Nedeľné zamyslenia 2017
„Zakorenení v Kristovi, na ňom postavení.“ (Kol 2, 7)

Prvá adventná nedeľa: Obliecť si Ježiša

Obsah

  1. 1 Prvá adventná nedeľa: Obliecť si Ježiša
  2. 2 Druhá adventná: Napodobňovať Ježiša
  3. 3 Tretie adventná nedeľa: Viem a verím
  4. 4 Štvrtá adventná nedeľa: Širší pohľad
  5. 5 Narodenie Pána: Jasot
  6. 6 Panny Márie, Bohorodičky: Titul
  7. 7 Krst Krista Pána: Sluha
  8. 8 Druhá nedeľa v Cezročnom období: Ježiš Kristus
  9. 9 Tretia nedeľa v Cezročnom období: Zberateľ radosti
  10. 10 Štvrtá nedeľa v Cezročnom období: Jednoduchosť cesty
  11. 11 Piata nedeľa v Cezročnom období: Spievať a snívať
  12. 12 Šiesta nedeľa v Cezročnom období: Čo nám Boh zjavil?
  13. 13 Siedma nedeľa v Cezročnom období: Utópia?
  14. 14 Ôsma nedeľa v Cezročnom období: Oddych v Božom náručí
  15. 15 Prvá pôstna nedeľa
  16. 16 Druhá pôstna nedeľa: Boh nás volá a posilňuje
  17. 17 Tretia pôstna nedeľa: Živá voda
  18. 18 Štvrtá pôstna nedeľa: Si svetlom v Pánovi
  19. 19 Piata pôstna nedeľa: Oslavujme!
  20. 20 Kvetná nedeľa: Otcov list
  21. 21 Veľkonočná nedeľa: Žije!
  22. 22 2. veľkonočná nedeľa: Chválospev na Cirkev
  23. 23 3. veľkonočná nedeľa: Horí ti srdce?
  24. 24 4. veľkonočná nedeľa: „Čo máme robiť, bratia?“
  25. 25 5. veľkonočná nedeľa: Si obor!
  26. 26 Šiesta veľkonočná nedeľa: Očakávam
  27. 27 Siedma veľkonočná nedeľa: Deviatnik
  28. 28 Zoslanie Ducha Svätého: Záujem o Boha
  29. 29 Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Byť s ním
  30. 30 Jedenásta nedeľa v Cezročnom období: Božie vlastníctvo
  31. 31 Dvanásta nedeľa v Cezročnom období: Dôvera
  32. 32 Trinásta nedeľa v Cezročnom období: Skutočne?
  33. 33 Štrnásta nedeľa v Cezročnom období: Úžas
  34. 34 Pätnásta nedeľa v Cezročnom období: Boh hovorí
  35. 35 Šestnásta nedeľa v Cezročnom období: Pán je dobrý
  36. 36 Sedemnásta nedeľa v Cezročnom období: Zariskuj a žiadaj!
  37. 37 Premenenie Pána: Vymyslené bájky?
  38. 38 Devätnásta nedeľa v Cezročnom období: Stretnutie a dôsledky
  39. 39 Dvadsiata nedeľa v Cezročnom období: Krik kanaánskej ženy
  40. 40 Dvadsiata prvá nedeľa v Cezročnom období: Božie riešenia
  41. 41 Dvadsiata druhá nedeľa v Cezročnom období: Zaskočený
  42. 42 Dvadsiata tretia nedeľa v Cezročnom období: Úloha spoločenstva
  43. 43 Dvadsiata štvrtá nedeľa v Cezročnom období: Prečo odpúšťať?
  44. 44 Dvadsiata šiesta nedeľa v Cezročnom období: Formovanie svedomia
  45. 45 Dvadsiata siedma nedeľa v Cezročnom období: Nárek a nádej
  46. 46 Dvadsiata ôsma nedeľa v Cezročnom období: Hostina
  47. 47 Dvadsiata deviata nedeľa v Cezročnom období: Dávaním bohatneš
  48. 48 Tridsiata prvá nedeľa v Cezročnom období: Poďme vyššie!
  49. 49 Tridsiata druhá nedeľa v Cezročnom období: O múdrosti
  50. 50 Tridsiata tretia nedeľa v Cezročnom období: To je o tebe!
  51. 51 Tridsiata štvrtá nedeľa v Cezročnom období: Kristus Kráľ!

Vieš, čo robil syn milosrdného otca, keď sa vrátil domov? Iste, prvý deň strávil na hostine, možno šokovaný tým, že namiesto handier má na sebe krásne šaty, že už nemá bosé a zakrvavené nohy, ale má na nich mäkučké sandále, že dokonca dostal znak moci – prsteň na ruku. No po hostine prišlo nové ráno a on stál pred otázkou: Čo teraz? Ako žiť? Dokázal sa pozerať svojmu otcovi do očí, keď vedel, ako strašne mu ublížil? Vedel sa rozprávať so starším bratom, ktorý preňho iste nemal dobré slovo?

Márnotratný syn sa musel učiť, ako sa žije v otcovom dome. Musel sa učiť pozerať iným pohľadom, nie tak, ako sa na všetko pozeral pred svojím odchodom. Učil sa počúvať otca a vidieť v jeho slovách nesmiernu lásku. Aj keď to možno niekedy boli slová napomenutia či usmernenia. Učil sa pokore, no tiež tomu, že je milovaný, čo nie vždy je ľahké...

Skončil sa Rok milosrdenstva a aj my môžeme stáť pred podobnou úlohou. Čo teraz? Ako ďalej žiť? Sväté písmo i Cirkev nám dávajú odpoveď. Cirkev tým, že nám darovala Adventné obdobie, ktorého prvé tri týždne nás zameriavajú na očakávanie Ježišovho druhého príchodu. Príde s ranami svojho víťazstva a my sa máme pripraviť na to, ako na tie rany budeme hľadieť. Sú Ježišove prebodnuté ruky a nohy pre teba dôkazom jeho lásky? Či nebodaj výčitkou?

A Písmo nás pozýva žiť v Pánovom dome (Ž 122). Už tu a teraz. Aby potom, keď Ježiš definitívne príde (alebo keď zomrieme prv, ako príde), nebolo pre nás ťažké udomácniť sa v nebi.

K tomu dáva svätý Pavol v Liste Rimanom veľmi konkrétnu radu: „Oblečte si Pána Ježiša Krista“ (13, 14a). Niektoré preklady hovoria ešte jasnejšie: „Oblečte sa v Pána Ježiša Krista.“ Čo to znamená?

V krste sme sa stali Božími deťmi. Ako márnotratný syn sme sa vrátili domov, prijali sme postavenie slobodného človeka, ale keďže dlho sme boli otrokmi, nevieme ako slobodní žiť (každý náš hriech je toho dôkazom). Preto si máme obliecť na seba Ježiša – to jest učiť sa konať ako on, zmýšľať ako on, pozerať sa ako on. To sa nedá naučiť bez toho, aby sme Ježiša nemali denne pred očami. Preto sa v Cirkvi každý deň číta evanjelium – aby sme videli, ako Ježiš žije, a učili sa ho napodobovať. Boh vie, že nám to nejde, že máme ešte veľa zo zmýšľania otrokov, preto nám k tomu dáva Ducha Svätého: vo vnútri každého z nás sám Boh koná, aby sme sa podobali Ježišovi.

Uvedomuješ si túto nesmiernu Božiu lásku a starostlivosť? Prijal nás do domu a robí všetko preto, aby sme v tom dome boli šťastní. Prijmi tento prejav jeho milosrdenstva a usiluj sa pripodobniť Ježišovi. Najlepšie sa to naučíš dvomi spôsobmi – častou účasťou na slávení Eucharistie, kde sa číta a vykladá Písmo, kde dokonca Ježiš prichádza do tvojho vnútra (ak sa na to pripravíš), a štúdiom Božieho slova. Napríklad namiesto pozerania televízie...

Neal Lozano vo svojej knihe Otcovo srdce spomína, ako raz prišiel ku svojmu bratrancovi, kňazovi, s prosbou, aby mu vysvetlil svätú omšu. A ten ho zaskočil. Povedal mu, že svätú omšu môže chápať iba ten, kto pozná Boha. Potom sa s Nealom modlil a Neal odovzdal svoj život Ježišovi.

Tak aj pre teba bude účasť na slávení Eucharistie a čítanie Písma zmysluplné len vtedy, keď odovzdáš život Ježišovi. Ak si to ešte neurobil, kľakni si a urob to hneď teraz. Bude to prvý krok obliekania si Ježiša Krista.

Druhá adventná: Napodobňovať Ježiša

Viete, že prvé týždne Adventu vôbec nie sú priamou prípravou na sviatok Narodenia Pána? Majú nám slúžiť ako príprava na druhý Kristov príchod. Prežívame čas, keď si obnovujeme, prehlbujeme a očisťujeme svoju vieru v to, že táto zem raz pominie a Ježiš „príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca“.

Dôkazom toho sú aj liturgické čítania do 16. decembra vrátane. Všetky upriamujú pozornosť na to, že raz sa skončí čas nespravodlivosti a zloby, a nastane pokoj. Idylicky a obrazne to opisuje aj prorok Izaiáš s dnešnom prvom čítaní, keď opisuje spolužitie zvierat, ktoré od vekov sú v nepriateľstve – jedny sú lovcami a iné sú lovené. Prorok hovorí, že raz sa „budú spolu pásť...“

Ján Krstiteľ v evanjeliu hovorí o inom rozmere Pánovho príchodu – o strome, ktorý neprináša dobré ovocie. Vytnú ho a hodia do ohňa. Koniec sveta – Ježišov návrat bude teda aj časom definitívneho súdu, keď zlo bude odsúdené a už nebude mať nijakú moc. 

