Bárta za totality hovorieval: „My sme nesmíme bát. S námi je Bůh. Oni se musí bát.“ Takže nemám sa čo báť, keď ohlasujem radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní Ježiša. To je totiž to najdôležitejšie, čo ľudia potrebujú vedieť. Aj apoštol Matej v dnešnom čítaní bol vyvolený, „aby sa... stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania“ (Sk 1, 22). Ľudia potrebujú vedieť, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije s nami. Od toho sa potom odvíja možnosť priviesť ich k nemu a ponúknuť im stretnutie so živým Ježišom, prijatie Ježiša ako Pána a Záchrancu, ktoré následne vedie k zmene života, zmýšľania...

Ak si nie som istý pravdou o Ježišovom zmŕtvychvstaní (a tým aj o svojom vykúpení), potrebujem sa modliť a prosiť o upevnenie viery: „Pane, zošli svojho Ducha...!“ Že Boh moju modlitbu skutočne vypočul, si overím tým, že niekoho oslovím a poviem mu o Ježišovi.

A ak si myslím, že to nemá význam, potrebujem sa kajať za svoju pýchu. Lebo v podstate si tým myslím, že obrátenie je vecou mojej výrečnosti, schopnosti komunikovať nejakú pravdu, presviedčať. A ak mi to nejde, tak načo sa usilovať? Lenže pravda je taká, že moje slovo skutočne nemá význam, ale moje slovo spojené s vierou v Božiu moc môže „vrchy prenášať“ (pozri Mt 19, 20).

Vieš, ako ináč by vyzerali naše birmovky, naše prvé sväté prijímania, naše sobáše, ba aj mnohé sväté omše, keby tieto sviatosti prijímali ľudia, ktorí sa stretli s Ježišom a žijú s ním? To by v podstate mala byť prvá podmienka, aby sa tieto sviatosti mohli prijímať. Samozrejme, ináč budem ponúkať stretnutie s Ježišom malým deťom, ináč pubertiakom a ináč mladým, ktorí sa chcú cirkevne zosobášiť. Všetci však potrebujú pre svoju večnú spásu urobiť rozhodnutie: „Áno, chcem žiť s Ježišom, chcem ho milovať myšlienkami, slovami i skutkami.“

Možno si povieš, že to sú len také reči, ktoré sa v praxi nedajú uskutočniť. Nie je to tak. Mám s tým vlastné skúsenosti, majú s tým skúsenosti mnohí, ktorí milujú Ježiša. Každý z nich povie, že sa ináč stretáva s človekom, ktorý sa rozhodol žiť pre Ježiša – naňho možno klásť nároky, možno ho sprevádzať na ceste s Ježišom; a celkom ináč sa stretáva s človekom, ktorý bol síce pokrstený, možno je aj každú nedeľu v kostole, ale život s Ježišom mu je ľahostajný a nemá oň záujem. Taký síce formálne prejde prípravou na prijatie nejakej sviatosti, ale bez ovocia a bez zmeny života. Možno je to preto, že nikdy nedostal ponuku žiť s Ježišom. Práve pre jeho či jej spásu, pre večný život s Bohom sme povolaní túto ponuku znovu a znovu predkladať. Možno stokrát, tisíckrát. Nikdy nesmieme rezignovať. Lebo ide o život!

Pomaly sa končí Veľkonočné obdobie. Využi nasledujúci týždeň na to, aby si čo najviac ľuďom povedal o Ježišovi, s ktorým žiješ, aby si im ponúkol, že aj oni môžu žiť s Ježišom. Preto pros: „Pane, zošli svojho Ducha...!“


Zoslanie Ducha Svätého: Boží cieľ

Fascinuje ma Boží plán: „zjednotiť všetko v Kristovi“ (Ef 1, 10). Ani si to „všetko“ neviem predstaviť. Ešte viac ma však fascinuje uskutočňovateľ tohto plánu – Duch Svätý. Má jasný Otcom daný cieľ a všetko na zemi i na nebi usmerňuje k nemu. Nič, absolútne nič ho pri jeho diele nezaskočí a neexistuje situácia, ktorú by nevedel vyriešiť. Verím tomu, no zároveň si uvedomujem, aké je pre mňa náročné podľa tejto viery žiť.

Prečo? Lebo som súčasťou tohto plánu a na svojich zlyhaniach a chybách vidím, aké to má Duch Svätý so mnou ťažké a zložité. No práve to mi dáva priestor na obdiv.

Duch Svätý je nesmierne trpezlivý. Cestoval som nedávno vlakom, ktorý k meškaniu pridal aj pokazenú lokomotívu. Reakcia niektorých spolucestujúcich bola viac ako podráždená. Pomyslel som si pritom: „No ak by takto reagoval na naše zlyhania Boží Duch, tak už dávno tu niet ani jedného človeka.“ A prišiel mi pritom na um starý socialistický výrok: „Komunizmus vybudujeme, aj keď tu nezostane kameň na kameni.“ :-) Boží Duch nezanecháva za sebou spúšť, ale naopak, prináša pokoj, uzmierenie, iný pohľad...

Boží Duch je nesmierne tvorivý. Niekedy si predstavujem, ako vo chvíli môjho zlyhania inšpiruje možno milión ľudí, možno všetkých ľudí, aby moju chybu napravili nejakým drobným dobrom a ja aby som sa tak opäť dostal na správnu cestu. A rovnako neustále inšpiruje aj mňa, aby moje dobré konanie pomohlo iným... Má jasný cieľ a k nemu usmerňuje všetko. Mocní tohto sveta si možno myslia, ako držia opraty vo svojich rukách a napĺňajú svoje ciele, no opak je pravdou. Múdry a tvorivý Boží Duch všetko používa k uskutočneniu svojho večného plánu. Dokonca aj to, čo vymyslí a urobí zlý či jemu oddaní ľudia, Boh dovolí len preto, lebo vie to premeniť (a aj premieňa) na konečné dobro.

Boží Duch je nesmierne láskavý. Nijako neznásilňuje moju slobodu, ktorá je napokon jeho osobitným darom každému človeku. Plne ju rešpektuje s tým, že ma neustále pobáda ku konaniu dobra. Nie ako nejaká osudová sila, ktorej sa nemôžem vzoprieť, ale ako osoba plná lásky, ktorá ma inšpiruje byť dobrým z lásky k nemu a k ľuďom. Jeho pôsobenie je nenásilné, často nenápadné, väčšinou si ani neuvedomujem, že to, čo práve robím, čo hovorím alebo ako zmýšľam, je výsledkom jeho pôsobenia vo mne. Neraz až spätne vidím, ako ma viedol v nejakej konkrétnej situácii...

A hádam najdôležitejšie je to, že Duch Svätý je vo mne. Nepôsobí na mňa zvonku, ale pôsobí a svojou mocou koná v mojom srdci. Otvoril som mu srdce, vstúpil som s ním do láskyplného vzťahu a túžim, aby ma usmerňoval.

Toto posledné môže byť prekvapujúce, no len dovtedy, kým si neuvedomíme, že Duch Svätý je osoba. S každou osobou sa dá vytvoriť nejaký vzťah. Boží Duch chce mať s každým vzťah lásky. Ak mu uverím (aká podstatná je viera!) a v modlitbe ho poprosím, aby vo mne prebýval, on príde a urobí si vo mne príbytok. Nie je to otázka citov či nejakých zážitkov. Je to vec viery. Nesmiem pritom zabudnúť na dôležitú vec – neostávať v hriechu. Hriech a Duch Svätý sa neznesú. (Vieš, čo je dokonalá ľútosť?)

Čo robí Duch Svätý vo mne? Modlí sa k Otcovi volaním: „Abba!“ Pripomína mi všetko, čo učil a robil Ježiš. Uskutočňuje cezo mňa všetky dobré skutky, ktoré Otec od večnosti pripravil, aby som ich konal. Skús nájsť k týmto tvrdeniam príslušné citáty vo Svätom písme. A potom hľadaj ďalšie, ktoré upevnia tvoju lásku k Božiemu Duchu. Otvor si dnes Katechizmus Katolíckej cirkvi a prečítaj si, čo Cirkev hovorí o Duchu Svätom. Nech je toto poznávanie prejavom tvojej lásky k nemu a zároveň roznecovaním túžby byť s ním v stále hlbšom a pevnejšom vzťahu.

Boh všetko zjednotí v Kristovi ako v hlave. Duch Svätý ťa k tomuto cieľu dovedie. Chceš?


Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Test

Skončilo sa Veľkonočné obdobie, v Írsku schválili zmenu definície manželstva tak, aby vyhovovala homosexuálom, je teda čas otestovať sa.

1. Koľkým ľuďom si od Veľkej noci ohlásil radostnú zvesť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych? .........

2. Koľkým ľuďom si za ten čas ponúkol možnosť stretnúť sa s Ježišom a odovzdať mu svoj život? .........

3. Koľkých ľudí si vyzval, aby s tebou spievali piesne na oslavu Ježišovho víťazstva? .........

4. Koľkí ľudia sa ťa opýtali, prečo prežívaš takú úžasnú radosť? .........

5. Koľkých ľudí si pozval pomodliť sa spolu? .........

6. Koľko ľudí si pozval spolu študovať alebo aspoň čítať Sväté písmo? .........

7. S koľkými si hovoril o význame rodiny a manželstva a jasne vyjadril katolícky postoj? .........

8. Koľko homílií (pápeža, biskupa...) ťa nadchlo tak, že si o nich musel niekomu porozprávať? .........

9. Koľkým si povedal o veľkosti Božieho milosrdenstva? .........

10. Koľko rokov si katolíkom? .........

Spolu .........

Mám obavu, že drvivá väčšina katolíkov by mala v riadku Spolu tú istú odpoveď, akú by uviedli pri desiatej otázke... Ak je to tak, nemáme sa čo čudovať, že nejaký národ schváli zmenu definície manželstva. A s veľkou pravdepodobnosťou môžeme očakávať, že keby bolo podobné hlasovanie u nás, dopadne rovnako ako v Írsku, kde takmer všetci prešli 12-ročnou výchovou v katolíckych školách.

Čo sa to stalo? Odpoveďou sú nuly napísané vyššie. Prestali sme ohlasovať radostnú zvesť o Ježišovi, o jeho víťazstve, o oslobodení, uzdravení. Mnohí kresťania totiž podľa svätého Pavla „vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami ho popierajú“ (Tít 1, 16). A inde: „Budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať“ (2 Tim 3, 5). A my, ktorí s Ježišom žijeme, mlčíme, neohlasujeme „vhod i nevhod“, rezignovane chodíme na omše a nariekame, aký je ten svet skazený. Je to však svet, z ktorého sa cca 70% obyvateľov Slovenska hlási ku kresťanstvu!

Čo sa stalo? Svet nám začal diktovať svoje témy a my sme mu skočili na háčik. To neznamená, že nemáme reagovať na to, čo svetom hýbe, ale nesmie sa to stať našou hlavnou agendou. Tou vždy bolo a aj dnes má byť ohlasovanie radostnej zvesti, ohlasovanie Ježiša. Môžem a mám sa vyjadrovať proti zlu a za dobro, ale vždy v kontexte evanjelia, v kontexte ohlasovania vykúpenia v Ježišovi Kristovi – aj našim najväčším protivníkom či odporcom. Nie nepriateľom, lebo toho máme len jedného – diabla.

„Ja na to nemám.“ Ani ja. Aj v mojich odpovediach na uvedené otázky sa nachádzajú nuly. Hanbím sa za to a ľutujem. S pocitom bezmocnosti – veď aj tak na tom nič neviem zmeniť. Ale tu je zásadná otázka: Nevieš či nechceš zmeniť? Ak nevieš, tak úpenlivo a vytrvalo vzývaj Ducha Svätého, aby ťa naučil všetko potrebné. Ak nechceš, ľutuj a rob pokánie. Potom si vzbudzuj túžbu chcieť a pros Boha, aby sa tvoje chcenie stalo skutkom. Prejdi si ešte raz položené otázky a pýtaj sa Boha, v čom sa máš angažovať, ktorú 0 môžeš už dnes zmeniť aspoň na 1. Buď si istý, že ťa povedie, lebo jemu absolútne záleží na vykúpení každého človeka.

„Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10, 14). Nesmieme mlčať a nechávať si lásku k Ježišovi pre seba. Ono sa to ani nedá. Ak ju teda nikomu nedávaš, polož si poslednú otázku: „Naozaj milujem Ježiša, keď nik okolo mňa o tom nevie?“ Apoštoli milovali Ježiša a vyjadrili to aj pred veľradou: „...lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20).

Pane, zmiluj sa a požehnaj!


X. cezročná nedeľa: (ne)Šťastie

Túto nedeľu by mali katolíci po celom svete plakať pri počúvaní prvého čítania z Knihy Genezis. Stalo sa veľké, obrovské, hrozné nešťastie – človek odmietol Boha. Dostal sa tým do strašnej situácie – ostal odkázaný na vlastné sily pre konanie dobra. No ako mohol obstáť, keď jeho nepriateľom bol sám diabol?

Ale záver tohto čítania nám rozjasňuje tvár a utiera slzy z očí – Boh sľubuje záchranu i záchrancu, vykúpenie i vykupiteľa, oslobodenie i osloboditeľa.

Práve preto žalmista s dôverou volá k Bohu „z hlbín“. Veľmi dobre pozná svoju situáciu hriešnika, svoje „hlbiny“, no zároveň veľmi dobre vie, že Boh ho neopustil. A očakáva ho, spolieha sa na neho. „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie“ (Ž 130, 7b).

Všimni si, že žalmistovo volanie je „úpenlivé“. Nie nejaké mrmlanie si popod nos, nie odrapkanie nejakých slov, ktorých obsah mu nič nehovorí, ale úpenlivé volanie. Tak volá človek, ktorý je v bezvýchodiskovej situácii, ktorý sa topí, ktorého život visí na nitke. No zároveň mu ostala nádej, že ktosi ho počuje, že ktosi mu môže pomôcť. A ten ktosi je pre každého človeka Boh.

Plačeme? Očakávame? Voláme? Naša západná civilizácia je skôr naučená situáciu analyzovať, nájsť nejaké riešenie a to potom predložiť Bohu s prosbou o pomoc. Netvrdím, že je to zlý postup, ale oveľa viac sa môjmu srdcu prihovára východná kresťanská spiritualita, ktorá Bohu prednesie problém a potom volá: „Pane, zmiluj sa!“, pripravená počúvať a uskutočniť riešenie dané Bohom.

