Aj v novom liturgickom roku vám ponúkame pravidelné nedeľné zamyslenia. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a vo farskom kostole. Texty z predchádzajúcich rokov: Rok milosrdenstva (2015)Rok zasväteného života (2016)Nedeľné zamyslenia 2017.

Prvá adventná nedeľa: Vízia

Obsah

  1. 1 Prvá adventná nedeľa: Vízia
  2. 2 Druhá adventná nedeľa: Zvesť
  3. 3 Tretia adventná nedeľa: Viem, kto som
  4. 4 Štvrtá adventná nedeľa: Božie úlohy
  5. 5 Narodenie Pána: Radostný krik
  6. 6 Nedeľa Svätej rodiny: Ježiš je u nás doma
  7. 7 Krst Krista Pána: Oslavuj a slúž!
  8. 8 Druhá nedeľa v Cezročnom období: Týždeň pred nami
  9. 9 Tretia nedeľa v Cezročnom období: Odvážna prosba
  10. 10 Piata nedeľa v Cezročnom období: Skvelá vôňa
  11. 11 Šiesta nedeľa v Cezročnom období: Malomocní
  12. 12 Prvá pôstna nedeľa: Nadšený Boh
  13. 13 Druhá pôstna nedeľa: Milovaný Syn
  14. 14 Tretia pôstna nedeľa: „Solo Dio basta“
  15. 15 Štvrtá pôstna pôstna nedeľa: Jn 3, 16
  16. 16 Piata pôstna nedeľa: Zo smrti do života
  17. 17 Kvetná nedeľa: Ďakujem!!!
  18. 18 Druhá veľkonočná nedeľa: „Pokoj vám!“
  19. 19 Tretia veľkonočná nedeľa: Pokánie
  20. 20 Štvrtá veľkonočná nedeľa: Jediný Spasiteľ
  21. 21 Piata veľkonočná nedeľa: Ratolesť
  22. 22 Šiesta veľkonočná nedeľa: Som vyvolený!
  23. 23 Siedma veľkonočná nedeľa: Túžba
  24. 24 Zoslanie Ducha Svätého: Znamenia
  25. 25 Slávnosť Najsvätejšej Trojice: Rodina
  26. 26 Deviata nedeľa v Cezročnom období: Slobodný či otrok?
  27. 27 Desiata nedeľa v Cezročnom období: Boj so zlom
  28. 28 11. nedeľa v Cezročnom období: Božie diela
  29. 29 Narodenia svätého Jána Krstiteľa: Tvoj príbeh
  30. 30 13. nedeľa v Cezročnom období: Tanec miesto náreku
  31. 31 14. nedeľa v Cezročnom období: Mocná bezmocnosť
  32. 32 15. nedeľa v Cezročnom období: Vieš, kto si?
  33. 33 16. nedeľa v Cezročnom období: O pastieroch
  34. 34 17. nedeľa v Cezročnom období: Aký dobrý je Pán!
  35. 35 18. nedeľa v Cezročnom období: Čím sa sýtiš?
  36. 36 19. nedeľa v Cezročnom období: Eucharistia a svedomie
  37. 37 20. nedeľa v Cezročnom období: Čo je rozumné?
  38. 38 21. nedeľa v Cezročnom období: Rozhodni sa
  39. 39 22. nedeľa v Cezročnom období: Celým srdcom
  40. 40 23. nedeľa v Cezročnom období: Vzchop sa!
  41. 41 24. nedeľa v Cezročnom období: S ľuďmi
  42. 42 25. nedeľa v Cezročnom období: Zmýšľanie bezbožných
  43. 43 26. nedeľa v Cezročnom období: Dve strany mince
  44. 44 28. nedeľa v Cezročnom období: Múdrosť
  45. 45 29. nedeľa v Cezročnom období: Slabosť
  46. 46 30. nedeľa v Cezročnom období: Chodenie s jasotom
  47. 47 31. nedeľa v Cezročnom období: Kňazstvo
  48. 48 32. nedeľa v Cezročnom období: Ježišov kňaz
  49. 49 33. nedeľa v Cezročnom období: Vzdávanie vďaky

Nebolo na nás nič dobré, prorok Izaiáš hovorí, že dokonca aj naše dobré skutky boli „sťa špinavý šat“. O našej bezmocnosti hovorí prorokom použitý obraz: „... naša neprávosť nás unáša ako vietor“ (Iz 64, 5). Dá sa ešte výstižnejšie vyjadriť beznádejnosť stavu, v ktorom sme sa nachádzali? A predsa prišiel Spasiteľ. Boh zobral na seba úlohu záchrancu. Nie preto, že by sme boli dobrí a Boh si hovoril: „Pozrite, akí sú tí ľudia skvelí! Poďme, pomôžme im!“ Ale preto, že Boh sa nám zaviazol láskou, keď nás stvoril. A hoci sme jeho lásku zavrhli a chceli sme stáť na vlastných nohách (koľký nerozum!), Boh nás až tak miluje, že nás dokaličených, ozbíjaných, polomŕtvych našiel a zaviedol do Cirkvi, ktorá je povolaná starať sa o jeho deti... (Dúfam, že v tom vidíš podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.)

A teraz si spasený. Krstom si sa stal Božím dieťaťom! Už nie len Božím stvorením, ale Božím dieťaťom. Aký to obrovský rozdiel! Si zachránený, umytý, očistený, uzdravený, oslobodený... To je dôvod na oslavu!

Prečo nejasáš? Vari nevidíš, ako nesmierne ťa Boh miluje? Nevnímaš? Neoslepol si? Neohluchol si? Ak máš zmysly duše v poriadku, dlhodobo, nielen počas Adventu, je čas jasotu a radosti, lebo príde náš Záchranca, vráti sa ten, ktorý nám daroval nový život. Ak nemáš zmysly srdca v poriadku, tak odstráň svoju slepotu, uzdrav svoju hluchotu – máš na to spoveď, máš na to modlitbu a pôst, máš na to lásku k blížnemu...

Keď Ježiš dnes v evanjeliu hovorí: „Bdejte!“, dokonca tri razy, chce nám pripomenúť, kým sme sa stali, keď sme prijali spásu, ale aj to, že naša spása je neustále ohrozovaná. Ohrozujeme ju my sami svojou slabosťou a nestálosťou, ohrozujú ju pokušenia sveta a vábenia diabla. Bdelosť znamená vytrvať v radosti zo spásy, neprejsť na druhú stranu do sveta smútku a beznádeje.

Ak sa radosť stane bežnou súčasťou tvojho života, ak bdelosť bude tvojím každodenným programom, stane sa s tebou niečo nádherné – staneš sa „Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha“ (2 Kor 2, 15a) a aj pre ľudí. Budú v tebe vidieť Boží obraz a budú oslavovať Otca. Tak sa pusť do boja, vízia je nádherná, cieľ je dosiahnuteľný! Lebo sám Boh je tvoj Spasiteľ!

Druhá adventná nedeľa: Zvesť

Kedysi sa takmer každé evanjelium, čítané pri svätej omši, začínalo slovami: „Za onoho času...“ Spomenul som si na to pri čítaní toho dnešného. Lebo začína úplne netypicky – ohlasuje začiatok evanjelia Ježiša Krista. Začiatok radostnej zvesti. A vieš, čo je na tomto začiatku krásne? Že nemá koniec, že neplatí“ za onoho času“. Nikde v Písme sa totiž nepíše: „Koniec evanjelia Ježiša Krista.“ To je skvelé! Prečo? Lebo Ježišova radostná zvesť pokračuje a trvá dodnes a bude ohlasovaná až do konca sveta.

Nie, teraz skutočne nemyslím na to, že do konca sveta sa budú v kostoloch čítať štyri evanjeliá. Lebo evanjelium Ježiša Krista nemožno redukovať len na nám známe štyri knihy Biblie. Evanjelium Ježiša Krista je radostná zvesť o vyslobodení, uzdravení, záchrane, ak chceš, o spáse. A túto zvesť je povinný ohlasovať každý, kto Ježišovi uveril. Vlastne ani netreba hovoriť o povinnosti. Kto uveril Ježišovi, kto prijal vykúpenie, tak je ohlasovateľom tejto radostnej zvesti akosi automaticky – veď má liek na najhoršiu chorobu ľudstva, liek na hriech a vinu! Vari môže mlčať? Vari môžeš mlčať?

Prorok Izaiáš, o ktorom sa niekedy hovorí ako o evanjelistovi Starého zákona, to veľmi trefne vyjadril v dnešnom čítaní: „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina“ (Iz 40, 2). Vari to nie je zvesť, ktorú otrok najviac očakáva? Zvesť, po ktorej túži odsúdený na smrť?

Aj ja som bol otrok, bol som odsúdený na smrť: „... mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23). Teraz sa však radujem, lebo som bol oslobodený, prepustený na slobodu, bol mi daný nový život. Zaznelo mi evanjelium Ježiša Krista, prijal som ho a teším sa zo života s Bohom.

Ako je to s tebou? Predpokladám, že ak čítaš tento text, zrejme si pokrstený, možno si bol dnes aj na svätej omši. Raduješ sa zo svojho oslobodenia? Vedia všetci okolo teba, že patríš Ježišovi, že v ňom máš nový život?

Tvoj život je pokračovaním evanjelia Ježiša Krista. Tvoje zmýšľanie, tvoje rozprávanie, tvoje konanie – to všetko má byť radostnou zvesťou o tom, že patríš Ježišovi a tešíš sa na jeho druhý príchod. Viem, mnoho kresťanov žije tak, akoby Ježiš nič pre nich neurobil. Niet radosti, niet povzbudenia, samé šomranie... No ty si zober k srdcu slová proroka, vlastne slová samotného Boha: „Potešujte, potešujte môj ľud!“ (Iz 40, 1). Pros dnes Božieho Ducha, aby ti dal ochotu konať skutky, ktoré budú všade zanechávať Kristovu ľúbeznú vôňu. A buď pripravený na to, že možno dostaneš aj slová, ktoré budú priamo radostnou zvesťou Ježiša Krista a prinesú niekomu záchranu, vyslobodenie, očistenie... spásu.

Tretia adventná nedeľa: Viem, kto som

Nesmiem sa nechať znechutiť. Nedám sa obrať o radosť. Nedovolím, aby moja únava (zlá nálada, pocit viny, neúspech...) nadobudli nado mnou prevahu. Prečo?

Lebo viem, kto som! „Boh ma zaodial rúchom spásy“ (Iz 61, 10). Som ako ženích zdobený vencom (v byzantskej liturgii ženíchovi kladú pri sobáši na hlavu veniec), ako nevesta okrášlená šperkami. Rozumieš? Som stredobodom svadobnej hostiny – Boh a ja. Iste aj z toho vyplýva Pavlova výzva k ustavičnej radosti (pozri 1 Sol 5, 16). Je to radosť vyplývajúca z toho, že viem, kto som – som vykúpený, zachránený človek, Božie dieťa, budúci majiteľ – teraz dedič – nebeského kráľovstva. To nie sú zbožné frázy, ale fakty.

Máme však krátku pamäť. Stačí veľa či málo snehu, veľa či málo dažďa, príliš horúco či príliš chladno... a šomrem, som nespokojný, radosť je fuč... A to nepíšem o politikoch, o škandáloch, o vlastných zlyhaniach... Svet, diabol a často aj my sami robíme všetko možné, len aby sme sa neradovali z toho, že sme vykúpení, že Boh sa o nás stará. Ako ľahko sa dáme presvedčiť, že Boh niečo pobabral a my to musíme krvopotne naprávať. Presne to urobili Adam a Eva v raji – Boh ich vraj oklamal (tvrdil diabol) a oni sa rozhodli zobrať veci do vlastných rúk. Z ustavičnej radosti v prítomnosti Boha prešli do samoty, utrpenia, smútku. Dodnes znášame následky ich rozhodnutia.

No vďaka Ježišovi Kristovi nie sme na tom tak zúfalo, ako boli oni po prvom hriechu. My už sme vyslobodení z otroctva hriechu. Nám už bolo odpustené (vieš spočítať, koľkokrát si už bol na spoveď?) a dostali sme moc víťaziť. Tak ju používajme! Pavol nám dnes dáva návod na radostný život – „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky... Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“

Chýba ti radosť v živote? Skúmaj svoje srdce, či ho nespútava hriech, malomyseľnosť, spomienky, nejaké zranenie..., či ideš po cesta načrtnutej svätým Pavlom. Potom choď k Ježišovi a pros o vyslobodenie, odpustenie, uzdravenie. A vtedy zažiješ, čo znamená ustavične sa radovať. Budeš Kristovou ľúbeznou vôňou, budeš prinášať nádej a radosť všetkým okolo seba!

PS. Je zvláštne, že existuje množstvo literatúry o tom, ako sa bez prestania modliť, no asi som nikdy nenatrafil na nejaký dlhší text, ktorý by hovoril o tom, ako sa ustavične radovať. Asi ho budem musieť napísať :-)

Štvrtá adventná nedeľa: Božie úlohy



Dnes to vyzerá skôr na text pre chlapov. Tak ak si žena, zober ho pre svojho manžela, syna, otca, priateľa, spolužiaka, kolegu... Aj e-mail na neho určite máš.

Dávid mal veľké plány. Chcel postaviť dom Bohu. Trochu šialený nápad, keď si uvedomíme, že Boh je nekonečný a patrí mu celý vesmír. Fascinuje ma však Božia pedagogika – nevysmial Dávida, neodvrhol jeho plán. No ukázal mu čosi väčšie – ukázal mu budúcnosť jeho (a skrze Ježiša aj svojho) rodu. A zároveň mu nechal kopu práce – pripraviť všetko potrebné na stavbu chrámu.

Ako chlapi nemáme veľmi radi, keď nám niekto skríži plány tak, ako to Boh urobil Dávidovi. No ak sú naše plány v súlade s Božími, tak Boh nám dá vždy veľmi dôležitú úlohu, aj keď možno celkom inú, ako sme si plánovali.

A je to tu – čo plánuješ urobiť pre Boha počas najbližších sviatkov? A čo v novom roku? Si pripravený, že Boh tvoj plán prijme, no zverí ti v ňom celkom inú úlohu, akú si si vysníval?

Vidím, že som ťa svojimi otázkami o plánoch zaskočil. Možno si hovoríš: „No budem chodiť častejšie na omšu.“ Skvelé, ale to robíš pre seba, nie pre Boha. „Fajn, budem sa usilovať ísť na spoveď každý mesiac.“ Aj to je výborné, ale aj to robíš pre seba. „No dobre, nebudem do Veľkej noci piť alkohol.“ Modlím sa, aby si to zvládol, ale vážne si myslíš, že to robíš pre Boha?

Dám ti úlohu, pri ktorej budeš potiť krv. A budeš ju robiť pre Boha (a aj pre seba, samozrejme). Spieval si ju dnes v responzóriovom žalme: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, ospevovať budem naveky“ (Ž 89, 2).

Takže prvá časť úlohy – spievať. Svätá omša je veľmi ochudobnená, ak nepočuť chlapské hlasy. Pritom na futbale vedia kričať tak, že ich počuť na pol dediny. Čo tak otvoriť ústa (naplno) aj v kostole? (Už v sebe bojuješ, však?)

Druhá časť úlohy – učiť sa vnímať Božie milosrdenstvo. Nemám tu miesto písať nejaké nápady, ale ako inšpiráciu si pozháňaj Litánie k Božiemu milosrdenstvu. (Aj tu asi bojuješ, že chcem od teba nejaké litánie.)

Tretia časť úlohy – učiť sa byť milosrdný. Neplače tvoja žena pre nejaký tvoj zlozvyk? Vieš byť láskavý k svojim najbližším? Držíš si jazyk na uzde? (Aj keď si zrejme bol na spoveď pred sviatkami, urob si spytovanie svedomia o svojom milosrdenstve, či niekto pri tebe netrpí pre tvoju spravodlivosť...)

A posledná, najťažšia časť úlohy – robiť to naveky, to znamená stále, každý deň.

Už vidím, že teraz závidíš Dávidovi, že mal takú ľahkú robotu – pripraviť materiál na stavbu chrámu. On ju však dostal preto, lebo úlohu, ktorú som dal tebe, on už dávno plnil... Jazykom svätého Pavla by sme povedali, že bol Kristovou ľúbeznou vôňou...

Narodenie Pána: Radostný krik

Asi to nepasuje k vianočnému stíšeniu a tichu, ale mňa texty tejto slávnosti, osobitne responzóriové žalmy priam nútia volať, kričať jasať, plesať. Lebo s nami je Boh!
Boh ako bojovník prišiel doprostred svojho ľudu, trpiaceho v diablovom otroctve, a priniesol nielen svetlo a nádej, ale aj vyslobodenie! Neprišiel len ako sladké Dieťa, ale aj ako mocný bojovník, pred ktorým sa trasie celé peklo! Vari nie je Herodes a jeho vraždenie Neviniatok toho dôkazom?

Preto sú teraz dni radostného jasotu (dúfam, že presne s takým postojom spievaš v týchto dňoch koledy), lebo naša spása dostala tvár Vykupiteľa. Už sa skončil čas čakania, neistoty. Mesiáš, Záchranca, Vysloboditeľ je tu a neomylne koná svoje dielo. S mocou!!!

Prosím Ťa, nemlč cez tieto sviatky! A ani potom. Veď si bol vyslobodený. Keď pôjdeš z polnočnej či z omše na úsvite, zobuď svojím radostným spevom pol dediny a ohlasuj radostnú zvesť o záchrane!

Keď prichádzam na nejakú oslavu, často sa mi stáva, že začnem spievať a pozývam k spevu aj ostatných. A zo strany chlapov neraz začujem: „Najprv si musím vypiť...“ Vždy ma to zarazí. Ako je možné, že k radostnému spevu si potrebujú vypiť? Kde je radosť ako taká, bezalkoholová? Majú potom tí ľudia vôbec nejakú radosť?

Dovoľ Bohu, aby ti v týchto dňoch rozradostnil srdce, ale aj ústa. Nemlč, keď sa dejú také veľké veci!
Viem, k tomu je potrebné, aby tvoje srdce patrilo Bohu. Čo ti prekáža dosiahnuť to? Bol si na spoveď? Prijal si dnes Eucharistiu? Ak áno, tak nedovoľ diablovi a tomuto svetu, aby ťa obrali o radosť. Začni spievať víťazné piesne... – a uvidíš, že ťa budú pokladať za blázna. No ty osláviš Boha!