Aby nás idylický Izaiášov opis neviedol k predstave, že všetko bude v poriadku bez ohľadu na to, ako žijeme, a zasa Jánova reč nevyľakala na smrť – lebo veď kto z nás môže povedať, že je dobrý? –, Cirkev k týmto dvom pohľadom ponúka slová svätého Pavla, zamerané na napodobňovanie Ježiša Krista. Akoby chcel povedať: „Chceš sa tešiť na Ježišov druhý príchod? Ži tak, ako on.“ A zdôrazňuje vzťahy s ľuďmi. Zmýšľať o iných tak, ako o nich zmýšľa Kristus. Prijímať ľudí tak, ako ich prijíma Kristus. Byť služobníkom Božej pravdy tak ako Kristus.

Jasne, potrebujeme si tieto pokyny rozmeniť na drobné. Pochopíme to, keď si prejdeme zoznam ľudí, s ktorými sa stretávame. Svedomie nám hneď ukáže, či každého vnímame tak ako Kristus. Ako o nich zmýšľam? Ako k nim pristupujem, čo mám vo svojom srdci, keď sa s nimi stretávam, keď na nich príde reč? A som služobníkom Božej pravdy v rozhovore s nimi, ale len vedieme prázdne reči, spoločenskú konverzáciu o ničom? Svätý pápež Gregor Veľký, vyznávajúc svoju slabosť, o tom hovorí takto: „Keďže sa donútený postavením často stýkam so svetskými ľuďmi, niekedy popustím uzdu svojmu jazyku. Lebo viem, že keď sa veľmi prísne držím svojich zásad, slabší predo mnou utekajú a nikdy ich nedostanem na to, čo chcem dosiahnuť. Preto sa často stáva, že trpezlivo počúvam aj ich prázdne reči. Ale aj ja som slabý, trochu sa dám zatiahnuť do prázdnych rečí a už začnem s radosťou rozprávať o tom, čo som začal počúvať proti svojej vôli. A do čoho sa mi bridilo padnúť, v tom teraz spokojne ležím“ (Liturgia hodín, 3. 9.).

No s vierou a nádejou k svojmu vyznaniu dodáva: „No Stvoriteľ a Vykupiteľ ľudského pokolenia má moc darovať mne nehodnému aj výšku života, aj účinnosť jazyka a ja z lásky k nemu hlásam jeho slovo a nešetrím sa“ (tamže).

Takže neboj sa, aj ty zvládneš byť ako Ježiš, na ňom postavený a v ňom zakorenený – lebo sám Boh po tom túži a dáva ti na to svoju moc. A v tejto viere sa môžeš tešiť na jeho druhý príchod.

Tretie adventná nedeľa: Viem a verím

Keď som minulú nedeľu vychádzal z kostola, hneď som si všimol pomerne veľkú skupinu ľudí pri provizórnom pulte pár metrov od brány kostola, kde sa predávali korbáčiky, med, orechy... Akoby sa týždeň predtým vôbec nečítal pastiersky list, v ktorom nás biskupi žiadali zmeniť svoje správanie ohľadom nedeľného nakupovania.

Pripomenulo mi to vetu, ktorú som kedysi dávno veľmi vnímal počas svojej formácie: „Najväčším problémom kresťanstva nie je nevedomosť, ale neschopnosť konať podľa toho, čo poznám.“ Týka sa to nás všetkých, lebo práve ten rozdiel medzi poznaním a konaním sa nazýva hriech.

Ak tu dnes napíšem, že sa máme usilovať o to, aby sme sa tešili na Ježišov druhý príchod, aby sme ho túžobne očakávali, neskončí táto výzva (ktorá ani nie je moja, ale z Biblie a z liturgie) podobne ako výzva biskupov zmeniť svoje správanie ohľadom slávenia nedele?

Neschopnosť konať podľa poznaného je v Cirkvi prítomná vždy. Takže všetci máme stálu úlohu: usilovať sa zosúladiť svoje konanie s poznaním:

Príde Pán! Viem to a verím tomu. Preto mojím konaním má byť radosť, jasanie, svedectvo o konaní Boha v mojom živote.

Raz nastane koniec všetkého. Viem to a verím tomu. Preto moje konanie (zmýšľanie, hovorenie) má byť také, aby som mohol koniec čakať bez strachu. Aj keby nastal v tejto chvíli, keď píšem (a ty čítaš) tento text.

Sväté písmo je Božie slovo. Viem to a verím tomu. Preto Biblia má byť dennodenne v mojich rukách, aby som vedel, čo mi Boh dáva a čo odo mňa žiada.

Eucharistia je živý Boží Syn, Boh, ktorý chce žiť v mojom srdci. Viem to a verím tomu. Preto urobím vždy všetko, aby som pri každej svätej omši, na ktorej sa zúčastním, mohol prijať Krista do srdca obmytého pokáním.

A tak môžem pokračovať ďalej – modlitba, skutky milosrdenstva, služba vo farnosti, svedectvo, neustále úsilie o svätosť...

Asi na to nejeden povie: „Ale keď ja som slabý...“ Máš pravdu, každý je slabý. Ale Boh od nás nežiada silu, ale lásku. Tvoje úsilie konať podľa toho, čo poznáš, bude úspešnejšie, ak bude založené na láske Boha k tebe. Boh ma miluje. Viem to, ale v praxi tomu neverím. A tu je kameň úrazu. Odstráň ho tým, že uveríš, že začneš žiť ako milovaný. Bez strachu, bez rozčuľovania, no plný radosti, očakávania, dobroty srdca... Že budeš žiť podľa týchto slov dnešného prvého čítania: „Posilňujte ruky zoslabnuté, upevňujte chvejúce sa kolená. Povedzte malomyseľným: ‚Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás‘“ (Iz 35, 4).

Štvrtá adventná nedeľa: Širší pohľad

Páči sa mi tohoročný dlhý Advent. Je najdlhší, aký len môže byť. Celé tri týždne z neho sú vyhradené na očakávanie Pánovho druhého príchodu – taký nácvik naostro. Každý deň som si nanovo uvedomoval, že toto môže byť deň, keď sa Ježiš definitívne vráti. Dúfam, že toto očakávanie vo mne ostane natrvalo.

A zároveň mi to umožňuje ináč prežiť posledné dni pred sviatkom Pánovho narodenia. Chcem ich prežiť vo vďačnosti. Dávajú totiž zmysel môjmu životu, dávajú mi budúcnosť a nádej, hoci ide o udalosť, ktorá sa stala už veľmi dávno. Bez Ježišovho narodenia, bez jeho prvého príchodu by sa na tomto svete nebolo na čo tešiť. Iste, sú chvíľkové radosti, potešenia, ale v srdci mám túžbu po niečom, čo sa neskončí, čo bude trvať vždy, večne. A túto túžbu mi napĺňa a definitívne naplní len Ježiš. Ten z Dávidovho rodu. 

Aj preto vnímam čítania tejto nedele ako prirodzené pokračovanie trojtýždňového cyklu liturgických textov, ktoré hovorili o druhom Pánovom príchode a vyzývali pripraviť sa naň. Po tieto dni nám už Cirkev pripomína pozemský, ľudský príbeh toho, na ktorého čakáme. Hovorí, že bol predpovedaný, že bol očakávaný, že bol naplnením proroctiev a túžob vyvoleného národa. Ale tiež o tom, že neprišiel len pre Hebrejov, ale aj pre pohanov. Pre nás. A že je Boh s nami = Emanuel. To na ňom sme (máme byť) postavení, v ňom zakorenení...

Chvíľu som uvažoval, že tu skončím. Ale ešte sa mi tisne do mysle Jozef. Človek, od ktorého nie je v Písme zaznamenané ani jedno slovo. A je svätý. Nie pre svoje mlčanie, ale pre svoju vnímavosť na Božie cesty, na Božie pokyny, pre svoju ochotu ísť s Bohom, nech to stojí čokoľvek.

Nech je tento týždeň pre každého z nás, osobitne pre chlapov, časom nasledovania Jozefa. Napríklad ochotnou službou manželkám pri upratovaní, pečení, ozdobovaní . Nech takto drobnými prejavmi lásky na nás vidno, že čakáme niečo veľké, vlastne niekoho veľkého. Iste, Ježiš nepotrebuje stromčeky, svetlá, koláče, darčeky... Ale našu ochotnú lásku potrebuje. Tá ho zohrieva v chladnom svete peňazí, konzumu, úspechu. 

A ak nám zvýši čas a energia, obzrime sa tento posledný týždeň pred sviatkami aj širšie okolo seba. Nie je tu niekto, kto potrebuje dobré slovo, kus chleba, hoc aj malú pomoc? Ak neostaneš sedieť v pohodlí svojho domu, ale poslúžiš Ježišovi v blížnom, urýchliš Pánov druhý príchod.  

Narodenie Pána: Jasot

Keď som hľadal kľúč, ktorý by mi otvoril cestu k napísaniu tohto textu, dostal som nápad – pozrieť sa na žalmy, ktoré sú súčasťou bohoslužby slova svätých omší od vigílie cez polnočnú, na úsvite až po omšu počas dňa. V počítači sa mi vtedy zobrazili žalmy plné jasotu, radosti, plesania. Sú to časti zo žalmov 89, 96, 97 a 98. Odporúčam všetkým použiť ich v týchto dňoch ako základ svojej modlitby.

Prečo?

Svet nás tlačí do komerčného prežívania Vianoc, Cirkev nás pozýva k radosti a sláveniu Narodenia Pána. Svet sa hemží Santami, Dedami Mrázmi, občas medzi nich zamontuje Ježiška („veď sme kresťanská krajina“), no viera nás volá plesať na narodením Spasiteľa, nášho Pána, Ježiša Krista. Aby sme neskončili pri plných bruchách, prázdnych srdciach a unudených tvárach, potrebujeme sýtiť predovšetkým dušu, aby mohla jasať. Spomínané žalmy nám v tom môžu pomôcť.