Nášho úpenlivého volania k Bohu je málo aj preto, že si neuvedomujeme, kto je náš nepriateľ. Nie ľudia s iným zmýšľaním, ale diabol. Všetci ľudia (aj tí s iným zmýšľaním) sú naši bratia a potrebujú spásu rovnako ako my. Ak oni nevolajú k Bohu, je našou úlohou volať k Bohu za nich. Nemáme šancu prekonať napríklad gender ideológiu, podporovanú mocou a miliónmi eur, organizovaním konferencií a pochodov, hoci aj tie sú veľmi dôležité. K nim však musíme pripojiť úpenlivé volanie k Bohu – najmä za obrátenie tých, ktorí slúžia zlu. Či skôr postaviť úpenlivú modlitbu na prvé miesto a k nej pridať všetko ostatné úsilie, ktoré spoznávame ako dobré a potrebné.

Odkiaľ na to zobrať silu? Sme Ježišovými bratmi a sestrami. Pri krste sme sa z Božích stvorení stali Božími deťmi... Nie sme odkázaní na vlastné prostriedky a sily.

A toto všetko sa týka aj môjho osobného života, môjho osobného zápasu so zlom. V ňom je hádam najdôležitejšie uvedomovať si dve veci:

Vieš, čo je najväčšie nešťastie? Hriech.

Vieš, čo je najväčšie šťastie? Vykúpenie v Ježišovi Kristovi.

Nebuď nešťastný – odstráň hriech – a buď šťastný – ži s Ježišom.

Všetko ostatné „pokladám za odpadky“ (Flp 3, 8).

Veríš tomu?


XI. cezročná nedeľa: Ja a páčiť sa Bohu?

Milovaný Bože, ako ťažko sa mi „prerába“ moje zmýšľanie. Keď dnes svätý Pavol hovorí, že sa mám usilovať páčiť sa Bohu, tak to v prvej chvíli pokladám za nesplniteľnú úlohu. Ako sa ti už ja môžem páčiť? Viem však, že nehľadíš na výzor, ale na srdce. No keby si nebol Boh, tak by som ti povedal, že keby si vedel, čo všetko som už v  živote pobabral, tak by si sa nikdy nechcel so mnou kamarátiť. No ty si Boh a vieš o tom všetkom. A napriek tomu (či práve preto) sa chceš so mnou kamarátiť a hovoríš mi, že sa ti páčim. (Niekedy som si myslel, že raz sa ti hádam budem páčiť, no ty ma uisťuješ, že sa ti páčim tu a teraz.) No prijímam to len vo viere na základe toho, čo viem o tebe zo Svätého písma. Keby som sa mal riadiť podľa svojich pocitov, tak sa neraz zahrabem pod čiernu zem, aby si nemusel trpieť pohľadom na mňa...

Ty si však úžasný. Keď si spomínam na niektoré udalosti z môjho života, vidím, ako si premieňal moje zmýšľanie a najmä môj pohľad na teba. Už nie si pre mňa perfekcionistický Boh, ktorý vyžaduje perfektnosť aj odo mňa, ale si Boh, ktorého môžem milovať, lebo aj ty miluješ mňa. Dokonca sa nemusím báť ani zlyhaní, lebo si ma naučil zakaždým prísť k tebe s vyznaním chýb a s ľútosťou, pričom tvoj Duch vo mne opäť a opäť obnovuje dôveru, že mi odpúšťaš a privíňaš k sebe.

Keď som dnes skoro ráno kráčal po ulici, povedal si mi, že sa ti páčim. Moja prvá reakcia bola a možno ešte dlho budeš taká ako vždy doteraz – „čo už sa ti môže na mne páčiť, nemôžem tomu veriť“ –, no prechádzal som práve okolo kostola a ty, prítomný v Eucharistii, si ma presvedčil, že sa ti páčim nie pre moje dobré skutky či perfektný život, ale pre srdce, ktoré ťa túži milovať. Páčim sa ti, lebo si do mňa vložil svoj život a chceš, aby som ho žil. Zmenil si ma zo starého človeka, ktorý otročil hriechu, na nového, ktorý žije naplnený Ježišom a vedený tvojím Duchom.

Nie je to niečo, čo si uvedomujem každú chvíľku, ale či Ježiš nepovedal práve preto podobenstvo o semienku, ktoré klíči a rastie, pričom roľník o tom ani nevie? Aj vo mne je také semienko, ba skôr by som povedal, že je to teraz už niečo väčšie, rastlina, ker, ktorý pomaly prináša ovocie. Práve pamätanie si mi umožňuje vnímať to a vidieť tvoje dielo vo mne. Hej, neraz ho pokazím, ale obdivujem tvoju dobrotu a trpezlivosť, s ktorou napravíš všetko, čo sa mi nepodarí, a uisťuješ ma, že sa ti páčim...

Milovaný, zdá sa mi, že mnohé tvoje deti majú hrozne zdeformovaný obraz o tebe. Možno taký, ako som ho mal ja – že musím byť perfektný a potom sa ti budem páčiť, potom ma budeš mať rád. Ako im môžem pomôcť vidieť ťa v inom svetle, vidieť ťa ako starostlivého, nežného, láskavého práve k slabému, zranenému, ubolenému človeku? Ako možno plačúceho nad našimi zlyhaniami? Ako ponáhľajúceho sa nám pomáhať?

Len či nie sme ako kráľ v ktorejsi rozprávke, ktorému chceli sluhovia pomôcť na schodoch, no on volal: „Ja sám, ja sám!“?

Môj vzácny, krásny a dobrý Boh, nechcem nijaké „ja sám“. Vždy s tebou! Naplníš túto moju túžbu? Naplníš moju túžbu zjavovať ľuďom tvoju dobrotu a dobrotivosť? Viem, že to urobíš – každý deň tak, aby sa semienko tvojho života vo mne rozvíjalo do krásy i plodnosti... Nemusím to badať, len nech je výsledok hodný teba!


XII. cezročná nedeľa: Je ti to jedno?

Čítal som dnes v správach ohľadom rokovaní s Gréckom, že ľudia majú veľké obavy z toho, čo by mohla priniesť budúcnosť. Niekedy mám dojem, že takáto veta by mohla byť v takmer každej správe. Dokonca aj o počasí...

Aj apoštoli mali obavu o svoju budúcnosť, o najbližšie minúty svojho života. Ešte že si spomenuli, že kdesi vzadu na lodi spí Ježiš... Ich budenie asi nebolo najpríjemnejšie, lebo prvé slová, čo mu povedali, boli výčitkou: „Nedbáš...?“ Veľmi sa mi páči český preklad tejto vety: „Je ti jedno...?“

O čo sa bojím vo svojom živote ja? Neviem, či sa teraz o niečo bojím osobne, skôr by som vedel vymenovať svoje mnohé obavy z minulosti, ktoré sa však všetky pominuli. A môžem svedčiť, že Božím zásahom... Že Boh sa v mojom živote akoby prebudil a priniesol utíšenie a pokoj, zároveň budúcnosť, ktorú teraz naplno prežívam. Keď raz budem písať posledné zamyslenie pre diecéznu stránku, možno napíšem svoje svedectvo... O smrti a živote. O hriechu a oslobodení. O blúdení a nájdení...

Písanie som musel prerušiť, prišiel sused, už starý človek, že mu opitý syn leží kdesi u suseda, ktorý ho našiel ležať na ceste. A to je ešte len desať hodín dopoludnia. Dostať ho domov, vyzliecť, umyť, obliecť do suchého, uložiť do postele s vedomím, že keď sa trochu spamätá, tak o tri-štyri hodiny pôjde znovu popíjať a večer nás možno čaká tá istá tortúra. Ako veľmi v ňom milovaný Ježiš trpí! Možno ani nie pre opilstvo, ako pre ponižovanie ľudskej dôstojnosti... Nevolám v tejto situácii: „Pane, nedbáš...?“, lebo viem a verím, že Ježiš je v tom všetkom s nami... Je to kríž na ceste s ním...

Predsa však v sebe vnímam jednu obavu, ktorú asi najlepšie vystihuje starý vtip. Pri hlasovaní sa predsedajúci schôdze pýta: „Kto je za?“ Nikto nič. „Kto je proti?“ Opäť bez odozvy. „Komu je to všetko jedno?“...

Ježišovi nebolo jedno, že sa apoštoli boja. Utíšil búrku aj ich strach. Tak sa to deje v celých dejinách, hoci tie miestne búrky neraz zdanlivo zmätú celé spoločnosti, komunity, farnosti. Boh sa totiž nevnucuje a ak niekde ľudia o neho nemajú záujem, nerobí im násilie. (Zimomriavky mi idú po tele, keď si túto vetu čítam. Je v nej hrôza z toho, že Boh môže odísť...) Ako to ktosi nedávno napísal v súvislosti s Európou, že možno o pár desiatok rokov ju prevalcujú iné kultúry či náboženstvá, lebo Boha nechceme, veď máme peniaze. A tí, čo peniaze nemajú, tiež nehľadajú Boha, ale cesty, ako sa k peniazom dostať...

Ale aby som nebol ako chlap z iného vtipu, kde hovorí: „My sme si s manželkou podelili zodpovednosť. Ona sa stará o drobnosti – dom, deti, auto, opravy,... Ja mám na starosti väčšie problémy – globálne otepľovanie, vojny...“, musím povedať, že asi nikto z nás Európu pred úpadkom nezachráni. Ale ty a ja môžeme pomôcť k tomu, aby nezahynula moja rodina, aby prekvitala naša farnosť, aby rástla naša diecéza. Každý človek môže svojou svätosťou (= životom pre Boha) prispieť k zmene sveta. Toho svojho malého, ale v konečnom dôsledku aj toho veľkého. Len musím mať Boha na prvom mieste vo všetkom. V myslení, hovorení, konaní...

Ak sa toho bojíš, volaj na Ježiša. Už si niekedy kričal o pomoc? Ak nie, zrejme je ten čas tu. Volaj a neutíchaj! „Lebo iného pomocníka okrem neho v súžení nemáme...“

* * *

Rád by som však „iného pomocníka“ pripomenul. V sobotu 27. júna slávia redemptoristi po celom svete sviatok Matky ustavičnej pomoci. Tento rok mimoriadne slávnostne, lebo zároveň začínajú Rok Matky ustavičnej pomoci, ktorý vyhlásili pri 150. výročí toho, ako im pápež Pius IX. zveril túto ikonu so slovami: „Urobte ju známou po celom svete.“ Mária je Matka, vždy ochotná pomáhať. Prosme ju vytrvalo o pomoc, aby nikomu v Cirkvi na žiadnej úrovni (rodina, spoločenstvo, farnosť, diecéza...) nikomu nič nebolo jedno... Potom nás Boh nenechá napospas ľahostajnosti...


XIII. cezročná nedeľa: Vynikaj!

V čom vynikáš? V modlitbe? V poznaní Písma? V štedrosti voči núdznym? V pozornosti a trpezlivosti voči chorým a starým? Pre kňaza: V slávení liturgie? Pre zasvätených: V schopnosti prebúdzať svet?

Možno si myslíš, že nevynikáš v ničom, hádam len v schopnosti hrešiť, zlyhávať. Hm, v tom vynikáme všetci. Ale keď sa vrátiš k dnešnému druhému čítaniu, zistíš, že svätý Pavol chváli Korinťanov, že vynikajú vo všetkom. Pritom jeho list obsahuje mnohé výčitky a napomenutia za zlyhania. Nie je to akési protirečenie, neodporuje to pravde?

Určite nie. Totiž to, že v niečom som skutočne dobrý, ma nechráni pred zlyhaniami v iných veciach. A to, že v niečom vynikám, je predovšetkým ovocím pôsobenia Ducha Svätého vo mne. Mojím vkladom do mojej svätosti je moje slobodné rozhodnutie žiť s Bohom plus každodenné úsilie vytrvať v tomto rozhodnutí. Božím vkladom je Duch Svätý, ktorý ma vedie, pobáda, inšpiruje, chráni... Výsledkom je svätosť, ktorá by mala byť vlastná všetkým kresťanom. Svätosť nie v zmysle dokonalej bezhriešnosti, ale ako ustavičné úsilie žiť s Bohom.

Takéto vynikanie je chvályhodné a potrebné. Veď ako ľudia okolo nás uveria, že žiť s Bohom je nádherné, ak sa ničím neodlišujeme od tých, čo Bohu s neochotným srdcom obetujú len hodinu v nedeľu?

Čiže naše vynikanie je súčasťou svedectva a je evanjelizáciou! Po takomto vynikaní treba túžiť a investovať doň svoj čas, prostriedky, schopnosti. Neuspokoj sa s tým, čo si už dosiahol. Boh má pre teba pripravené oveľa viac a až do chvíle smrti sa môže poklad tvojho srdca rozrastať.

Ak z akýchkoľvek dôvodov nežiješ s Ježišom, ak si zamotaný v nejakom zle, no chceš sa z toho dostať, volaj k Ježišovi, aby aj tebe povedal: „Vstaň!“ Očisť sa od svojich zlyhaní úprimnou ľútosťou a ich vyznaním; ak si katolík, tak, samozrejme, vo sviatosti zmierenia. Potom pros Ježiša, aby nasýtil tvoju dušu, aby ti poslal ľudí, ktorí ťa naučia poznávať Pána vo Svätom písme, v učení Cirkvi, vo sviatostiach, ktorí ťa vovedú do malého spoločenstva, kde sa budeš učiť žiť s Ježišom a slúžiť jeho bratom a sestrám. A potom ťa naučia byť aj svedkom a privádzať iných ku šťastiu, ktoré sa volá Ježiš.

Túž vynikať. Pre Ježiša!


Slávnosť sv. Cyrila a Metoda: Svedčiť

Myslím si, že patrím medzi najpovolanejších napísať niečo na dnešný sviatok :-) Môj otec sa volal Cyril, mám bratov Cyrila a Metoda (ten práve dnes slávi narodeniny) a jeden zo synovcov sa volá Cyril. Oslavy boli 5. júla u nás každý rok, odkedy si pamätám. Už týždeň vopred sme doma vyspevovali piesne k svätým Cyrilovi a Metodovi zo spevníka (otecko bol kantor), na samotnú slávnosť sme išli všetci na svätú omšu a bol slávnostný obed. Potom prišli príbuzní a gratulácie s oslavou pokračovali dlho do večera. Ako deti sme tak priamo v rodine nasávali úctu k našim veľkým vierozvestom a patrónom. Lebo to neboli len oslavy tých, čo mali meniny a narodeniny, ale oslavy aj tých, ktorých mená nosia.