Nedeľa Svätej rodiny: Ježiš je u nás doma

Často som vo vianočných želaniach – ako každý rok – svojim príbuzným či priateľom želal, aby bol Ježiš u nich vždy, aj v celom novom roku, doma. Som totiž presvedčený, že toto je podstatou svätosti každej rodiny. Aby každý jej člen, ale aj všetci spolu žili tak, aby Ježiš nikdy nemusel z ich domu odísť.
Dôležité na tom je, že ak raz Ježiša do svojho domu prijmeme, tak potom jemu bude omnoho väčšmi než nám záležať na tom, aby u nás ostal. Bude nás viesť k zmiereniu a odpusteniu zakaždým, keď niečo pobabreme. Bude nás inšpirovať vždy, keď budeme hľadať cesty, ako niekomu z rodiny urobiť radosť, ako mu pomôcť či ako ho povzbudiť alebo potešiť. Uzdraví všetky zranenia, ktoré v sebe objavíme z dávno minulých, ale možno aj nedávnych čias... Slovom, Ježiš urobí všetko preto, aby z našej rodiny nemusel odísť.
Taká rodina sa potom ako celok stáva Kristovou ľúbeznou vôňou. Možno to nejaký hosť vyjadrí slovami: „Aký pokoj u vás vládne“ alebo: „U vás mi je vždy dobre a odchádzam povzbudený...“ A vy viete, že za tým všetkým je to, že členom vašej rodiny je aj Ježiš.
Možno si povieš, že by bolo skvelé žiť v takej rodine, no u vás doma je plno problémov – vzťahových, finančných, dedičských, morálnych –, ktoré vám znemožňujú pozvať Ježiša k vám natrvalo. Nedaj sa oklamať, prosím. Ježišovi, nášmu Pánovi, nejde o to, aby si ho pozval do domu, kde je všetko v poriadku. (Taký dom bez Ježiša ani neexistuje.) Ale chce, aby si ho pozval presne do tej situácie, v akej sa tvoja rodina práve nachádza. A aby si mu zveril všetko, čo tvoja rodina prežíva. Najmä to, s čím si neviete rady. On chce priniesť vyslobodenie, uzdravenie, potechu...
Mnohokrát sa však podobáme tomu kráľovi z rozprávky, ktorý hovoril: „Ja sám, ja sám...“ Máme tendenciu – lebo nás ovláda pýcha – najprv veci riešiť sami, aby sme sa potom mohli pred Bohom pochváliť, akí sme dobrí. Alebo – ak nám to nevyjde – zamotať sa v svojom zlyhaní či bolesti a nechať sa vlastnou pýchou presvedčiť, akí sme nemožní. Lebo zranená pýcha najviac narieka...
Takže dnešný silvestrovský večer môžeme v rodine využiť aj na to, aby sme pozvali Ježiša do svojho domu – ideálne všetci spolu v modlitbe. Ak sa to však nedá tak urobiť, urob to aspoň ty sám a na pamiatku toho si nad posteľ zaves obrázok milosrdného Ježiša, ktorý ti bude pripomínať tvoje rozhodnutie. Často ho v novom roku obnovuj a občas si zapíš, v čom sa prejavila Ježišova prítomnosť u vás doma. O rok na Silvestra si to potom prečítaj a iste budeš mať mnoho dôvodov na oslavu Boha.
Čo keby si dnes vítal prípadných hostí oznamom: „Máme tu aj Pána Ježiša!“?

Krst Krista Pána: Oslavuj a slúž!

Toto Vianočné obdobie je najkratšie, aké môže byť – presne dva týždne. Má to tú výhodu, že jeho oslavy sú sústredené do troch „dvojdní“ – Štedrý deň (4. adventná nedeľa) a slávnosť Narodenia Pána, potom sviatok Svätej rodiny a slávnosť Bohorodičky Panny Márie a napokon tento víkend slávnosť Zjavenia Pána a v nedeľu sviatok Krstu Krista, Pána. Akoby nás Boh chcel viac „naštartovať“ do oslavovania a radosti, keď nám cez Cirkev dal takéto tri „dvojdnia“ za sebou.
Viem, dá sa na to pozerať aj naopak – že za 15 dní musíme ísť šesťkrát na svätú omšu. Ale dúfam, že sa tak na to nepozeráš. Lebo môj pohľad je úplne iný – je skvelé za taký krátky čas toľkokrát sa stretnúť so svojím Bohom a oslavovať spolu s ním.
Čože? Oslavovať s Bohom? Vari to nie sú naše oslavy Boha? Iste, sú. Ale myslíš si, že Boh sedí v nebi a ako nestranný pozorovateľ či divadelný kritik skúma, či oslavujeme s dostatočným elánom, či sú liturgie dobre „prevedené“, robí si čiarky, kto bol a kto nebol šesťkrát na svätej omši (podľa cirkevného prikázania)? Nie, toto Boh nerobí. Boh určite oslavuje spolu s nami. Či lepšie, my s ním. On je hlavným protagonistom osláv. On prežíva najväčšiu radosť z toho, že stratené ľudstvo mu opäť patrí. A neraduje sa len nejako globálne z diela vykúpenia, ale teší sa z každej jeho jednotlivej časti.
A vieš, čo je na tom krásne? Nuž aj to, že Boh sa neraduje iba z toho, čo sa stalo kedysi v dejinách, ale plesá aj nad tým, ako sa vykúpenie realizuje v tvojom živote. Bol si na spoveď a daroval si Bohu svoje hriechy – Boh ťa za to zahrnul svojím milosrdenstvom a otcovským objatím. Najmenej šesťkrát si prijal Ježiša v Eucharistii – Boh ťa obdaroval sebou samým, svojím vlastným životom. A urobil to rád! Teší sa z toho, že ti mohol dať to najlepšie, čo potrebuješ pre svoj večný život. A určite si rozdal aj veľa úsmevov, darčekov a požehnaní svojim blízkym a to isté si dostal od nich... Čo myslíš, koľkokrát sa pritom Boh usmial na teba?
Nuž aj ty oslavuj so svojím Bohom! Ak nevieš ináč, zaspievaj mu s niekým koledu. Navštív niekoho, kto je sám, a spievaj s ním (alebo jemu či jej). Skoč ku susedovi, ktorý bol celé sviatky sám, a ponúkni ho aspoň poslednými koláčmi, ktoré doma ešte máš (a ponúkni mu tiež, že mu pôjdeš zajtra nakúpiť alebo mu skočíš po lieky).
Naša oslava nesmie týmto dňom prestať. To by boli Vianoce zbytočne. Oslava pokračuje tým, že napodobňujeme Ježiša a žijeme ako služobníci, konajúci dobro iným. V Hnutí Svetlo-Život sa tento deň slávi ako sviatok Krista Sluhu. Vyzdvihuje sa to, na čo neraz možno zabúdame – že Kristus nás prišiel vyslobodiť službou. Prečítaj si Evanjelium svätého Marka (ak sa dá, tak na jeden šup) a zaznač si, ako Kristus slúžil. Potom choď a rob podobne. Máš na to všetko, čo potrebuješ. Lebo Ježiš žije v tebe.

Druhá nedeľa v Cezročnom období: Týždeň pred nami

Aké nesmierne privilégium máme my všetci, čo sme uverili Bohu! Môžeme Boha počúvať (ako mladý Samuel), môžeme Boha hľadať a ostať u neho (ako Ondrej a Ján), môžeme na Pána čakať s istotou, že sa k nám skloní a naplní (ako žalmista), môžeme žiť život naplnený Božím Duchom (ako nás k tomu vyzýva apoštol Pavol).

Musím však priznať, že napriek tomu, že toto všetko viem, neraz sa tohto privilégia zriekam. Aj teraz, keď píšem tento text, mám čo robiť, aby som nepodľahol zvedavosti a nezačal znovu prechádzať webové stránky rôznych novín. Je to pre mňa jednoduchšie (a niekedy, žiaľ, aj lákavejšie), ako počúvať Boží hlas a potom jeho podnety sformulovať do nejakého textu. Alebo ako často mi cez deň uniká príležitosť čítať Sväté písmo – mám ho síce poruke, ale „ešte urobím to, ešte tamto, ešte zapnem telku...“ a večer môžem so smútkom a ľútosťou konštatovať, že Písmo som dnes neotvoril.

Prečo taký rozdiel medzi túžbou, medzi privilégiom a realitou? Odpoveď poznáme – telo, svet a diabol. Pre toto je môj každodenný život neustálym bojom, v ktorom neraz prehrávam. No žasnem, ako mi Boh dovoľuje zakaždým sa vrátiť. Ešte ani raz mi nepovedal: „Sklamal si ma, už ťa nechcem vidieť.“ Naopak, vnímam, ako sa raduje, že mám pre neho opäť čas i srdce.

A druhou skvelou správou je aj to, že spomínané privilégium môžu začať prežívať aj tí, ktorí Boha ešte nepoznajú, no vďaka nášmu život s Ježišom (vrátane našich zlyhaní a slabostí) a nášmu svedectvu môžu po ňom zatúžiť. V istom zmysle toto urobil Ondrej pre svojho brata Šimona: „Našli sme Mesiáša!“

Čaká nás krásny týždeň – budeme s Pánom! Možno pri sporáku, za volantom, pri výrobnom páse, iní pri počítači, niektorí doma pri deťoch... Kdekoľvek budeš, všade môžeš byť s Ježišom. Hľadaj ho a on sa ti dá nájsť. Povedie ťa svojím Duchom a ukáže ti, ako k nemu priviesť aj ďalších. Skús to, prosím, nech viac zažiari Božie kráľovstvo na zemi!

A vieš, čo je na tom ešte krásne? Že sa (niekedy) ani nemusíš veľmi namáhať. Ak už totiž žiješ s Kristom, tak celé to privilégium – vrátane svedectva iným – prežívaš neraz akoby automaticky, je to tvojou prirodzenosťou. Voniaš po Kristovi...

Tretia nedeľa v Cezročnom období: Odvážna prosba

Pamätáš si, aký responzóriový verš sme dnes spievali pri svätej omši? „Ukáž mi, Pane, svoje cesty“ (Ž 25, 4a). Myslel si to vážne, keď si to spieval? Alebo to bol len spev pre spev, bez účasti srdca a mysle?
Vieš dobre, že keď žena pečie, vonia po koláčoch či chlebe. Ak muž robí zo železom alebo drevom, tiež má svoju vôňu. No a človek, ktorý kráča po Božích cestách, vonia po Kristovi. Ale bude mať žena vôňu koláčov, ak nezoberie múku, nezamiesi, nepečie? Bude muž voňať po dreve, keď nezoberie do ruky sekeru či pílu a nebude drevo opracovávať vlastnými rukami? A bude kresťan voňať po Kristovi, ak nehľadá Božie cesty a nekráča po nich?
Pozri si Jonáša v dnešnom prvom čítaní (celá Kniha proroka Jonáša stojí za prečítanie na jeden dúšok, objavíš Boha plného zmyslu pre humor, ale aj milosrdného, trpezlivého a náročného). Nechcel mať vôňu Boha, utekal, no napokon bol z toho len smrad zo zvratkov veľkej ryby, ktorá ho vyvrhla na breh. Až keď poslúchol a konal svoju úlohu v Ninive, nadobudol Božiu vôňu – až tak, že obyvatelia Ninive konali pokánie...
Pozri si Pavla, ako povzbudzuje svojich súčasníkov (ale aj nás), čo znamená ísť po Božích cestách: žiť v tomto svete naplno, ale bez toho, aby sme sa k nemu priviazali. Žiť v tých istých podmienkach a za tých istých okolností ako ostatní, ale žiť ináč – ísť po Božích cestách.
Všimni si Ježiša, ako priťahuje na Božie cesty svojich súčasníkov: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo...“ Nám to možno nič nehovorí (alebo takmer nič), ale Izraeliti stáročia očakávali obnovenie Dávidovho kráľovstva, im tieto slová pred očami vytvárali obrazy slávy a víťazstva. A keď Ježiš začal o kráľovstve hovoriť, mnohí išli za ním, aj keď boli medzi nimi takí, ktorí čakali len pozemské kráľovstvo...
Akú predstavu teda v tebe vzbudzuje prosba dnešného žalmu? Chceš skutočne vykročiť na Božiu cestu ako Jonáš či Šimon a Ondrej, Jakub a Ján? Ako mnohí iní? Chceš mať Kristovu vôňu, ktorú nadobudneš tým, že budeš chodiť s Kristom?
Dúfam, že tvoje odpovede sú áno. Že chceš. To však znamená jedno – radikálne zanechať všetky cesty, ktoré nie sú Božie. Napríklad vysedávanie pred televízorom. Čítanie bulvárnej tlače... Život vo vzťahu, ktorý nie je požehnaný Cirkvou. Pornografia. Čarovanie a veštenie. Alkoholizmus. Hnevy a sváry (napríklad pre dedičstvá)... Nezáujem o Božie veci – nečítanie Písma, neosobná modlitba, uprednostňovanie svetských vecí pred vecami ducha...
Pros dnes Boha, aby ti ukázal, v čom nejdeš po jeho cestách. A pros ho aj o milosť radikálne – teda hneď teraz – takú cestu zanechať a ísť na tú jeho. Sám Pán ťa „povedie k správnemu konaniu a poučí o svojich cestách“ (porov. Ž 25, 9). Večnosť za to stojí.

Piata nedeľa v Cezročnom období: Skvelá vôňa

Ak by sme sa pozreli na dnešné prvé čítanie z Knihy Jób (7, 1 – 4. 6 – 7) a na evanjelium (Mk 1, 29 – 39), na prvý pohľad by sme videli zrejmý súvis, prečo ich Cirkev dala takto spolu. Život Jóba je jedno utrpenie, príchod Ježiša Krista mnohým priniesol uzdravenie a oslobodenie. Tieto čítania zobrazujú ostrý kontrast. A nám pri ich počúvaní zdanlivo ostáva len povzdych: „Keby tak Ježiš prišiel dnes...“ a s ním aj konštatovanie, že veru náš život sa viac podobá Jóbovmu...

Je to skutočne tak?

Ak poznáš záver Knihy Jób, tak vieš, že Jób sa úplne uspokojil, no nie až na konci, ale keď sa stretol s Bohom. A na tomto základe je vlastne jedno, ako táto biblická kniha končí – Jób totiž opäť nadobudol bohatstvo, opäť má deti a umiera sýty svojich dní. Nemohli by sme nič namietať, ani keby tam bolo napísané: „Jób trpel na svojom hnojisku ešte dlhé roky, chorý a ubolený. Ale v srdci šťastný, lebo mal Boha. Prichádzali za ním mnohí a nachádzali pri ňom – trpiacom – nesmiernu útechu, lebo vždy pri ňom našli Boha.“ Povedané dnešným duchovným jazykom – mal mnohé dcéry a mnohých synov, ktorých viedol po ceste života k (s)poznávaniu Boha a žitiu s ním. Mal nesmierne bohatstvo – lebo mal Boha.

Presne toto môže byť jeden zo základných rozpoznávacích znakov kresťana, ktorý stretol Ježiša, a kresťana, ktorý Ježiša nestretol. Prvý sa vie radovať aj v utrpení (možno s hlasitým nárekom a plačom), druhý žije bez radosti (hoci sa možno navonok smeje). Prvý vie, že Boh ho miluje bez akýchkoľvek jeho zásluh, druhý si myslí, že musí robiť neviem čo, aby si zaslúžil Božiu lásku. Prvý okolo seba šíri Kristovu vôňu, druhý šíri nepokoj, smútok, možno hnev, závisť...

Čo šíriš okolo seba ty? Pavol hovorí (1 Kor 9, 16), že on šíri (hlása) evanjelium. Radostnú zvesť. Aj ty sa zameraj na to, čo prežívaš s Ježišom, a nebudeš šíriť hlúposti, ktoré sa prevaľujú týmto svetom, ale to, čo sme počuli v žalme: „Pán uzdravuje skľúčených srdcom“ (Ž 147, 3). Uzdravil mňa, uzdravil teba, tak nech to všetci vedia!

Či vari si ešte chorý? Utekaj k Ježišovi a on ťa premení.

Šiesta nedeľa v Cezročnom období: Malomocní

Neviem, či ma tento rok opustí téma vôní :-). Začiatkom decembra som uvažoval, že celý tento cyklus nazvem Voňavky. Akosi ma ovláda predstava aj túžba byť Kristovou ľúbeznou vôňou...

Presne to chcel Ježiš aj od malomocného, ktoré uzdravil. Vrátil mu vôňu človeka, zdravého človeka. A veľmi mu chcel vrátiť aj vôňu Božieho dieťaťa. Preto ho poslal do chrámu, aby sa ukázal kňazom, ktorí by mu úradne potvrdili, že opäť sa môže zúčastňovať života spoločnosti, najmä byť prítomný v synagóge a vstupovať do chrámu. Nevedno, či uzdravený o to stál, keď namiesto do chrámu išiel a všade o Ježišovi hovoril... 

Téma malomocenstva je pár dní pred začiatkom Pôstneho obdobia veľmi príhodná. Žalm, ktorý dnes spievame, totiž jasne naznačuje, že keď Písmo hovorí o malomocenstve, väčšmi myslí na chorobu duše, než tela: „Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: ‚Vyznám Pánovi svoju neprávosť.‘ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu“ (Ž 32, 5). Takéto uzdravenie – odpustenie potom vedie k jasotu a radosti Veľkej noci: „Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a plesajte, jasajte všetci, čo máte srdce úprimné“ (Ž 32, 11). Kajúcnik nadobudol Kristovu vôňu. Ňou omámený môže robiť len jedno – byť radostným svedkom svojho uzdravenia. 

Aj my sme boli (sme?) malomocní. V dôsledku vlastných hriechov (nie dedičného, lebo ten spôsobil našu smrť, z ktorej sme boli vzkriesení krstom). No Kristus sa aj nás dotkol a boli sme uzdravení. Nadobudli sme vôňu Božieho dieťaťa. Obrazne povedané, máme len jednu jedinú úlohu – robiť všetko tak, aby sme túto vôňu nestratili, ba naopak, aby silnela. Slovami svätého Pavla: „Bratia, či jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31).

Určite stojí za to sadnúť si dnes a prejsť si nastávajúci týždeň s otázkou: „Je všetko, čo mám naplánované (napríklad stretnutia počas posledných fašiangových dní), na Božiu slávu?“ Prípadne sa zamyslieť nad tým, ako aj také obyčajné veci ako jedenie a pitie robiť Bohu na slávu. A ak vnímame, že Kristova ľúbezná vôňa v nás oslabla (nedajbože zmizla), treba čo najskôr utekať po jej novú dávku – do spovednice. Nečakajme s tým na hromadné spovedanie pred Veľkou nocou. Začnime Pôstne obdobie plní milosti – tak sa nám oveľa lepšie a ľahšie bude pripravovať na obnovu zmluvy s naším Bohom počas Veľkonočnej vigílie...

Prvá pôstna nedeľa: Nadšený Boh

Mám pred očami obraz nadšeného Boha. „Naplnil sa čas.“ Ako túžobne musel Boh očakávať tento deň! Priepasť medzi ním a jeho milovanými deťmi bola obrovská. Iste, mohol ju uzavrieť, prekročiť hneď po dedičnom hriechu, ale aký by potom bol človek, ktorý tak ľahko upadol do vzbury? A tak Boh sám seba odsúdil na trápenie srdca, aby jeho deti mohli dorásť k láske k svojmu Otcovi.

No teraz sa naplnil čas! Skvelá správa pre Boha, ktorý konečne uvidí, ako ho jeho deti milujú. Ešte ho čakalo veľké sklamanie, keď sme zabili jeho jediného Syna, no Boh ho vzkriesil z mŕtvych, lebo vnímal jeho obetu života ako jeden obrovský prejav lásky k nemu v mene všetkých ľudí. Nadšený Boh – lebo sa uskutočnilo dielo spásy a jeho milovaní ľudia sú už nielen jeho stvorením, ale oveľa viac – sú jeho milovanými deťmi.

No Boh nebol nadšený len v ten deň, keď Ježiš vystúpil a začal hlásať radostnú zvesť o tom, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Predstav si ho, s akou radosťou napínal dúhu v oblakoch, keď sa v potope zachránilo osem ľudí. Predstav si ho, s akou láskou celé veky „ukazuje cestu hriešnikom... a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25, 8b. 9b). Predstav si milujúceho Boha, ako sa skláňa v spovednici k tebe osobne a hovorí ti: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov...“

Zdá sa ti divné hovoriť, že Boh je nadšený? Tak si ho predstav vo chvíli, keď stvoril človeka, keď ten kus hliny po prvý raz otvoril oči, keď prehovoril... Bolo to také skvelé dielo, že Boh potom celý siedmy deň žasol, aký skvelý kúsok sa mu podaril. No a nebol Boh nadšený, keď sa ten „skvelý kúsok“ vracal k nemu obnovený a uzdravený na základe obety Ježiša Krista?

To ty si ten „skvelý kúsok“! To nič, že sa tak necítiš. Dôležité je, aby si tak žil! Každý deň dostávaš ako dar na to, aby si svojím životom – myslením, hovorením i konaním – oslavoval Boha, milujúceho Otca. Aby si ďakoval Ježišovi, ktorý ťa zachránil pre Otca. Aby si sa nechal viesť Duchom, ktorý ťa zvnútra premieňa na Boží obraz.