Ako?

89. žalm hovorí o prísľube záchrancu pre vyvolený národ a vyzýva k jasotu už len preto, že prísľub je daný, hoci jeho naplnenie bolo ešte ďaleko. A ďalšie tri žalmy priamo vyzývajú k jasotu, lebo prísľub sa naplnil.

Iste, radosť zo záchrany môže prežívať len ten, kto je odsúdený na smrť, kto je priamo ohrozený na živote, kto sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii... Patríme medzi nich? Určite, veď „mzdou hriechu je smrť“ a „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ ((Rim 6, 23; 3, 23). No narodenie Božieho Syna je našou záchranou zo smrti, ktorú sme si za hriech zaslúžili.

Práve v tom sa prejavuje Božia láska – že nás zachránil ešte skôr, ako sme uznali svoju vinu. Nádherne o tom píše apoštol Pavol v 5. kapitole Listu Rimanom: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici... Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom“ (verše 8 a 10).

To sú dôvody na jasot. Nedaj sa oň obrať ničím. Pripoj sa k plesaniu stromov v lese a potlesku riek, k hukotu mora a jasotu vrchov (aj takéto obrazy nájdeš v spomínaných žalmoch). Lebo ak sa z narodenia Spasiteľa raduje príroda, o čo viac má jasať človek obdarený rozumom a poznaním Boha!

Všetkým želám jasot srdca a plesanie úst, lebo Boh prišiel a postavil si stan uprostred nás!

Panny Márie, Bohorodičky: Titul

Dnešná slávnosť nám dáva pevný bod, na ktorý sa dá celá mariánska úcta postaviť. Je ním titul, pod ktorým práve dnes oslavujeme najdokonalejšie dielo Boha, Bohorodičku, ktorá je prvým ovocím Ježišovho diela vykúpenia.

Tento titul je základom celej úcty, ktorú Panne Márii prejavujeme. Negatívne vyjadrené to znamená, že ak by Mária nebola Bohorodičkou, neoslavovali by sme jej nepoškvrnené počatie, neslávili by sme nanebovzatie, nemali by sme Loretánske litánie ani ruženec, ba ani mariánske pútnické miesta po celom svete.

Takže čo to znamená, že Mária je Bohorodička? Veľmi jednoduchú, no pritom najtajomnejšiu vec – Boh, ktorý je večný, sa stal človekom v čase takým spôsobom, že sa počal a narodil z Panny. V mýtoch neraz čítame, že nejaký boh si zobral ľudskú podobu a potom všeličo vyvádzal. No skutočný, pravý Boh urobil niečo, čo sa nedá vymyslieť. Stal sa skutočným, nie zdanlivým, človekom. Aby nás zachránil od večnej smrti, z moci a rúk diabla.

Z úcty k tomuto tajomstvu pri slávení liturgie počas recitovania či spevu Vyznania viery sa pri slovách „a vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom“ hlboko ukláňame (Všeobecné smernice Rímskeho misála 137). Z úcty k tajomstvu, ktoré presahuje naše chápanie. Z úcty k tomu, že Boh vstúpil do prirodzeného sveta a stal sa jeho súčasťou (to je vlastne význam slova tajomstvo z pohľadu viery).

Možno si niekto povie, že Panna Mária sa stala Bohorodičkou, lebo bola plná milosti, lebo Boh ju na to predurčil, lebo ju na to pripravil. Iste, to všetko je pravda. No dnes by sme si Pannu Máriu neuctievali, ak by k Božiemu dielu nepriložila svoju vlastnú vôľu. Ak by jej srdce a ústa nevyriekli „staň sa“.

A práve to môže v dnešný slávnostný deň byť pre nás veľkou inšpiráciou. Aj my sme totiž (každý jeden) pre Boha veľmi dôležití, sme povolaní k veľkým Božím dielam. No Boh k ich uskutočneniu potrebuje naše áno. Potrebuje, aby sme k jeho dielam priložili svoje ruky.

Aké diela chce Boh vykonať tento rok cez teba? Cez väčšinu z nás zdanlivo maličkosti – prebaľovať dieťa, robiť úlohy so školáčikom, každý deň chodiť do školy, do práce, variť, prať, plniť si povinnosti, starať sa o starých a možno aj chorých rodičov... No tiež chce, aby sme boli pripravení tiež na nečakané úlohy – priniesť útechu zomierajúcim, sprevádzať a potešovať trpiacich a smútiacich, s láskou prijať možno nečakané dieťa, znášať náhle kríže a bolesti... Ak budeme verní v malom, zvládneme aj to veľké.

Mária povedala áno na počatie Ježiša, no za tým jedným súhlasom nasledovalo množstvo ďalších, ktoré boli zavŕšené pod krížom. Mária sa nestala svätou jedným áno, ale celoživotnou cestou, ktorá sa tak ako naša skladala z mnohých drobností, maličkostí.

Pôjdeme v tomto roku Máriinou cestou? S očami upretými na Ježiša?

Krst Krista Pána: Sluha

Posledný deň Vianočného obdobia je zároveň prvým dňom, prvou nedeľou Cezročného obdobia. Sviatkom Pánovho krstu akoby sa završovalo Ježišovo detstvo a dospievanie a zároveň sa začína jeho verejný život, ktorý možno charakterizovať aj týmto slovom: služba.

Veľmi jasne to hovorí text z proroka Izaiáša (Iz 42, 14. 67), ktorý je z Prvej piesne o Pánovom služobníkovi. Je pozoruhodné, že ten istý text sa číta v pondelok vo Veľkom týždni (ďalšie dni Veľkého týždňa sa čítajú ostatné zo štyroch Piesní o Pánovom služobníkovi). Akoby sa tým vytvárala akási svorka, ktorá objíma, drží pokope celé obdobie Ježišovho verejného účinkovania. Ježiš sa zjavuje ako Sluha. Prichádza „plniť Otcovu vôľu“ (porov. Jn 4, 34).

Toľko teológia. Ako ju dostať do nášho praktického života? Možno začnem tým, o čom dnes hovoria mnohí kňazi v homíliách – krstom. Často počujeme veľmi dôležitú pravdu, že krstom sme sa stali Božími deťmi, dostali sme účasť na božskej prirodzenosti. No zároveň sme sa stali súčasťou Kristovho tela – súčasťou Sluhu. Aj my sami sme sa krstom stali sluhami, povolanými „plniť Otcovu vôľu“. Viem si toto povolanie konkretizovať? Alebo je to len nejaké vyjadrenie, ktoré nemá praktický dopad na môj život?

Apoštol Peter v Skutkoch apoštolov veľmi zrozumiteľne vyjadril, v čom spočívala Ježišova služba: „...chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom“ (10, 38). Ježiš to mohol robiť, lebo Boh ho pomazal Duchom Svätým a mocou a bol s ním. Takže môžem robiť presne to isté, čo robil Ježiš – lebo tiež som bol pomazaný Duchom Svätým, naplnený mocou a Boh je so mnou.

Dnes je veľký deň. Ak uveríš tomu, čo hovorí Písmo o Ježišovi a uveríš, že môžeš konať väčšie skutky ako on (pozri Jn 14, 12), zmení sa tvoj život i život tvojho cirkevného spoločenstva, možno hneď, možno postupne. Zmení sa tým, že odteraz už budeš vnímať svoj život ako službu, že sa naučíš vnímať usmernenia Ducha Svätého a budeš plniť Otcovu vôľu.

Iste, aj doteraz sme ju plnili. Možno tak akosi „všeobecne“ – máme určitý životný štýl, nejaké hranice, ktoré neprekračujeme, zabehané obrady a vzťahy... „No nejaké vnuknutia Ducha? Nechceš priveľa?“

Nie, nechcem priveľa. Len chcem, aby sme horeli. Aj ja potrebujem túto zmenu, aj mne je dobre v mojom pohodlí, bez kontaktu zo svetom, ktorý je iný, na prvý pohľad zlý a nepriateľský. No presne do takého sveta prišiel Ježiš a zmenil ho. Presne do takého sveta stavia aj mňa, vytrháva ma z môjho pohodlia (od televízora, od ukecaných posedení, od ............) a posiela k človeku, ktorý Ježiša nemá rád. Poznáš takého? Vstaň a choď za ním. Prejav mu lásku, prejav oňho záujem. Môže to byť bývalý spolužiak, kolegyňa z práce, sused či susedka... A Duch ťa povedie k ďalším krokom. Možno to bude trvať roky, no ten človek sa zaľúbi do Krista. Za predpokladu, že teraz neostaneš sedieť s výhovorkou, že na to nemáš.

Staň sa dnes skutočným sluhom...

Druhá nedeľa v Cezročnom období: Ježiš Kristus

Nové obdobie cirkevného roku začína Cirkev tak, ako skončila Vianočné – jednoznačným poukázaním na Krista. Prečítaj si úvod Pavlovho Prvého listu Korinťanom – Pavol píše miestnej cirkvi, ktorá sa zmieta vo vážnych problémoch. No nezačína ich riešením, ale tým, že ukáže na Riešenie, na Ježiša Krista. Akoby aj nám tým hovoril: Máš s niečím problém? Má problémy farnosť, v ktorej žiješ? Skôr, ako začneš hľadať ich riešenie, skontroluj, na čo si zameraný, na čo je zameraná farnosť, možno diecéza. Možno sa tým všetko nevyrieši, ale ak sa dá do poriadku vzťah s Kristom, ak bude opäť na prvom mieste v tvojom srdci, v srdciach ľudí, s ktorými vo farnosti žiješ, mnohé problémy sa ukážu ako malichernosti, ktoré nestoja za reč. A tie, ktoré skutočne problémami sú, s Kristom sa riešia oveľa ľahšie (napríklad bez hnevu a hádok), lebo všetci zúčastnení sa usilujú plniť jeho vôľu.