Vernosť vo viere bola v našej rodine zakorenená aj vďaka socialistickému útlaku. Už som tu kedysi písal, že môj otec musel pre vieru opustiť zamestnanie učiteľa, pričom bol už v postavení riaditeľa školy s perspektívou kariérneho postupu. Mali sme v ňom veľmi silný príklad uprednostnenia viery, Boha pred svetom. A s mamou nám boli príkladom manželskej súdržnosti, keď mama napriek nátlaku širšej rodiny obhajovala a podporovala otcovo rozhodnutie.

Tak sme sa už ako deti učili, že dedičstvo otcov je živá viera v Boha, život podľa jeho prikázaní, podľa učenia Cirkvi bez ohľadu na dobu, v akej žijeme. Naši rodičia vždy dbali o to, aby sa nám dostala do rúk dobrá náboženská literatúra (naučil som sa čítať ako päťročný, keď som lúskal starý kalendár Posol Božského Srdca). Hľadali spôsoby, ako sa dostať k samizdatom, ku knihám s náboženskou tematikou, vydávaným v zahraničí. Povzbudzovali nás k častému prijímaniu sviatostí, učili nás rozoznávať dobré od zlého... Neuchránili nás tým od zlyhaní, ale azda práve vďaka takej výchove a Božej milosti sme aj dnes všetci pri Bohu.

Dedičstvo otcov je živá viera v Boha, praktizovaná v každodennom živote. Skús si dnes napísať svoje svedectvo o prežívaní viery v Boha. A potom ho niekomu povedz, pošli, prečítaj. Aby sa tak dedičstvo otcov upevňovalo a rástlo. Bez svedectva totiž viera nerastie. Cirkev je povolaná, aby svedčila o Bohu a jeho diele vykúpenia človeka. To znamená, že ty si povolaný svedčiť. Nemlč! Ak by svätí Cyril a Metod prišli k nám len so skutkami, ale ich ústa by boli nemé, asi by dnes v našich krajoch viery nebolo. Alebo by Pán Boh musel hľadať iné cesty, ako nás pritiahnuť k sebe. Ale solúnski bratia nemlčali. Tak prijmi aj toto ich dedičstvo a hovor o tom, ako ťa Boh miluje a ako sa ty usiluješ milovať Boha.

XV. cezročná nedeľa: Plnosť darov

„Človeče, usiluj sa, namáhaj sa, trp, bojuj... A na konci sa Boh rozhodne, či tvoja námaha bola dostatočná na to, aby ťa zobral ku sebe.“ Čo myslíš, je toto radostná zvesť? Vyvolávajú v tebe tieto slová nadšenie a lásku k Bohu?

„Boh sa pred stvorením sveta rozhodol, že ťa chce mať v nebi. Preto ti dal všetko potrebné, aby si cestu k nemu zvládol, dokonca ide po nej s tebou. Preto sa plný dôvery usiluj, namáhaj sa, trp, bojuj, Bohom posilňovaný a Bohom sprevádzaný.“ A čo toto? Vnímaš tieto slová ako radostnú zvesť?

Oddávna sa ľudstvo usiluje dostať k Bohu, zabezpečiť si večnosť. A väčšina náboženstiev si na to vybudovala vlastnú cestu, ktorá zodpovedá prvému textu. Judaizmus a najmä kresťanstvo má však inú cestu. Boh chce mať človeka pri sebe a robí všetko preto, aby tento svoj sen naplnil. Prvú cestu si predstavujem ako človeka, ktorý na zemi podskakuje a snaží sa dosiahnuť nebo, ono je však zatvorené a človek padá stále späť, veď existuje gravitácia. Druhú cestu si predstavujem ako človeka, ktorý podskakuje a snaží sa dosiahnuť nebo, ono je však otvorené a z neho sa načahuje ruka, ktorá ho k nebu dvíha. Prvý človek sa spolieha na podskakovanie, druhý na Božiu ruku. Ktorý dosiahne cieľ?

Prvý text zodpovedá ľudskej logike, druhý Božej. Aby sa naša cesta do neba stala reálnou a radostnou, potrebujeme zmenu zmýšľania – zanechať vo veci večného života ľudskú logiku (vyjadrenú napríklad reinkarnáciou) a prijať Božiu (vyjadrenú zmŕtvychvstaním Ježiša Krista).

Ohlásil si niekedy niekomu nejakú radostnú zvesť? Ako si to robil? Bol si namosúrený, len si to tak precedil cez zuby a hneď si išiel ďalej? Alebo si sa usmieval od ucha k uchu, kričal si a vyzýval k oslave?

Dnes ťa Boh povoláva za proroka – ohlasovať radostnú zvesť o tom, ako si zabezpečiť šťastný večný život. Platí však, že nemôže dať, kto sám nemá... Je pre teba vykúpenie Ježišom Kristom radostná zvesť, ktorá ti vyvoláva úsmev na tvári a núti hovoriť o nej každému, koho stretneš?

Je mi ľúto, že mi celé roky trvalo, kým som uveril v radostnú zvesť o vykúpení. Niežeby som bol predtým neveriaci. Ale oveľa viac som vnímal potrebu vlastného úsilia o dokonalosť, ako blízkosť Božieho milosrdenstva a lásky. Až keď som padol, a to poriadne, pomaly sa predo mnou začala črtať iná cesta – cesta pokánia a dôvery, že Boh je so mnou. Teraz sa to učím odovzdávať ľuďom, s ktorými žijem, s ktorými sa stretávam. Nie je to nič svetoborné, ale vnímam, ako sa Boh teší, že je v mojom srdci prvý. Veľmi túžim, aby bol prvý aj v mojich slovách i skutkoch...

Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6, 13).


XVI. cezročná nedeľa: Pastieri

Bol som dnes ráno u zubára a tento text vznikal v kresle za zvukov vŕtačky. Túto informáciu uvádzam len preto, aby si vedel, že s Bohom sa dá rozprávať vždy a všade...

Vo Svätom písme je množstvo prisľúbení, ktoré sa splnili, ale pokojne môžeme povedať, že sa aj neustále plnia. Jedným z nich je Boží prísľub „pastierov, ktorí ich budú pásť. Už sa nebudú báť ani strachovať a ani jedna ovca sa nestratí“ (Jer 23, 4). Naplnil sa v Ježišovi Kristovi a v jeho Cirkvi. Pán dal svojej Cirkvi apoštolov a učeníkov, dáva biskupov a kňazov, ktorý neomylne viedli a dodnes vedú Boží ľud.

No možno ťa tvoja každodenná skúsenosť zvádza k tomu, že oveľa viac vidíš chyby či nedostatky svojho pastiera, ako jeho úsilie o vedenie stáda. Svätý Ambróz však hovorí: „Nehľaď na telesné postavy, ale na milosť služieb.“ Nepozeraj na človeka, ale na Ježiša, ktorý v kňazovi neomylne pôsobí pri slávení liturgie. Uvidíš, ako sa skrze neho Ježiš o teba stará. V krste ťa premieňa na Božie dieťa, v Eucharistii ťa sýti chlebom života, pri spovedi ťa očisťuje od hriechov a uzdravuje z ich následkov, pri birmovaní vylieva na teba dar Ducha, aby si bol jeho svedkom, v sviatosti manželstva ti každodenne dáva schopnosť žiť sväto v rodine, pri pomazaní chorých ti prináša úľavu a posilňuje na ceste do neba... Poznáš okrem kňaza iného človeka, ktorý ti môže dať tieto nesmierne dary?

Preto hovorím, že Boh úžasne plní svoje prísľuby napriek ľudskej slabosti svojich kňazov. Pán Ježiš túto slabosť predvídal, preto nám pre hraničné prípady dal poučenie: „Robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte“ (Mt 23, 3). Vieš, čo by sa dialo, keby sme konali všetko, čo nám kňazi hovoria? Autentická svätosť by sa šírila v našich spoločenstvách... Nepoznám ani jedného kňaza, ktorý by vyzýval robiť zlo, nenávidieť, ubližovať. Naopak, každý kňaz vždy nabáda ku konaniu dobra, k úsiliu žiť podľa božských čností viery, nádeje a lásky... Ak sám v tomto konaní zlyháva, nik z nás nemá právo súdiť, lebo „ja dohliadnem na vás a na zlobu vašich skutkov, hovorí Pán“ (Jer 23, 2). Naopak, musíme hľadať cesty, ako kňazovi pomôcť, aby aj sám žil to, čo hovorí iným... K tomu nás vyzýva aj List Hebrejom: „Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom“ (10, 24). Môže byť nádherné, keď si nás Boh použije na dohliadanie, starostlivosť o život iných a na ich nápravu, aby potom nemusel súdiť...


XVII. cezročná nedeľa: Koľko je dosť?

Koľko chlebov treba pre 100 chlapov? A koľko pre 5000 chlapov? Tí prví dostali 20 jačmenných chlebíkov, tí druhí 5. A stačilo pre všetkých.

Božia matematika nie je našou matematikou. Možno si zachytil v poslednom čase správu o tom, že na zemi je nás už vyše 7,3 miliardy ľudí. No rýchlejšie ako počet ľudí stúpa produkcia potravín. Nehrozí nám hlad, ako to ešte pred 50 rokmi mnohí vyhlasovali. Nie je to dôkaz, že Božie počty sú iné ako naše?
Keď som čítal, ako opisuje Ježišov zázrak z dnešného evanjelia Mária Valtorta, pochopil som, čo bolo pri ňom dôležité – ochota deliť sa (rovnako ako sa my máme deliť o potraviny dnes – a problém hladu by bol vyriešený). Valtorta píše, že ten malý chlapec s piatimi rybami a dvoma chlebmi mal tiež privilégium rozdávať jedlo. Keď mu Ježiš vložil kúsok chleba a kúsok ryby do košíka, tak zvolal: „Aké je to ťažké!" a išiel rozdávať, lebo tam mal mnoho kamarátov, ktorých chcel nasýtiť. Dával im veľké kusy a vôbec sa mu to nezdalo divné. Veď ho poslal Ježiš... Akurát si uvedomoval, že košík má stále rovnako ťažký. A Valtorta pokračuje, ako ktorýsi z apoštolov neveriacky počúval chlapca a myslel si, že hrá divadlo. Jeho košík bol totiž s rovnakým kúskom chleba a ryby nesmierne ľahký, akoby prázdny. A tak aj začal rozdávať – po odrobinke, aby dal aspoň pár ľuďom. Až keď si uvedomil, koľkým už dal odrobinku, no stále má čo dať, uveril a dával čoraz väčšie kusy, ba dokonca sa vrátil k tým, pri ktorých šetril... A vtedy aj on spoznal, že keď posiela Ježiš, tak treba byť štedrý, hoci na pohľad má človek málo.

Aké je tvoje dávanie ľuďom? A možno ešte viac tvoje dávanie sa ľuďom?
Ak chceš mať veľa času pre seba, nikdy nebudeš mať čas pre ľudí. A už vôbec nie čas pre Boha. Túto pravdu ktosi vyjadril veľmi pozitívne: „Ak nemáš čas pomodliť sa ruženec, pomodli sa dva a budeš mať čas aj na tretí.“

Chápeš? Náš Boh je grand. Nikomu nedá k 24 hodinám dňa ani sekundu navyše. Ale ak mu ty dáš nejakú časť dňa, tak ti ho naplní a zorganizuje tak, že napokon budeš mať aj čas na oddych, film, peknú knihu...

Nechcel by som mať viac času. Pri mojej povahe by to asi znamenalo len viac a viac pracovať. Ale veľmi by som chcel, aby každý môj deň bol plne v Božej réžii. Aby som veril, že každá maličkosť nejakým spôsobom, ktorý vôbec nemusím poznať, prispeje k tomu, že sa Božie kráľovstvo čoraz viac bude skvieť v mojom živote a v živote ľudí, s ktorými žijem.

Zároveň verím, že aj tieto písmenká, ktoré každý týždeň píšem, k tomu prispievajú. Nemám potuchy, ku komu sa dostanú, či sa dotknú nejakého srdca, ale verím, že moje každotýždenné úsilie počúvať Boží hlas a verne naň odpovedať neostane bez odozvy v srdciach tých, čo si nájdu čas tieto texty čítať... Niekedy si s úsmevom hovorím, že dávam Bohu písmenká a on z nich robí svoje slová v srdciach ľudí. V tomto texte je 554 slov a 2532 písmen. Kiež ich náš dobrý Boh poskladá v každom srdci tak, aby sa v nich zaskvelo meno Ježiš!


XVIII. cezročná nedeľa: Nasýť sa

Keďže od detstva verím, že Ježiš je chlieb života, ktorým sa môžem sýtiť, aby som mal silu žiť s Bohom a pre Boha, už takmer 50 rokov sa usilujem, aby som nikdy neostal hladný, aby som pri každej svätej omši, na ktorej sa zúčastním, mohol prijať Eucharistiu. Aj v mojom živote však boli obdobia, keď som dal prednosť hriechu a hladu pred pokrmom, ktorý mi ponúka Boh. Som mu však vďačný, že ma tak nenechal, že ma vždy doviedol k sviatosti zmierenia, ktorou mi umožnil vrátiť sa do života s ním.

Neprijímam Eucharistiu ako odmenu – nemám ju za čo dostať, veď denne zlyhávam. Ale prijímam ju ako posilu, ako Boží život, ktorému umožňujem vo mne rásť a rozvíjať sa. Prijímam ju ako liek, lebo som slabý. Prijímam ju ako puto spoločenstva – spoločenstva Cirkvi, spoločenstva našej farnosti, spoločenstva našej rodiny, spoločenstva nášho manželstva. Ježiš prítomný v Eucharistii ma spája s mnohými ľuďmi tak, že ich môžem milovať konkrétnou láskou...

Mnohí katolíci veria, že v Eucharistii je prítomný Ježiš Kristus, že je to chlieb života, no neprijímajú ho. Prečo? Niektorí sa cítia nehodní. Iní príliš hriešni. Ďalší sú ľahostajní. A niektorí aj spokojní s tým, že prijímajú dva-tri razy do roky na tzv. veľké sviatky. Všetci títo sú ovplyvnení diablom. (Tvrdá je to reč? Ale pravdivá.) Diablovi veľmi záleží na tom, aby sme svoj život stavali na vlastných silách. Je oveľa mocnejší ako my, a v takom prípade nás bez problémov zvedie. Diabol tiež vie, že ak budeme žiť spojení s Ježišom, tak nás tak ľahko nedostane. Vie, že ak nebudeme zotrvávať v hriechu (vieš, čo je dokonalá ľútosť?), tak nemá šancu odvrátiť nás od konania dobra, zvábiť nás z cesty s Bohom a k Bohu.