Aký bude pre teba tento pôstny čas? Necháš sa unášať radosťou nad dielom, ktoré Boh koná v tebe? Ak prijmeš tento pohľad na seba, aj kríž sa ti stane radosťou...

Druhá pôstna nedeľa: Milovaný Syn

Takmer všeobecne platí, že láska prejavená konkrétnym konaním vyvoláva odpoveď lásky. Takto hovorí o tom sám Boh ústami proroka: „Povrazmi láskavosti som ich priťahoval, lanami lásky“ (Oz 11, 4a). A presne to možno povedať o čítaniach predošlej i tejto nedele. Hovoria o tom, ako veľmi nám Boh vychádza v ústrety. Dáva dúhu do oblakov, ušetrí milovaného Abrahámovho syna, skrze Ježiša ohlasuje, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, hovorí nám, že je to jeho milovaný Syn, ktorého však neušetril, ale s ním nám zároveň daroval všetko.

Trochu si to rozmeňme na drobné. Najprv drobný detail v čítaní z Knihy Genezis: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď ... a obetuj ho tam ako zápalnú obetu“ (22, 2). Izák je milovaný syn. Jediný. Abrahám je zas otec, a predsa je ochotný poslúchnuť a vzdať sa milovaného syna. Boh však jeho syna ušetrí.

V evanjeliu si počul Božie slová: „Toto je môj milovaný Syn...“ (Mk 9, 7). Ježiš je tiež milovaný Syn. Tiež jediný. A Boh je tiež Otec. Svätý Pavol však v Liste Rimanom konštatuje: „Keď on vlastného Syna neušetril...“ (8, 32). Rozumieš? Boh dal prednosť otrokovi pred vlastným Synom, aby tak skrze Syna zachránil otroka. Teba. Lebo hriechom sa každý človek – aj ty a ja – stal otrokom.

Boh robí všetko preto, aby nám odhalil svoju lásku a tým nás pohol k pokániu, k zmene života a plnému nasadeniu pre nebeské kráľovstvo. Boh nechce, aby si ostal ustráchaným otrokom, ktorý sa každú chvíľu obzerá, či nedostane bitku za svoju nie dokonale odvedenú robotu. Boh chce mať z teba milovaného syna, dcéru, chce vidieť, ako sa tešíš zo života s ním. Odoláš takémuto náporu Božej lásky, Božej vášne voči tebe?

Prosím, nebráň sa! „Kráčaj pred tvárou Pána v krajine žijúcich!“ (porov. Ž 116, 9). Kde začať? V spovednici. Zakús, ako ťa Boh zahŕňa milosrdenstvom a ako obnovuje tvoje srdce. To nie sú zbožné reči. To je realita, ak zoberieš svoju vieru vážne, keď ju budeš vnímať ako vzťah lásky milovaného syna / milovanej dcéry k Otcovi, nie ako povinnosť otroka...

Tretia pôstna nedeľa: „Solo Dio basta“

Pane, Bože, ako si to myslel, že si žiarlivý? To fakt? Keď sa niekto iný na nás pozrie, tak si ochotný ísť a biť sa kvôli nám? Či nám urobíš žiarlivostnú scénu, keď mrkneme okom po iných bohoch?

Myslím, že presne to si urobil a robíš. Keď si diabol získal srdce človeka, tak si to nenechal tak. Vstúpil si do boja a skrze svojho Syna si nás opäť získal pre seba. A keď sme sami od teba odišli, tak si nás oberal o všetkých iných bohov, za ktorými sme išli. Majetky, postavenie, úspechy, zdravie... – to všetko si nám bral (ak sa niečo z toho stalo pre nás dôležitejším ako ty, teda naším bohom), len aby sme sa opäť vrátili k tebe, aby sme nemali iného boha.

Keď si dnes opäť čítam tvoje Desatoro, tak veľmi vnímam tvoju starosť o mňa. Akoby si mi hovoril (podobne ako Židom na Sinaji): „Pozri, čo všetko som pre teba urobil. Vyslobodil som ťa od večnej smrti. Dal som ti nový život. Povýšil som ťa nad anjelov, keď si sa stal mojím dieťaťom. Vložil som ťa do spoločenstva ľudí, ktorých milujem ako teba. Vyslobodil som ťa z Egypta... Tak ťa prosím, poď ďalej po tej ceste, na ktorú sme spolu vykročili. Nedovoľ, aby sa medzi tvoju a moju tvár dostali iní bohovia. Veľmi dobre vieš, že oni nechcú tvoje dobro. Chcú jediné – aby si bol naveky nešťastný. Preto poď, prosím, po tejto ceste, ktorú ti dnes ukazujem. Ideme do zasľúbenej zeme...“

Pane Ježišu, s týmto poznaním sa pokúšam pochopiť tvoj hnev, ktorý si prejavil v chráme. Naštval si sa. Naplno sa prejavila tvoja žiarlivosť. Lebo z domu tvojho (aj nášho) Otca si ktosi urobil tržnicu. Ktosi postavil cudzích bohov medzi seba a tvojho Otca. Hoci napohľad to boli dobré veci – veď všetci tam boli preto, aby poslúžili tým, čo chceli v chráme priniesť nejakú obetu. A predsa si ich vyhnal – nemilosrdne, s hnevom a s bičom. Lebo neboli na Božej ceste. Slúžili iným bohom. Nešlo im totiž o potrebnú službu veriacim, čo prichádzali do chrámu, nemali ohľad na posvätnosť miesta. Bol to len a len biznis...

Tak sa snažím pochopiť aj to, keď mi niečo v živote berieš. Akoby si mi vtedy hovoril: „Potrebuješ len mňa. To, čo ti beriem, sa stávalo prekážkou, pchalo sa medzi moju a tvoju tvár. Už sme sa nemohli pobozkať. Chápeš? Tvoje zdravie, tvoj úspech, tvoja práca, tvoji milovaní sa pre teba stávali dôležitejšími ako ja. Som žiarlivý a veľmi mi záleží na to, aby si sa mi nestratil. Prijmi to všetko ako prejav mojej osobitnej lásky voči tebe...“

Solo Dio basta... Sám Boh stačí...

Štvrtá pôstna pôstna nedeľa: Jn 3, 16

Všimni si, prosím, ako veľmi sa Boh (skrze Cirkev) usiluje v tomto Pôstnom období presvedčiť každého z nás, že nás nesmierne miluje, a tým nás pohnúť k pokániu a k láske. Na Prvú pôstnu nedeľu sme vnímali nadšeného Boha, ktorý sa raduje, že dielo spásy sa blíži k vyvrcholeniu. Ďalšiu nedeľu sme počuli o milovanom Synovi – a o nás, jeho milovaných deťoch. Minulú nedeľu sme zas videli, že Boh je žiarlivý a vo svojej láske nedovolil, aby nás opantal nepriateľ. Čím nás osloví Božie slovo dnes?

Dnešné evanjelium obsahuje vetu, ktorú musí každý kresťan vedieť naspamäť. A nielen vedieť, ale aj si ju často pripomínať, najmä v ťažkých chvíľach a okolnostiach života. Jn 3, 16. Zapamätaj si tieto „súradnice“. V tomto jednom verši je totiž vyjadrené celé Písmo. Ako znie? „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Ak ju ešte nevieš naspamäť, tak sa ju hneď teraz nauč. Napríklad metódou 3x3. Tri razy si túto vetu (spolu sú súradnicami) prečítaj, tri razy si ju napíš, tri razy si ju povedz naspamäť. Už ju vieš?

A teraz sa pozri na to, o čom táto veta hovorí. Odpoveď je jasná – o láske Boha k človeku. Ale nie k hocakému človeku. Hovorí o láske Boha k tebe. Povedz si túto vetu vzťahujúc ju na seba: „Boh ma tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna, aby som nezahynul, ale aby som mal večný život.“ Veríš v túto pravdu?

Iste veríš. Aj podľa nej žiješ?

Iste žiješ. Chcem ťa však upozorniť na jedno, čo iste vieš aj prežívaš, no niekedy to treba pripomenúť, aby sme boli vyzbrojení pre boj so zlom. Viera v to, že si milované Božie dieťa, ťa neuchráni pred zlyhaním, pred bolesťou, pred utrpením. Dá ti však schopnosť všetko zniesť, všetko veriť, všetko dúfať, všetko vydržať (porov. 1 Kor 13, 7) Prečo? Lebo si milovaný, si milovaná. Máš nenahraditeľné miesto na zemi a pripravené miesto v nebi. Tak kto alebo čo ťa môže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi Ježišovi (pozri Rim 8, 31 – 39)?

Modlím sa, aby sa tvoja (i moja) viera v to, že si milovaný Bohom, prejavovala v tvojom každodennom živote, zvlášť vo chvíľach utrpenia, straty, bolesti. A celkom osobitne vo chvíli pádu – aby si posmelený láskou Boha neváhal a hneď ľutoval a vinul sa k milujúcemu i milovanému Bohu.

P.S.: Vieš, ako si najlepšie Jn 3, 16, ale aj iné verše zapamätáš? Tak, že ho niekomu povieš.


Štvrtá pôstna nedeľa: Kým je liek

„A už nebolo lieku“ (2 Krn 36, 16). Pri čítaní prvého textu bohoslužby slova tejto nedele vnímam v sebe niečo ako hrôzu. Druhá kniha kroník sa totiž končí opisom dôvodov, pre ktoré sa Židia dostali do zajatia. Pre ktoré bol zbúraný chrám a prestala bohoslužba. Ich výpočet je uzavretý suchým, ale strašným konštatovaním: „A už nebolo lieku.“ Aký sklamaný bol Boh, keď napriek všetkému svojmu úsiliu nenachádzal vo vyvolenom národe odozvu! Vydal ho do rúk pohanov.

No zároveň ma napĺňa aj bázeň, lebo Boh nezabudol na svoj ľud. Poslal mu vyslobodenie cez pohana, cez kráľa Kýra. V tomto zmysle je Kýros predobrazom Krista – záchrana Božieho ľudu prišla zvonku. Keď Židia úpeli v zajatí (prečítaj si a pomodli sa slovami dnešného responzóriového žalmu 137), Boh poslal záchranu zvonku. Keď ľudstvo hynulo pod bremenom hriechu a viny, prišla záchrana zvonku – od samotného Boha. Šestnásty verš tretej kapitoly Jánovho evanjelia musí každý kresťan vedieť naspamäť: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Keď ťa v noci zobudia z hlbokého spánku a opýtajú sa ťa, v čo veríš, tento verš patrí medzi najlepšie odpovede.

Túto Božiu lásku k svojmu ľudu krásne vyjadruje svätý Pavol v Liste Efezanom: „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku... Spasení ste milosťou...“ (2, 4. 8). Žiadna samospása, neplatí nijaké „ja to zvládnem“. Nie, bol si mŕtvy, no žiješ vďaka milosti a milosrdenstvu Pána.

Aký je Boh dobrý! Naplno nám ukazuje veci, ktoré ohrozujú nás vzťah s ním a náš večný a šťastný život, len aby nás opäť priviedol k sebe. Keď si budeš v týchto dňoch robiť spytovanie svedomia v rámci prípravy na veľkonočnú spoveď, nechaj bokom spovedné zrkadlo a popros Boha, aby on sám v tebe odhalil temné miesta, ktoré sú prekážkou medzi ním a tebou. Zažiješ inú spoveď, ináč zakúsiš Božiu starostlivosť o teba. A budeš aj sám iný – staneš sa Kristovou ľúbeznou vôňou... Urob to, kým je liek.

P.S.: Trochu rozviniem slovo samospása na príkladoch. Nič ti nepomôže chodenie do kostola zo zvyku či z povinnosti, spoveď dva-tri razy do roka a prijatie Eucharistie na Veľkú noc a na Vianoce, ak nemiluješ Krista. Ak s ním nežiješ dennodenne. Ak žiť s Bohom znamená pre teba len ráno a večer čosi odrecitovať, v nedeľu si splniť povinnosť a vydržať v kostole omšu, tak vedz, že môže sa aj pre teba stať, že už nebude lieku. Lebo žiť s Kristom znamená niečo oveľa viac – poznávať jeho vôľu a ochotne ju plniť láskou k blížnym, skutkami milosrdenstva, životom v pravde, bojom proti zlu a neprávosti... Ak vytváraš doma dusnú atmosféru, ak ti je priateľom alkohol, ak sú púte pre teba dôležitejšie ako teplý obed pre manžela a rodinu v nedeľu, ak ti ako kňazovi väčšmi záleží na tvojom pohodlí než na nepretržitej službe ľuďom, si v ohrození, že pôjdeš do zajatia...

Piata pôstna nedeľa: Zo smrti do života

Hoci sme sa už prehupli do záverečnej časti Pôstneho obdobia, v ktorej liturgia kladie viac do popredia Ježišove posledné dni, jeho utrpenie a smrť, predsa v čítaniach môžeme stále vnímať líniu zdôrazňovania starostlivosti Boha o človeka. Cez proroka Jeremiáša Boh sľubuje, že každý ho bude poznať, Ježiš v evanjeliu hovorí, že všetkých pritiahne k sebe. A autor Listu Hebrejom konštatuje, že dielo vykúpenia bolo v Ježišovi uskutočnené a je prístupné všetkým, ktorí ho poslúchajú. Keď si z tohto pohľadu prečítaš dnešné liturgické texty, doplní sa ti ďalší kamienok do mozaiky obrazu, na ktorom vidíme, ako Boh miluje človeka. Teba!

Akou krásnou pedagogikou nás Boh cez Cirkev vedie k pokániu! Nekričí, nevyčíta, nevyhráža sa, ale odhaľuje obraz svojej lásky. Len tvrdé srdce na lásku nereaguje. Dúfam, že tvoje také nie je, že už si opäť prežil zmierenie s Bohom vo sviatosti pokánia, že si Božím priateľom a si pripravený hlbšie vstúpiť do Kristovho veľkonočného tajomstva. To znamená vstúpiť do jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Možno si povieš: „A vari sa to dá? Veď sa to stalo pred dvetisíc rokmi.“

Dá. Predovšetkým preto, že Kristovo veľkonočné tajomstvo je stále prítomné vo sviatostiach, najmä vo sviatosti Eucharistie. A potom je prakticky prítomné aj v tvojom živote. Vždy, keď odmietaš hriech (zomieraš hriechu) a konáš pokánie, keď v moci Ducha Svätého vstávaš z mŕtvych a obnovuje sa v tebe večný život, prijatý v krste, žiješ v rytme Kristovho veľkonočného tajomstva. Utrpenie = zápas s pokušením v najrôznejšej podobe. Smrť = odmietnutie pokušenia, no niekedy aj podľahnutie pokušeniu. Zmŕtvychvstanie = posilnenie nového života s Kristom najmä slávením Eucharistie, prípadne jeho úplná obnova vo sviatosti zmierenia. Rozumieš, k čomu nás vedie láska nášho Boha? Aby sme ani na chvíľu neostali v smrti hriechu. Aby sme dokonalou ľútosťou hneď vstávali a ak je potrebné, čo najskôr sa vyspovedali, aby mohol Boží život v nás opäť naplno pôsobiť.

Preto sa v závere tohto Pôstneho obdobia pevne rozhodni, že už nikdy neostaneš v smrti. Povedz si, že vzťah lásky s Bohom ti stojí za to, aby si možno aj každý týždeň chodil na spoveď, kým sa zo svojho (návykového) hriechu nedostaneš. A často pros slovami žalmu: „Bože, stvor vo mne srdce čisté!“ (Ž 51, 12) s presvedčením, že s Božou pomocou sa ti podarí v tomto rozhodnutí vytrvať až do smrti tela.

Kvetná nedeľa: Ďakujem!!!

Dnes svoj text začnem piesňou. Tu sú jej slová:


Protože mě máš tak rád, jak jen ty můžeš mít,

protože‘s mi svou chtěl dát nesmírnost zakusit.

Tak kdyby ses mě zeptal, kdo jsem,

místo svého jména vyslovím:

Jsem jen díky, za všechno a stále díky, tobě dík.“

Až mi zhasne slunce svit, budu zde končit,

v tobě budu stále žít, na věky v tobě žít.

A když se mě potom zeptáš, kdo jsem,

místo svého jména vyslovím:

Jsem jen díky, za všechno a stále díky, tobě dík.“

Pieseň môžeš nájsť na youtube – volá sa Vděčnost a autor je Pavel Jančík. Má chytľavú melódiu, ktorú sa môžeš ľahko naučiť. A potom spievať, spievať, spievať... Poznám ju roky a s manželkou si ju často spievame. No v týchto dňoch sa nám osobitne vynorila v srdciach... Akoby nám Boh chcel cez ňu pripomenúť, že na to, čo budeme vo Veľkom týždni prežívať, sláviť, pripomínať si, v podstate sa dá reagovať len jedným – vďačnosťou. Takou mimoriadnou – sami sa môžeme zmeniť na vďačnosť. Celé naše žitie sa môže stať jedným veľkým ĎAKUJEM. Je to nesmierne oslobodzujúce – lebo keď viem, že všetko je Božím darom, tak môžem ďakovať v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, unavený aj plný síl, v skleslej i skvelej nálade, pri úspechu aj zlyhaní...

Nevieme, čo nás v najbližšom týždni čaká. Nevieme, čo vymyslia politici, čo spáchajú zločinci, či na nás nedoľahne nejaká choroba alebo či sa nebude triasť zem... Ale vieme, že Boh za nás zomrel a vstal z mŕtvych, takže sa ničoho nemusíme báť a vždy môžeme Bohu hovoriť: „Som len ďakujem, za všetko a stále ďakujem, tebe ďakujem.“

Skúsiš to? Postavíš tým pevnú hrádzu zlu... Budeš ako Boží bojovník vzdorovať útokom nepriateľa, ktorý nás chce zahltiť starosťami tohto sveta... A zažiješ nesmiernu radosť z vykúpenia. Staň sa vďačnosťou! Lebo Ježiš zomrel a vstal zmŕtvych!

Druhá veľkonočná nedeľa: „Pokoj vám!“

Keby som mal napísať zoznam, čo všetko ma tento týždeň rozladilo, vykoľajilo, znechutilo, vyčerpalo a unavilo, myslím, že husto popísaná A4 by na to nestačila. V tomto smere nebol tento týždeň ničím mimoriadny. A do toho mi ako kontrast zaznieva veľkonočná radosť zo všetkých liturgických textov. Aj Jóbove slová: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?“ (Jób 7, 1). Ako to všetko zladiť?

Nuž nič z toho nezladím sám. Ale viem, že Ježiš žije v mojom srdci a že to všetko nie je moja starosť. Mojou úlohou je zvládať bolesť i radosť, únavu i nadšenie, znechutenie i novú nádej tak, ako prichádzajú. Prinášať to všetko ako obetu v spojení s tým, ktorého miluje moja duša. Veď u Boha má všetko význam, tým, čo ho milujú, „všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28).

To nie sú len utešujúce slová, to je každodenná realita.

Vnútornú rozorvanosť prežívala prvá cirkev, hoci jej začiatky sú v Skutkoch apoštolov opísané takmer idylicky. Prežíval ju apoštol Tomáš, ktorý sa celý týždeň zožieral tým, či ostatní hovoria pravdu alebo videli len prelud. Určite ju vnímal aj apoštol Ján, keď písal svoje listy ľuďom žijúcim vo vtedajšom svete, ktorý bol skazený presne rovnako ako ten náš. A predsa títo všetci žili v nádeji a radosti. Lebo za všetkým videli Ježiša. Živého Ježiša.