Aké jednoduché, však? A zároveň náročné. Lebo upriamiť niekoho na Krista, doviesť ho k zmene zmýšľania a konania nie je v ľudských silách. Je to vec a dielo Ducha Svätého (budeme o tom počuť počas nasledujúcich nedieľ pri ďalších čítaniach zo spomínaného listu). A to sa týka aj toho, ak to upriamenie na Krista potrebujem ja sám.

Aj prorok Izaiáš nám predstavuje Krista, ktorého Otec posiela, aby bol spásou pre všetky národy. Aj Ján Krstiteľ ukazuje na Krista ako na Božieho Baránka, ktorý prišiel oslobodiť ľudí od ich hriechov. Iste to nie je náhoda. Načrtáva sa nám tak jasná cesta nielen na najbližšie dni, ale na celý život – Ježiš Kristus.

Cesta je teda jasná. Jej realizácia neistá – bez pomoci Ducha Svätého. Preto si dnes predstav, že Boží Ducha ťa chce naplniť a viesť, ale si ako zazátkovaná fľaša. Duch prichádza, keď ho vzývaš, ale len po tebe „steká“, lebo si zatvorený. Pozri sa, čo je tou zátkou, odstráň ju – vyznaním, pokáním, ľútosťou, zrieknutím sa... – a opäť popros Božieho Ducha, aby v tebe postavil Krista na prvé miesto. A rob to každý deň. Vlož sa do toho celý spoluprácou s Božou milosťou – vyberaj si, čo a koho budeš počúvať, s kým a o čom budeš hovoriť, na čo sa budeš pozerať, čo budeš čítať... Vyberaj si vždy to, čo ťa nejakým spôsobom bude držať pri Kristovi.

Tak zakúsiš to, že život je krásny – dokonca aj v utrpení, bolesti či vážnych problémoch.

Tretia nedeľa v Cezročnom období: Zberateľ radosti

Predpokladám, že medzi čitateľmi týchto textov je už veľmi málo – ak vôbec – takých, ktorí niekedy zažili jasot pri žatve. A asi nik, kto plesal pri delení koristi . Napriek tomu nám Cirkev predkladá text s týmito obrazmi (Iz 8, 23b — 9, 3). Na čo je to dobré?

Lebo vo svojom živote potrebujeme okamihy radosti, plesania, jasotu. Veľmi dobre si pamätám mamin úsmev, keď pred možno päťdesiatimi rokmi stála pri mláťačke, do ktorej chlapi hádzali snopy obilia a bolo vidno, že úroda jačmeňa je veľmi dobrá. Ešte mám v ušiach hlas svojho brata, ktorý mi minulú jeseň telefonoval, že namiesto bežných 40-50 vriec zemiakov z toho istého poľa vybral 90. A mohol by som pospomínať ešte mnohé iné radostné spomienky, nielen z oblasti roľníctva.

Dnešné texty nám hovoria, že takáto „pozemská“ radosť je obrazom väčšej radosti – tej, ktorú prežívame, keď prejdeme z úplnej tmy do svetla, keď sa dostaneme z beznádejnej situácie, keď nemáme východisko, a zrazu sa otvoria dvere. Presne tým bol pre Židov nástup Ježiša na scénu. Bol hojným naplnením proroctiev, ktoré sa mnohým mohli zdať len ako nenaplniteľné sny, veď niektoré z nich si opakovali a čítali už stáročia, a nič sa nedialo. A zrazu je to tu: nejaký Ježiš chodí po Galilei, učí, hlása a uzdravuje. Svetlo v temnotách!

Cirkev nám pripomína, že to isté svetlo v temnotách zažiarilo aj nám. Ježiš Kristus je to svetlo. Lebo my sme boli v tme – kým sme krstom neprijali svetlo. My sme boli v tme, kým sme osobne neuverili Ježišovi a nepodriadili mu svoj život. Odvtedy kráčame vo svetle, hoci tma nás láka... No „Pán je moje svetlo a moja spása...“! Vždy sa môžem (a mám) odvrátiť od toho, čo ma z tmy pokúša ako niečo jagavé, príťažlivé, no svojím falošným svetlom to len maskuje tmu, ktorá je za každým pokušením. A vždy sa môžem obrátiť k Ježišovi, ktorý aj dnes – a aj pre mňa – ohlasuje oslobodenie, uzdravenie, vykúpenie.

Staň sa teda zberateľom radosti. Zapisuj si (možno aj doslova, nielen do srdca) udalosti, situácie, keď si plesal a jasal, lebo si bol vyslobodený, ukázalo sa nečakané východisko, dostal si prekvapujúci dar... Slovom udalosti, keď ti zažiarilo svetlo v tme. A usiluj sa v nich vidieť Božiu ruku. No nenechaj si ich pre seba – staň sa svetlom, hlásateľom Svetla pre tých, ktorí okolo teba žijú v tme.

Štvrtá nedeľa v Cezročnom období: Jednoduchosť cesty

Chceš byť blažený, šťastný? Dnešné čítania zo Svätého písma definujú, čo to znamená blaženosť, a zároveň tými istými slovami ukazujú veľmi jasnú cestu, ako ju dosiahnuť. A ako bonus k tomu pridávajú, že tvoje úsilie bude neustále podporované Bohom (pozri žalm či druhé čítanie). Čo viac potrebujeme?

Dôveru v Božie slovo. Že to, čo sme dnes počuli, čo sme si prečítali, je našou cestou k radostnému životu.

Viem, svet nás núti usilovať sa o to, aby sme čoraz viac mali. Nielen majetku, ale aj zážitkov, adrenalínu, informácií. No Boh nás pozýva, aby sme čoraz viac boli. Aby sme boli ľuďmi na jeho obraz. To jest ľuďmi, ktorí sa zaujímajú a starajú o iných. Lebo Boh sa stará o iných!

Ako to uskutočniť? Prečítaj si dnešné čítania a vyber si jednu oblasť, o ktorej vieš, že si v nej dobrý, že v nej poslúchaš Boha. Tichosť, miernosť, spravodlivosť, pokoj... A ďakuj mu, čo všetko v tebe už Boh v tejto oblasti urobil.

Potom si vyber druhú oblasť, o ktorej vieš, že ti to nejako zvlášť nejde. Možno to bude niečo z tohto: „Nebudú páchať neprávosť a nebudú hovoriť lož, v ich ústach sa už podvodný jazyk nenájde“ (Sof 3, 13). A s dôverou popros Boha, aby to v tebe zmenil.

Jednoduché, však? A navyše zmena je zaručená. Ak sa na to dáš.

Svoju zmenu môžeš poistiť takto: Ak máš ťažký hriech, choď na spoveď. Ak nemáš ťažký hriech, choď pri každej svätej omši na prijímanie, stretni sa so živým Ježišom. Neviem jednoduchšie povedať, ako dosiahnuť blaženosť. Biblickú, nie svetskú.

Lebo od života s Ježišom sa odvíja absolútne všetko. Rozumieš? Úplne všetko v tvojom živote súvisí s tým, ako žiješ s Ježišom...

Piata nedeľa v Cezročnom období: Spievať a snívať

V piatok 2. februára mal Svätý Otec František v Bazilike svätého Petra svätú omšu pre zasvätených, pri ktorej povedal mimoriadne dôležitú homíliu. Hovoril o spievaní oslavných piesní a snívaní snov. Zaskočilo ma to, možno aj preto, že tento pápež nespieva. Teda počul som ho spievať len raz – na stretnutí Hnutia obnovy v Duchu Svätom spieval svoju obľúbenú pieseň Vive Jesus El Seňor (Žije Ježiš, náš Pán).

Pápež hovoril o Simeonovej oslavnej piesni v jeruzalemskom chráme, hovoril o naplnení snov už starých ľudí Simeona a Anny – snov stretnúť sa so živým Bohom, vidieť Mesiáša na vlastné oči. A hovoril, že všetci sme povolaní pokračovať v tomto speve a v snoch našich otcov. Iste, Svätý Otec hovoril tieto slová zasväteným pri príležitosti Dňa zasväteného života, ale vo svojej homílii povedal, že sa to netýka len ich, ale všetkých. Každý kresťan je povolaný snívať sen o stretnutí s Bohom a vydávať o tomto stretnutí svedectvo. Každý kresťan je povolaný spievať o splnení nádeje, ktorú stretnutie s Bohom prináša. Skús si z tohto pohľadu prečítať dnešné druhé čítanie (1 Kor 2, 1 – 5). Nie sú Pavlove slová oslavnou piesňou na pôsobenie Boha v jeho živote? Nie sú naplnením jeho sna, aby pohania poznali a milovali Krista?

V súvislosti s tým Svätý Otec upozornil na pokušenie prežitia. Na uspokojenie sa so zaužívanými štruktúrami, spôsobmi práce, štýlom života. Hovoril o sterilite, ktorú prináša nesnívanie snov a nespievanie. Ako veľmi sme tým ohrození. Najmä ak náš kresťanský život je len nedeľná omša, ráno a večer nejaká narýchlo odrecitovaná modlitba a v lepšom prípade aj prvopiatková spoveď. Ak sme sa uspokojili s tým, že Bohu patrí len hodina týždenne, no ostatným bohom oveľa viac.

Nech už je pomer medzi tým, čo dávame Bohu, a tým, čo dávame svetu, akýkoľvek, vždy máme čo vylepšovať. Začni preto snívať. Ako základ si zober prvé čítanie (Iz 58, 7 – 10). Prečítaj si, o čom sníva pre teba Boh. A na základe tohto Božieho sna začni Pánovi spievať svoju novú pieseň konaním. Pridaj si k tomu evanjelium (Mt 5, 13 – 16) a vnímaj Ježišov sen o každom jeho učeníkovi. O tom, ako si soľou a svetlom. Ako neexistuje nič, čo by ťa mohlo zastaviť v konaní dobra. Teda ak sám nezastaneš a neuspokojíš sa s tým, že nejako to tu na zemi prežiješ a potom sa uvidí...