Ak prijímaš Eucharistiu pri každej svätej omši, na ktorej sa zúčastňuješ, ďakuj Bohu za tento mimoriadny dar milosti. Stále si však pripomínaj, že prijímaš nie preto, že si to zaslúžiš, že si dobrý a Boh ti dáva odmenu, ale preto, že denne potrebuješ posilu a chlieb pre nový život, ktorý si dostal v krste.

Ak prijímaš Eucharistiu len občas a je veľa takých nedieľ, keď si na svätej omši len divák, nie účastník hostiny, tak je čas pozrieť sa, ako konkrétne teba diabol odvádza od Boha a čím ťa nasycuje, že nemáš túžbu prijímať Boha. Môžu to byť navonok zbožné veci, ako napríklad pocit nehodnosti či hriešnosti, ktoré sú však neraz prejavom falošnej pokory a napokon aj pýchy – „budem prijímať, keď budem lepší“. Môžu to však byť aj konkrétne závislosti – alkohol, drogy, hry, pornografia, nevera... A hádam v najhoršom prípade je to ľahostajnosť či rezignácia. V každom z týchto prípadov potrebuješ čo najskôr dobrú svätú spoveď, pred ktorou si urobíš poriadne spytovanie svedomia. (Keď som jediný raz v živote išiel na spoveď po štyroch rokoch bez Boha, pripravoval som sa na ňu takmer rok, pričom súčasťou toho bolo aj pretŕhanie pút, ktoré ma zväzovali.) A potom si často pripomínaj, že účasť na nedeľnej svätej omši vrátanie prijatia Eucharistie je najdôležitejšia potreba celého týždňa, pre naplnenie ktorej si ochotný urobiť všetko (i keby si mal chodiť na spoveď každý deň...).

Ešte je však možnosť, že napriek veľkej túžbe nemôžeš prijímať Eucharistiu – napríklad pre nesviatostné manželstvo. Aj v takom prípade sa však dajú podniknúť určité kroky – odporúčam ti ísť za kňazom a porozprávať sa s ním o možnosti preskúmať platnosť manželstva, ktoré ste sviatostne kedysi uzavreli. Existuje tiež možnosť žiť v novom vzťahu ako brat a sestra, bez sexu. (Možno si teraz klopeš po čele, či som normálny. Ale poznám ľudí, ktorí to dokázali, lebo Ježiš bol pre nich nadovšetko!)

Neviem si už predstaviť život bez prijímania Ježiša v Eucharistii. A pokladám za zázrak, že som kedysi štyri roky bez neho prežil. Pane, chráň ma, prosím, aby sa už nikdy nič také v mojom živote nestalo. Chcem byť stále s tebou. Ďakujem ti, že ma miluješ a chceš byť so mnou.


XIX. cezročná nedeľa: Boží pokrm

Pri dnešnom prvom čítaní sa vo mne stále ozýva zvedavosť, čo to vlastne ten Eliáš dostal za jedlo, že mal silu ísť štyridsať dní a štyridsať nocí. Určite by ten recept chceli všetci výrobcovia energetických nápojov či športovci vytrvalostných disciplín :-) A pritom to bol obyčajný posúch a voda. Nijaké gely, tyčinky, iontové nápoje... Akoby Boh chcel povedať: „Dávam ti svoju silu v obyčajných veciach, aby si vedel, že je to môj dar, nie vlastnosť tých vecí.“

A ešte udivujúcejší je pokrm, ktorý nám dáva Ježiš. Dáva silu nie na štyridsaťdňový turistický výkon, ale na cestu celým životom a dokonca až pre večný život. Pritom je to na pohľad obyčajný chlieb, hoci v dnešnej dobe vo forme oblátky – hostie. Čo mu dáva takú moc, že ten, kto ho je, bude žiť naveky?

No predsa Ježiš! On je tou „oblátkou“, on je „živý chlieb“. Keď idem na sväté prijímanie, tak navonok síce prijímam kus chleba, ale viera mi hovorí, že sa zjednocujem s Ježišom a on ma premieňa na seba. Stávam sa tým, čo jem. Boh sám sa spája so mnou a mení ma, dáva mi moc žiť ináč, lepšie, viac pre neho.

Svätý Pavol v dnešnom druhom čítaní vyratúva niektoré zlozvyky, ktoré máme odstrániť zo svojho života. Mnohí si pritom myslia, že až keď toto zvládnu, môžu prijímať Ježiša v Eucharistii. „Pôjdem na prijímanie, keď toho budem hodný.“ Ale ono to má byť presne naopak – túžim po zjednotení sa s Bohom v Oltárnej sviatosti, aby mi napriek mojej slabosti dal silu žiť podľa požiadaviek, ktoré sú kladené na kvalitu života kresťana. Ak som sa proti nim vážne previnil, idem na spoveď, aby som sa zmieril nielen s Bohom, ale aj so spoločenstvom Cirkvi, ktoré je Kristovým telom (môj hriech spôsobil tomuto telu menšie či väčšie poranenie a bolesť). A takto pripravený „idem na prijímanie“, lebo túžim po zmene, ktorú vlastnými silami nedokážem uskutočniť.

Skús vnímať tento text ako anjelov dotyk, ktorým ťa vyzýva: „Vstaň a jedz!“ Vstaň, zanechaj hriech, vzbuď si ľútosť, ak treba, choď na spoveď a jedz pokrm, ktorý ťa urobí schopným milovať Ježiša a s ním každého človeka. Tento pokrm ti nedáva záruku, že nikdy nepadneš, ale zaručuje ti, že ak ho budeš úprimne a často prijímať, zmení sa tvoje zmýšľanie i tvoj život. Boh sa dostane na prvé miesto v tvojich myšlienkach, slovách aj skutkoch a jeho kráľovstvo sa viac zaskvie pre ľudí, s ktorými žiješ.

Je mi ľúto, koľkí kresťania nedeľu čo nedeľu nestoja o takýto pokrm... Dbáme na všelijaké diéty a správne stravovanie, ale pokrm, ktorý uzdravuje dušu a neraz i telo, ktorý dáva silu konať dobro a odmietať zlo, ktorý napĺňa najhlbšiu túžbu každého človeka – byť jedno s Bohom a žiť naveky –, zanedbávame... „Keď budem hodný.“ Odmietni toto diablovo pokušenie. Lebo pravdou je, že nikdy nebudeš hodný. Ale Boh sa ti chce dať, lebo ťa miluje takého, aký si... Chceš ho aj ty prijať taký, aký si teraz, aby si sa stal takým, akým je ON? Premysli si, aké konkrétne kroky musíš pre to urobiť, a urob ich. Duch Svätý ti už teraz pomáha, aby si to zvládol.

A celkom na záver – skús niekomu povedať, prečo prijímaš Eucharistiu. Nech je hlavnou postavou tvojho svedectva Ježiš – veď prijímaš jeho.

XX. cezročná nedeľa: Do tretice

A znova o Eucharistii. Ak sa ti to zdá veľa a že stále píšem to isté, len inými slovami, tak vedz, že milujem Ježiša a rád sa s ním stretávam. Stretnutie v Eucharistii je najspoľahlivejšie. Stojí totiž na Ježišovom slove, osobitne na tom, ktoré počúvame v evanjeliu už tretiu nedeľu. Keď sa s ním stretávam v modlitbe či v prírode alebo v iných ľuďoch, veľa závisí od môjho vnútorného rozpoloženia, neraz nemám istotu, či to, čo „počujem“, je určite Ježišov hlas, či to, čo vnímam zmyslami, aj správne interpretujem. Ale keď prijímam Eucharistiu, tak mám stopercentnú istotu (rovnakú, ako keď prijímam napríklad sviatosť zmierenia), že je to stretnutie, spojenie, spoločenstvo so živým Bohom. A to je to, čo ma mení na iného človeka. Starý odumiera a rozvíja sa nový. Je to postupný proces, ale istý, hoci v ňom neraz robím chyby.

Sväté písmo nazýva takéto zmýšľanie múdrosťou (spomeň si na prvé i druhé dnešné čítanie). A tak každý, kto sa usiluje podľa toho žiť, je múdry, hoci môže byť analfabet a bez vzdelania.

Radíš sa medzi múdrych ľudí? Múdrych Božou múdrosťou?

Spomínam si na príklad, ktorý som pred rokmi počul ako skutočný príbeh zo Spišskej diecézy, ešte pred vojnou. Istý kňaz mal priateľa kňaza, ktorý vyučoval v seminári v Spišskej Kapitule. Tento raz prišiel k nemu na dovolenku. Tak ho domáci pán farár poprosil, či by mohol mať v nedeľu kázeň, že aj on si trochu oddýchne a ľudia budú mať zmenu.

A tak v nedeľu vyšiel na kazateľnicu hosť a dlho-predlho sa usiloval dokázať prítomnosť Pána Ježiša v Eucharistii. Ale sa veru aj trochu zaplietol a kázeň skončil tak nemastne, neslano. Domáci pán farár to celé počúval a v duchu si hovoril, čo len z toho bude. A tak po kázni vyšiel medzi ľudí pred kostol, kde sa mu prihovoril jeden z chlapov: „Pán farár, až dodnes som nikdy nepochyboval, že Pán Ježiš je v Oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Ale dnes už neviem. Veď keď taký učený pán nemá istotu, ako ju môžem mať ja, obyčajný sedliak?!“

Pán farár pochopil, že je zle, a tak na najbližšiu nedeľu vyšiel na kazateľnicu a povedal túto kázeň: „Drahí veriaci. Pán Ježiš v Eucharistii je, alebo nie je. Teda tam je! Amen.“

Pán Ježiš v Eucharistii skutočne je. Stretnutie s ním a žitie s ním má byť centrom nášho kresťanstva. Chcem vždy myslieť, hovoriť a konať to a len to, čo mu bude robiť radosť. A mne to prinesie večný, blažený život. Poď so mnou po tejto ceste.

XXI. cezročná nedeľa: Rozhodnutie

Vieš, ako sa nejaký človek dostane k tomu, že vstúpi do rehole? Musí urobiť rozhodnutie. A ako sa niekto dostane do manželstva? Tiež musí urobiť rozhodnutie. A ako sa niekto stane Božím dieťaťom? No takisto cez rozhodnutie.

Na začiatku každej cesty je dôležité rozhodnutie. Jozue ho vyjadril slovami: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi“ (Joz 24, 15). A Peter zas takto: Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6, 68).

Rozhodnutie nechráni človeka pred zaváhaním či zlyhaním. No dáva mu smer. Nielen nejaký všeobecný („chcem prísť do neba“), ale úplne konkrétny v každodenných situáciách – chcem dnes robiť to a len to, čo sa páči Ježišovi. A dáva mu silu i motiváciu vrátiť sa, ak niečo zbabre.

Možno sa mnohí slobodní na mňa nahnevajú, ale za to, že ostali sami, môže neraz ich neochota či obava urobiť rozhodnutie. Samozrejme, netýka sa to tých, ktorí pred Bohom spoznali, že majú ostať sami a venovať sa celou svojou bytosťou nejakej službe v Cirkvi či spoločnosti. Je zároveň smutným faktom, že dnešná spoločnosť vyslovene nechce, aby sa človek rozhodoval „na celý život“, čím priamo spôsobuje, že mnohí ostávajú osamotení a bezradní... Dnes sa vyžaduje len rozhodnutie kúpiť si to či tamto, užiť si to či ono (všimni si slovo užiť – nie žiť!), no spoločnosť pokladá za nemožné (a aj za nerozumné) rozhodnúť sa a žiť pre niečo dlhodobo. Vraj v mene slobody.

No ako budem žiť pre Ježiša, ak sa pre taký život nerozhodnem? Áno, také rozhodnutie mi zdanlivo obmedzí slobodu, ale len tú, ktorá by ma viedla ku konaniu zla. A to je perfektné obmedzenie, ktoré rád prijmem – lebo milujem Ježiša...

Aké celoživotné rozhodnutia si urobil? Sú všetky pozitívne, zamerané na Boha, na večnosť? Alebo sú medzi nimi aj také, ktoré (možno skryto) slúžia zlu, ktoré ťa zväzujú?

Tie prvé si obnov, tie druhé odvolaj. Nech každé tvoje rozhodnutie je rozhodnutím slúžiť Pánovi, mať len jedného Boha, nejsť za cudzími. Veď ku komu by si išiel, ak by si nešiel k Ježišovi?


XXII. cezročná nedeľa: Počúvať

Modlil si sa dnes? Čo ti Boh povedal? Že nič? Potom sú dve možnosti – buď je Boh nemý, alebo ty si hluchý. Prvá možnosť je vylúčená, takže treba uznať tú druhú a podstúpiť liečbu. Tá spočíva v častom vyznaní hriechov (ak treba, aj vo sviatosti zmierenia), v ľútosti a v odstraňovaní všetkého, čo môže Boží hlas v tebe prehlušiť. Všimni si, že používam priebehový čas – „v odstraňovaní“, nie „v odstránení“, lebo to nie je jednorazová činnosť: „Dnes vypnem telku a už budem stále počuť Boha.“ Každý deň a stále musím niečo „vypínať“, aby som dobre počul.

Ja som sa dnes dosť usiloval byť hluchý, lebo nechcel som písať to, čo vo svojom vnútri vnímam, že by som mal písať. O tom, ako počúvam Boží hlas.

...

„Pane, čo chceš dnes povedať ľuďom, ktorí to budú čítať?“

„Nehovor mi Pane, ale Otče, Otecko. A môžeš mi hovoriť aj Tatko, ako si oslovoval svojho otca. Veľmi dobre viem, že slovo pane v tebe vzbudzuje odstup a strach. No oslovenie otecko, tatko ťa privádza bližšie k môjmu srdcu, vzbudzuje dôveru. Chcem, aby si písal o počúvaní.“

„Otecko, už som o tom písal niekoľkokrát, tak načo?“

„Lebo nepočujú.“

„A čo mám písať?“

„Ako spoznajú, že to hovorím ja. Hovorím jasne, spočiatku nečakane. Pamätáš si, ako si ma raz oslovil milovaný? A ja som ti odpovedal, že ty si môj milovaný oveľa viac, ako ja tvoj. Hneď si vedel, že to nie je tvoja myšlienka, ale môj prejav lásky.“

„Áno, Otecko, pamätám si to. Veľmi ma to prekvapilo a nemohol som tomu uveriť. Povedal som ti, že som hriešnik, denne padám. A ty si mi povedal, aby som sa nezameriaval na svoje hriechy, ale na to, že som tvoj milovaný...“

„Napíš aj to, že často hovorím celkom obyčajné a bežné veci, no ľudia si myslia, že to sú ich myšlienky. No pripomeň im, že každá dobrá vec a myšlienka je vždy odo mňa.