Rozumieš? Ide mi o to, aby sme nestratili radosť Veľkej noci. S Ježišom sme sa stali víťazmi a sme povolaní ako víťazi aj žiť. To však neznamená, že sa nám nič nestane. Veď nevieme sa vyhnúť ani takej jednoduchej veci, ako je zmena nálady. Pri všetkom však potrebujeme mať na pamäti – a ešte viac v srdci Ježišove slová: „Pokoj vám!“

Bolí ťa hlava? „Pokoj vám!“

Si unavený? „Pokoj vám!“

Máš problémy v práci či škole? „Pokoj vám!“

Si chorý ty sám alebo niekto blízky? „Pokoj vám!“

Odchádza ti do večnosti blízky človek? „Pokoj vám!“

Nevieš si rady so svojím sklamaním? „Pokoj vám!“

Trápia ťa nenaplnené túžby? „Pokoj vám!“

Zvýšili ti plat? „Pokoj vám!“

Narodilo sa ti dieťa? „Pokoj vám!“

Rozhodol si sa pre zasvätený život? „Pokoj vám!“

Vstupuješ do manželstva? „Pokoj vám!“

Doplň si tu svoje prežívanie a ku každému počúvaj, prijímaj, prežívaj Ježišove slová: „Pokoj vám!“

Tvoj svet sa zmení, ak to skúsiš. Pokoj sa vráti nielen do tvojho srdca, ale aj do sŕdc mnohých okolo teba. Je to totiž nákazlivé...

Tretia veľkonočná nedeľa: Pokánie

Mám pocit, akoby všetci traja hlavní protagonisti dnešných čítaní odpovedali na otázku, ktorú v žalme vyslovujú mnohí: „Kto nám ukáže šťastie?“ (Ž 4, 7). Tento žalm v podstate vyjadruje túžbu každého človeka, teda aj tvoju – poznať cestu k prosperite, k dobru, k plnému životu. Nie k bohatstvu či úspechu, lebo dobre vieme, že tie nie sú zárukou krásneho života.

Ako teda na túto otázku odpovedá Peter, ktorý na Turíce stojí pred obrovským zástupom ľudí? Vysvetľuje, kto bol Ježiš, čo s ním urobili, že vstal z mŕtvych. A ukazuje cestu: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy“ (Sk 3, 19). Dúfam, že si tak v Pôstnom období dôsledne robil a dnes žneš ovocie svojho pokánia.

Ján vo svojom Prvom liste nalieha, aby sme nehrešili. No zároveň hovorí, že zlyhanie na tejto ceste neznamená koniec nádejí. Predstavuje totiž záchrancu – zástancu: Ježiša Krista, ktorý je osloboditeľom z moci hriechu.

Ježiš v evanjeliu prináša pokoj. A dodáva, že v jeho mene sa všetkým národom bude „hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47).

Čiže „kto nám ukáže šťastie“? Zmŕtvychvstalý. A cestou k nemu je pokánie, konané z lásky. Nezostávať v hriechu!!!

Možno si povieš, že po Pôstnom období už máme aj trochu nároku uvoľniť sa, trošku si žiť po svojom. Ak si to aj ty myslíš, tak si nepochopil význam pôstneho času. Tých 40 dní totiž slúži na prehĺbenie života s Ježišom. A vzdať sa toho, čo som za 40 dní dosiahol, je nezmysel. To je to isté, akoby som v lotérii vyhral milión eur. Týždeň sa z nich teším, ale potom ich za pár dní nezmyselne povyhadzujem z okna. Rozumieš? Pôstnym pokáním som v sebe obnovil dar večného života, priateľstva s Bohom. Týždeň som chodil na obrady, sväté omše, prijímal Krista v Eucharistii, no po Veľkej noci som „vypol“ a znova ma ovládol hriech. Všetko som vyhodil z okna. A ešte nadávam, aký nepodarený život žijem. Pričom je nepodarený len a len preto, že som milión vyhodil z okna...

Dúfam, že to nie je tvoj prípad. Že, naopak, prehlbuješ svoj život s Ježišom, že zachovávanie jeho prikázaní je pre teba jasná cesta k šťastiu, dobru, prosperite. Iste, neraz je to cesta náročná, neraz na nej znovu a znovu konáme pokánie, no vieme, že napredujeme. A to je dôvod, prečo v nás veľkonočná radosť z Ježišovho víťazstva môže pretrvávať. Lebo ideme s ním, so živým Pánom.

Nech ťa teda slovo pokánie v tomto Veľkonočnom období nezaskočí. Pokánie je totiž stálou súčasťou života toho, kto miluje Ježiša. Nie pokánie zo strachu, ale pokánie z lásky. 

Štvrtá veľkonočná nedeľa: Jediný Spasiteľ

Dnešné texty sú pre mňa nesmierne oslobodzujúce. Vnímam, že len Ježiš je Spasiteľ, on jediný. A k tomu skvelý spasiteľ – je totiž dobrý. Navyše dobrý pastier. Čo to všetko pre nás znamená?

Skúsim to uviesť na príklade z tohto týždňa. Mali sme raz večer návštevu, po ktorej nám s manželkou ostalo pár úmyslov na modlitbu príhovoru. Hneď potom som ešte pracovne zapol počítač a našiel som tam aj súkromný e-mail s naliehavou prosbou o pomoc a modlitbu. A navyše sme večer s manželkou konštatovali, že nás chytila nejaká viróza. Keď som si to všetko pred spaním sumarizoval, objavil sa mi v srdci verš, ktorým sa končí dnešné prvé čítanie. Sú to slová apoštola Petra: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Tento verš je jeden z prvých, ktoré som sa pred 37 rokmi učil naspamäť. A v ten večer mi priniesol (znova) úľavu a spočinutie v Bohu. Znova som zakúsil, že mojou úlohou je prijímať život tak, ako prichádza, a stáť pri Bohu. Ostatné je jeho starosť.

Nie, to nie je pasivita. To je dôvera. Neznamená to, že sa nebudem liečiť, neznamená to, že sa nebudem naliehavo a vytrvalo modliť. V tomto kontexte mi prichádza na um moja staručká svokra, ktorá už pol roka leží – spoľahnutie sa na Boha znamená aj to, že sa o ňu ochotne staráme, že k nej v noci vstávame, hľadáme cesty, ako je uľahčiť v jej utrpení. No v tom všetkom vieme, že nie my sme záchrancovia (spasitelia). Jediný Záchranca, jediný Uzdravovateľ, jediný Spasiteľ je Ježiš. My len máme podiel na jeho diele. A práve toto vedomie nám umožňuje dôverovať mu v každej situácii, radostnej i bolestnej.

Veríme totiž, že Ježiš nás ako Pastier vedie vždy po správnych chodníkoch. A keďže je navyše dobrý, obrovské množstvo práce vykoná za nás. My nemáme ani predstavu, koľko pokušení, koľko bojov, koľko prekážok, koľko pádov odstráni z našej cesty, len aby sme sa mu nestratili. A to, čo dovolí ako boj, ako skúšku, dokonca aj ako zlyhanie, je len preto, aby sme rástli v láske a dôvere k nemu.

Nech je pre teba táto nedeľa a aj zvyšok života cestou plnou dôvery. Máš dobrého Spasiteľa. Dobrého Záchrancu. Dobrého Uzdravovateľa. Dobrého Pastiera. Tak sa neboj. I keby si išiel tmavou dolinou... Lebo si Božie dieťa! A Boh je skvelý otec. My sme toho svedkami.

Piata veľkonočná nedeľa: Ratolesť

Byť s Kristom. Nielen tak nejako, ale bytostne prepojení. Ako vinič a ratolesť. Všetko, čo mám, čím žijem, celé moje zmýšľanie, hovorenie i konanie plynie z toho, že vo mne žije Ježiš. Taká je pravda o mne. Aj o tebe.

Ako to vyzerá v mojom každodennom živote? Starý človek vo mne nechce prijať túto pravdu. Nahovára mi, že to tak nie je. Veď stačí, keď sa pozriem na svoj život. „Vari si nemyslíš, že Ježiš by robil/hovoril/myslel tak ako ty? Pozri sa, čo všetko ti chodí po rozume. Pozri sa, ako sa vyhýbaš konaniu dobra. Pozri sa, čo všetko pozeráš v televízii, na internete...“ Starý človek je mazaná líška, hneď odhalí, v čom sa nepodobám na Ježiša a vyhodí mi to na oči, aby spochybnil pravdu, ktorú Ježiš v dnešnom evanjeliu tak jasne ohlasuje – on vo mne, ja v ňom.

Nesmiem sa nechať oklamať. Lebo viem, že Ježiš vie, že som slabý, že je vo mne starý človek, ktorý má iné ciele a cestičky. Ide o to, aby som vedel rozlišovať medzi tým, čo chce odo mňa Ježiš, a čo chce odo mňa starý človek. A správne sa rozhodnúť.

Napríklad dnes ráno. Viem, že potrebujem napísať tento text. Zvoní telefón. Dlhý rozhovor s človekom, ktorý sa potrebuje vyrozprávať. Skončíme hovor a chcem písať, keď znovu zvoní telefón. Iný človek, ktorý roky trpí nerozhodnosťou. Potrebuje len opísať svoju situáciu, už viem, že napokon sa rozhodne sám. Ale tiež je to dlhý rozhovor. Hádam už začnem písať. „Pane, čo chceš dnes povedať tým, ktorí to budú čítať?“ Namiesto odpovede zvoní telefón. Dlhý pracovný hovor, riešenie problémov. Kedy už konečne budem môcť písať? No namiesto písania ešte kliknem na najnovšie správy, to je jedna z mojich výrazných slabostí. Konečne však píšem, text sa mi celkom páči, uberá sa smerom, nad ktorým som počas týždňa vôbec neuvažoval, čo vnímam ako Božie usmernenie. A zasa zvoní telefón. Nerozhodný človek mi oznamuje svoje rozhodnutie. A ja si uvedomujem, že v každom tom prerušení konal Boh. Že Ježiš vo mne chcel tých ľudí počúvať, že im chcel byť oporou. Dúfam, že som sa k nemu pripojil svojím pokojom, zmyslom pre humor, odľahčením napätej situácie... Ježiš vo mne.

Byť ratolesťou na viniči je ľahké. Ak nevymýšľam a nešpekulujem. Ak prijímam chvíľu za chvíľou tak, ako prichádzajú, ako dar. Ako dobrodružstvo s Milovaným. Iste, málokedy je to vedomé. Ale viem, že to je nastavenie môjho srdca, ktoré vo mne rokmi vypestoval Ježiš.

A vieš, čo je na tom možno to najlepšie? Že sa nemusím báť, že zlyhám, že čosi nerozoznám, že sa nesprávne rozhodnem. Ježiš má totiž pre mňa vždy pripravené odpustenie, usmernenie, nápravu. Mnohokrát denne využívam (dúfam, že nezneužívam) jeho dobrotu a lásku. On vie všetko využiť na to, aby bol náš vzťah pevnejší.

„Milovaný, ako dobre, že si vo mne a ja v tebe!“

Šiesta veľkonočná nedeľa: Som vyvolený!

Celé dielo vykúpenia je o Božej iniciatíve. Ako to hovoria dnešné texty: „...nie my sme milovali Boha, ale ... on miloval nás“ (1 Jn 4, 10); „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16); „... vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice...“ (Ž 98, 1). A zostúpenie Ducha Svätého na stotníka Kornélia a jeho rodinu je tiež jasným Božím dielom, ktoré Peter okamžite rozpoznal ako Božie vyvolenie.

Vieš, že aj ty si vyvolený? Aj ty si účastníkom spásy, ktorú pripravil, uskutočnil a neustále nám dáva Boh. Si privilegovaný človek. Tak si to, prosím, užívaj!

Mám kamaráta, ktorý ako študent po svojom obrátení veľmi hlboko prežíval, že je Božie dieťa. Jednou z praktických stránok tohto prežívania bolo, že celý rok nenosil so sebou dáždnik. A nikdy nezmokol. Hovorieval totiž: „Už ste videli, aby si kráľovské deti nosili dáždniky?“ Tešil sa z privilégia Božieho dieťaťa...

My sme (možno ešte stále pod vplyvom jansenizmu zo 17. a 18. storočia) v Cirkvi akosi stále zameraní na hriech, na neustále „opravovanie“, napomínanie, moralizovanie... Nie že by to bolo zlé, ale nemá to byť prvoradé. Lebo vieš, čo sa stane z hriechom, keď ho oľutuješ? Boh naň zabudne a chce, aby si sa radoval z nového života, ktorý ti dal. My nemáme byť zameraní na hriech, ale na Boha. Ježiš je centrom nášho života, nie hriech. Hriech je v podstate bezvýznamná epizóda, ktorá sa ľútosťou okamžite stratí a skončí, no Ježiš stále žije. Tak prečo sa toľko venujeme tomu, čo pomíňa a dokonca na to Boh zabúda, no tak málo sa venujeme Tomu, ktorý žije?

Začni to vo svojom živote meniť. Si vyvolený radovať sa, lebo si dosiahol spásu. Iste, musím tú spásu dennodenne žiť, aby som ju nestratil. No ak sa zameriam na Ježiša, na jeho lásku, ak ho poslúcham, ak hriech nemá moc v mojom živote („Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ – Rim 6, 11), tak sa radosť z môjho srdca nevytráca. Áno, plačem s plačúcimi, ale zároveň im prinášam posilu modlitby, potechu láskavých slov, oporu blízkosťou... aby aj oni mohli zakúšať radosť, lebo aj oni sú vyvolení. Boh nechce smrť hriešnika.

Apoštoli boli vyvolení ísť a prinášať trvalé ovocie. Aj ty si rovnako vyvolený. Aj ty prinášaš ovocie. Nemusíš ho vidieť, ale ak žiješ s Ježišom, tak určite okolo teba rastie a dozrieva. Raz ho uvidíš z nebeskej perspektívy. A budeš žasnúť, čo všetko tvoje vyvolenie prinieslo.

Siedma veľkonočná nedeľa: Túžba

Tento text píšem viac pre seba ako pre iných. Som nespokojný. Na slávnosť Nanebovstúpenia Pána v čítaní zo Skutkov apoštolov zaznel prísľub: „Dostanete silu a budete mi svedkami.“ V evanjeliu zas prísľub: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“

Takmer nič z toho v sebe nevidím. Ani okolo seba. Boli to prísľuby len pre apoštolov či prvých kresťanov? Alebo sú to prísľuby pre všetky časy, teda aj pre našu dobu?

Som presvedčený, že sú to prísľuby pre kresťanov všetkých čias. No prečo to dnes nevidno? Prečo sú naše farnosti bez života? Niet svedkov, už vôbec nie svedkov, ktorí hlásajú s mocou, ktorých sprevádzajú znamenia. Iste, niekde sa občas niečo stane, prešumí nejaká informácia o uzdravení, zázraku... Ale prečo sa to nedeje v našej farnosti? Prečo to nevidím vo svojom živote? Vari niet okolo mňa dosť ľudí, ktorí nemilujú Ježiša, ktorí nepoznajú Boha, a práve preto potrebujú, aby im niekto vydával svedectvo o spáse (oslobodení, uzdravení, záchrane) v Ježišovi Kristovi? Hej, v našej farnosti sú takmer všetci kresťania. No máme tu kopu alkoholikov, kopu rozvedených, kopu detí narodených mimo manželstva (a teda aj kopu mladých ľudí, ktorí žijú bez sviatostného manželstva), sú tu rozvadené rodiny, máme znečistené životné prostredie (stačí vyjsť k rieke alebo za záhradu do poľa); a to nehovorím o tom, čo je na prvý pohľad neviditeľné – potraty, antikoncepcia, domáce násilie, závislosti... Čiže je tu množstvo ľudí, ktorí žijú akoby Krista nepoznali, ktorí svojím životom popierajú svoj krst.

Vnímam, že v tejto situácii veľmi potrebujeme to, čo dostala prvá Cirkev – silu na svedectvo, ktoré je sprevádzané znameniami. Potrebujeme svedkov. No chceme nimi byť? Sila a znamenia sú totiž prisľúbené tým, ktorí chcú byť svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania. Načo by bola tým, ktorí chcú byť svedkami len sami sebe?

Druhom liste Timotejovi (3, 5) je veta, ktorá ma zakaždým vyruší, keď mi príde na myseľ: „... budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať.“ Nie je to naša situácia dnes? Vyzeráme ako kresťania, no nemáme silu kresťanov!

Tento text píšem hlavne pre seba, seba obviňujem. A volám o pomoc!

„Zošli, ó, Kriste, Ducha Svätého nám!“

Zoslanie Ducha Svätého: Znamenia

„Boli všetci vedno“ (Sk 2, 1). Modlili sa a čakali. Ježiš im prisľúbil Dar. Mohli sa pokúsiť o ohlasovanie Ježišovho zmŕtvychvstania už predtým, ale k ničomu by to neviedlo. Veľmi dobre to vedeli. Preto boli spolu a čakali. Boli s Máriou, Ježišovou matkou. „A v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší“ (Sk 2, 41).

Túžiš po naplnení Duchom, no vnímaš, že akosi sa nič nedeje? Odstráň prekážky – hriech, individualizmus, vlastné predstavy..., vytvor s niekým spoločenstvo a vedno čakajte. S Máriou. Ako to robíme aj tento rok pri májových pobožnostiach. A buď si istý, že Duch príde a bude pôsobiť. Možno veľkými charizmami, možno „len“ tým, že budeš ochotnejšie umývať riady či dvihneš papier pohodený na chodníku. Duch nám dáva totiž vždy to, čo najviac potrebujeme pre dosiahnutie neba.

Písal som minule, že túžim po takom pôsobení Ducha, aby sa diali znamenia, ktoré mnohým pomôžu uveriť Bohu. A verím, že sa dejú. Verím, že Boh ľuďom dá vidieť, že si kdesi dvihol nejaký odpadok a hodil ho do koša, a dá im pochopiť, že je to dielo Ducha Svätého. Že to robíš z jeho moci a na jeho pokyn. Možno sa nepridá tritisíc duší (a možno pridá ), no nič, čo robíš z vnuknutia Ducha, neostane bez odozvy. Náš (môj) problém je, že chceme vidieť výsledky. No tie nie sú našou starosťou. Našou úlohou je poslúchať Ducha. No ak nedokážem dvihnúť papier na ulici, ako pôjdem uzdraviť chorého?

Nájdi si dnes jedného či dvoch ľudí (doma či medzi ľuďmi, s ktorými si bol na svätej omši) a porozprávajte sa o tom, ako vnímate pôsobenie Ducha vo svojom živote. Vaše vzájomné drobné svedectvá o „dvíhanú odpadkov na ulici“ (daj si do tých úvodzoviek to, k čomu Duch vedie teba – spomínané umývanie riadu, pomoc spolužiakovi, návšteva chorého či opusteného, čítanie Písma, radostný spev...) budú pre vás povzbudením k novému vzývaniu Ducha a k ochotnejšej poslušnosti jeho drobným vnuknutiam. Možno bude také stretnutie začiatkom nečakanej spoločnej cesty, vytvorenia spoločenstva, v ktorom budete „všetci vedno“ neustále napĺňaní Duchom... a zmení sa svet. Určite ten „malý“, v ktorom žijete, ale možno aj ten veľký. Nikdy nevieš, na čo použije Boh tvoju ochotu poslúchať...

Ak máš možnosť, nájdi si na stránke lh.kbs.sk texty posvätného čítania na 15. máj tohto roku. Je tam skvelý úryvok z traktátu svätého Bazila Veľkého o Duchu Svätom.

Slávnosť Najsvätejšej Trojice: Rodina

Keby som mal moc určiť deň, ktorý by bol v Cirkvi osobitne venovaný rodine, asi by to bola presne dnešná nedeľa – slávnosť Najsvätejšej Trojice. Lebo presne tak vnímam toto tajomstvo – ako úžasný vzťah osôb, ktoré sa milujú, vychádzajú si v ústrety, navzájom si nesú bremená...