Máme pred očami Boží sen a svoju realitu. Zrejme je v živote mnohých z nás medzi nimi veľký rozdiel. Nech to však nie je dôvod na zúfalstvo, ale na obnovené úsilie mať Ježiša opäť na prvom mieste. Začni tým, že si sadni pred Ježiša – doma či v kostole a predstav si, ako túži, aby si bol svetlom, aby si bol soľou. Potom sa nechaj ním očistiť – možno ti pripomenie tvoje zlyhania a temnoty v tvojom srdci. Keď mu ich odovzdáš v ľútosti a pokání, zažiariš. Napokon ho popros, aby ťa naplnil svojím Duchom, a daj sa mu k dispozícii pre konanie dobra, ktoré pre teba pripravil.

Čo bude výsledkom? Čoskoro budeš spievať Pánovi oslavné piesne. Ako Simeon. Každému budeš hovoriť o Ježišovi. Ako Anna. A nebudeš ich spievať sám, budú s tebou všetci, pre ktorých sa staneš Božím svetlom.

Šiesta nedeľa v Cezročnom období: Čo nám Boh zjavil?

Vždy mi vyvolá na perách úsmev, keď počujem niekoho citovať vetu z Pavlovho listu: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ a vehementne ňou dôvodiť, že nevieme, čo nás čaká v nebi. Iste, dá da to interpretovať aj tak, že nevieme žiadne podrobnosti ohľadom neba. No ak sa pozrieme na kontext, v ktorom Pavol túto myšlienku hovorí, zistíme, že sa netýka budúcnosti, ale poznania Božej múdrosti. O nej Pavol hneď v ďalšej vete hovorí: „Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha.“

Áno, Boh nám zjavil svoju múdrosť, dal nám poznať to, čo celé generácie pred Kristom nedokázali spoznať alebo to poznali len v náznakoch, ktoré nachádzame na stránkach Starého zákona. Boh nám dal spoznať svojho Syna, postavil nám pred oči Ježiša Krista, a to ukrižovaného, zjavil nám vykúpenie v Kristovi... Odhalil nám celú svoju lásku. Pavol teda nehovorí o poznaní našej nebeskej budúcnosti, ale o poznaní Boha. Aj ty si vyvolený – ak miluješ Boha – poznať jeho cesty, poznať jeho zmýšľanie. A nielen poznať, ale aj pripodobňovať sa Bohu kráčaním po jeho cestách a zmýšľaním, ktoré je zmýšľaním Ježiša Krista.

Boh nám zjavil, že pre nás pripravil a daroval nám život s Ježišom v moci Božieho Ducha. A aby sme si do tohto poznania nedosadzovali všeličo podľa svojej hriešnej prirodzenosti, cez Sväté písmo nám dal k tomu jasné „vykonávacie pokyny“. Dnešné evanjelium je príkladom takýchto pokynov. Sirachov syn zas k nim pridáva, že máme schopnosť ich zachovať. Ak chceme.

Preto nech sú naše rozhodnutia v najbližších dňoch jasné a vždy na Božej strane. Súhlas s dobrom a odmietnutie zla nech je vždy pevné. Nech v našom „áno“ i v našom „nie“ niet miesta na špekuláciu, lebo „čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37).

Keď si natrénujeme takéto jasné rozhodovanie v malých veciach, nezneistia nás ani veľké záležitosti. Lebo máme Kristovho Ducha. Amen. Amen. Amen.

***

Dnešný responzóriový žalm prináša „nové“ blahoslavenstvo: „Blažení tí, čo kráčajú podľa zákona Pánovho“ (Ž 119, 1). Ale len zdanlivo je nové – je totiž zhrnutím všetkých ôsmich, ktoré sa čítali v evanjeliu pred dvoma týždňami. Hoci sa nám to môže zdať zákonnícke, dôsledné zachovávanie Božieho zákona (jeho zmyslu, ktorý odhaľuje Ježiš aj v dnešnom evanjeliu) skutočne vedie k spomínaným blahoslavenstvám. Dôsledné „áno“ dobru a „nie“ zlu, dôsledná poslušnosť Božiemu vedeniu, ktoré sa nám dostáva cez Písmo, modlitbu, učenie Cirkvi..., nám umožňuje realizovať všetky blahoslavenstvá. Práve preto je možno zhrnúť ich tým dnešným.

Nech nás všetkých v tom povzbudí vedomie, že máme schopnosť zachovať Pánov zákon. Hovorí to Sirachov syn, keď nám pripomína schopnosť správne sa rozhodovať. Hovorí to aj apoštol Pavol, ktorý nám hovorí o tom, že nám Boh zjavil svoju múdrosť. A keď sme múdri Božou múdrosťou, čo sa dá povedať aj tak, že ak máme Kristovho Ducha, tak kto nás môže zviesť na zlé?

Napriek tomu padáme. Neboj sa, ale vstaň a opäť nadobudni Kristovo zmýšľanie. Asi nikdy si na zemi nebudeme o sebe myslieť, že sme blažení, ale keď raz prejdeme nebeskou bránou, presne to nám povie Boh: „Si blažený, lebo si kráčal podľa zákona Pánovho.“

Vieš, že jeho súčasťou je aj pokánie za hriechy? Tak prečo by sme si mali myslieť, že blaženosť je pre nás nedosiahnuteľná? Dôsledne konaj pokánie a nebo ti bude bližšie...

Siedma nedeľa v Cezročnom období: Utópia?

Keď si zoberieme požiadavky čítaní posledných troch nedieľ plus tej dnešnej, tak to v nás môže vyvolať beznádej a rezignáciu. Blahoslavenstvá, soľ a svetlo, spravodlivosť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, a dnes dokonalosť a svätosť porovnateľná s Bohom. Vari sa to dá?

Nedá. Nie je to v schopnostiach človeka. Napriek tomu to Ježiš od nás žiada. Akým právom, prečo?

Odpoveď je jednoduchá – lebo on sám žije v nás. A dal nám svojho Ducha, aby sme to dokázali. Uvedomuješ si, ako to radikálne mení situáciu? Si spojený s najväčšou mocou vo vesmíre – si spojený so všemohúcim Bohom. Nič pre teba nie je nemožné.

Boh však vie, že požiadavky vyjadrené všeobecne (blahoslavenstvá, svätosť dokonalosť) a aj obrazne (soľ, svetlo) sú pre nás niečím, čo si ani nevieme poriadne predstaviť. Veď kto z nás môže povedať, že vie, čo to znamená byť svätý či dokonalý ako Boh? Kedy o sebe môžem bez pochybností povedať, že práve plním nejaké blahoslavenstvo?

Keďže je to pre nás problém, Ježiš nám ku všeobecným požiadavkám, k vysoko nastavenej latke dal „vykonávacie predpisy“, podrobný návod, ako tú úroveň dosiahnuť. Dnes napríklad hovorí – vo všetkých čítaniach – o láske k nepriateľom, o nenávisti a napomínaní, o pomste a hneve, o láske k blížnemu. A to sú už pojmy, ktorým veľmi dobre rozumieme, lebo sú súčasťou nášho každodenného života. A pretože Ježiš je s nami a máme jeho Ducha, môžeme to dokázať. Iste, s mnohými zlyhaniami a neúspechmi, ale dôležité je vždy sa vrátiť na cestu a pokračovať.

Textom v tomto liturgickom roku som dal ako motto slová apoštola Pavla: „Zakorenení v Kristovi, na ňom postavení.“ Ak sme totiž v Kristovi zakorenení, na ňom postavení, tak zvládame byť blahoslavení, vieme žiť ako soľ zeme a svetlo sveta, dokážeme byť svätí a dokonalí ako Boh. No myslím si, že si to nikdy nebudeme uvedomovať, lebo stále budeme vidieť svoje slabosti, nedostatky. Až keď raz prídeme k nebeskej bráne, budeme užasnutí, keď nás Boh bude vítať a všetkým nebešťanom s nadšením hovoriť: „Pozrite, prichádza človek, ktorý sa mi podobal vo svätosti a dokonalosti, ktorý bol soľou a svetlom. Miloval nepriateľov a dobre robil každému. Bol príbytkom Ducha a nikdy sa nevyvyšoval. Dobrorečil mi v každom čase, v šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe... Splnil môj sen o ňom.“

Myslíš, že to nie je možné? Potom by nebo bolo prázdne a Ježišova reč by bola utópiou. „Ale Bohu je všetko možné.“ Ak ty chceš! Ak patríš Kristovi.


Ôsma nedeľa v Cezročnom období: Oddych v Božom náručí

Z dnešných čítaní mám pocit, akoby nám Cirkev dala chvíľu na oddych v Božom náručí, čas na spočinutie a radovanie sa z toho, že môžeme Bohu vo všetkom dôverovať a úplne sa na neho spoľahnúť. Dnes sa nemusím za ničím zháňať, nič riešiť, vybavovať. Mám výsadu byť len tak s tým, „ktorého moja duša miluje“ (Pies 3, 1).

Dopraj si dnes takúto chvíľu. Ak máš možnosť, utiahni sa niekde do samoty (ideálne pred bohostánok v kostole) a vnímaj, ako sa Boh o teba stará. Nech sú ti v tom pomôckou dnešné čítania z Knihy proroka Izaiáša (49, 14 – 15) i z Matúšovho evanjelia (6, 24 – 34). Boh sa o teba stará lepšie ako vlastná matka!

Je veľmi užitočné stráviť takto čas po predošlých nedeliach, keď nás Ježišova Reč na vrchu konfrontovala s naším zmýšľaním i konaním, keď odhaľovala naše slabosti a poukazovala na ideál svätosti a dokonalosti. Možno sme sa cítili bezmocní a frustrovaní z vlastných zlyhaní a nedostatkov. No Boh nám dnes akoby ukazoval, že sme na ceste, na ktorú patria aj pády i poblúdenia, no že nás nikdy nenechá samých...