Ešte im povedz, že keď karhám a napomínam, vždy to robím tak, že človeka pritiahnem k ľútosti, pokániu a väčšej láske, nikdy nie k náreku nad sebou a k zúfalstvu. Ak ti nejaké výčitky svedomia vyvolávajú motanie sa okolo tvojho hriechu, tak vedz, že na tie výčitky zneužíva zlý. On nechce, aby si ľutoval svoj hriech, ale aby si ľutoval seba, že si niečo zbabral.“

„Vieš, Otecko, niekedy v sebe vnímam pochybnosti, že čo ak si to len vymýšľam, že to nie je tvoj hlas.“

„To si nevšímaj. Časom sa naučíš poznať, čo je môj hlas a čo sú tvoje myšlienky. Buď si istý, že ti vždy hovorím len to, čo je dobré. Ak ťa niečo vedie k rozčuľovaniu, posudzovaniu, zbytočnému kritizovaniu, tak to nie je odo mňa. Ale aj z toho sa usiluj vytiahnuť dobré a rozprávaj mi o ľuďoch, ktorí sú predmetom tvojich myšlienok. Tak zoberieš zlému možnosť vťahovať ťa do ich odsudzovania...“

„Niekedy sa bojím počuť tvoj hlas (ako aj dnes), lebo čo keď budeš chcieť odo mňa niečo, čo nechcem robiť...“

„Neboj sa. Vždy chcem od teba len to, na čo som ti dal schopnosti a sily. Niekedy pritom musíš vykročiť akoby vo väčšej viere, ako napríklad dnes, keď si nechcel písať o tomto našom rozhovore. Ale ak nebudeš prekračovať hranice toho, čo už poznáš a máš overené, že to zvládneš, tak ako budeš rásť?“

...

Čo ti dnes povedal Otecko? Možno v čítaní, možno v homílii, možno po svätom prijímaní, možno pri znaku pokoja, možno po svätej omši, keď si sa stretol so známymi, možno v tichu, keď si ostal po svätej omši kľačať v lavici...

Ulož si to do srdca a teš sa z každého slova, ktoré ti Boh hovorí. A nezabudni ho aj uskutočňovať (pozri Jak 1, 22). 


XXIII. cezročná nedeľa: Evanjelizačný plán

Máš nejaký evanjelizačný plán, ktorý systematicky uskutočňuješ?

Dnešné texty akoby nám takýto plán načrtávali. Najprv prorok Izaiáš: „Povedzte malomyseľným: ‚„Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás‘“ (Iz 35, 4). A potom evanjelista Marek: „Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku“ (Mk 7, 32). Je to úplne jednoduché – hovoriť to, čo napísal prorok, privádzať ľudí k Ježišovi a prihovárať sa za nich.

Chce to od teba dve veci – vieru a aktivitu. Vieru, že slovo, ktoré človeku povieš, sa Božou mocou stane v jeho srdci živým a zmení jeho život. Ak vieru v túto pravdu rozvíjaš, stratia sa všetky výhovorky, že práve ty nemôžeš evanjelizovať, lebo nevieš, lebo nemáš výrečnosť, lebo... Ak totiž ideš ohlasovať vykúpenie v Ježišovi Kristovi, dôležitá je tvoja viera, až potom slová, ktoré chceš povedať. Samozrejme, má to byť ohlasovanie radostnej zvesti, evanjelia. Ako Samaritánka: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ (Jn 4, 29).

A aktivitu – privádzať ľudí k Ježišovi. Na to potrebuješ vytvoriť si s nimi vzťahy. Aj toho hluchonemého z dnešného evanjelia neschmatli niekde na ulici a nepriviedli ho k Ježišovi so slovami: „Pane, našli sme tu na ulici hluchonemého. Ukáž na ňom svoju moc.“ Ale som presvedčený, že to boli buď jeho príbuzní, alebo priatelia, ktorí ho milovali a túžili, aby spoznal Ježiša ako Lásku.

Prečo o tom píšem? Blíži sa jubilejný rok – Svätý rok milosrdenstva. Ak sleduješ aktivity Svätého Otca, je z nich úplne jasné, že mu nesmierne záleží na tom, aby čo najviac ľudí, najlepšie všetci, zakúsilo Božie milosrdenstvo, prežilo zmierenie s Bohom i Cirkvou a začalo nový život s Ježišom. No ako sa o tom dozvedia všetci tí, čo v tvojej farnosti nechodia do kostola, nečítajú katolícku tlač ani nepočúvajú katolícke médiá?

Dozvedia sa to od teba. Potrebuješ len ochotu hovoriť im o jubilejnom roku, pozývať ich k Ježišovi a Ježišovi o nich hovoriť. Nie je to nič zložité.

Čo nám v tom najviac bráni? Nedostatok lásky. Predstav si všetkých tých svojich neveriacich, nepraktizujúcich susedov či známych, a pri každom si polož otázku: „Chcem byť s týmto v nebi? Milujem ho tak, že by som s ním chcel stráviť večnosť?“ Pri nejednom mene sa ti možno objaví v srdci odpor a nechuť, ale vtedy si pripomeň, že Ježiš zomrel aj za neho a miluje ho rovnako ako teba. Ak ho miluje Ježiš, kto si ty, aby si ho nemal rád?

Modlím sa za našich susedov a v srdci sa pripravujem na to, že ich v jubilejnom roku s manželkou všetkých navštívime a pozveme ich zakúsiť Božie milosrdenstvo. Pri niektorých sa mi to vidí ľahké, pri iných nemožné. Ale chcem byť s nimi v nebi, a preto chcem urobiť všetko pre to, aby sa tam dostali. Nechcem, aby mi bol čo len jeden človek ľahostajný...

Aký je teda tvoj evanjelizačný plán?


XXIV. cezročná nedeľa: Viera a skutky

Dnes ma zaujalo druhé čítanie z Listu apoštola Jakuba. O viere a skutkoch. A vynorila sa mi súvislosť s výzvou Svätého Otca Františka, aby každá farnosť v Európe prijala jednu rodinu utečencov.

Dúfam, že sa tá súvislosť vynorila aj tebe. Nie, prosím, nehľadaj výhovorky, ale radšej rozmýšľaj nad tým, čo môžeš v tejto situácii urobiť. A urob to!

No moje myšlienky a modlitby sa uberali aj ďalej a objavil sa mi v srdci obraz mojej obľúbenej témy – evanjelizácia. Nik z nás by sa určite nevybral niekde do Sýrie či Iraku, aby tam konal skutky lásky a ohlasoval evanjelium. Pán Boh o tom vie, a tak poslal tých ľudí k nám. Rozumieš? Boh dáva „kresťanskej“ Európe šancu skutočne žiť svoje kresťanstvo. Najprv prejaviť lásku konkrétnymi skutkami a potom ohlasovať Ježiša Krista. Bez námahy cestovania do ďalekého sveta či riskovania života v nepriateľskom prostredí. To Boh posiela ľudí pred naše dvere, aby sme im ohlásili radostnú zvesť Ježiša Krista – najprv skutkami a svedectvom lásky.

Niektorí sa boja islamizácie Európy. Tento strach je však nedôverou v silu kresťanskej viery a lásky. Veď ako môže niekto ostať neveriaci, nemilovať Boha, ak ho veriaci ľudia zahrnú skutkami telesného a potom aj duchovného milosrdenstva? Keď uvidí kresťanstvo v praxi?

Aha, a tu je kameň úrazu: Ako vyzerá tvoje, naše kresťanstvo v praxi? Pomáhaš ľuďom okolo seba, ktorí sú chudobnejší? Pričom tá chudoba môže mať rôzne podoby – alkoholizmus, rozvod, nemanželské spolužitie, nezamestnanosť, choroba, samota, gamblerstvo... Doplň aj inú formu chudoby, ktorú vidíš okolo seba...

Ako vyzerá kresťanstvo v našich farnostiach? Ak by niektorá rodina v tvojej farnosti prijala do svojho domu utečencov zo Sýrie či Iraku a ešte by k tomu boli moslimovia, neukameňovali by tú rodinu? Možno nie kameňmi, ale jazykmi... A viem si predstaviť, že by často museli zasklievať okná...

Naše farnosti (dúfam, že nie všetky) sú choré. Sme uzavretí do seba, vidíme len (ak vôbec) najbližšiu rodinu a každý mimo nej sa stáva nanajvýš objektom nášho klebetenia (Svätý Otec o tom nedávno povedal, že to je terorizmus!). Hoci radi používame pojem farské spoločenstvo, nie sme ním.

Ale tieto kritické slová neznamenajú postoj rezignácie ani nemajú stať výčitkou. Naopak, nech sú výzvou zmeniť to! Utečenci nám to pripomínajú. Boh ich posiela, aby nás prebral z letargie a ľahostajnosti k biede, ktorú máme doma! Možno nebudeme schopní prijať ani jednu rodinu utečencov do svojej farnosti, ale môžeme zmeniť naše vzťahy, vyniesť svoje kresťanstvo z kostola do ulíc. (Čo keby každá farnosť usporiadala upratovanie obce ako odpoveď na encykliku Laudato si?) Čo keby sa zvolali „farské synody“ a hovorili by o tom, ako zmeniť farnosť na farské spoločenstvo? A pritom by mohli preberať aj otázku, ako sa postarať o jednu (!) rodinu utečencov – kto by bol ochotný prijať ich do domu, ako by im celá farnosť zabezpečovala stravu, ako by im možno niekto poskytol prácu, ako by ich niekto učil jazyk a naše zvyklosti, kto by zorganizoval stretnutie celej farnosti, kde by sa tá rodina predstavila a povedala by svoj príbeh, kto by si zobral na starosť modlitbu za túto rodinu s perspektívou ohlasovania evanjelia...

Ktorá rodina v tvojej farnosti, medzi tvojimi susedmi je najbiednejšia? Čo si ochotný pre ňu v najbližších dňoch urobiť? Koho pozveš ku spolupráci? S kým sa budeš za ňu modliť? Si ochotný priniesť im okrem hmotnej pomoci aj radostnú zvesť o vykúpení, o Božom milosrdenstve a oslobodení od hriechov?

Tešíš sa na Svätý rok milosrdenstva? Ako však pôjdeme prosiť o milosrdenstvo, ak ho najprv nepreukážeme?


XXV. cezročná nedeľa: Rozhovor

„Mňa si vybral ako prvého!“ „Hej, ale mne povedal, že budem prvý!“ „Chlapci, to je pekné, ale ja som jeho milovaný učeník!“ „No len nevyskakujte, mne najviac dôveruje, zveril mi naše spoločné peniaze.“ „Ale mne povedal, že som pravý Izraelita, v ktorom nieto lesti!“ „Páni, ale ja som jeho bratranec!“...

Vedel by si priradiť k týmto vetám mená Ježišových učeníkov? Títo budúci svätci zmýšľali ako obyčajní ľudia. Ako ty alebo ja. Chcieť byť väčší, dôležitejší, prvý, vyznamenaný, povýšený... Táto túžba je kdesi v nás hlboko zakorenená. A je to dobrá túžba, len ju potrebujeme zvládať a usmerňovať. Pamätáš si, čo odpovedal svätý Tomáš Akvinský na Ježišovu pochvalu, že veľmi dobre o ňom písal, i otázku, že čo za to chce? „Teba, len teba, Ježiš!“ A čo napísal svätý Pavol? „Vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista“ (Flp 3, 8).

„Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10, 37). Postav Ježiša na prvé miesto a nepozeraj sa, či si druhý, tretí, tisíci, miliónty... To nie je dôležité. Dôležité je mať Ježiša na prvom mieste. Nie Ježiša imaginárneho, ale prítomného v človekovi, s ktorým práve si, na ktorého myslíš, o ktorom hovoríš, za ktorého sa modlíš, za ktorého sa možno nechceš či nedokážeš modliť...

***

„O čom ste sa zhovárali cestou?“ (Mk 9, 33). Táto otázka mi celý týždeň, ako si v srdci dávam dokopy myšlienky na tento text, vyvoláva otázniky vo svedomí. O čom sa s ľuďmi najčastejšie zhováram? Vynorila sa mi pritom v mysli spomienka na knihu poľského spisovateľa Romana Brandstaettera Jezus z Nazaretu. Autor, pôvodom žid, v ňom opisuje, ako asi vyzeral život v typicky židovskej obci v Ježišovej dobe. Večer sa na námestí či pri bráne postretávali chlapi a rozprávali sa... o očakávanom mesiášovi. Hádali sa o výklade rôznych výrokov z Písma. A aj keď hovorili o gazdovaní či obchodovaní, ich rozhovor sa takmer vždy dostal k Bohu. Viem, je to „len“ román, ale hlboko inšpiratívny.

O čom sa najradšej rozprávam? O počasí, športe, politike, varení, seriáloch...? Na tom nie je nič zlé (ak sú to rozhovory v pravde a vzájomnej úcte), len nech vždy nejako skončia pri milovanom a milujúcom Bohu. Ináč totiž skončia v beznádeji a prázdnote sveta, v ktorom žijeme.

Boh je v našom svete prítomný, živý. Naše zmýšľanie, rozprávanie i konanie ho má zviditeľniť. Komu dnes takto zjavíš Ježiša?


XXVI. cezročná nedeľa: Zoznamy

Číta Pán Boh zoznamy?

Už je to mnoho rokov, keď mi ktosi hovoril, že ako modlitbová kniha sa dá používať aj telefónny zoznam. Môžem čítať meno za menom a pri každom sa nechať viesť Božím Duchom, ktorý toho človeka veľmi dobre pozná a presne vie, čo potrebuje, aká modlitba mu prinesie najviac požehnania... Prišlo mi to na um dnes, keď som si čítal text z Knihy Numeri. Eldad a Medad prorokovali, lebo boli v zozname. Neboli fyzicky tam, kde mali byť, ale Boh o nich vedel. Mojžiš pripravil zoznam sedemdesiatich chlapov, s ktorými sa chcel deliť o zodpovednosť za ľud. A Boh zoznam rešpektoval.