„Boh vo svojom najhlbšom tajomstve nie je samotár, ale rodina, pretože ma v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny: lásku.“ Toto sú slová svätého pápeža Jána Pavla II., ktoré povedal v Mexiku v Pueble v roku 1979. Až kým som jeho slová nečítal, vnímal som Trojicu ako tajomstvo, ktoré nemožno pochopiť, len veriť. Vždy som však mal pritom pocit, že je to „len“ akási teologická definícia, ktorá nemá reálny vplyv na môj život. Počul som množstvo príkladov, ktoré sa usilovali ako-tak vyjadriť tajomstvo Trojice, no vždy to bol len „útok“ na rozum. Až uvedené slová Svätého Otca ma inšpirovali vnímať Trojicu ináč, bližšie, dokonca ako niečo veľmi blízke – ako rodinu, ako spoločenstvo, v ktorom môžem byť doma.

Na začiatku som spomenul bremená. Vieš, aké bremeno niesol Otec? Odišiel od neho jeho syn, jeho najdokonalejšie stvorenie, človek sa Otcovi obrátil chrbtom. Ježiš videl Otcovu bolesť a urobil všetko preto, aby niesol bremeno s Otcom. Stálo ho to život. A Otec niesol toto bremeno utrpenia a smrti svojho Syna a bol s ním až tak, že mu vrátil život. To všetko sa dialo v nesmiernej láske, ktorú voláme Duch Svätý. Je to také ľudské opísanie jednej stránky vzťahov v Najsvätejšej Trojici, no mne to nesmierne pomáha vnímať tak ľudí okolo seba. Prejavovať o nich záujem...

Vieš, že aj v tvojej rodine každý nesie svoje bremeno? Poznáš to bremeno? (Možno si ním ty sám...) Čo urobíš, aby si ho niesol s ním?

Ako si vychádzate v rodine v ústrety? Umyješ ochotne riad, vysypeš smeti? Vyberiete sa s manželkou večer na prechádzku namiesto vysedávania pri televízii? Pozrieš si s manželom futbal?

Je toľko možností a príležitosti napodobňovať Najsvätejšiu Trojicu. Väčšinou sú to len maličkosti, drobnosti, ale či práve tie netvoria každodenný život?

Urobme si dnes deň rodiny – takej, kde sa navzájom znášame v láske (Ef 4, 2), kde sa predbiehame v úctivosti (Rim 13, 10), kde si navzájom nesieme bremená (Gal 6, 2). Rozmeňme si to na drobné (podržať žene dvere, namiesto kriku: „Kde zas ideš?“ vysloviť: „Nech ťa Boh žehná“, doniesť kvietok, urobiť kávu...) a konajme. Staneme sa podobnejšími Bohu a svet okolo nás sa bude meniť, lebo budú vidieť skvelý Boží obraz – v našich rodinách.

Deviata nedeľa v Cezročnom období: Slobodný či otrok?

Čo sa smie robiť v sobotu? Aj takúto otázku môžu vyvolať dnešné čítania ako reakciu na otázku farizejov, prečo učeníci robia to, čo sa v sobotu nesmie. No ak by sme ostali pri tom, čo sa smie a čo nesmie, dostali by sme sa do nekonečného výpočtu dovoleného a zakázaného: „Toto ešte smiem, hento už nesmiem. Hodina práce (či dve alebo tri) je dovolená, hodina a jedna minúta je hriech...“ Naskakuje mi husia koža z takého zmýšľania.

Ježiš (aj Pán ústami Mojžiša v prvom čítaní) nepredkladá zoznam. Poukazuje na niečo iné – slávenie soboty je prejavom života slobodného človeka, drina v sobotu je životom otroka. Žasnutie nad Božím dielom a radosť z Božích darov je údelom a privilégiom toho, kto vie, že je milovaný bez akýchkoľvek podmienok. Taký človek neváha aj tvrdo pracovať v sobotu, ak je to potrebné ako prejav lásky. Neustále lopotenie sa – teda aj v sobotu – je prejavom mentality otroka. A pritom to nemusí byť – v našich časoch a v našich krajoch – otrok v okovách, na galejach. Môže to byť otrok lakomstva, otrok túžby čoraz viac mať, otrok workholizmu, otrok strachu, že mu niečo bude chýbať, že niečo nestihne...

Aká je tvoja mentalita? Si slobodný alebo otrok? Ak to nevieš, ak si sa nad tým nikdy nezamýšľal, pozoruj trochu svoje správanie sa. Nerobíš v nedeľu, lebo „čo by povedali susedia“? Lebo sa to nepatrí? Lebo je to hriech? Ak zmýšľaš takto, mentalita otroka ti je veľmi blízka. Nerobíš v nedeľu, lebo chceš tráviť čas so svojím Bohom (v kostole, pri spoločnom obede v rodine, s kamarátmi na futbale, s manželkou na návšteve, s deťmi na výlete, v spoločenstve nad Božím slovom...)? Ak toto sú tvoje postoje, si (s dosť veľkou pravdepodobnosťou) slobodný. Vieš, že Boh „z tvojich pliec sňal ťažké bremeno“ (porov. Ž 81, 7), a vieš sa z toho patrične radovať. A ak je skutočne potrebné niečo v nedeľu urobiť, robíš to s radostným duchom s pohľadom upretým na Ježiša.

Iste, „tento poklad máme v hlinených nádobách“ (2 Kor 4, 7), prežívame svoje slabosti a mentalita otroka nám je vždy naporúdzi, no práve život s Ježišom nám umožňuje zachovať si slobodu ducha aj vtedy, keď sme (zamestnávateľom, okolnosťami, povolaním...) nútení pracovať v nedeľu alebo keď nás k práci volá láska.

Kiež nikdy nie sme otrokmi!!!

P.S.: Čo myslíš, nemôže byť zmýšľaním otroka aj nedeľné kupovanie korbáčikov pred kostolom? Alebo akékoľvek nedeľné nakupovanie?

Desiata nedeľa v Cezročnom období: Boj so zlom

Diabol existuje. Jasne to vyplýva z dnešných čítaní. Je to mocná bytosť, nesmierne zlá. Stelesnené zlo. Ale skvelou správou pre nás je, že sa ním nemusíme (a ani nemáme) zaoberať. Boh nám dal (už pri stvorení) iné úlohy. Pozri si ich v závere 1. kapitoly Knihy Genezis. A tiež Ježiš nám prízvukuje, že dôležité je plniť Božiu vôľu, nie zaoberať sa zlom. Dokonca nás od zla vzďaľuje natoľko, že nás prijíma za členov svojej rodiny: „Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka“ (Mk 3, 35).

Ak sa však pozeráš na situáciu vo svete (v tom veľkom, ale aj v tom malom – tvojom svete), určite vidíš mnoho podôb zla, mnohé sú celkom blízko. Ako sa k nemu staviaš? Myslím si, že je veľmi dôležité, aby ťa každé skutočné zlo hnevalo. Zlo nepatrí do Božieho sveta. Prišlo však „zo závisti diabla“ (Múd 2, 24). Preto musíme každému zlu odporovať, hľadať cesty, ako z neho vyťažiť dobro.

Asi si povieš to, čo v tejto chvíli prišlo na um aj mne: „Čo už ja môžem urobiť s korupciou, prechmatmi politikov, vojnami...?“ Ak práve nie si poslanec či starosta, primátor, člen parlamentu alebo vlády, zrejme nič. Okrem modlitby, pôstu a pokánia (čo je nesmierne veľa!) Ale môžeš urobiť veľmi veľa v premáhaní zla vo svojom malom svete. Napríklad zdravím každého opitého chlapa – aj úplne neznámeho – a v srdci mu žehnám. „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie“ (Ž 130, 7b). Verím, že požehnávaním ľudí, ktorí nejakým spôsobom podliehajú zlu, im pomáham (Božou mocou, nie svojou) povstať k novému životu. Možno sa tak stane až pri ich smrti, ale dôležité je, že sa tak stane. Lebo verím, že Boh chce spasiť všetkých ľudí a nikoho neodpisuje: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov“ (1 Tim 1, 15).

Uč sa teda vnímať zlo vo svojom malom svete a nauč sa naň aj správne reagovať. S hnevom, ktorý ťa povedie ku konaniu dobra, ktorým premôžeš zlo: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21). Ak však v sebe hnev potlačíš (niektorí tvrdia, že hnevať sa je hriech, ale svätý Pavol jasne povedal: „Hnevajte sa, ale nehrešte!“ [Ef 4, 26]), ak si na zlo okolo seba privykneš, staneš sa ľahostajným a istým spôsobom aj účastným na zle. A to nie je Božia cesta.

Kresťan nesmie pri zle mlčať. A ak aj mlčí ústami, nesmie mlčať skutkami. Ako príklad uvediem úplnú drobnosť, ktorú som už spomínal v predošlých textoch. Ideš po ulici a vidíš, že niekto odhodil papier. Vykonal zlo, lebo umenšil krásu Božieho stvorenia. Neboj sa papier zdvihnúť a podať tomu človeku s upozornením, že mu niečo vypadlo . Ak sa to nedá povedať, tak len ten papier zdvihni a daj do smetného koša. A za previnilca sa pomodli odprosujúcu modlitbu, napríklad: Pane, zmiluj sa! Umenšíš zlo, oberieš diabla o jeho moc, prinesieš požehnanie sebe i svojmu okoliu. Myslím si, že to stojí za tú námahu – ohnúť chrbát a papierik zdvihnúť. Je to drobnosť, ktorá mení svet. Ten tvoj, ale aj celý veľký svet.

11. nedeľa v Cezročnom období: Božie diela

Dvoma vecami ma zaskočili dnešné čítania. Prvou sú prejavy Božej moci – odlomí konárik zo stromu, zasadí ho a vyrastie z neho nový strom. Dokonca spôsobí, že suchý strom bude kvitnúť. Sú to neuveriteľné veci! V tejto symbolike pokračuje žalmista, keď hovorí o starobe človeka. Často sú ľudia vo vysokom veku už nevládni, neraz bez záujmu o dianie okolo seba. Ale žalmista hovorí, že „aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti...“ (Ž 92, 15). Vari to nie je Božie dielo, keď takých ľudí okolo seba vidíme? Tento žalm mal veľmi rád môj otec, vnímal ho ako povzbudenie, keď už bol na sklonku života. A Pán Ježiš v evanjeliu hovorí o tom, že zem sama od seba prináša úrodu... Našou úlohou je zasiať a potom žať. Čím ma však tieto texty zaskočili? Usvedčili ma z mojej ustarostenosti. Sú to totiž texty o nádeji. Boh všetko dobre riadi a všetko v jeho rukách prináša ovocie v pravý čas. Mojou úlohou je byť k dispozícii – robiť to, čo Boh odo mňa očakáva, čo je moja povinnosť... Možno polievať suchý strom...

A druhá vec, ktorá ma zaskočila, je o schopnosti počúvať, chápať. Tak sa Ježiš prihováral ľuďom – ako boli schopní počúvať, chápať (porov. Mk 4, 34). Vyvolalo to vo mne otázku, či nepočúvam niečo, čo mi bráni počuť Boha, čo mi nedovoľuje chápať to, čo mi hovorí. A hneď som aj mal odpoveď – moje neustále sledovanie diania vo svete. Keďže pracujem na počítači, tak „v rámci odpočinku“ mnohokrát denne klikám na rôzne informačné stránky, aby som vedel, čo nového vo svete. Čo keď mi práve to bráni počuť Boha? Čo keď práve to blokuje moju schopnosť počúvať, chápať Božie veci? Tak som si povedal, že skúsim od pondelka týždeň nesledovať, čo sa deje vo svete. Vieš, čo sa stalo?

Krátko po tomto rozhodnutí som čítal text z Knihy Jozue. Je v nej táto veta: „Jozue za noci vstal a pohol táborom“ (Joz 3, 1, preklad podľa Neovulgaty). Udivila ma Jozuova rozhodnosť a konanie. V noci vstáva, všetkých budí, vyháňa ich zo stanov a... Vieš, čo sa v ten deň stalo? Prešli suchou nohou cez Jordán. A vo mne sa ozvalo: „Prečo chceš čakať do pondelka? Nie je čas hneď teraz ‚pohnúť táborom‘?“ A tak som hneď v ten deň prestal sledovať, čo sa deje vo svete. Dnes (v piatok, keď píšem tento text), je to už tretí deň, keď v podstate neviem, ako beží svet. A zisťujem, že mi to nechýba. Vieš, čo sa v ten deň stalo? Bol som oslobodený od závislosti na informáciách. Mám viac času hovoriť s Bohom. Bol to môj malý „prechod cez Jordán“.

Nájdi si niekde okolo seba „suchý strom“ – neveriaceho suseda, syna, otca, kolegu... a začni ho polievať svojou modlitbou. Uvidíš Božie dielo na tom človeku.

Odrež zo svojho srdca to, čo ti bráni počúvať, chápať Boha, Božie veci. Zistíš, že ti je ľahšie, radostnejšie, máš viac pokoja. Nečakaj do zajtra. Hneď teraz „pohni táborom“. Možno už dnes prejdeš cez Jordán...

Narodenia svätého Jána Krstiteľa: Tvoj príbeh

Ak by sme pozerali na biblické udalosti okolo narodenia niektorých ľudí (Jakub, Mojžiš, Samson, Ján Krstiteľ...) len ako na ich osobné príbehy, asi by sa v nás rodili pocity akejsi závisti: „Tí sa teda mali, boli vyvolení, predurčení, vyznačení...“ A to by bolo asi všetko, čo by sme si z toho odniesli.

No Cirkev nám nepredkladá tieto príbehy len tak, len ako spomienky na nejaké pradávne udalosti, spomienky možno až mytologické. Nie, Cirkev a Boh nám chcú povedať, že každý jeden z nás má vlastný dôležitý príbeh svojho počatia, narodenia i života.

Len si prejdi všetky čítania dnešnej slávnosti, vrátane tých z vigílie. (Jánovo narodenie bolo skutočne jedno z najdôležitejších, keď sa naň dá aplikovať toľko biblických textov, že naplnia dva omšové formuláre.) A čítaj ich, akoby boli o tebe. Veď aj teba plánoval Boh pred stvorením sveta, utkal ťa v živote tvojej matky, poznal tvoje meno skôr, ako si sa počal, pripravil pre teba úlohu a celoživotné poslanie, ktoré môžeš naplniť len a jedine ty. Si dôležitý!

Viem, ťažko sa verí vo vlastnú dôležitosť a význam, keď vidíme svoje slabosti. No vedz, že kdesi za takým zmýšľaním je diabol. Ten totiž strašne nechce, aby sme vedeli, kto sme a načo sme. Je rád, keď nás môže udržiavať vo falošnom pocite bezvýznamnosti, frustrácie, neschopnosti. Keď nám môže nahovárať, že náš život je len práškom vo vesmíre, na ktorom vôbec nezáleží. Alebo nás drží v pocite pýchy, ako všetko sami zvládame, že Boha nepotrebujeme. Ale to nie je pravda. Lebo Boh hovorí niečo iné. Komu budeš veriť?

Čítaj si teda dnešné čítania a vzťahuj ich na seba. Iste, okolo počatia a narodenia nikoho z nás sa zrejme nediali nijaké viditeľné nadprirodzené veci, ale buď si istý, že Boh poznal tvoje meno už pred stvorením sveta (Ef 1, 4) – má ho napísané na svojej dlani (Iz 49, 16). A pripravil celý tvoj život (Ef 2, 10). Je s tebou na každom kroku. Často si pripomínaj, kto si, hľadaj v Písme texty, ktoré hovoria o tvojom vyvolení, vyslobodení, povýšení... Nezabudni pritom, že všetko – celý život – si dostal ako dar, a buď vďačný Darcovi.

Ak budeš v nasledujúcich dňoch počuť o narodení dieťaťa, ak sa narodí niekomu tebe blízkemu, pripomeň si, že to dieťa je od večnosti Bohom chcené a milované. Zahrň ho do svojich modlitieb, aby rástlo pre Pána, bezpečné pred každým nepriateľom. Tak sa slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa dostane do tvojho života, budeš ju prežívať nie ako spomienku, ale ako živú udalosť, ktorá trvá – v tvojom živote i v živote každého, kto prichádza na svet. 

13. nedeľa v Cezročnom období: Tanec miesto náreku

Dnešné prvé čítanie z Knihy múdrosti je teologickým pohľadom starozákonného svätopisca na život a na smrť, na pôvod človeka a jeho podstatu. Je to jednoznačné konštatovanie, že Boh všetko stvoril pre život, osobitne človeka, ktorý nosí v sebe Boží obraz. Smrť je dôsledkom závisti diabla.

Evanjelium je praktickou ukážkou tejto teologickej pravdy. Ježiš uzdravuje ženu trpiacu na krvotok a kriesi Jairovu dcéru. Dokazuje, že Boh „sa nekochá v zániku žijúcich“ (Múd 1, 13).

Žalm je veľmi osobnou odpoveďou človeka, ktorý spomínanú teologickú pravdu pozná a jej pravdivosť zakúsil na vlastnej koži. Slová „môj nárek si obrátil na tanec“ (Ž 30, 12a) sú trefným vyjadrením toho, čo prežíva ten, ktorý zakúša Božie konanie vo svojom živote. 

A napokon Pavlova výzva z Druhého listu Korinťanom k štedrosti – hoci priamo s ostatnými textami nesúvisí – je prirodzenou vecou pre toho, kto bol sám obdarovaný, kto zažil, ako Boh rozospieval jeho srdce (Ž 30, 13a). Kto dostal, rád dáva. Kto bol vyslobodený zo smrti, aj iným pomáha smrti vzdorovať a nachádzať radosť v Pánovi.

Máš vo svojom živote chvíle, keď si zakúsil, že Boh zmenil tvoj nárek na tanec? Hovor o tom ľuďom, najmä tým, ktorí žijú v beznádeji, v zúfalstve (možno to potrebuješ povedať sebe samému). Hovor im to však s modlitbou – povedz Oteckovi, že ho ľúbiš, že je pre teba najdôležitejší, že potrebuješ len jeho, že si vďačný za všetko, čo ti už dal i čo pre teba ešte pripravil. A potom mu s dôverou povedz: „Tatko, daj tomu človeku tanec namiesto náreku.“ Tak si pripravený ísť a byť spoločníkom trpiacemu, opustenému. Spoločníkom, ktorý prinesie Božie požehnanie.

Jednoduché, však? Tak neseď a konaj! Tancuj! Spievaj! Lebo „Boh všetko stvoril pre bytie“ (Múd 1, 14a), pre bytie v plnom význame tohto slova, nie pre živorenie. Už tancuješ?

14. nedeľa v Cezročnom období: Mocná bezmocnosť

Všetky dnešné čítania sú o bezmocnosti. Bezmocný je prorok Ezechiel, ktorého Boh posiela k odbojným synom Izraela, aby vedeli „že bol uprostred nich prorok“. Aké to mohlo byť pre neho frustrujúce – vynakladať úsilie, robiť zo seba čudáka, ohlasovať..., a pritom vedieť, že nie je dôležité, či poslúchnu jeho slová, ale či zistia, že je medzi nimi Boží človek.

Žalmista predkladá modlitbu v podobnom duchu. Často sa ju modlím, keď čítam o prechmatoch mocných, o ideologickom tlaku Európskej únie a jej orgánov, ale aj o zlyhaniach v Cirkvi. Žalm 123 je volaním k Otcovi, k Tatkovi, ktorému nemusím vysvetľovať, prečo niečo chcem, len stačí volať „zmiluj sa nad nami“. Stačí dvíhať oči k Pánovým rukám...

Pavol úplne otvorene hovorí o vlastnej slabosti a o jej význame, ktorý je pre svet – aj ten súčasný, v ktorom má sila a úspech hlavné slovo – nepochopiteľný. „Keď som slabý, vtedy som silný.“ Keď odpúšťam, keď nekričím, keď sa nesťažujem, ale konám plný lásky napriek odmietaniu svojho okolia – vtedy dovoľujem konať Bohu a meniť svet. Ak chcem svet meniť sám, tak sa naplno ukazuje, že silou nič nezmením. Môžem ľudí ovládať, zastrašiť, ale nie získať pre Božie dielo...