Preto skús byť dnes v Bohu ako dieťa v matkinom náručí. Predstav si, ako sa Boh stará o vrabcov a poľné ľalie, a uver, že oveľa viac sa stará o teba. Si jeho milovaný či milovaná. (Potrebuješ dôkaz? S veľkou bolesťou v srdci nechal zomrieť svojho Syna, aby si ty mohol byť vykúpený.)

Svet sa pred Pôstom vrhá do karnevalov a bujarých zábav. Rozumiem tomu – veď ak sa čas Pôstu vníma ako čas obmedzovania sa či zriekania, lebo tak je to zvykom, tak sa ešte zabavme, lebo najbližších sedem týždňov bude otupných, ponurých a smutných. No ak čas Pôstu vnímame ako prirodzené pokračovanie púte k dokonalosti, nepotrebujeme nejaké osobitné zábavy – veď hriešnik, ktorý denne zažíva Božie odpustenie, má denne príležitosť k radosti, lebo Boh ho pozdvihuje z pádu. Môže sa každý deň radovať ako ten, čo získal bohatú korisť (Ž 119, 162b) – veď každý deň je vyslobodený z otročenia hriechu a prijímaný za Božie dieťa...

Ako cestou pôjdeš ty v tomto pôstnom čase? Budeš spočívať v Božom náručí, nesený jeho láskou, vyznávať svoje hriechy a s radosťou i dôverou prijímať jeho odpustenie? Alebo sa budeš celý čas úporne snažiť o zachovanie nejakých predsavzatí, no na spoveď pôjdeš až na úplný záver s pocitom, že ako dobre si to zvládol? Nedaj sa zlákať na túto cestu samospasenia. Choď na spoveď hneď tento týždeň a každý deň sa usiluj zotrvávať v Bohu (aj ľútosťou). A tak zažiješ, aké radostné môže byť Pôstne obdobie, ktoré svet nenávidí a pokladá za tmu.

K tomu len jedno „ak“. To všetko, čo som napísal, platí za predpokladu, že na prvom mieste v tvojom živote je hľadanie Božieho kráľovstva. Ak to tak nie je, tak to rýchlo zmeň podriadením svojho života Ježišovi – modlitbou, pokáním a potom konaním.


Prvá pôstna nedeľa

Každý človek má na samom začiatku svojho života smrť. Lebo v dôsledku dedičného hriechu diabol má právo na život každého Adamovho potomka. Keď Boh stvorí čistú, nepoškvrnenú dušu človeka, diabol ju hneď berie do svojich hrozných drápov a označuje svojím škaredým nápisom Toto je moje! Tak poznačil aj moju a tvoju dušu. Avšak vďaka dielu vykúpenia, ktoré pre nás uskutočnil Ježiš Kristus, vo chvíli krstu bol ten škaredý nápis úplne vymazaný a dostali sme iný, nádherný, žiarivý nápis: Toto je Božie dieťa! Dostali sme nezmazateľný znak, že sme sa definitívne stali Božím vlastníctvom. Vlastne až vtedy sme začali skutočne žiť.

Je dôležité z času na čas si pripomenúť tieto pravdy viery, pripomenúť si svoj pôvod, svoje dejiny. Ak by sme totiž nevideli a nepoznali hrôzu svojej minulosti, veľmi ľahko by sme nadobudli názor, že nijaké vykúpenie nepotrebujeme, že si sami poradíme so všetkým zlom. No každý jeden náš osobný hriech, ktorý je dôsledkom toho prvého previnenia našich prarodičov, je dôkazom, že si nedáme rady so zlom ani sami v sebe, nieto zo zlom, ktoré je mimo nás, v iných ľuďoch, v spoločnosti, v celom ľudstve.

Práve preto nám Cirkev rok čo rok dáva k dispozícii Pôstne obdobie – aby sme si spomínali, odkiaľ a ako sme boli vyslobodení, konali pokánie za nevďačnosť voči svojmu Vykupiteľovi a znova vyrovnali svoje cesty, zjednotili ich s Božími cestami a chodníkmi.

Dnešné prvé čítanie pripomína presne ten historický moment, keď naši prarodičia dostali ten škaredý nápis, keď z bezproblémového života v nádhernom raji (ktorý Boh vytvoril ako svadobný dar pre milovaného človeka) vhupli naplno do hrôzy hriechu. Evanjelium zas hovorí o tom, ako prebiehalo vyslobodenie – cez Ježišovu poslušnosť Otcovi a vzdorovanie diablovi. A apoštol Pavol v druhom čítaní objasňuje súvislosť: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“

Toto je radostná zvesť. Toto je dôvod, prečo je Pôstne obdobie časom radosti hriešnika, ktorý koná pokánie. Vie, že ak Boží znak vo svojej duši zašpinil, zhádzal odpadom, že je riešenie: vyznanie, ľútosť, pokánie, vynáhrada... A odpustenie!!!

Bol si už na spoveď? Ak nie, tak tento týždeň sa na ňu určite priprav a využi prvú príležitosť k očisteniu svojej duše. Aby si tak mohol konať dobro (modlitby, pôst, almužna) v Božej moci, ktorú nadobudneš vo sviatosti zmierenia.

Druhá pôstna nedeľa: Boh nás volá a posilňuje

Ak berieme Pôstne obdobie vážne, právom sa nám môže javiť ako náročný čas. Najmä ak sa usilujeme byť otvorení na vanutie Ducha a nesústredíme sa len na nejaké bežné spôsoby pokánia, ktoré nám väčšinou už nerobia žiadne problémy, ale ak vnímame aj okamžité vnuknutia typu: „Teraz to nejedz, počkaj minútku a obetuj to za...“ Alebo: „Nezapínaj televízor, bude ťa to zvádzať márniť čas.“ Či: „Nepozeraj všetky tie webové stránky, na ktoré denne klikáš, nemusíš všetko vedieť. Tento boj mi daruj ako pokánie za...“ V týchto situáciách je niekedy ťažké poslúchnuť, najmä ak sa objaví myšlienka typu: „Veď nie je to nič zlé. To si nemôžem pozrieť ani správy?“ – „Môžeš, ale na čo ti to je? Si si istý, že tým sa viac zaskvie Božie kráľovstvo v tvojom živote?“

Aj takýto boj môže byť každodennou súčasťou pokánia, ku ktorému sme v tomto čase osobitne volaní. Boh to našťastie veľmi dobre vie, a preto nás usmerňuje a povzbudzuje. Napríklad príkladom Abrama, nášho praotca vo viere: „Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. ... a ani nevedel, kam ide“ (Gn 12, 4a; Hebr 11, 8). Posilňuje nás aj svojím uistením, ktoré Pavol vyjadril slovami: „Milovaný, trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha“ (2 Tim 1, 8b). Posilňovaný mocou Boha! Vo viere prijímam tieto slová a viem, že dnes opäť môžem zvíťaziť. A ako museli byť povzbudení apoštoli, keď vidiac osláveného Ježiša počuli uistenie, že je milovaným Božím Synom! Príkaz počúvať ho/poslúchať ho sa im v tej chvíli mohol zdať hračkou (možno aj preto, že sa veľmi báli :-).

Prečo teda zlyhávam a niekedy neposlúcham, hoci vnímam, že dané vnuknutie, daný pokyn je Božou vôľou? Lebo som hriešny človek. Moja prirodzenosť je stále deformovaná dedičstvom prvého hriechu. Vieš však, v čom spočíva moja sila? Aj tvoja? Aj sila každého veriaceho? No predsa v pokornom priznávaní svojich zlyhaní, v ľútosti a pokání, a napokon v náprave toho, čo sme pokazili – ak je náprave možná.

Pôstne obdobie preto nemá za cieľ zdrviť človeka a spôsobiť mu ťažkú depresiu neustálym pripomínaním hriechov, zlyhaní, ale pozdvihovať ho k nesmiernej vďačnosti za dielo vykúpenia, ktoré sa stalo mojím dedičstvom skrze krst. K radosti z každého vyznania hriechu, lebo dáva Otcovi príležitosť objať ma a vložiť do mňa ešte viac svojej sily, ktorou môžem konať všetko potrebné dobro.

Takúto vďačnosť a radosť trénujem celé Pôstne obdobie, aby som počas Veľkonočnej vigílie plesal a jasal, lebo Ježiš zvíťazil! Trénujem aj cez poslušnosť každodenným drobným vnuknutiam Ducha, ktorými ma volá k okamžitému pokániu, sebazáporu, ľútosti, zmene...


Tretia pôstna nedeľa: Živá voda

„Nastal čas, aby som išla. Vďačne som sa na neho pozrela. Zahľadel sa na svojich učeníkov a potom na mňa. Podišiel ku mne a pobozkal ma na líce.

Otočila som sa a odchádzala od studne. Po niekoľkých krokoch som sa pustila do behu a bežala som do mesta, čo mi sily stačili. Poháňal ma nový, svieži pocit naliehavosti, pričom som sa snažila utriediť si myšlienky, ktoré mi vírili hlavou. Poviem ľuďom, že som stretla človeka, ktorý mi povedal všetko o mne; poviem im, aby utekali rýchlo k studni a priviedli ho domov ešte predtým, ako navždy niekam odíde. Predstavila som si ho, ako prichádza do nášho mesta, ako sa rozpráva s ľuďmi, ako z nich vyťahuje to najlepšie, čo v nich je, ako ich vyzýva a povzbudzuje, aby odpustili ľuďom, ako som ja.