Kto boli chlapi, ktorých Mojžiš vybral? Som presvedčený, že to boli muži, ktorých veľmi dobre poznal, vedel, že sa na nich dá spoľahnúť, že mu budú oporou. Slovom, mal s nimi viac ako dobrý vzťah. Určite to boli kamaráti, niektorí asi aj priatelia. A boli ochotní ťahať s Mojžišom za jeden povraz.

Chcel by som mať taký zoznam. A vlastne čo mi bráni napísať si ho? Metod, Tono, Patrik, Václav, Rudo, Tomáš, Jano, ďalší Tono, Jaro... Chlapi, ktorých poznám a na každého sa môžem v niečom spoľahnúť. Idem sa za nich pomodliť, aby prorokovali...

Mám aj iný zoznam – zoznam susedov. So všetkými by som chcel byť v nebi. Aj za nich sa modlím, niekedy veľmi konkrétne, inokedy len „za susedov“ vo viere, že Boh ich pozná a dá im všetko na ceste do neba.

A chcem si urobiť ešte jeden zoznam. V Roku milosrdenstva, ktorý sa začne 8. decembra, chcem pozvať aspoň 50 ľudí (každý týždeň jedného) k návratu do Cirkvi. Napíšem si naň ľudí vo svojom okolí, ktorí sú pokrstení, no svoju krstnú vieru nežijú, svojím spôsobom života sú ďaleko od Boha. A aj tento zoznam v modlitbe predložím Bohu. Nemám potuchy, čo to s nimi urobí, ale keď boli na Mojžišovom zozname ľudia, ktorí neprišli do stánku, no napriek tomu ich Boh naplnil svojím Duchom, prečo by nemohol podobne zmeniť a naplniť aj ľudí na mojom zozname?!

Aby si ma dobre chápal, mojím cieľom nie je priviesť týchto ľudí do kostola. Nie, chcem a modlím sa za to, aby prišli k Bohu. Aby sa s ním osobne stretli. Aby mu odovzdali svoj život. A ak zažijú stretnutie so živým Bohom, potom prídu aj do kostola, aj pôjdu na spoveď, aj budú s radosťou sláviť nedeľu vrátane účasti na svätej omši...

Už teraz sa na písanie toho zoznamu teším. Bude to čas počúvania Boha. Každé meno, ktoré si naň napíšem, bude pred Bohom vzácne, ním vyvolené. Raz sa ma totiž ktosi opýtal, či viem, prečo sú vo Svätom písme rodokmene, zoznamy ľudí, mená, o ktorých nič nevieme. A povedal mi, že každý ten človek musel byť pre Boha veľmi vzácny a dôležitý, keď chcel mať jeho meno uchované v Biblii, Božom slove.

Tak verím, že aj moje meno je pre Boha vzácne. Že milujem Boha aj preto, že niekto, komu na mne záleží, ma niekedy mal a možno stále má vo svojom zozname. A že určite som v zozname, ktorý má môj milujúci a milovaný Boh.

XXVII. cezročná nedeľa: Nebyť sám

Pred pár dňami som cestoval vlakom. Typická situácia – väčšina ľudí pozerá do počítača alebo sa hrá s mobilom. Hoci som bol v takmer plnom vagóne, v podstate som bol sám. Okrem jedného človeka – sedel naproti mne. Zvyknem pri dlhšej ceste spolucestujúcich osloviť – teda pokiaľ už nemajú na ušiach slúchadla. Tento nemal. Tak sme sa s prestávkami rozprávali takmer dve hodiny, kým nevystúpil. Nebol som sám a veľmi ma to tešilo. To, že bol veriaci a na ubytovni mal Bibliu, ktorú pravidelne číta, som pokladal za taký Boží bonus.
Možno by na tom celom nebolo nič mimoriadne, no ten chlap bol stavebný robotník, Róm, ktorý žije v osade. A vie si nájsť čas pre svoju vieru a pre Boha!

Bol som Bohu veľmi vďačný, že ma na tej ceste nenechal samého a že mi dal takého spolucestujúceho. Tak ako nám dáva ľudí na každý deň nášho života! Lebo „nie je dobré, že je človek sám“.

Iste, tieto slová vzťahujeme takmer výlučne na manželstvo a je to tak správne. No potrebujeme neustále prežívať vzťahy s ľuďmi na rôznych úrovniach. Niektoré na veľmi intímnej a blízkej úrovni (ako je manželstvo), iné možno akoby jednorazové, ako bolo moje cestovanie. Kým sa tento text dostane k čitateľom, budem mať už zase sedieť vo vlaku a pred sebou budem mať päťhodinovú cestu. Pane, koho mi dáš ako spolucestujúceho?

„Nie je dobré, že je človek sám“ – pri stvorení to bol problém, ktorý musel riešiť Boh. Aj dnes je to problém, ktorý však už riešime my v spolupráci s Bohom. Ak sa neuzavrieme do seba, do svojich hier, filmov, so slúchadlami na ušiach.

Tento problém neustále riešime aj v Cirkvi. Biskupská synoda o rodine, ktorá sa dnes začína, je prejavom starostlivosti Cirkvi o každého človeka, aby nebol sám. Potrebujeme si obnovovať vieru v to, že Cirkev je tajomné Kristovo telo, kde sme navzájom pospájaní a nik nie je ponechaný sám sa seba. No okrem obnovenia viery potrebujeme každý deň podľa tejto vier y konať. Aby ľudia, s ktorými žijeme, cestujeme, ktorých stretávame, mohli vďaka nášmu záujmu o nich zakúsiť, že je ktosi, kto sa o nich úprimne zaujíma. Ak toto nebudeme robiť, nijaký Svätý rok milosrdenstva nám nepomôže byť bližšie pri Bohu – ak sa totiž najprv nepriblížime k ľuďom, ktorým pomôžeme prežívať to, čo prežívame s Ježišom my.

Je tvoj život s Ježišom taký krásny a príťažlivý, že chceš, aby podobne žili aj iní ľudia?


XXVIII. cezročná nedeľa: Otázka

Fascinuje ma ten muž v dnešnom evanjeliu. Bol bohatý, od mladosti zachovával všetky prikázania a bol múdry – neuspokojil sa s tým, čo dosiahol, ale chcel viac: „Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Hej, napokon odišiel zarmútený, ale jeho múdrosť, túžba mu určite nedovolili, aby bol nakoniec bohatý len na jedno – na zármutok. Nevieme, ako to s ním skončilo, ale myslím si, že napokon nasledoval Ježiša...

Akú asi odpoveď ten muž od Ježiša čakal, keď k nemu išiel? Možno len druhú časť toho, čo počul: „Príď a nasleduj ma!“ Cítil by sa asi takým pozvaním poctený. A možno čakal, že mu Ježiš dá nejakú mimoriadnu úlohu, pri ktorej by však nič nemusel meniť na svojom postavení bohatého človeka, no ktorej splnenie by mu zaručilo večný život. Napríklad že ho pošle k rímskemu cisárovi s nejakým posolstvom... My ľudia sme totiž majstri vo vymýšľaní úloh, ktoré sú navonok veľké, ale vnútorne možno zbytočné.

Akú odpoveď by si od Ježiša očakával ty? Neraz počujeme takéto a podobné výzvy: „Viac sa modli ruženec. Viac čítaj Sväté písmo. Chodievaj častejšie na svätú omšu. Viac...“ Možno toto čakáš od Ježiša aj ty. Ale som si istý, že to nie sú jeho odpovede. Jeho prvou, základnou odpoveďou je zachovávanie prikázaní, Desatora. Ďalšou zrieknutie sa toho, čo mi prekáža prísť k nemu bližšie. A poslednou nasledovanie.

Niet inej cesty, niet iných požiadaviek, aj keď sa dajú formulovať rôzne, napríklad vo forme blahoslavenstiev. To neznamená, že nemôžeš robiť tie „viac“, ktoré som vymenoval, ale len vtedy, ak máš istotu, že ťa to približuje k Ježišovi. Že pritom na teba hľadí s láskou.

Všimni si ešte, že keď Ježiš od človeka niečo požaduje, zároveň ho k sebe priťahuje: „Nasleduj ma.“ Toto je veľmi dôležitý rozlišovací znak, že či to, čo pri modlitbe (kázni, katechéze, čítaní Písma, rozhovore s priateľom či kňazom, obdivovaní prírody...) počujem, je od Boha.

Bol som kedysi svedkom, ako kňaz zakončil katechézu o modlitbe pre birmovancov pozvaním, že ak chcú vedieť, ako sa modlí on, že nech za ním prídu, že im to rád povie. Myslím si, že nik za ním nešiel. Jeho pozvanie totiž nemalo Boží cieľ, pozýval ich na stretnutie so sebou. Keby ich pozval, aby sa s ním prišli pomodliť (ešte lepšie, keby sa hneď na konci katechézy s nimi pomodlil, samozrejme, vlastnými slovami), pozval by ich na stretnutie s Ježišom. A pri pozvaniach tohto druhu Boží Duch neomylne koná svoju prácu v srdci poslucháčov a pohýna ich, aby prekonali svoju lenivosť (nechuť, odpor, ľahostajnosť) a na to stretnutie išli.

Si spokojný s tým, ako žiješ? Nemyslím s tým, čo máš, ale s tým, ako vyzerá tvoj život s Bohom. Je plný radosti a nádeje? Alebo si to vzdal a len si bez nadšenia a horlivosti plníš „povinnosti“ – rannú a večernú modlitbu, nedeľnú svätú omšu, prvopiatkovú spoveď, každý deň ruženec...? Možno potrebuješ pribehnúť k Ježišovi a položiť mu tú dôležitú otázku.

Čo tak nechať hneď teraz všetko tak a urobiť to teraz? Utekať k Ježišovi, do kostola, pred bohostánok a pýtať sa: „Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Odpoveď bude priam ušitá pre teba, pre posunutie tvojho života bližšie k nebu, k večnému životu. 


XXIX. cezročná nedeľa: Služba

Včera som si náhodou na stanici vypočul telefonát nejakého muža. Komusi veľmi zdôrazňoval, aby sa najprv pýtal, čo za to, a až potom sa zaujímal o robotu. Povieme, že je to prezieravý a rozumný prístup. Prečo by mal niekto niečo robiť zadarmo, bez istoty zisku?

„Medzi vami to tak nebude...“ Ježiš obracia naruby „rozumné“ postupy sveta a hovorí o službe. Dokonca o takej, ktorá nás môže pripraviť o život – rovnako, ako pripravila o život jeho. Ježiš z pohľadu sveta nekonal rozumne. Dal sa celkom k dispozícii ľuďom. Písmo hovorí, že sa „zriekol seba samého“. No slovo kenosis (Flp 2, 7) znamená čosi ešte hlbšie. Ježiš sa „zbavil seba“, stal sa akoby „ničím“. Akoby sa dal úplne k dispozícii: „Robte si so mnou, čo chcete.“ Pritom kým bol na zemi ako človek, ešte sa mohol „brániť“ a jeho darovanie sa akoby nebolo úplné, lebo veď musel spať, odpočívať... Keď sa však Ježiš stal Eucharistiou, tak jeho darovanie sa dosiahlo dokonalosť – dal sa nám úplne do rúk. Nám hriešnikom, nám zlým ľuďom.

Keď prijímame Eucharistiu, tak tým prijímame povolanie nasledovať Krista vrátane „bytia ničím“, vrátane „zrieknutia sa seba samého“. Pri týchto slovách si uvedomujem, ako veľmi to odporuje našej ľudskej prirodzenosti – tej deformovanej dedičným hriechom, ktorú nazývame starý človek. A zároveň ako to nadchýna tú krstom opravenú prirodzenosť človeka, ktorú nazývame nový človek. Starý človek chce zo všetkého niečo mať, nový človek chce mať „len“ Krista, byť s ním a byť druhým Kristom...

Veľké slová, ktoré potrebujeme pretaviť do každodennej služby.

Svätý Augustín v knihe O Božej obci napísal tieto slová: „Pravou obetou je každý čin, ktorého motívom je úplne sa oddať vo svätom spoločenstve Bohu, čiže je zameraný na to dobro, ktoré nás môže urobiť naozaj blaženými. Preto ani samo milosrdenstvo, ktorým sa pomáha človekovi, nie je obetou, ak sa nedeje kvôli Bohu.“

Tieto slová nás môžu zaskočiť, keď si uvedomíme, koľko našich dobrých skutkov môže byť bezcenných, ak nie sú primárne zamerané na Boha. No nech nás to nevedie k malomyseľnosti či sebaľútosti, ale k odhodlaniu meniť svoje zmýšľanie a konať vedomejšie. Napríklad vždy ráno si vzbudzovať úmysel, že všetky svoje povinnosti chcem konať s Bohom a pre neho. A prosiť o vedenie Duchom Svätým, aby sme to, čo je mimo našich povinností, vedeli dať Bohu aktualizovaným úmyslom skôr, ako to začneme konať. Tiež je potrebné prosiť Boha o dar rozlišovania, či to, čo sa od nás vyžaduje alebo čo vnímame v danej chvíli ako potrebné, je aj v Božích očiach skutočne potrebné. Predídeme tým mnohým situáciám, keď síce budeme konať dobro, ale len „svoje“, keď síce budeme milovať, ale často nie tak, ako to daný človek v danej situácii potrebuje...

Postoj služby, zrieknutia sa seba samého nemôže byť dielom len človeka. Starý človek sa tomu totiž vehementne bráni – často úspešne. Preto sa modlím, „aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá“ (Ef 3, 16 – 19).

PS. Ak sa ti vidí tento text ťažší na pochopenie, tak si odnes z neho toto: Nech robíš čokoľvek – a to čokoľvek myslím doslova, vrátane každého výdychu a nádychu –, nech je pri všetkom s tebou Ježiš. Čo nemôžeš robiť s Ježišom, to odmietni.


XXX. cezročná nedeľa: Túžba

Vždy už v nedeľu popoludní si čítam liturgické texty nasledujúcej nedele a potom celé dni si v srdci zhromažďujem myšlienky na písanie textu pre diecéznu stránku. A tak sa mi neraz stáva, že som v priebehu tých dní akýsi vnímavejší na niečo, o čom potom píšem. Tento týždeň to je slepota. Slepota ľudí v Cirkvi. Že sú slepí tí, čo sú mimo, ma neudivuje. Ale že sú slepí tí, ktorí sú možno denne v kostole, ma vždy zarazí a pýtam sa, ako je to možné. A odpoveď? Nemajú Bartimejovu túžbu vidieť. Lebo nevedia, že sú slepí.