A aj Ježiš je v dnešnom evanjeliu neúspešný. Lebo tí, ku ktorým prišiel a hovoril, si mysleli, že ho poznajú – veď bol ich rodákom –, a práve preto ho odmietli. „Skade to má?“ Písmo hovorí, že sa na Ježišovi pohoršovali. Žil verne s Bohom, bol iní ako oni.

Bezmocnosť. Nemáme ju radi, ale práve ona je častou charakteristikou Božích sluhov. Konajú Božie dielo, ale sú si vedomí, že nejde o úspech či slávu, ale o vernosť povolaniu. Kňazi, manželia, zasvätení, deti i mládež, starci – my všetci sme povolaní byť svedkami Ježiša Krista svojím spôsobom zmýšľania, hovorenia i konania. Možno vnímame, že nič okolo nás sa nemení, že všetko ostáva po starom. No to nech nás neoberá o dôveru, že Boh odpovedá na našu vernosť a koná v srdciach ľudí, medzi ktorými verne žijeme s Ježišom.

Vieš z toho, čo som napísal, vydedukovať, čo je tvojou mocou? „Hľadieť na Pána, nášho Boha“ (porov. Ž 123, 2c). 

15. nedeľa v Cezročnom období: Vieš, kto si?

Po vypočutí/prečítaní dnešného úryvku z Pavlovho Listu Efezanom (1, 3 – 14) máš všetky dôvody na to, aby sa ti zatočila hlava. Je to totiž o tebe. Hoci Pavol píše v množnom čísle, platia jeho slová nie pre nejaký anonymný zástup, ale pre každého veriaceho osobne. Pre teba. Aj pre mňa.

Tak si to zhrňme:

  • som požehnaný všetkým nebeským duchovným požehnaním;
  • ešte pred stvorením sveta som bol vyvolený, aby som bol svätý a nepoškvrnený;
  • Boh ma predurčil, aby som bol jeho adoptovaným synom – na chválu a slávu jeho milosti;
  • tou milosťou ma Boh obdaroval v Kristovi, jeho milovanom Synovi;
  • v Ježišovi mám vykúpenie;
  • v Ježišovi mám odpustenie hriechov;
  • som zahrnutý bohatstvom jeho milosti;
  • poznám tajomstvo Božej vôle – rozhodnutie všetko zjednotiť v Kristovi;
  • v Kristovi som dedičom Boha;
  • som na chválu jeho slávy;
  • som označený pečaťou prisľúbeného Ducha, ktorý je závdavkom dedičstva.

Čo viac potrebujem? Môj Otec je vlastníkom všetkého bohatstva, aké si len viem predstaviť!!! 

Do kelu, ak je to pravda, tak prečo žijem ako žobrák? 

Lebo diabol. Ten mi nahovára (asi málokedy priamo, ale veľmi často cez ľudí), že sa o seba musím postarať sám, že mať peniaze, úspech, postavenie, sex, skvelé auto či najkrajšie šaty je viac ako to všetko, čo mi ponúka Boh. Pritom všetko – peniaze, úspech, postavenie, sex, skvelé auto aj najkrajšie šaty sú Božím dielom, jeho majetkom. A Boh mi všetko z toho rád dáva. Len nechce, aby som si z jeho darov urobil bôžikov, modly. 

Každý deň som na rázcestí a musím si vyberať. Budem sa tešiť zo skutočných darov, o ktorých hovorí Pavol, alebo chcem len hračky – od peňazí po najkrajšie šaty? Božie dary nepominú, tie svetské dlho nevydržia. Do čoho sa teda oplatí investovať? Čím naplníš svoje srdce, myseľ, dušu? 

Veľmi ti odporúčam naučiť sa tento úryvok z Listu Efezanom naspamäť a často si ho čítať, modliť sa jeho slovami. Cirkev vie o jeho dôležitosti a v Liturgii hodín ho nariadila všetkým zasväteným a kňazom modliť sa každý pondelok večer. Okrem toho na mnohé sviatky svätých. Aby sme nezabudli, kto sme...

16. nedeľa v Cezročnom období: O pastieroch

Texty dnešnej nedele sú akýmsi zavŕšením triptychu o prorokoch a pastieroch. Texty o tom sme počúvali ostatné dve nedele a táto ich korunuje. Odporúčam znovu si všetky tie texty prečítať a tak uvidieť súvis, ktorý ľahko obídeme, keď ich vnímame len izolovane.

Prvou korunováciou je slovo „beda“, určené pastierom, čo sa nestarajú o Boží ľud. Pred dvoma týždňami to bolo slovo „odbojný národ... s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom“. A minulý týždeň „tu už neprorokuj“ – kňaz vyháňal proroka... Koľko biedy bolo v Izraeli, keď sám Boh im hovorí „beda“.

Druhou korunováciou je Ježišov postoj a konanie. Doma ho neprijali, nemohol urobiť nijaký zázrak. On to však nevzdáva a posiela apoštolov, aby sa stali novými pastiermi Božieho ľud (Bohom prisľúbenými v dnešnom prvom čítaní). A po ich návrate – šťastných a nadšených – sám sa ujal svojho ľudu a „začal ich učiť mnohým veciam“ (Mk 6, 34).

A treťou korunováciou sú žalmy týchto troch nedieľ. Najprv to bol žalm náreku a prosby – „už máme dosť pohŕdania... zmiluj sa nad nami“ (Ž 123). Potom žalm nádeje: Boh „ohlási pokoj svojmu ľudu“ (Ž 85). A dnešný 23. žalm o Pánovi ako pastierovi je vyjadrením podstatnej pravdy – Boh sám sa stará o svoje deti. Iste, používa na to pastierov, kňazov, no on je jediným Pastierom.

Tento triptych nás učí, že ani nehodní pastieri nemôžu zničiť Boží ľud. Čítal som nedávno poľskú knihu Ksiądz Rafał (Kňaz Rafael). Je v nej rozhovor biskupa s kaplánom, ktorého práve prekladá do farnosti, kde zomrel farár svätého života. Biskup sa ho pýta, aké mal skúsenosti zo štyroch miest, kde ako kaplán pôsobil. A Rafael si s horkosťou spomína, ako na treťom mieste farár žil s gazdinou a ich dospievajúcim synom. Ten posledný zas náruživo hral karty o peniaze (nielen o svoje). Biskup mu k tomu hovorí: „Vieš, môžem kňaza pokarhať alebo preložiť. Pokarhanie nič nezmôže. A preloženie spôsobí, že sa pohoršia ďalší ľudia. Tak k nim dávam horlivých kaplánov, aby v ľuďoch tlela iskierka nádeje – možno raz ten kaplán bude farárom a všetko sa na dobré obráti.“

Boh sa skutočne stará o svoj ľud. Nie krikom, nie s bičom, ale používa každého, kto má jemu oddané srdce. Biskupa, kňazov, zasvätených, ale aj celkom obyčajných ľudí. Tak vedie svoje stádo po svojich cestách, pričom životom a konaním jemu oddaných oslabuje a neguje pôsobenie tých, ktorí nežijú s Bohom, hoci sú možno oficiálni pastieri...

Dúfam, že žiješ vo farnosti, kde máte skvelých kňazov. Buď im nápomocný najmä svätosťou svojho života. Aby mnohí okolo teba tak zakusovali, že Boh im „prestiera stôl a kalich napĺňa až po okraj“.

Na záver vtip: Kňaz sa vo farnosti lúči, lebo odchádza na iné miesto. Pri rozlúčke si všimne staršiu pani, ktorá usedavo plače. Podíde k nej a hovorí: „Milá pani, neplačte. Veď príde nový kňaz a určite bude lepší a horlivejší ako ja.“ A ona na to: „Hej, to isté hovoril aj ten kňaz, čo tu bol pred vami. A potom ste prišli vy...“  

17. nedeľa v Cezročnom období: Aký dobrý je Pán!

Každé tri roky v čase prázdnin nám Cirkev v liturgických čítaniach ponúka letný kurz Eucharistie. V liturgickom roku B sa totiž prerušuje kontinuálne čítanie Markovho evanjelia a od 17. do 21. nedele v Cezročnom období sa čítajú texty zo 6. kapitoly Jánovho evanjelia o Eucharistii. K nim sú v prvom čítaní vybrané skvelé úryvky o nasýtení hladných či skleslých a unavených ľudí. No je jasné, že nejde len o nasýtenie tela. Oveľa viac ide o pokrm pre celého človeka – teda pre telo aj pre dušu. Posledná z týchto nedieľ je napokon priamou výzvou nanovo sa rozhodnúť žiť pre Boha – a túto schopnosť žiť pre Boha nám dáva „jedenie“ Eucharistie. „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi“ (Joz 24, 15). „Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6, 68).

Osobitnou kapitolou týchto nedieľ sú žalmy, ktoré sú vybraté ako odpoveď ľudu na Božie slovo. Dnes je to žalm vyznania viery, že „Pán otvára svoju ruku a dobrotivo nasycuje všetko živé“. Potom to bude žalm prosby o nasýtenie: „Pane, daj nám chlieb z neba.“ A zvláštnosťou ďalších troch nedieľ bude to, že sa bude spievať vždy z textu 34. žalmu s responzóriom: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“

Prečo taký kurz Eucharistie pravidelne potrebujeme? Lebo v dejinách Cirkvi bolo obdobie, keď musel vzniknúť cirkevný príkaz, ktorý dodnes nebol zrušený: „Aspoň raz v roku... vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť.“ Ako veľmi ochladla láska k Ježišovi! Veď Eucharistia nie je nejaký premenený chlieb, ale sám Ježiš. Tým, že ho požívame, premieňame sa na neho a postupe prežívame svätosť, ktorú bez Ježiša nemáme šance mať. No koľko ľudí – aj pokrstených – na to nemyslí, nevie o tom, nepozná pravdu o Eucharistii. Preto nám Cirkev znova a znova opakuje základné pravdy o Chlebe života.

Kiež by všetci kazatelia využili tých päť nedieľ na vydávanie svedectva o láske k Ježišovi prítomnému v Eucharistii. Kiež by sme si všetci v tomto čase našli každý deň desať minút na to, aby sme ich trávili v adorácii pred Oltárnou sviatosťou.

A nezabudnite – ide o tajomstvo Božej prítomnosti, ktoré si nevyžaduje vysvetľovanie či špekulovanie, ale prežívanie.

Hovorí sa, že v Spišskej diecéze ešte pred druhou svetovou vojnou istý profesor zo Spišského seminára išiel počas prázdnin na faru ku kamarátovi kňazovi. Ten sa potešil a poprosil ho, aby mal v nedeľu kázeň. Kázeň bola. O Eucharistii. Pán profesor sa vyše pol hodiny usiloval dokázať reálnu prítomnosť Krista v Oltárnej sviatosti. No zamotal sa a skončil celé dokazovanie tak nemastno-neslano. Pán farár po kázni vyšiel medzi chlapov a jeden z nich mu hovorí. „Pán farár, nikdy som nepochyboval o tom, že Pán Ježiš v Eucharistii je. No keď taký múdry a učený kňaz nevie dokázať, že to tak je, tak ja už oddnes neverím.“ Pán farár videl, že je zle. A tak najbližšiu nedeľu vystúpil na kazateľnicu a mal inú kázeň o Eucharistii: „Drahí veriaci. Pán Ježiš v Eucharistii je, alebo nie je. Teda tam je. Amen.“

Pán Ježiš v Eucharistii je. Našou úlohou je byť s ním. Sýtiť sa ním. Milovať ho.

Aký dobrý je Pán!

18. nedeľa v Cezročnom období: Čím sa sýtiš?

Dnes začnem svätým Pavlom: „Už nežite, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania“ (Ef 4, 17). Vieš, aké je to zmýšľanie? „Ich bohom je brucho“ (Flp 3, 19). Všetko sa točí len okolo „mať a užívať“.

Príkladom toho sú aj Židia v dnešnom prvom čítaní a tiež v evanjeliu. Tí prví šomrú, lebo nemajú čo jesť. Ich konanie je v podstate prirodzené, veď ešte nedávno mali v Egypte plné hrnce, no vzdali sa ich a odišli do neistoty. Keď im Boh dal mannu, zbierali ju, sýtili sa ňou, no dostávajú sa do bodu, keď im to nestačí: „Niet chleba, niet vody! A tento biedny pokrm sa nám už protiví“ (Nm 21, 5). Rozumieš? Na chlieb z neba povedali, že sa im protiví!

A v evanjeliu? Nešli za Ježišom preto, že videli znamenia, ale preto, že sa najedli. Zadarmo. Chceli taký skvelý život – mať koláče bez práce. Pritom vedeli skutočný význam manny – že to bol chlieb z neba. Veď sa na to odvolávali: „Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba‘“ (Jn 6, 31). Chceli však len niečo podobné: „Čo nám dáš ty?“, nevideli „za“. Videli mannu, ale nevideli Boží dar.

Preto je veľmi potrebné často si obnovovať vieru v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Vidieť „za“ kúsok oblátky. Vidieť Boží dar, ktorým je sám Boh. „Čo nám dáš ty?“ „Ja som chlieb života“ (Jn 6, 35).

Koľká nevedomosť aj dnes vládne medzi katolíkmi! Vidno to nedeľu čo nedeľu pri každej svätej omši, keď mnohí neprijímajú Chlieb života. Iste, niektorí nemôžu (napríklad rozvedení, ktorí žijú s novými partnermi), ale koľkí môžu, no neprijímajú.

Preto je veľmi dôležité znovu a znovu opakovať, že Eucharistia nie je kus chleba, ale živý Boh. Že sväté prijímanie nie je zjedenie nejakej oblátky, ale zjednotenie sa s Bohom. Že je to závdavok večného života.

Prečo toľkí katolíci nechcú žiť večne?

V tejto veci je nesmierne dôležitá úloha kňazov, ale aj rodičov. Nie dokazovať prítomnosť Krista v Eucharistii, ale ju ohlasovať. Nezdôrazňovať povinnosť účasti na svätej omši, ale vyzdvihovať privilégium sýtenia sa Bohom. Dokonalosť nespočíva v tom, aby sme nehrešili, ale aby sme v hriechu neostávali a vždy urobili všetko preto, aby sme sa mohli spojiť s Ježišom v Eucharistii. Boh nás tak bude premieňať na seba. Čo viac mi treba?

19. nedeľa v Cezročnom období: Eucharistia a svedomie

Pri čítaní alebo počúvaní príbehu proroka Eliáša sa v nás môže objaviť túžba mať pokrm ako on – zjedol kus chleba, napil sa vody a kráčal štyridsať dní a štyridsať nocí. Bohu nič nie je nemožné. No nech je pre teba skvelou správou, že aj my máme k dispozícii rovnaký, ba dokonca lepší pokrm. Ak sa sýtime Eucharistiou, máme silu odolávať hriechu, premáhať pokušenia a dobre žiť. A to nielen štyridsať dní, ale po všetky dni až do smrti.

Možno mi povieš, že si sa o to už pokúšal, no vždy si sa vrátil do starých koľají, lebo hriech/pokušenie/zlozvyk bol silnejší ako ty. Ale to je predsa samozrejmé – všetko, čo pochádza od zlého, je silnejšie ako my. Veď aj sám zlý je silnejší. No my neprijímame Eucharistiu preto, že sme už dobrí a podarilo sa nám nad všetkým zvíťaziť. V takom prípade totiž Eucharistiu nepotrebujeme – dokážeme byť dobrí vlastnými silami, sme sami sebe spasiteľmi. My prijímame Eucharistiu, lebo sme slabí, lebo poznáme svoju slabosť a vieme, že bez Krista nič nezmôžeme v boji proti zlu a pri konaní dobra.

V čom je teda problém? Že neraz ostaneš stáť a nejdeš na prijímanie, lebo si zhrešil. A diabol sa teší, že ťa odtiahol od Eucharistie. Čo si však urobil preto, aby si hriech zo svojho života odstránil? Prečo nejdeš hneď na spoveď, ak je potrebná (v prípade ťažkého hriechu)? A ak nemáš ťažký hriech, tak sa nevyhováraj, že celý týždeň si nebol na svätej omši, preto v nedeľu už nemôžeš ísť na prijímanie. To jednoducho nie je pravda. S Ježišom v Eucharistii sa môžeš zjednotiť vždy, keď nemáš na svedomí vážne previnenie. Aj preto je na začiatku svätej omše úkon kajúcnosti, kde si vzbudzujeme ľútosť – ňou sa nám odpúšťajú všetky ľahšie previnenia – a potom s čistým srdcom slávime Kristovu obetu.

Preto ti do ďalších dní dávam túto radu: Vždy, keď si na svätej omši, spoj sa s Ježišom prijímaním Eucharistie. Ak máš na svedomí ťažký hriech, neodkladaj so spoveďou do prvého piatku či nejakých sviatkov, ale utekaj na spoveď čo najskôr, ak treba, aj päťkrát za týždeň. Vo väčšine farností sa spovedá pred každou svätou omšou. Ak nemáš ťažký hriech, ľútosť ťa disponuje na prijatie Eucharistie.

Skús a presvedč sa, že to funguje. Nevzdaj to po prvom vážnom previnení. A formuj si svedomie vzdelávaním sa v otázkach mravov a viery, aby si vedel rozoznať vážne previnenie od ľahkého hriechu. Často totiž ľudia neprijímajú Krista, lebo nemajú dobre sformované svedomie. Pokladajú za ťažký hriech kadejakú hlúposť („nadávala som na kury“ – všakže to poznáš?), no skutočný ťažký hriech často nevidia.

Keď si to vyskúšaš dva-tri mesiace, uvidíš, že to funguje. Že zrazu zvládaš odporovať diablovi/svetu/telu, lebo máš v sebe Božiu silu – samého Krista. Tvoj život bude šťastnejší a pokojnejší. Aj s nesením kríža... A budeš mať k tomu bonus – budeš žiť naveky. Tak to sľubuje Ježiš.

Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha“ (Ef 4, 30). 

20. nedeľa v Cezročnom období: Čo je rozumné?

V súvislosti s kurzom o Eucharistii, ktorý nám Cirkev ponúka počas týchto prázdninových nedieľ, mi dnes prichádza na um jedno upozornenie: nebuďme detinskí či nerozumní (Prís 9, 6; Ef 5, 17). Lebo našou úlohou nie je špekulovať nad Eucharistiou, ale ju prijímať. Je totiž pre nás zárukou večného života.

Chceš večne žiť? Vedci vymýšľajú spôsoby, ako predĺžiť ľudský život – liekmi, transplantáciami, genetickými manipuláciami... No predstav si, že život, ktorý žiješ teraz, by sa mal žiť ešte takých 200-300 rokov. Chytá ma des pri takej myšlienke. Keď to zoberiem humorne, každý deň si ráno aj večer umývať zuby ďalšie dlhé roky sa mi nechce. Nieto pracovať v pote tváre...

Chceš večne žiť? Boh aj tebe ponúka večný život, v ktorom už nebude bolesti ani náreku... Dáva k tomu jednu jedinú podmienku – prijímať jeho telo a krv. Aby nám to nebolo odporné, dáva sa nám pod spôsobom chleba a vína, teda niečoho, čo je pre nás ako pokrm a nápoj prirodzené. Chce to len vieru, že Boh je v tejto „matérii“ skutočne prítomný, keď kňaz nad ňou vysloví slová premenenia. A potom to chce čisté srdce. Teda neprestajné úsilie o čisté srdce, vyjadrované ľútosťou na hriechmi, spoveďou, pokáním a neustálou zmenou života podľa Božích prikázaní.

Chceš večne žiť? Tak neváhaj a prijímaj. Často, najmenej každú nedeľu. A presvedčíš sa, že prebývanie s Bohom prináša mnohé ďalšie benefity. Budeš pokojnejší, trpezlivejší, láskavejší, bude ťa viac zaujímať život (skutočný život, nie tie bulvárne nezmysly), konať dobro bude pre teba ľahšie a odporovať zlu bude pre teba samozrejmé... Bolesť a trápenie, ktoré znášaš, budeš vnímať ako cestu k trvalému prebývaniu s Bohom.