Dobehla som k mestskej bráne s očami plnými sĺz a pocítila som, ako z hĺbky môjho vnútra vyviera životodarná sila.“

Úryvok z knihy redemptoristu Denisa McBrida Čím ma zaujal Ježiš o žene Samaritánke je perfektnou ilustráciou účinkov Ježišovej živej vody. Radikálna zmena, spôsobená nie konaním človeka, ale pôsobením Ducha. Nie nadarmo sa text dnešného evanjelia dostal v ranej Cirkvi medzi texty záveru prípravy katechumenov na prijatie iniciačných sviatostí. A patrí medzi ne dodnes spolu s evanjeliom o uzdravení slepého od narodenia a o vzkriesení Lazára. Ježiš sa v nich predstavuje ako Darca živej vody, ako Svetlo sveta a ako Pán života.

Nielen katechumenov, ale aj každého kresťana musí vždy a znova osloviť sila, ktorá prúdi z Ježiša. A to nielen teoreticky („veď to evanjelium tak dobre poznáme, už nič nové sa nedozvieme“), ale úplne prakticky – s radikálnou zmenou, ktorú dosvedčuje konanie Samaritánky. Písmo hovorí, že nechala pri studni dokonca aj džbán – akoby tým hovorila, že zanecháva všetko staré, čo doteraz vlastnila, že už dostala inú vodu.

Presne to isté sa dnes môže stať každému, kto toto evanjelium počúva, kto ho číta, kto o ňom hovorí. Radikálna zmena, nový človek, nový život! Som si istý, že po niečom takom túžiš. Že máš dosť povrchnosti, opakovaných zlyhaní, ľahostajnosti, ustavičného stresu... Že chceš niečo lepšie. A presne to ti dnes Ježiš ponúka. Tak ho počúvaj. Zober si evanjelium (Jn 4, 5 – 42 ) a čítaj si ho znova a znova. Možno najprv ako nestranný divák. Potom ako zvedavý divák. Skús potom počúvať ako hriešnik, ako Samaritánka. Ježiš hovorí o živej vode tebe. Tak prečo ju neprijať? Bojíš sa zmeny? Neboj sa, ak Boh mení človeka, vždy (!) je to pre jeho dobro. Tak počúvaj a nechaj sa premeniť. Budeš novým človekom. Už nebude nad tebou vládnuť hriech, ale ako slobodný budeš mať nového pána – milujúceho Ježiša.

Ako sa presvedčíš, že sa to stalo? Pobežíš k ľuďom a budeš im o tom hovoriť. Potečú z teba prúdy živej vody...


Štvrtá pôstna nedeľa: Si svetlom v Pánovi

Pokúšam sa vžiť do kože katechumenov, ktoré v rámci vrcholiacej prípravy na prijatie iniciačných sviatostí počúvali dnešné evanjelium. Ako ho vnímali? Čo sa v nich dialo, keď sa dozvedeli, že budú vidieť, ale nielen telesnými očami? Rástlo v nich očakávanie? Chveli sa túžbou zakúsiť obmytie Duchom Svätým – Poslaným? Aj slepý sa umyl v rybníku Siloe – čo znamená Poslaný – a uvidel! Keď ho potom Ježiš vyhľadal, očami videl stále človeka, ale vierou vyznal Boha. Stal sa z neho nový človek.

Ak sa vrátime k prorokovi Smauelovi v prvom čítaní, tiež najprv hľadel len očami tela. Až ho na to musel upozorniť sám Boh. A čo sa stalo s Dávidom, keď bol pomazaný? Od tej chvíle začal na neho pôsobiť Pánov duch. Začal sa meniť. Dôkazom toho je aj dnešný responzóriový žalm, v ktorom Dávid vyjadruje svoju dôveru v Boha, i keby mal ísť tmavou dolinou. To nie sú slová človeka, ktorý žije v tme, ktorý nepozná Boha, ktorý nevidí...

A napokon apoštol Pavol – veľmi jasne nám pripomína, čo sa s nami stalo. Je totiž také ľahké báť sa v tmavej doline, ukrývať sa pred nepriateľmi, hladovať a trieť núdzu, hoci máme pred sebou prestretý bohatý stôl Božích darov, ak hľadíme na seba a život okolo seba len ľudskými očami. Preto nám Pavol pripomína, že máme schopnosť vidieť svet Božími očami, že sme svetlom v Pánovi, že temnota už nemá mať v našom srdci miesto.

Takto nás zmenilo prijatie krstu, Eucharistie a sviatosti birmovania. Sme svetlom v Pánovi. Bodka.

Necítiš sa ako svetlo? Máš pocit, že si v tme? Je to normálne, lebo žijeme obklopení tmou. A tá nás zvádza nevidieť svetlo, nevnímať seba, svoje zmýšľanie i konanie ako svetlo. Práve preto je náš život bojom, ustavičným bojom zachovať si Boží pohľad na to, čo sa deje v nás i okolo nás. K tomu nám nesmierne pomáha časté stretávanie sa so Svetlom – v Eucharistii, v modlitbe, v Písme, v spoločenstve Cirkvi. Svetlo – Ježiš – nás uisťuje, že sme jeho, že sme sa nestratili, že hoci sa môžeme cítiť ako zradcovia, on nás drží pri sebe a vždy nás vedie cestou k pokánia (aj cez sviatosť zmierenia) k novému žiareniu v jeho kráľovstve.

Toto poznanie nás nevedie ani k pýche („aha, kto som!“), ani k odporovaniu („to o mne neplatí, to nie je pravda“), ale k pokornému a radostnému životu s Kristom.

Žiari ti dnes Kristus? Ak nie, odhoď všetko, čo jeho žiaru zahaľuje, najmä hriech a vyznaj: „Pane, verím, že si mojím svetlom a že aj ja som svetlom v tebe. Chcem tak dnes žiť. Prosím ťa, ukáž mi, ako mám dnes konkrétne byť tvojím svetlom pre ľudí okolo seba.“

Si svetlom v Pánovi, nuž nemaj „účasť na jalových skutkoch tmy“. Dá sa to – ak sa budeš držať Ježiša... Zmýšľaním, hovorením, konaním. 


Piata pôstna nedeľa: Oslavujme!

Myslím si, že Lazárovi nemáme čo závidieť. Smrti či skôr zomierania sa všetci viac či menej bojíme – a on tým musel prejsť dvakrát. Čiže z pohľadu sveta to nebola nijaká výhra. Čo však z pohľadu viery?

Skúsme si predstaviť, ako Ježiš volá: „Lazár, poď von!“ Na koho to volá? Na mŕtveho! A mŕtvy nemôže počuť. Či vari predsa len je niečo, čo je živé aj v mŕtvom? Viera nám hovorí, že je to naša duša. A koho počula Lazárova duša? Pána života a smrti. Ostatné už vieme...

Prečo sa teda tento text číta osobitne katechumenom pred prijatím iniciačných sviatostí? Aby sa posilnila ich viera. Aby sa dozvedeli, čo sa s nimi stane vo chvíli krstu. Už o tom počuli po minulé nedele – živá voda a obrátenie Samaritánky, svetlo sveta a uzdravenie slepého od narodenia. A dnes sa k tomu pripája Ježišova moc nad smrťou. On dokáže vzkriesiť aj dušu, ktorá je pre hriech mŕtva. Nádherne to vyjadruje sám Boh v prvom čítaní z Knihy proroka Ezechiela (37, 12b – 14).

Každý pokrstený týmto všetkým prešiel. Boli sme vzkriesení z mŕtvych, dostali sme živú vodu (Ducha Svätého) a stali sme sa svetlom v Pánovi. Čo má nasledovať za tým všetkým? Nuž v prvom rade vďačnosť a oslava! Bol som mŕtvy – a žijem! Bol som slepý – a vidím! Bol som bez nádeje, bez radosti – a oslavujem, lebo má v sebe Božieho Ducha, nový život!

Možno mi pripomenieš, že je Pôstne obdobie, že nie je čas na oslavy. No je to pokrivený názor, ktorý odporuje evanjeliu a učeniu Cirkvi (odporúča nerobiť zábavy). Pôstne obdobie je totiž časom návratu hriešnikov domov! A čo urobil milosrdný otec strateného syna? Čo urobila žena, ktorá našla stratenú drachmu? Čo hovorí Ježiš o radosti v nebi, keď sa vráti hriešnik domov, keď koná pokánie? Odpoveďou je len jedno slovo: Oslava! Pôstne obdobie je časom oslavy návratu hriešnikov domov. Pri slávení sviatosti zmierenia by mala byť celá farnosť zhromaždená okolo spovedníc a jasať, keď z nej vyjde kajúcnik po rozhrešení. Lebo jeho oslobodenie z moci hriechu je dôvodom na oslavu a radosť. Lebo jeho pokánie umožnilo viac zažiariť svätosti Cirkvi, Cirkev bola jeho pokáním uzdravená.

Zabudli sme oslavovať. Či skôr sme dali pojmu oslava veľmi obmedzený význam. Myslíme si, že oslavovať sa majú len výročia, narodeniny, meniny, že treba hluk a alkohol... Ale Cirkev nás pozýva k oslave každý deň! Vari slávenie Eucharistie nie je veľkou oslavou Božej lásky?

Myslím si, že aj Lazár po svojom vzkriesení usporiadal doma oslavu. S Ježišom a s apoštolmi a s mnohými ďalšími zvelebovali Boha, spievali radostné piesne a celý kraj sa ozýval ich jasotom. Lebo keď Boh koná také veľké skutky, vari ostaneme ticho, akoby sa nič nestalo?


Kvetná nedeľa: Otcov list

Môj milovaný/Moja milovaná!