Viem, o čom hovorím. Do 24. augusta 1981 (bol to utorok, dodnes si to pamätám) som ani ja nemal takú túžbu. Bol som vzorný miništrant, na vysokej škole som viedol krúžky v rámci podzemnej Cirkvi, po skončení štúdia som bol členom istého spoločenstva. Bol som so sebou na výsosť spokojný. Kým som sa nedostal na duchovnú obnovu, kde som dostal otázku: „Už si odovzdal svoj život Ježišovi?“ Nechápal som, čo je to za otázka. Veď od detstva som chodil pravidelne do kostola, prijímal sviatosti, bol aktívny v Cirkvi. Áno, mal som svoje „stabilné“ hriechy, ale hádam to nie je so mnou také hrozné... Čo teda odo mňa chce ten človek, že mi kladie takú divnú otázku? Po takmer celodennom uvažovaní nad tým večer som „uvidel“ – zistil som, že som dovtedy žil pre Ježiša, ale nie s ním. Žil som vlastnými silami. V ten večer som odovzdal svoj život Ježišovi a poprosil som ho, aby ho riadil. Začal som vidieť. Neuchránilo ma to pred zlyhaniami – aj ťažkými a hroznými –, ale dostal som silu vstať...

Aj dnes sú mnohí kresťania so sebou spokojní. Ranná a večerná modlitba, nedeľná omša, prvé piatky... Priateľu, nič z toho ti nezabezpečí spásu. Ak by sme si spásu mohli nejako zaslúžiť, Ježiš by nemusel prísť a zomrieť za nás. Spása je číry dar, ponúkaný Bohom každému človeku. Až keď ho prijmem (vo viere modlitbou), začínajú mať moje skutky hodnotu pre večný život. Až keď vidím, môžem ísť za Ježišom.

Už si odovzdal svoj život Ježišovi? Svätý Otec František v 3. bode exhortácie Evangelii gaudium uvádza modlitbu, ktorou to môžeš urobiť: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.“

Takto vyslobodený môžeš ako Bartimej ísť za Ježišom. Čo urobíš ako prvé, keď už je Ježiš Pánom tvojho života? Videl som mládenca, ktorý ako prvé preskočil dvojmetrový plot. Videl som tancujúcich a smejúcich sa ľudí. Videl som ľudí plakať. Videl som ľudí utekať na spoveď...

Vždy mi je ľúto, keď vidím slepého kresťana. Tento týždeň som s dvomi takými ľuďmi hovoril. Prvý vedel, že je slepý, a odovzdal svoj život Ježišovi. Druhý je presvedčený, že vidí, a zatiaľ je v tme. Možno si povieš, ako môžem takto vnímať ľudí. Nuž preto, lebo sám som bol slepý... No „veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť!“ (Ž 126, 3). A teším sa, že Boh mi neraz pošle ľudí, ktorí mi ukazujú, keď sa na niečo Božie stávam slepým. Lebo slepota ma ohrozuje stále, keď prestanem volať na Ježiša a hľadám záchranu, uzdravenie, usmernenie len u ľudí.


Slávnosť Všetkých svätých: Ježiš Kristus – cesta svätosti

Je len jedna cesta svätosti a k svätosti: Ježiš Kristus. Je len jeden cieľ človeka: Ježiš Kristus.

Iste, môžeme sa pýtať, ako sa stanú svätými tí, ktorí Ježiša nepoznajú. Neviem, ale určite len vďaka Ježišovi. Lebo on zomrel za všetkých, nik nie je vopred vylúčený z diela vykúpenia. Viem si celkom dobre predstaviť úžas neveriaceho, no dobrého človeka, ktorý práve zomrel a stretáva sa s Ježišom: „Tak to pre teba som žil, trpel, víťazil? Chcem byť celkom tvoj...“

My však patríme medzi tých, ktorým bola daná milosť spoznať Ježiša Krista a tým nám bola aj uľahčená cesta k svätosti. Možno lepšie povedané cesta svätosti. Lebo svätosť nie je len náš cieľ, ale aj cesta. Dnes – nie až zajtra – mám byť svätý, dnes mám byť druhý Kristus.

Ako to môžem zvládnuť? Úplným zjednotením sa s Ježišom. Na to nám slúžia predovšetkým sviatosti. Ale tiež modlitba či čítanie Svätého písma. A z nich vyplývajúca služba ľuďom, s ktorými žijem. Pamätáš si? Ježiš povedal: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28).

Čiže svätosť je spôsob života, ktorým napodobňujem Ježiša. Svätý Otec František to takto vyjadril v homílii na záver biskupskej synody minulú nedeľu: „Je tu jedna zaujímavá osobitosť. Ježiš žiada svojich učeníkov, aby išli zavolať Bartimeja. Oni sa obrátili na slepca použijúc dva výrazy, ktoré v zvyšnej časti evanjelia používa iba Ježiš. Ponajprv mu hovoria: ‚Neboj sa!‘ výrazom, ktorý doslova znamená: ‚Maj dôveru, vzchop sa!‘ Vskutku, jedine stretnutie s Ježišom dáva človeku silu čeliť tým najťažším situáciám. Druhý výraz je ‚Vstaň!‘, tak ako povedal Ježiš toľkým chorým, keď ich vzal za ruku a uzdravil ich. Tí, ktorí sú s Ježišom, nemôžu inak ako opakovať Ježišove povzbudzujúce a oslobodzujúce slová, privádzajúc priamo k nemu, bez kázní. A k tomuto sú volaní Ježišovi učeníci aj dnes, osobitne dnes: uviesť človeka do kontaktu so súcitným Milosrdenstvom, ktoré zachraňuje. Keď sa volanie ľudstva stáva, tak ako v Bartimejovom prípade, ešte silnejším, niet inej odpovede, než vziať za svoje Ježišove slová a predovšetkým napodobňovať jeho srdce. Situácie biedy a konfliktu sú pre Boha príležitosťami milosrdenstva. Dnes je čas milosrdenstva!“

Svätý Ján napísal (1 Jn 3, 1 – 2), že sme Božie deti, no ešte sa neukázalo, čím budeme. Ďalej píše, že napokon určite budeme podobní Bohu. Treba sa to učiť už tu na zemi. Ježiš nám ukázal, aký je náš Otec. A my ho môžeme napodobovať, lebo vďaka krstu a sviatostiam Ježiš žije v nás a ďalej môže cez nás konať dielo spásy, sprítomňovať ho ľuďom, s ktorými sa stretávame, pre ktorých žijeme: „Neboj sa! Vstaň!“ Keď potom zomrieme a prídeme pred Otca, skúmavo sa na nás zahľadí a povie: „Vitaj, spoznávam v tebe svojho Syna. Si môj!“

Nezabudni – Ježiš vstal z mŕtvych a žije s nami. S tebou. On ti dáva moc žiť sväto. Neposiela ti ju niekde z hĺbky vesmíru či z neba, ale on sám je s tebou. Ak je to tak, prečo potom neraz počujeme, že byť svätým je ťažké? Určite, ľudskými silami priam nemožné. Ale ak je Ježiš so mnou, tak svätosť sa môže stať takou samozrejmou ako dýchanie...

Milovaný Ježiš, chcem byť dnes svätý. Prosím ťa, ži vo mne, aby moja svätosť bola príťažlivá a nákazlivá...

XXXII. cezročná nedeľa: Všetko

Pred chvíľou bol u nás Pán Ježiš. Je prvý piatok a k našej babke prichádza kňaz. Veľmi túžime, aby tu Pán Ježiš vždy bol. Viem, nemôžeme ho tu mať v Eucharistii, ale môže prebývať v našom spoločenstve, lebo „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene..." (Mt 18, 20).
Babka ma pri takejto návšteve neraz udiví svojím zmyslom pre detail a pozornosťou voči Ježišovi. „Je nevyžehlený obrus... Prines nejaké kvety..." Raz som sa jej opýtal, či to musí byť. Mne ako mužovi to až tak neprekáža, nechýba. Odpovedala: „Pre Ježiška."
Pripomína mi to vdovu z dnešného evanjelia. Pre Boha všetko. Nič si nenechala. Iní dávali mnoho, ona všetko. Nemusela. Mohla si nájsť tisíc dôvodov, prečo si tie dve drobné mince nechať pre vlastnú potrebu. Ale ona chcela dať všetko... Vyžehlený obrus, kvety... Pre Ježiša.
Keď svet útočí na Cirkev, neraz je to kvôli tomu, že vidí nejaké chyby, zlyhania jednotlivcov či skupín. A potom zovšeobecňuje: Cirkev je taká a taká. No Boh a Cirkev tak nerobí. Nezovšeobecňuje. Ježiš nepovedal tým, čo dali mnoho, ale nie všetko, že sú zlí. Prijal aj ich dar. Len vyzýva k čoraz väčšej dokonalosti, ktorá sa prejavuje čoraz väčšou dôverou starostlivému a milujúcemu Bohu. Boh nehovorí: „Buď dáš všetko, alebo choď preč." Ani Cirkev nehovorí: „Buď budeš robiť tak, ako učíme, alebo vypadni." Boh aj Cirkev mali a majú vždy široké srdce. Aj pre hriešnikov, aj pre „dokonalých", ktorí sú schopní dať všetko. A nie sú to len zasvätení kdesi v kláštore či nejakom sekulárnom inštitúte... Princípom skutočného kresťanstva nie je „buď – alebo", ale „aj – aj".
Aj ty máš miesto v srdci nášho Boha. Boh vníma každý tvoj dar, čo ako maličký. Len nech je daný zo srdca. Nech je to radšej úprimné „Pane zmiluj sa!", ako odrapkaný Otčenáš. Nech je to pár halierov v pokladničke daných s láskou a dôverou, ako stovky či tisíce dané z prebytku bez záujmu o konkrétneho chudobného, núdzneho. Nech je to radšej jedno milé slovo útechy a povzbudenia, ako siahodlhé prejavy či kázne. Nech je všetko pre Ježiša. Lebo „či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu" (1 Kor 10, 31).
Každé slovo z Písma nás vyzýva k radikalizmu. Nielen radikalizmu vyprázdnenia peňaženky, ale oveľa viac k radikalizmu otvorenia srdca Bohu. To prvé bez toho druhého je prázdne gesto.
Ako dnes urobíš radosť Bohu? Akým spôsobom mu dáš všetko? Napríklad dnes chceš pozerať niečo v televízii. Čo keby si ten čas dal Bohu a navštívil ho v podobe chorého, osamoteného, smutného človeka? Keď si potom sadneš pred televízor, budeš mať radosť z toho, že Ježiš tam sedí s tebou...

XXXIII. cezročná nedeľa: Ježiš príde!

Očakávanie Ježišovho návratu má byť pre každého z nás každodennou úlohou. Ak si zvykneme každý deň sa rozhliadnuť po oblohe, či Ježiš neprichádza na nebeských oblakoch, alebo pri modlitbe Otčenáš pozrieť do okna, či neprichádza nebeské kráľovstvo, nebudeme zaskočení, keď jedného dňa Ježiš skutočne príde. Sme ľuďmi očakávania.

Knihe Nehemiáš je opísaná situácia, ako navrátilci zo zajatia opravovali jeruzalemské múry – jednou rukou pracovali a druhou zvierali zbraň, stále pripravení postaviť sa proti útoku nepriateľa. Tak ich nepriateľ nemohol zaskočiť. Aj my sme povolaní robiť niečo podobné – na jednej strane zo všetkých síl pracujeme na tomto svete, plníme si povinnosti, staviame, sadíme, sejeme, zbierame úrodu, kupujeme, predávame..., ale na druhej strane nesmieme zabúdať na to, že Ježiš sa kedykoľvek môže vrátiť. A to „nezabúdať“ pre nás znamená žiť s Ježišom, ktorý je neviditeľne s nami stále.

Skús si rozmeniť na drobné, čo pre teba znamená žiť stále s Ježišom. Modlitbu srdca? „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Úsilie nezostávať v hriechu? „Bože, celým srdcom ťa milujem, a preto ľutujem, že som zhrešil... Prosím, odpusť mi pre krv Kristovu a naplň ma opäť svojím Svätým Duchom.“ Piesne chvál? Úsmev na tvári aj pre človeka, ktorý ti lezie na nervy?...

Čítal som tento týždeň knihu Milovať zľutovanie jedného z najvýznamnejších morálnych teológov 20. storočia, pátra Berharda Häringa CSsR. Hovorí v nej okrem iného aj o (neúmyselnom) ateistickom zmýšľaní mnohých kresťanov a pokladá ho za jeden z najväčších problémov našej doby. Prejavuje sa tým, že úsilie byť s Bohom a samotný Boh nie je pre mnohých kresťanov na prvom mieste. Niežeby o Boha nemali záujem, ale byť s Bohom nie je pre nich prvoradé. A keďže tak žijú mnohí, mnohí to pokladajú za normálne kresťanstvo.

Ako sa to prejavuje? Stačí sa pozrieť na naše bežné rozhovory. Krútia sa okolo peňazí, zdravia, roboty, dovoleniek. Nehovorím, že je to nesprávne. Ak sa však nikdy nedostaneme ďalej, ak téma Boh je u nás tabu, tak vlastne dávame najavo, že nič iné pre nás nie je prvoradé...

V stredu mi volali z nejakej reklamnej agentúry. Takmer nikdy také telefonáty neodmietam, lebo v nich vidím príležitosť osloviť neznámeho človeka a ukázať mu aspoň trochu cestu k Bohu. Ak mi na to dajú príležitosť. Ani teraz som sa nesklamal. Ponúkali produkty pre zdravie, „veď to je najdôležitejšie“. A hneď bola príležitosť na rozhovor, ktorý viedol k tomu, že je dôležitejšie čosi iné – dobrý život, ktorý je možný, aj keď je človek chorý... Je mi ľúto, že som nemal odvahu prísť v rozhovore až k Ježišovi, ku kráse života s ním.

Čo je prvoradé pre teba? Keď niekomu blahoželáš k narodeninám, želáš mu v prvom rade pevné zdravie a veľa šťastia, alebo veľmi blízky vzťah s Ježišom, Božie požehnanie? Náš otecko nás ako deti naučil takúto gratuláciu: „Nech ťa Pán Boh živí, dá sily do každej žily a po smrti slávu večnú.“ Radi si ju v rodine hovoríme pri každej oslave...