Chceš večne žiť? Vlastne už žiješ večne – ak prijímaš Krista vo sviatosti, už máš večný život. Iste príde smrť, ale len pre telo. Aj to len do času.

Prečítaj si niekoľkokrát dnešné evanjelium (Jn 6, 51 – 58). Ježiš jasne hovorí o súvislosti medzi večným životom a prijímaním či neprijímaním jeho tela a krvi. Veríš mu? Ak áno, tak prijímaj, Ak nie, tak mu uver a prijímaj. Nepoznám iný spoľahlivý spôsob, ako mať večný život.

Nebuď pochabý!

21. nedeľa v Cezročnom období: Rozhodni sa

Náš päťtýždňový kurz o Eucharistii sa túto nedeľu končí presne tak, ako sa má končiť každé ohlasovanie radostnej zvesti – evanjelia: výzvou rozhodnúť sa.

Znovu si prečítaj celú 6. kapitolu Jánovho evanjelia a všimni si postupnosť: Ježiš najprv nasýtil zástupy chlebom. Akoby ich lákal, aby prišli znovu za ním. Keď prišli, začal im ohlasovať radostnú zvesť o chlebe života, ktorý zaisťuje večný život. A dnes na záver celej reči o Eucharistii stavia zástupy aj apoštolov pred rozhodnutie: „Aj vy chcete odísť?“ K podobnému rozhodnutiu vyzýva Izraelitov aj Jozue, pričom o sebe hovorí: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi“ (Joz 24, 15). Aj ja dnes stojím pred rozhodnutím: Prijmem alebo neprijmem ponuku mať večný život?

Dúfam, že si sa rozhodol pre Ježiša. 

Milovaný Ježiš, ďakujem ti za radostnú zvesť o Eucharistii. Skúsil som a presvedčil som sa, aký si dobrý. Vnímam tvoju neuveriteľnú lásku – aby som mohol večne žiť, dal si sa mi k dispozícii, aby som sa tebou sýtil. Viem, že ma tým premieňaš a stávam sa druhým Kristom. Aká nesmierna je tvoja dobrota, keď napĺňaš mňa, hriešnika, a dôveruješ mi, akoby som bol najlepší človek na zemi. Nechápem toto tajomstvo tvojej prítomnosti vo mne. Asi by som zomrel, keby som mu úplne rozumel – Ježiš vo mne. Boh vo mne. No verím v túto pravdu a túžim žiť tak, aby som ťa nikdy nezraňoval, neopustil, nezabudol na teba. To však nie je v mojich ľudských silách – veď vieš, že veľkú časť dňa prežívam bez toho, aby som si na teba čo len spomenul. Neviem, či sa to dá zmeniť, a ani neviem, či to treba meniť, či sa vôbec dá naplno stále vnímať tvoju prítomnosť. Ale veľmi sa teším z toho, že každý deň je aspoň pár okamihov, ktoré sú výlučne s tebou a pre teba. Ďakujem ti za tvojho Ducha, ktorý mi pripomína, kto som a s kým žijem. Ďakujem ti za tvoju blízkosť vždy a všade. Ježiš, milujem ťa a teším sa, že raz bude čas, keď budeme spolu viditeľne a bez prekážok. Teším sa na nebo. Príď, Pane Ježišu! Príď, Milovaný!

22. nedeľa v Cezročnom období: Celým srdcom

Zrejme si ani neuvedomujeme, od čoho všetkého sme oslobodení tým, že máme „Boha tak blízko“ (porov. Dt 4, 7). Klaňanie sa modlám s obavou, aby som nejakú neurazil či nevynechal, dookola umývanie nádob, postelí... To spomínam len to, čo je v dnešných čítaniach. Prichádza mi pritom na um jedna súčasná povera, s ktorou sa často stretávam aj medzi veriacimi – klopkanie na drevo. Ľudia niečo pochvália, že sa im darí, a hneď dodávajú: „Musím zaklopať na drevo.“ (A niekedy si pritom klopú na čelo...) Dobrá blbosť, však? Akoby nás nejaké klopanie na drevo mohlo uchrániť pred zlom. Namiesto toho by sme mali vždy hovoriť: „Bohu vďaka, darí sa mi,“ a tak vydávať svedectvo o svojej viere... Ale to som trochu odbočil.

Mať Boha nablízku, mať ho za priateľa znamená žiť a konať tak, aby som naše priateľstvo nenarušil, nedajbože nezničil. S priateľom sa rád rozprávam, nemám problém poprosiť ho o pomoc (spomínaš si na podobenstvo o neodbytnom priateľovi v 11. kapitole Lukášovho evanjelia?), som vždy ochotný pomôcť mu, odprosiť či odpustiť v prípade konfliktu či zlyhania... A presne to isté platí v priateľskom vzťahu s Bohom. Iste, ten vzťah má aj iné rozmery ako len priateľstvo, lebo je tam tiež úcta, klaňanie sa, chvála, no klaňať sa Bohu bez priateľstva s ním možno ťažko nazvať kresťanstvom a veľmi sa to môže stať modloslužbou, poverou... Boha milujem a on miluje mňa, preto sme priatelia. 

Čítal som nedávno rozsiahly komentár k prorokovi Ozeášovi. Súčasťou jeho posolstva bola výčitka Izraelitom, že bohoslužba, ktorú konajú v chráme Pánovi, je vo svojej podstate bohoslužbou Bálovi. Navonok robili všetko tak, ako bolo predpísané, no problémom bolo srdce. Ich srdcia boli ďaleko od Pána. Preto prorok ich bohoslužbu nazval smilstvom a modlárstvom.

Čím viac som ten komentár čítal, tým viac sa vo mne vynárala myšlienka na to, ako prežívam svätú omšu, ako prežívam modlitbu, s akým srdcom píšem tieto zamyslenia. Kde je moje srdce? Keby niekto videl do môjho vnútra, nenazval by ma pokrytcom? A Boh predsa vidí do môjho vnútra. Aké pomenovanie mi dnes dáva? Som pre neho priateľ? Alebo som pre neho pokrytec?

Je skvelé vedieť, že Boh mi je nablízku. Hoci to pre mňa znamená neraz tvrdo bojovať, aby som neostal len pri vonkajších úkonoch zbožnosti, ale aby som do každého vkladal celé svoje srdce. Nechcem byť pokrytec, nechcem byť modloslužobník.

Milovaný Bože, požehnaj!

23. nedeľa v Cezročnom období: Vzchop sa!

Keď sa pozrieme na tri dnešné čítania (prvé, žalm a evanjelium) ako celok, dostaneme jasný obraz, čo to znamená niekomu povedať: „Vzchop sa!“ (porov. Iz 35, 4). Spomínané texty sú naplnené konkrétnym konaním Boha, ktorý ochotne a neúnavne odpovedá na naliehavé potreby človeka. Stačí si vypísať prídavné mená, ktoré sa v textoch objavujú: malomyseľný, slepý, hluchý, chromý, nemý, vyprahnutý, žíznivý, utláčaný, hladujúci, skľúčený, spravodlivý (zdá sa, akoby toto slovo do tohto zoznamu nepatrilo, ale vari nemá spravodlivý množstvo trápení?), hluchonemý, spútaný. A k tomu pár podstatných mien: cudzinec, sirota, vdova. Na tieto všetky bolesti existuje odpoveď: Boh „sám príde a spasí vás“ (Iz 35, 4). A táto odpoveď sa uskutočnila v Ježišovi Kristovi! Toto musíme povedať, keď chceme, aby sa niekto vzchopil.

Možno si povieš: „No a čo? Ježiš je dávno preč a zasa je všetko po starom.“ Vedz, že Ježiš nie je preč. „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ten Ježiš, ktorý žil na zemi ako človek pred dvetisíc rokmi, je živý a žije s nami, pripravený kedykoľvek dať nám to najlepšie, čo potrebujeme pre život tu na zemi aj pre večný život. 

V čom je teda problém? Okrem iného aj v tom, že si myslíme, že my vieme lepšie ako Boh, čo je pre nás dobré. Len si všimni, koľko nespokojnosti je v tebe (i v ľuďoch okolo teba). A prečo? Pre hlúposti – lepší mobil, väčší televízor, výkonnejšie auto, pevnejší plot, viac automatiky v dome, fejsbúk (vraj takto sa môže prepisovať známe slovo facebook)... A tak sa zháňajú, vybavujú, zariaďujú, klikajú, ale na Ježiša zabúdajú. Tým nechcem povedať, že niečo z toho, o čo sa snažíme, je hneď zlé, ale problém je, že dávame tomu prednosť pred životom s Ježišom. Potom sme malomyseľní a nespokojní, lebo stále niečo potrebujeme.

A čo v skutočnosti potrebujeme? Byť s Ježišom, rozprávať sa s ním, počúvať ho, milovať ho, prijímať ho. Všetko ostatné by som mal robiť len vtedy, ak to môžem robiť s ním. Pozor: aj dobré veci môžu byť zlé, ak ich robím bez Ježiša!

Takže sa nám treba vzchopiť a znovu zamerať svoju pozornosť na Ježiša. On je skutočne riešením všetkých našich problémov, hoci to môže znieť ako fráza. Môžeš sa o tom presvedčiť. Vieš, ako rýchlo sa vráti pokoj do tvojho života, ak budeš mať čas na rozhovor s Bohom, na jeho slovo vo Svätom písme, na stretnutia s Ježišom pri slávení sviatostí, ak budeš vidieť a milovať Ježiša v trpiacich, chudobných, ubolených (tu je spojitosť s druhým čítaním z Jakubovho listu)? Že nevieš? Nuž ak to dnes začneš robiť, tak už dnes zakúsiš Boží pokoj.

     P.S. Viem, že som zúžil problémy na jednu oblasť – na materiálne veci. No možno máš problémy so zdravím, so vzťahmi, so samotou, s prácou... Dosaď si do textu proroka Izaiáša (Iz 35, 4-7b) svoj najväčší problém a uvidíš cestu. Nechaj sa doviesť k Ježišovi ako hluchonemý v evanjeliu (Mk 7, 31 – 37) a dovoľ mu, aby sa ťa dotkol, aby vyslovil slovo uzdravenia. Vari sa tak nemodlíme v každej svätej omši: „Poveď len slovo a duša mi ozdravie“? Modli sa to aj za tých, čo ti ubližujú...

24. nedeľa v Cezročnom období: S ľuďmi

Najprv som si myslel, že budem písať o výčitke, ktorú Ježiš adresoval Petrovi, a spytovaní svedomia podľa nej. Veď aj mňa sa bytostne týkajú Pánove slová: „Nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mk 8, 33). No prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša (50, 5 – 9b) a k tomu responzóriový žalm (Ž 116) upriamili moju pozornosť na niečo iné – na Ježišovo utrpenie. A nemyslím pod utrpením jeho ukrižovanie a smrť, ale to, že bol s ľuďmi. Veľmi blízko s ľuďmi. 

Začnime Petrom a apoštolmi. Keď im Ježiš hovorí o tom, čo ho čaká, objavuje sa v nich vzbura, ktorú Peter vyjadrí slovami: „To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22). Už si zažil, že ťa najbližší nechápu? Presne to sa stalo Ježišovi. 

Pozrime sa, čo hovorí Izaiáš: „Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou“ (Iz 50, 6). Všetko to, čo spomína – bitie, trhanie, potupa, pľutie –, nerobí diabol, ale ľudia. Často blízki ľudia.

Aj žalmista spomína: „... omotali ma povrazy smrti a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia, ... ocitol som sa v súžení a trápení“ (116, 3). Čo si vo svojom živote pamätám, vždy za niečím podobným boli konkrétni ľudia. Koľko úzkosti, trápenia a súženia musel prežívať Ježiš! Nielen s farizejmi, saducejmi, neprajníkmi, ale aj s tými najbližšími... Ako to zvládal?

Odpoveď je opäť u Izaiáša a v žalme: „Pán, Boh, mi pomáha“ (Iz 50, 7. 9) a „Pán... mi pomohol, keď som bol v biede. Lebo môj život zachránil od smrti, moje oči od sĺz a moje nohy pred pádom“ (Ž 116, 6. 8). Ježil ako človek mal bytostnú skúsenosť Božej ochrany a vedenia. Preto naplno prežíval rozhodnutie, ktoré žalmista vyjadril slovami: „Pred tvárou Pána budem kráčať“ (Ž 116, 9).

Trošku analýzy a máme skvelý biblický návod na to, ako žiť s ľuďmi. Nijakému zo spomínaných trápení sa nevyhneme – ani Ježiš sa im nevyhýbal. Ale kráčal s očami upretými na Otca. Kráčal bezpečne a isto. Bez hriechu.

Nám sa to bez hriechu zrejme nepodarí, ale ak to bola Ježišova cesta, nech sa stane aj našou. Kráčať pre tvárou Pána. V rodinných vzťahoch, vo vzťahoch v práci alebo v škole, medzi susedmi, vo farnosti – kráčať pre tvárou Pána. Myslíš, že Boh ťa povedie do hádok a sporov plných zlej vášne? Nikdy! Že ťa bude viesť k ohováraniu či dokonca osočovaniu? Nikdy! Naopak, urobí ťa zmierovateľom, nositeľom pokoja... Hoci pri tom všetkom budeš niesť kríž, ktorý dnešné čítania tak jasne vyjadrujú – kríž života s ľuďmi.

Pri tom si často musím pripomínať, že taký istý kríž nesú ľudia, ktorí žijú so mnou. Lebo aj ja som človek, ktorý je pre iných bremenom.

25. nedeľa v Cezročnom období: Zmýšľanie bezbožných

Dnes by aj Pána Ježiša vyhlásili za pedofila – v evanjeliu tejto nedele sa píše, že objal dieťa. Aj otec biskup Chautur objal dieťa. Dnes za to nesie následky zmýšľania bezbožných (pozri Múd 2, 12). Každý z nás už iste objal nejaké dieťa. Prečo nás chcú za každú cenu odradiť od takého krásneho prejavu lásky, ako je prejavovanie nežnosti deťom? Vyvolať strach z každého telesného dotyku? Možno mi niekto povie, že vec ešte nie je vyšetrená, tak čo sa do toho miešam. Musím, lebo otca Milana poznám osobne ešte z čias totality a dám ruku do ohňa za neho, že nič zlé v tejto oblasti neurobil.

Ale nie toto nás ničí. To sú len útoky nepriateľa. Skutočné nebezpečenstvo pre Cirkev opisuje svätý Jakub, ktorého list už niekoľko nedieľ na pokračovanie čítame. Žiarlivosť, sváry, boje, rozbroje, žiadostivosť, hádky, náruživosti. Takýto zoznam nám Jakub predkladá, aby nás upozornil, prečo niektoré cirkevné obce upadajú, živoria, zanikajú. Ponúka však aj zoznam vlastností, ktoré charakterizujú toho, kto skutočne žije s Kristom: „Múdrosť, ktorá je zhora, je predovšetkým cudná, potom upokojujúca, skromná, zmierlivá, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nepochybujúca a bez pretvárky“ (Jak 3, 17).

Je na tebe, čo si vyberieš. Život plný Ducha, pod jeho vedením, alebo zmýšľanie bezbožných, zmýšľanie tohto sveta. Pritom sa nemýľ a nehovor si, že bezbožní sú tí vonku. Mnoho bezbožných je priamo v našich radoch. Sú pokrstení, „majú“ všetky sviatosti, no žijú, akoby Krista nepoznali, bez neho. Dokonca si takých volíme za vodcov. Na našu hanbu to hovorím.

Ak niečo z Jakubovho zoznamu toho, čo ničí Cirkev, je súčasťou tvojho života, tak ti dávam úlohu, ktorú musíš s Božou pomocou (ktorá je presne taká, aby si to zvládol) splniť v týchto dňoch – odstrániť zlo z tvojho života. Odprosiť, odpustiť, zanechať, zrieknuť sa... Z každého zla sa dá dostať, ak chceš. 

Ak si od týchto vecí slobodný, tak pre istotu si skontroluj, či tvoj život je pre ľudí, s ktorými žiješ, obrazom pokoja, skromnosti, zmierenia, milosrdenstva... A ďakuj Bohu, že on „udržiava tvoj život“ (Ž 54, 6b).

Skončím tam, kde som začal. Nájdi si na tkkbs.sk alebo na postoj.sk vyjadrenia otca biskupa Milana k tomu, čo sa na neho valí (vo svetských médiách ich budeš hľadať márne alebo len oklieštené). Hovorí a koná presne tak, ako to spomína dnešný responzóriový žalm (54.). Prečítaj si ho a potom sa ho pomodli. Za otca biskupa Milana. Ďakujem ti. 

„Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy...“ (1 Kor 12, 26).

26. nedeľa v Cezročnom období: Dve strany mince

Nemám čo písať. Zobrať si Jakubov list a vytešovať sa, že konečne to tým boháčom ktosi naložil? Ale veď aj ja som boháč. Boh ma obdaroval toľkými darmi... No kto má z nich úžitok?

Alebo príbeh z Knihy Numeri o tých dvoch chlapoch, čo neposlúchli Mojžiša, no Boh si ich našiel a prorokovali? Aký to má zmysel pre mňa dnes? Mojžišova túžba, aby všetci prorokovali, sa mi vidí úplne nereálna...

A Ježišove slová o tom, že si treba odťať ruku, nohu, vylúpiť oko... Komu sa dnes chce zriekať a bojovať o nejaké nebeské kráľovstvo, keď nám je na zemi celkom dobre?

Ani žalm mi nedáva nijaký dôvod niečo rozpisovať. Uznávam, že je pravdivý, ale dnes ma nepotešuje ani mi nič neosviežuje dušu. Som hneď ráno bez nálady, unavený. Tak načo sa siliť a čosi písať? 

To je jedna stránka mince.

Tu je druhá.

Jakubovo upozornenie sa ma mohutne dotýka, hoci neoplývam materiálnym bohatstvom. No viem, že duchovne som bol nesmierne obdarovaný. Nesmiem a nechcem si nechávať pre seba to, čo je dané pre „všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). Preto napríklad píšem tieto texty napriek tomu, že sa cítim tak, ako som napísal vyššie.

Obdivujem Mojžišovu veľkodušnosť. Vôbec sa vo svojom vodcovskom postavení (podobne v evanjeliu Ježiš) necíti ohrozený, ba naopak, túži, aby čo najviac ľudí, dokonca všetci boli naplnení Duchom a hovorili i konali Božie veci. Že je to nereálne? Hej, pre nás ľudí. Ale „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37). Dám sa dnes Bohu k dispozícii, aby mohol hovoriť a konať aj cezo mňa.

Ježišove slová sú síce náročné, ale viem, že stojí za to bojovať o Božie kráľovstvo a budovať ho. Keď sa totiž pozriem do svojej minulosti a vidím, čo mi spôsobili mnohé situácie, keď som si „neodťal ruku“ a „nevylúpil oko“, je mi jasné, že také výčitky svedomia a následky na vzťahoch i na psychike (mojej aj iných) už nikdy nechcem niesť.

A slová responzória: „Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce“? Len pred pár dňami som takú útechu zažil. Prežíval som vnútornú únavu. Dostal som vtedy vnuknutie vyhľadať v Písme všetky verše, kde sa hovorí o únave. Nie je ich veľa. No dva z nich ma priamo osviežili. „Áno, opojím unavenú dušu a každú roztúženú dušu naplním“ (Jer 31, 25). Ani netreba komentovať tento Boží prísľub. Hneď sa aj naplnil, úplne ma vzpružil. „Ježiš unavený z cesty sadol si k studni“ (Jn 4, 6). Hneď som aj dostal vzor, čo robil unavený Ježiš. Sadol si ku studni. K Jakubovej studni. K praotcom. Už viem, v čom som robil chybu. Unavený som si niekedy sadol k televízoru. Alebo k pivu. Nie k zdroju života... Takže to musím zmeniť – najprv studňa (Písma, modlitba,...), potom možno aj pivko :-).