Keď sa dnes budeš modliť Otčenáš, pozri sa do okna, či neprichádza Božie kráľovstvo. Nečakaj až na tie mimoriadne znamenia, ktoré nastanú, keď príde, ale už teraz vnímaj, ako rastie v tvojom srdci, v tvojom zmýšľaní i konaní. Potom sa nebudeš musieť báť, keď budú padať hviezdy...

XXXIV. cezročná nedeľa - Slávnosť Krista Kráľa: Svetlo v tme

Už dvetisíc rokov žije Cirkev vo zvláštnom paradoxe. Na jednej strane sa raduje z Ježišovho víťazstva, z nastolenia jeho kráľovstva, oslavuje Krista ako Kráľa, vládcu celého vesmíru, na druhej strane vyznáva, že na príchod jeho kráľovstva a plné panovanie ešte len čaká. Aj sa radujeme, aj trpíme. Aj oslavujeme, aj čakáme na definitívnu oslavu. Niekedy je to vyčerpávajúce a únavné, lebo tak radi by sme mali veci už definitívne vyriešené. Je pre nás prirodzené tešiť sa a radovať, keď nejakú prácu dobre ukončíme. No zdá sa, že Božie kráľovstvo je niečo, čo budeme definitívne vnímať, prežívať a oslavovať až vo chvíli svojej smrti alebo vo chvíli Ježišovho druhého príchodu.

Je to niečo, čo je údelom aj každého veriaceho, nielen Cirkvi ako takej. Niekedy prežívame akoby záblesky neba, Božej prítomnosti. Napríklad včera: už niekoľko dní som vnímal, že chcem ísť na spoveď. No hoci som si niekoľkokrát sadol s túžbou dobre sa pripraviť, nebol som schopný sústrediť sa a spytovať si svedomie. No Boh videl moju túžbu a keď som nečakane stretol známeho kňaza, bez váhania som ho poprosil o sviatosť zmierenia, hoci som vedel, že formálne nie som pripravený. Bola z toho krásna spoveď, keď som vnímal, akoby Boh sám predo mnou odhaľoval moje zlyhania posledných týždňov a daroval mi odpustenie. Keď som sa potom pokúšal sústrediť sa na modlitbu, ktorú som dostal ako skutok pokánia, už to nešlo. Opäť akoby tma, premáhaná úsilím ostať srdcom pri Bohu.

Iný zážitok posledných dní. Veľmi sme s manželkou túžili, aby náš sused, už starší človek, išiel na spoveď po mnohých rokoch. V stredu sa tak stalo. Obaja sme radostne vnímali, akoby sa už začal Svätý rok milosrdenstva. A dnes, keď mám písať tento text, v srdci zrazu nijaká radosť, len únava a až nechuť napísať čo len riadok.

Žijeme v stave aj-aj. Aj trpíme, aj sa radujeme. Aj prežívame život s Ježišom, Boh nám je blízko, aj čakáme na jeho druhý príchod. Aj oslavujeme Krista ako kráľa, aj ho vnímame ako pokoreného a potupeného na kríži. Je to paradox, no nie je to protirečenie. Žijeme v čase, no mnohé sa „deje“ mimo času, mimo nášho viditeľného sveta. Božia réžia nikdy nezlyhá. Preto vieme aj plakať s plačúcimi, aj sa radovať s radujúcimi. Preto vieme oplývať hojnosťou aj núdzu trieť. Nič nás neoddelí od Božej lásky v Kristovi Ježišovi.

Presne o rok sa bude končiť Svätý rok milosrdenstva. Svätý Otec napísal, že to bude deň vďačnosti Najsvätejšej Trojici „za to, že nám darovala tento mimoriadny čas milosti“ (MV 5). Dovtedy ešte prežijeme mnohé aj-aj. Svetlo aj tmu. No v šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe neustále trénujme svoju schopnosť počuť, vnímať a vidieť Boha a byť mu vďační, aby takto o rok s nami ďakovali mnohí okolo nás, ktorí dnes na Boha ani nepomyslia...


Prvá adventná nedeľa: Zasvätený život I.

Už je to takmer rok a pol, čo som v rámci prípravy na Rok zasväteného života písal nejaké myšlienky (nie všetky sú moje) o tom, čo očakávam od zasvätených, čím pre mňa sú ľudia, ktorí sa zasvätili Bohu. Rád by som tento a nasledujúci text venoval téme zasväteného života. Potom už bude Rok milosrdenstva...

Zasvätený život v kresťanstve predstavuje život, v ktorom všetko zmýšľanie, hovorenie i konanie má jeden cieľ – osobu Ježiša Krista ako milovaného. V tomto zmysle každý kresťan by mal žiť zasvätený život – veď by nemal robiť nič, čo by nebolo nejakým spôsobom zamerané na Ježiša. Čiže aj manželstvo či slobodný stav bez nejakého „zaradenia sa“ môže, ba má byť zasvätený – zameraný na Božie kráľovstvo.

Zasvätený život v úzkom slova zmysle – teda tých, ktorí skladajú sľuby podľa evanjeliových rád – má predovšetkým prorocký význam: hovorí o živote, ktorý vo večnosti čaká všetkých, ktorí milujú Boha. Tam sa „nebudeme ani ženiť, ani vydávať“ (Mt 22, 30), budeme s Ježišom. Zasvätený je znamením, odkazujúcim na život „za obzorom“.

Život každého veriaceho má byť znamením – ukazuje, že na zemi sme len pútnici, naša vlasť je v nebesiach. Ak si toto uvedomujeme, aj naša najobyčajnejšia činnosť (napríklad umývanie riadov či pozeranie televízneho programu) nadobúda hodnotu znamenia. Čo robím, robím preto, aby lepšie zažiarilo nebeské kráľovstvo.

Ako sa naučiť byť znamením? Zasvätený sa ním stáva už svojou voľbou. Potom prechádza formáciou a následne službou, kde svoju voľbu každý deň potvrdzuje novými rozhodnutiami. Človek vo svete (v manželstve či sám) tiež je znamením tým, že verne žije svoju životnú cestu, odlišnú od cesty zasväteného. Kdesi som čítal: „Zasvätení sú tí, čo sa modlia.“

Stretávanie sa s Bohom, hľadanie jeho tváre nie je vyhradené len zasväteným. Ale pre nich je to prvoradá úloha. Aj ja ako laik sa stretávam s Bohom, ale neraz akoby popri svojej práci. Zasvätený má stretávanie sa s Bohom ako hlavnú náplň života, všetko ostatné je akoby navyše, čo zo stretávanie sa s Bohom vyplýva.

Bolo by divné, keby otec rodiny venoval 4-5 hodín denne modlitbe a svojim deťom pár minút. Bolo by divné, keby zasvätený venoval celý deň nejakej práci a večer by len Bohu povedal: „Dobrú noc, Bože.“ Niekedy sa to výnimočne môže stať, ale nesmie sa to stať pravidlom.

Zasvätených vnímam ako ľudí, ktorí by ma mali učiť tajomstvu prebývania s Bohom. Iste, majú svoj spôsob života, ale žiť s Bohom je niečo, čo by im malo byť také vlastné, až to z nich kričí a prelieva sa na všetkých, ktorí ich vidia, počujú, stretávajú. Čakám od nich, že ma každý deň privedú bližšie k Bohu. Príkladom i slovom.

Zasvätený „prežúva“ Božie slovo. Sväté písmo má byť každý deň v rukách každého kresťana. Ráno si prečíta vetu, dve, prosí Ducha Svätého, aby mu z prečítaného slovko-dve vpísal do srdca a beží za svojimi povinnosťami, kde to slovko uskutočňuje. Zasvätený za normálnych okolností má čas to slovko-dve „prežuť“ pred Božou tvárou („Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš“ [Gn 32, 27]) a jeho obsah priniesť tým, ktorým slúži...

Od zasvätených nečakám, že sa budú vyznať v počítačoch či autách. Ale chcem, aby mi zvestovali a vysvetľovali Božie slovo. Na všetko sa dá nájsť nejaká príručka, ale na odovzdávanie Božieho slova ako slova života je len jeden návod – byť s Bohom a počúvať ho. To čakám od zasvätených.

Zasvätený je už podľa obsahu slova ten, ktorý je zasvätený do Božích vecí. Je akoby Božím dôverníkom, Boh ho zasvätil so svojich plánov, myšlienok, túžob. Zasvätený je ten, kto ich nejakým spôsobom komunikuje ostatným ľuďom. Niečo ako hovorca, v pozitívnom význame slova. Zasvätený, ktorý sa nenechá zasvätiť – teda nežije v úzkom vzťahu s Bohom –, je protirečením...

Povolaním zasväteného je pozn(áv)ať Boha tak, aby bol jeho verným obrazom. Teda nielen rozumovo, ale predovšetkým cez vzťah. Je známe, že manželia po dlhom spoločnom živote sa jeden druhému čoraz väčšmi podobajú predovšetkým zmýšľaním a správaním sa. Podobne to má byť medzi zasväteným a Bohom. Vidím zasväteného – vidím Boha.

Druhá adventná nedeľa: Zasvätený život II.

Čím sa zasvätená osoba najviac podobá na Boha? Láskou, lebo Boh je láska. Veď zloženie sľubu čistoty neznamená sterilitu vo vzťahoch, ale vášnivú lásku, ochotnú obetovať čas, schopnosti, ba aj život, aby sa v konaní zasväteného prejavoval Boh-láska. Nemilujúci zasvätený – dá sa to vôbec?

Skutočne znamená čistota len „nemať sex“? Nie. Znamená to predovšetkým mať myseľ i srdce tak upriamené na Boha, že „nič nečisté nevojde ani nevyjde“ (pozri Sk 11, 8) z mojich úst, z mojej mysle, z mojich očí, z mojich rúk. Znamená to stálu dispozíciu pre Božie veci.

Byť Bohu k dispozícii neznamená sedieť a čakať. Znamená to kráčať, lebo Boh nás môže viesť len vtedy, keď kráčame. Ak sedíme, ani Boh nami nepohne. Kráčať sa dá nielen nohami, ale aj modlitbou, čítaním Písma, životom v spoločenstve, službou tým, čo potrebujú moje svedectvo života s Bohom.

Ktosi definoval fanatika ako človeka, ktorý keď zistí, že stratil smer, zdvojnásobí rýchlosť. Zasvätený (ale ani žiadny veriaci) nesmie byť fanatik. Ak vníma, že išiel či ide nesprávnou cestou, potrebuje pokánie a návrat k Bohu. Potrebuje opäť nadobudnúť „Kristovo zmýšľanie“ (1 Kor 2, 16c).

Fanatikom môžem byť len v jednom – v láske za každú cenu. Pričom pod láskou musím rozumieť aj napomenutie, pokarhanie, usvedčovanie, no tiež povzbudzovanie, odpúšťanie, odprosovanie... Láska nie je stály úsmev, ale aj plač s plačúcimi či vzájomné nesenie si bremien...

Láska si vyžaduje chudobu srdca. Zasvätený môže používať všetky výdobytky modernej techniky, ale nesmie ich vlastniť. Pričom nevlastniť znamená ochotu deliť sa, darovať, zrieknuť sa. Robiť opak znamená nechať sa vlastniť tým, čo je určené na používanie. Som slobodný alebo otrok? Chudoba znamená byť slobodný od vecí.

Nie je ľahké nechať sa viesť. Staručký kráľ v jednej rozprávke hovorí: „Ja sám, ja sám...“ Nie je to choroba mnohých zasvätených? Ale aj kresťanov vo svete? Odporuje to však Božiemu zámeru, ktorý nás stvoril pre spoločenstvo, kde si „všímame jeden druhého a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom“ (Hebr 10, 24).

Spoločenstvo zasvätených neznamená zrátanie osobnej svätosti všetkých členov. Znamená to skôr znásobenie krížov, ktoré nesie každý jeho člen. Ale pretože v takom spoločenstve je Ježiš („kde sú dvaja alebo traja v mojom mene...“ [Mt 18, 20]), takýto kríž, nesený múdro, rozvážne a obetavo, prináša spásu všetkým, ktorí toto spoločenstvo vidia, navštevujú, podporujú.

Hovorí sa, že pri každom svätcovi vyrastá zástup mučeníkov. Nech nás Boh chráni pred takou svätosťou, ktorá vyrába kríže pre iných. Skutočná svätosť nesie kríže iných. Skutočná svätosť privádza k láske k Ježišovi i bratom či sestrám v Ježišovom dome. Inšpiruje, ale nemučí. 

Ak chceš byť svätý, tak vyhľadávaj prítomnosť svätcov. Ani jeden z nich ti nepovie, že je svätý, lebo pri svojom hľadaní Boha vidí, ako je ešte ďaleko od neho. Čím mu je bližšie, tým viac škvŕn vidí na sebe v jeho svetle. Pre teba však môže byť inšpiráciou, lebo pri hľadaní Boha a pri pohľade naň vidíš ho pred sebou.

Zasvätený nezískava svätosť zasvätením, ale hľadaním Božích ciest a kráčaním po nich. 

Čo znamená byť povolaný k zasvätenému životu? Vnímať v sebe túžbu byť milovaný nielen jedným človekom, ale mnohými. Vždy v spojení s Ježišom. A tiež túžbu milovať nielen jedného či jednu, ale mnohých. Vždy v spojení s Ježišom. Povolanie sa môže objaviť a byť inšpirované mnohorakým spôsobom. Ale láska k Ježišovi tam musí byť.

Že vraj je kríza povolaní k zasvätenému životu? Nie je to skôr problém chýbajúceho autentického života zasvätených? Prečo mnohí zasvätení nikdy nikoho nepriviedli do svojej komunity? Možno sa boja povedať: „Nasleduj ma, ako ja nasledujem Krista“ (porov. 1 Kor 11, 1). Mladý človek potrebuje fascinujúci príklad. Či na ceste k manželstvu alebo k zasvätenému životu. Ináč prežíva sklamania, aj keď si jednu či druhú cestu vyberie. Aj keď ostane sám...

Zasvätený nasleduje Krista. Robí to s očami upretými na Pannu Máriu – veď ona je Ježišovou dokonalou učeníčkou a je ideálnym príkladom toho, ako milovať Ježiša. A je aj dokonalým ovocím pôsobenia Ducha Svätého – pod jeho vedením počúvala Božie slovo a uskutočňovala ho vo svojom živote. Zasvätený bez Panny Márie je odkázaný na oveľa ťažší život...