Každý z nás má takéto dve stránky. Ktorú dnes podporím v jej úsilí vyhrať nad tou druhou? Moja voľba je jasná. A tvoja?

28. nedeľa v Cezročnom období: Múdrosť


Výber textov tejto nedele sa mi vidí postavený na kontraste. Bohatý mládenec má všetko, dokonca aj vzorne zachováva Desatoro, no vyzerá to tak, že nemá múdrosť. Ježiš na neho hľadí s láskou (pamätáš sa, čo sa stalo, keď sa Ježiš milosrdne pozrel na Léviho?), no on to nevidí, on vidí svoje zlato. 
Naopak, čítanie z Knihy múdrosti predstavuje človeka, ktorý si múdrosť cení nad drahokamy, o zlate a striebre ani nehovoriac – tie sú len trochou piesku, blatom (porov. Múd 7, 9).
Aby sme sa vedeli správne rozhodovať – vybrať si medzi konaním bohatého mládenca a postojom múdroslovného autora –, ako odpoveď na tieto texty nám Cirkev ponúka slová 90. žalmu, verše 12 – 17, modlitbu, aby sme našli múdrosť srdca (v. 12). Cirkev totiž vie, že s múdrym postojom k životu mnohí máme problém.
Preto cesta k takejto múdrosti vedie cez priznanie si, že ju nemám. Že sa niekedy správam ako ten bohatý mládenec. Nevidím Ježišov láskyplný pohľad, ktorý má moc zmeniť ma, lebo... čosi mi bráni takto vnímať Ježiša. Strach, obavy, pýcha, sebestačnosť, nezávislosť...
A nemám ju aj preto, lebo mi chýba modlitba o múdrosť. Úplne. Nepamätám, kedy som sa naposledy modlil o múdrosť, hoci z Božieho slova viem, aká je to dôležitá modlitba (Jak 1, 5). Pritom vnímam, ako ma ňou Boh zahŕňa zakaždým, keď ju potrebujem. Kedy som sa mu naposledy za to poďakoval?
Musím nastúpiť cestu k náprave. Je veľmi jednoduchá. Budem sa učiť vnímať Ježišov pohľad plný lásky – napríklad častejším pozeraním sa na kríž – a modliť sa o múdrosť. Skúsim túto prosbu vložiť do svojej rannej modlitby.
Môj Ježiš, ako sa dnes na mňa pozeráš po napísaní tohto textu? Zdá sa mi, akoby si hovoril: „Konečne dostal rozum a prestal sa spoliehať na seba...“ Ďakujem ti za tvoje milosrdenstvo, ktorým ma neustále zahŕňaš. Ďakujem ti za múdrosť, ktorú mi dávaš vždy, keď sa stretávam s ľuďmi, ktorí hľadajú tvoju tvár. Ďakujem, že mi aj cez dnešné texty ukazuješ, ako veľmi ma miluješ – dávaš mi všetko potrebné, hoci tak málo ťa o to prosím. Neviem, či to dokážem zmeniť. Pokúsim sa. Prosím, prijmi túto moju biedu a prebuď vo mne aspoň stálu vďačnosť za to, že môžem žiť s tebou. 

29. nedeľa v Cezročnom období: Slabosť

Dnes musím začať tým, že sa vrátim k minulému textu. Napísal som v ňom, že si nepamätám, kedy som sa naposledy modlil o múdrosť. A hneď na ďalší deň ráno bol v ranných chválach text z Knihy múdrosti (9. kapitola) – prosba o múdrosť. Vzorový príklad ľudskej biedy. Ten text sa modlím každé štyri týždne, no potom napíšem, že neviem...

Aj dnešné texty sú o slabosti. Hoci Jakub a Ján hľadajú postavenie a veľkosť, Ježiš im hovorí o službe, o poslednom mieste. Byť sluhom navonok vyzerá ako neúspech – zdá sa, že je to človek, ktorý si nevedel vydobyť lepšie postavenie, ktorý akoby zlyhal. No Ježiš hovorí, že vedome si máme vyberať postavenie sluhu, postavenie podriadeného. Vtedy napríklad oveľa ľahšie môžeme prinášať radostnú zvesť o spáse ľuďom okolo seba. Dôkaz? Ak by Ježiš vystupoval ako pán, nikdy by zrejme neoslovil a nepritiahol k Bohu mýtnikov a prostitútky či chudobných. Zároveň však nemal problém ísť na hostinu aj ku vznešeným a bohatým (farizej Šimon, Lazár a jeho rodina), ktorých tiež oslovil – možno svojím záujmom o obyčajných ľudí...

Prorok Izaiáš vo svojej Piesni o Pánovom služobníkovi hovorí, že takýto život prinesie bohaté ovocie – uvidí ďaleké potomstvo, vyplní Pánovu vôľu, uvidí svetlo, nasýti sa poznaním, ospravedlní mnohých... Asi to nie je zoznam, ktorý v nás vyvoláva predstavu úspechu. Napíšem iný zoznam – pekný a dobre zariadený dom, všetky deti s titulom a v dobrej pracovnej pozícii, nejaké fajnové auto, dovolenky v najdrahších destináciách... Vieš, že tento zoznam vôbec neodporuje prvému? Ale bez toho prvého nemá cenu. Môže priniesť chvíľkové uspokojenie, ale z dlhodobého hľadiska, čiže z pohľadu večnosti bez plnenia Pánovej vôle môže byť veľkou príťažou.

Boh veľmi dobre vie, že nás láka niečo iné ako postavenie sluhu. A preto súboj medzi tým, čo je pre nás dobré, a tým, čo neraz ovláda naše túžby, rieši volaním responzória: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba.“ Učí nás volať o milosrdenstvo, keď nezvládame byť sluhami a radšej vystupujeme ako páni.

Zároveň však tie isté slová nás učia volať o milosrdenstvo, keď je bremeno služby príliš ťažké, keď síce postavenie sluhu prijímame pokorne a ochotne, no nevládzeme. A tak sa v dnešných textoch môže nájsť každý práve volaním o milosrdenstvo, ktoré môže mať rôzne dôvody.

Ježiš tou cestou prešiel. List Hebrejom hovorí, že on pozná našu slabosť, lebo nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Čo zvládol Ježiš, môžeme zvládnuť aj my. Samozrejme, len ak sme s ním spojení, zjednotení. Ozaj, kedy si bol naposledy na spoveď?

30. nedeľa v Cezročnom období: Chodenie s jasotom

Dnešné texty sú aj o takej obyčajnej ľudskej činnosti, akou je chodenie. Avšak špecifické chodenie – putovanie zo zajatia, návrat na Sion, nasledovanie Ježiša. Chodenie s plačom, ale aj s plesaním. Plač pri odchádzaní, jasot pri návrate. 

Počúvaj, čo prikazuje Boh prostredníctvom proroka Jeremiáša: „Plesajte, jasajte, ohlasujte, spievajte a vravte...“ Prečo? Lebo „privediem, zhromaždím, dovediem, budem viesť“. Boh hovorí o chodení, ktoré bude vyslobodením. Zhromaždí svoj ľud a povedie ho. Či presne to neurobil a stále robí skrze Ježiša?

Žalmista už vidí uskutočnenie toho, čo prorok sľubuje. Pán privádza sionských zajatcov, tých, čo boli kedysi odvlečení pre svoj hriech, no teraz sa vracajú s jasotom, lebo „veľké veci urobil s nimi Pán“. Pamätáš sa, ako si bol otrokom hriechu? Kto ťa vyslobodil? S kým teraz putuješ a kam? Ježiš a Božie kráľovstvo je správna odpoveď. S pridanou hodnotou – „s jasotom“.

A napokon z Jericha kráča Ježiš a s ním veľký zástup. Zasa je to o chodení. Ale v tomto prípade aj o tom, že Boh sa zastavil, keď počul, že ktosi na neho kričí. Zastavil sa preto, aby sa rozšíril zástup jeho učeníkov – o Bartimejovi je totiž napísané, že „hneď vidiel a šiel za ním po ceste“. 

Chodenie je samo osebe skvelá vec. Keď vyleziem na nejaký vrchol v Tatrách a teším sa nielen z rozhľadu, ale aj podaného výkonu a upevnenia zdravia, neraz ma napĺňa radosť. Tak som pred pár týždňami vyspevoval od radosti s úplne neznámymi ľuďmi na Slavkovskom štíte. Ale keď už samotné chodenie je také dobré (pozri, čo píše o telesnom cvičení svätý Pavol – 1 Tim 4, 8), o čo lepšie je chodenie s Ježišom! Keď už výstup na nejaký vrchol vyvoláva v srdci túžbu spievať, o čo viac by malo jasať srdce pri chodení s Ježišom!

Keď ideš s Ježišom, máš pre každého úsmev, prípadne slzy súcitu, ak trpí. Keď ideš s Ježišom, žehnáš každému, koho stretneš. Keď ideš s Ježišom, nenecháš na zemi povaľovať sa plastovú fľašu či papier, čo tam niekto pohodil. Keď ideš s Ježišom, nezapneš si večer film, ktorý naplní tvoju predstavivosť tak, že nebudeš môcť zaspať, ale zaspíš pri čítaní Písma. Keď ideš s Ježišom, vyberáš si to, čo mu robí radosť...

Keď ideš s Ježišom, jasot a plesanie pri pohľade na Božie diela sa ti stanú samozrejmými rovnako ako plač a nárek pri pohľade na hriech a bolesť. A vieš, čo je na takom chodení zvláštne? Že k tomu nemusíš mať zdravé nohy. Aj keď si pripútaný na posteľ, môžeš chodiť s Ježišom. 

31. nedeľa v Cezročnom období: Kňazstvo

Celý mesiac som sa vyhýbal druhému nedeľnému čítaniu a chcel som sa mu vyhnúť aj tentoraz. Dokonca som už napísal iný text. No už niekoľko dní prežívam, že musím otvoriť tému, ktorá mi je veľmi blízka a zároveň veľmi vzdialená...

Od začiatku októbra počúvame na pokračovanie čítania z Listu Hebrejom, ktoré priamo nijako nesúvisia s prvým čítaním ani s evanjeliom. Keď si však tie úryvky čítam, vnímam, že sa venujú veľmi dôležitej téme. A ňou je kňazstvo. Predovšetkým kňazstvo Ježiša Krista, toho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Práve preto hovoríme, že Ježiš je kňazom naveky. Priniesol jedinú obetu za naše hriechy a teraz je u Otca a prihovára sa za nás.

Aby však jeho obeta mohla byť viditeľne účinná aj pre nás dnes, Ježiš ustanovil vo všetkých pokoleniach po svojom zmŕtvychvstaní kňazov, aby jeho obetu stále sprítomňovali v Eucharistii a istým spôsobom aj vo všetkých ostatných sviatostiach. 

Kňaz je mužom tajomstva. Nie niečoho, čo sa nesmie prezradiť, ale tajomstva v zmysle Božieho konania v našom viditeľnom svete. Kňaz sprítomňuje – pri slávení sviatostí neomylne – Božiu milosť. Je to niečo, čo každého kňaza nesmierne presahuje. On, obyčajný človek, hriešnik ako každý človek, z poverenia Boha a Cirkvi koná zázračné diela. Keď krstí, rodí sa nový život. Keď rozhrešuje, mažú sa všetky previnenia a uzdravuje sa duša (neraz aj telo). Keď hovorí slová premenenia, Ježiš vstupuje do chleba a vína a premieňa ich na svoje telo a krv. Boh poslúcha kňaza a viditeľné znaky spôsobujú neviditeľnú milosť. 

Preto kňaz je tiež mužom viery. Veď aj on ako my všetci vidíme len to, čo je navonok. Ale verí, tak ako my všetci, že chlieb už nie je chlieb, že duša poznačená dedičným hriechom už ním nie je poznačená, že hriešnik už nie je hriešnik...

A pretože kňaz je každodenne svedkom Božieho milosrdenstva, aj sám je mužom milosrdenstva. Nielen slávením sviatostí, ale aj svojím prístupom k ľuďom.

Skús sa takto pozrieť na kňaza, ktorého vidíš pri oltári vo farnosti, kde žiješ. Navonok vidíš hriešnika, lepšieho či horšieho človeka, ale svojou podstatou – premenený prijatou sviatosťou kňazstva je to muž, ktorý osobitným spôsobom patrí Bohu. Žije v ňom Boh. Koná v ňom Boh. 

Nech toto poznanie v nás často vzbudzuje vďačnosť za to, aký skvelý a zároveň krehký spôsob Boh vymyslel, aby mohol byť s nami.

32. nedeľa v Cezročnom období: Ježišov kňaz

Ak chceš pochopiť, o čom to dnes hovorí úryvok z Listu Hebrejom, potrebuješ si k tomu prečítať 16. kapitolu Knihy Levitikus o Dni zmierenia. Ježiš naplnil starozákonný predobraz tak dokonalo, že už netreba zabíjať nijaké zvieratá a každý rok ich krv prinášať do Svätyne svätých. Ježiš to urobil raz navždy. Čo predtým nedokonalo zabezpečovala krv býkov a capov, to teraz dokonalo uskutočnila Ježišova krv. Priniesla zmierenie s Bohom a odpustenie všetkých hriechov. Aj tvojich. Ak chceš žiť s Bohom, nemusíš po každom hriechu vliecť niekde do chrámu býka či barana, vlastnoručne ho zabiť a chytať jeho krv, aby ňou potom kňaz pokropil oltár. Stačí sa vo viere pripojiť k Ježišovi, vyznať s ľútosťou svoje previnenie a prosiť: „Otče, odpusť mi pre krv Kristovu.“

Kristus priniesol jedinú obetu za hriech (nie za svoj, veď bol bez hriechu) a tým naplnil svoje kňazské poslanie. Skrze novozákonných kňazov sa táto obeta sprítomňuje pri každej svätej omši a jej ovocie je vo sviatostiach k dispozícii aj nám. 

Vieš, ako sa nejaký muž stane kňazom? Prvou vecou je Božie volanie. Boh sa prihovára jeho srdcu a jedným z miliónov spôsobov mu ukazuje cestu zasvätenia sa službe. Nasleduje rozoznávanie – muž si začína všímať, že sa v jeho srdci čosi deje. Môže to byť podobné zaľúbeniu (ale nemusí). Hľadá pôvod tohto diania a ak bol vo svojej viere dobre formovaný a ako človek vychovávaný k zrelosti, spoznáva, že v jeho srdci hovorí Boh. Vstupuje do dialógu s ním, aby si ozrejmil, čo Boh od neho očakáva. Napokon sa rozhoduje, či Božie volanie prijme alebo odmietne. Ak ho prijme, vstupuje do tohto doteraz vnútorného procesu Cirkev, ktorá má cez svojich predstaviteľov za úlohu overiť, či rozlišovanie daného muža bolo správne. Potom už nasleduje štúdium, formácia, vysviacka a samotný kňazský život.

Prečo to – veľmi zjednodušene – opisujem? Často sa dnes hovorí o nedostatku kňazských povolaní. Nie je to celkom pravda. Boh ich totiž určite vzbudzuje práve toľko, koľko Cirkev v danej oblasti potrebuje. Problémom je však ten počiatočný proces rozoznávania a rozlišovania, v ktorom mnohé povolania zrejme ostávajú nepoznané a nenaplnené. A tu je naša úloha. Aj tvoja. Ak si slobodný muž, aj sám seba sa máš v nejakej etape svojho života (možno práve dnes) pýtať, k čomu ťa Boh volá. Ak si ženatý či vydatá a máš deti, tak je tvojou úlohou svoje deti dobre formovať vo viere a vychovávať k zrelosti tak, aby raz zodpovedne a uvážene hľadali svoju životnú cestu. Tento proces je nesmierne dôležitý pre každé rozlišovanie povolania, aj povolania k manželstvu, nielen ku kňazstvu či pre zasvätený život. 

Potrebujeme sa modliť za povolania, je to veľmi dôležité. Ale musíme tiež mať také dobré vzťahy najmä s mladými v našich rodinách, aby sme im mohli niekedy položiť otázku: „A neuvažuješ o kňazstve, o zasvätení?“ Koľkí kňazi vďačia za svoju cestu práve tomu, že niekto im ukázal aj takúto cestu účasti na Ježišovom kňazstve... Kňaz je Ježišov. Je Kristovou ľúbeznou vôňou.

33. nedeľa v Cezročnom období: Vzdávanie vďaky

Prvá veta dnešného textu z Listu Hebrejom nás môže zmiasť. 

„Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy“ (10, 11). Fakt? Nemôžu odstrániť hriechy? Tak potom aký to má zmysel? Musíme vedieť, že táto veta hovorí o starozákonných kňazoch, ktorí na obetu prinášali býkov, barany, hrdličky... Keď prišiel Kristus a obetoval seba samého, prinášanie tých obiet stratilo zmysel. Poslúžili ako predobraz, no keď Ježiš vošiel do svätyne – do neba s vlastnou krvou, obety Starého zákona prestali. Vonkajším znakom toho bolo zbúranie jeruzalemského chrámu...

Akú bohoslužbu teda koná kňaz Katolíckej cirkvi dnes? Odstraňuje jeho obeta hriechy? Nuž najprv musíme vedieť, že kňaz nekoná „svoju“ obetu. Mocou Ducha Svätého a na základe svojej kňazskej vysviacky sprítomňuje jedinú obetu, ktorá odstraňuje hriechy – obetu Ježiša Krista. Robí presne to, čo Pán Ježiš prikázal pri Poslednej večeri: „Toto robte na moju pamiatku.“ Ježišovu obetu neopakuje – veď to sa ani nedá. Ale Duch Svätý spôsobuje, že Ježišova obeta je pri slávení svätej omše stále prítomná, jej ovocie – odstránenie hriechov a nový život – je k dispozícii nám všetkým, ktorí sa na slávení Ježišovej pamiatky s vierou zúčastňujeme.

Keď čítam List Hebrejom (aj dnešný úryvok z neho), v mojom srdci sa objavuje vďačnosť za kňazstvo Ježiša Krista. Za to, že nám sviatosťou kňazstva zabezpečil, že jeho obeta je užitočná všetkým ľuďom – aj v našich časoch. Veď bez kňazov by sme sa možno len tak schádzali a nostalgicky spomínali na to, že vykúpenie/odpustenie hriechov/vyslobodenie z otroctva diabla/uzdravenie sa už síce uskutočnilo, ale jeho ovocie bolo k dispozícii len ľuďom, ktorí žili blízko pri Ježišovi. No Boh vymyslel úžasný spôsob, ako byť s nami, ako nám dať dar nového života aj dnes.

Preto keď sa zhromažďujeme na svätú omšu, mala by nás prenikať vďačnosť. Lebo stretávame sa so živým Bohom, ktorý nesmierne túži, aby sme prišli k nemu. Až tak, že nám maximálne vychádza v ústrety a žije s nami pod spôsobom chleba a vína. Vďačnosť. Vieš, ako sa po grécky povie ďakujem? Ευχαριστώ – eucharistó. Keď prichádzaš na svätú omšu, prichádzaš v prvom rade ďakovať – sláviť vďakyvzdanie, Eucharistiu. Iste, prinášaš si so sebou všetko, čím práve žiješ, čo ťa trápi a bolí, ale to všetko musí ísť do úzadia, lebo prichádzaš ďakovať. Len v takomto nastavení vnútra môžeš plne prežiť slávenie a prijímanie každej sviatosti.

Prosím ťa, keď pôjdeš najbližšie na slávnosť vďakyvzdania Bohu, nedovoľ, aby v tvojom vnútri vládli myšlienky ustarostenosti, bolesti, trápení. Postav nad ne vďačnosť za Ježišovu obetu, prijmi jej ovocie a s dôverou Ježišovi zver svoje starosti, lebo on je Pánom tvojho života. Nemusíš sa báť... S takto nastaveným srdcom budeš Kristovou ľúbeznou vôňou a ľudia okolo teba to uvidia, pocítia a zachutí im byť takými ako ty – Kristovými. Aká jednoduchá evanjelizácia!