Posielam Ti tieto slová na začiatku týždňa, ktorý mi zlomil srdce. Sú pred nami dni, keď nanovo prežívam, ako mi ľudia zabili jediného Syna. Poslal som ho k nim s veľkou nádejou, že podľa jeho slov a najmä jeho príkladu zmenia svoj život a budú mi robiť radosť. No nestalo sa. Zabili ho, lebo im nepasoval do ich plánov a zmýšľania. Plakal som v tie dni. Pamätáš si film Umučenie Krista? Je tam pohľad z výšky na kríž, na Zem, na ktorú padá slza. Moja slza. V ten deň mi človek druhý raz zlomil srdce.

Prvý raz to bolo v raji. Nielen tým, že sa predo mnou skryl, že jedol nejaké ovocie, ale že sa potom vyhováral, že z jeho úst nezaznelo „ľutujem“ a z jeho oka nevypadla ani slza ľútosti nad mojou bolesťou.

Milovaný/Milovaná, vnímaš moje zlomené srdce? Vnímaš, ako veľmi ma bolí smrť môjho jediného Syna? Možno si naučený hľadieť na mňa ako na Všemohúceho, možno ma vidíš ako Sudcu, no vedz, že som predovšetkým Otec! Otec, ktorý rovnako ako nad smrťou svojho Syna plače nad Tebou, keď odo mňa utekáš a nechceš sa vrátiť. Keby si len vedel, čo všetko robím preto, aby si prišiel späť domov. Ku mne, ktorý Ťa miluje až tak, že radšej som nechal zomrieť prvorodeného, aby si nezomrel Ty.

Možno mi povieš, že som to nemal dovoliť. Ale ak som Ti dal slobodnú vôľu, tak som nemohol konať násilím. Rešpektoval som Tvoje slobodné rozhodnutie, hoci za cenu smrti svojho Syna.

Ale nemysli si, že moje srdce je len zlomené. Je naplnené aj hrdosťou na môjho Milovaného, ktorý až do konca miloval všetkých, ktorých som mu dal. Prejavil mi nesmiernu lásku, keď vytrval v dobrom až do konca („týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa“ – Iz 53, 7) a tým umožnil návrat mnohých mojich synov a dcér domov. Aj Tvoj návrat!

Na takúto lásku Syna som mohol mať len jednu jedinú odpoveď – vrátil som mu život. Môj Syn Ježiš vstal z mŕtvych. A pre večný život so mnou vstane každý, kto uverí v Ježišovo dielo záchrany hriešneho, skazeného človeka a prijme odpustenie pre jeho krv. Teším sa, že sa mi nebo zapĺňa mojimi milovanými deťmi...

Čakám aj na Teba. Možno sa ma bojíš, možno ma ani nepoznáš. Možno si myslíš, že musíš robiť neviem aké skutky, aby si si zaslúžil byť so mnou. Nie, nemusíš. Potrebné je len jednu – uveriť môjmu Synovi Ježišovi a žiť s ním. Všetko ostatné je už moja starosť.

Že nevieš, ako začať? Každý človek dostáva milosť modlitby. Každý bez výnimky. Kto sa začne modliť a vytrvá, bude spasený, lebo každou modlitbou dostane ďalšiu milosť konať dobro. Kto sa nezačne modliť, na toho milosť modlitby stále čaká.

Že sa nevieš modliť? Povedz mi to. Povedz mi, že ma nepoznáš, ale že ma chceš poznať. Povedz mi, že sa ma bojíš, ale že ma chceš milovať. Povedz mi aj to, keď sa na mňa hneváš. Povedz mi, že Ti je ľúto, že si mi zlomil srdce. A ak to nevieš povedať, tak aspoň plač. Ja rozumiem aj modlitbe bez slov...

Môj milovaný/Moja milovaná, potrebujem Tvoju lásku. Prosím Ťa, obdaruj ma v týchto dňoch. Som v Tvojich bratoch a sestrách – cez nich mi daj najavo, že ma ľúbiš.

Ďakujem Ti a darúvam Ti Veľký týždeň plný mojich darov pre Tvoj život.

Tvoj Otec.


Veľkonočná nedeľa: Žije!

Hádam nikdy v dejinách nebolo ľudstvo tak systematicky oberané o nádej, ako dnes. Hádam nikdy nebolo tak hromadne šírené presvedčenie o nezmyselnosti života. Tento týždeň som čítal článok o internetovej hre pre deti, ktorá trvá 50 dní a jej poslednou úlohou je spáchať samovraždu v mene akéhosi lepšieho života...

V akom kontraste s tým je dnešná radostná zvesť, ktorú celá Cirkev cez každého svojho člena šíri do celého sveta: Ježiš žije! Nie sme odsúdení na beznádej, náš život nie je nezmyselný! Čaká nás krásna, radostná, šťastná večnosť, ktorá sa začala už tu tým, že sme vyznali svoje previnenia a podriadili život Ježišovi, Pánovi nad životom a smrťou! A pokračuje slávením sviatostí a životom riadeným Duchom Svätým, ktorý nás vedie ku konaniu dobra.

Je nesmierne dôležité, aby sme ako kresťania túto radostnú zvesť žili a šírili. Veď sme vlastníkmi nádeje pre každého konkrétneho človeka! Nie pre nejaké masy, pre nejaké skupiny, ale pre každého osobne. Náš Boh každého človeka chcel, každého čaká doma v nebi. A my poznáme cestu – Ježiš Kristus, ktorý trpel, zomrel a vstal z mŕtvych! A je s nami, aby sme svoj život zvládli dobre! Žiť s Ježišom znamená ohlasovať všetkým okolo seba radostnú zvesť o zmysluplnosti života, o jeho večnom trvaní, o pokoji a víťazstve nad zlom.

Prečo mnohí kresťania mlčia? Nielen slovami, ale najmä svojím životom? Prečo sa divne pozerajú, keď ich pozdravujem: „Kristus vstal z mŕtvych!“? Prečo takmer nik neodpovedá: „Skutočne vstal!“?

Je tvoj život neustálym volaním: „Ježiš žije!“? Ak nie, dnes je ten deň, keď to začni meniť. Ináč patríš medzi tých, čo šíria beznádej... (Pane, zmiluj sa!) Preto skúmaj svoje srdce, či je v ňom Ježiš, a daj mu priestor, aby cez teba každému prinášal radosť skutočne kresťanského života.

Náš otec na veľkonočný pondelok chodil s nami, svojimi tromi synmi, po rodine, všade si vypýtal hrnček vody, namočil doň ruku, pokropil každú ženu v rodine a každej osobitne hovoril: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, aleluja, aleluja!“ A všetky vedeli, že majú odpovedať: „Radujme sa, aleluja, aleluja!“ A my, jeho synovia, sme to za ním opakovali, takže radostná zvesť sa celý deň neustále opakovala.

Čo budeš ohlasovať ty? A nielen dnes či zajtra...


2. veľkonočná nedeľa: Chválospev na Cirkev

Celé Veľkonočné obdobie môžeme vnímať aj ako veľký chválospev Boha na Cirkev, ktorá sa zrodila počas Veľkej noci a potom vyšla na verejnosť po zoslaní Ducha Svätého. Veď v Božom slove – v slove nášho Boha, preto hovorím o chválospeve Boha – čítame a počúvame o tom, ako Cirkev žila vo svojich počiatkoch, a vieme, že o tento ideál sa vytrvalo usiluje dodnes.

Stojíme na viere apoštolov, ktorí videli zmŕtvychvstalého Pána a vydali o tom svedectvo. Mnohí im uverili a cez ich vieru aj my dnes milujeme Ježiša, hoci ho nevidíme. Vytrvalo čítame Písmo a počúvame (a usilujeme sa aj poslúchať) učenie pápežov, koncilu, biskupov a kňazov. Tvoríme spoločenstvá, kde nemá miesto nenávisť, škriepky, podozrievania, hnevy. Žijeme tak, že všetci okolo nás s údivom hovoria: „Pozrite, ako sa milujú!“ a túžia žiť s nami. Slávime deň čo deň (ak sa dá) Eucharistiu a s radosťou a úprimným srdcom sa sýtime telom Ježiša Krista, aby sme mali silu žiť ako Božie deti. A o všetkom, čo prežívame, hovoríme (teda modlíme sa) so svojím Bohom, ktorý koná divy a znamenia.

To všetko sa završuje neustálou oslavou Pána, lebo je dobrý.

Nemáš pri čítaní týchto slov pocit, že to okolo teba, v tvojej farnosti nie je celkom tak? Ak áno, tak sa z toho teším, lebo to znamená, že Boží Duch ťa chce viesť k zmene. Daj sa mu k dispozícii a skúmaj, čo od teba očakáva.

Ako? Zober si dnešné liturgické čítania a po modlitbe k Duchu Svätému ich pomaly čítaj s otázkou: „Duchu Svätý, čo odo mňa očakávaš?“ Vnímaj, pri čom ti zarezonuje srdce, čo osloví tvoj rozum...

Možností je veľa. Ak sú v tvojej farnosti nejaké katechézy pre dospelých, možno by bolo dobré vytrvalo sa zúčastňovať „na učení apoštolov“. Ak nie sú, čo keby si s nimi začal? Ak vo farnosti funguje farská charita, mohol by si sa zapojiť. Ak nefunguje, môžeš iniciovať jej vznik a vytvárať „bratské spoločenstvo“ služby núdznym. To isté môžeš robiť cez stretnutia malých skupín – napríklad Modlitby matiek či Modlitby otcov, adorácie, modlitbové skupinky, skupinky štúdia Písma. Môžeš založiť modlitbovú skupinku, ktorá sa bude modliť za uzdravenie chorých a jej „prostredníctvom sa bude diať množstvo divov a znamení“.

Že nič také okolo teba nie je? Tak s tým začni ty. Hoci aj tým, že pôjdeš za svojím kňazom a opýtaš sa ho, čo môžeš pre farnosť robiť ty...

To je len pár návrhov. Som si istý, že keď budeš čítať dnešné čítania, Boží Duch ti ukáže aj iné spôsoby, ako máš prispieť k tomu, že tvoje farské spoločenstvo bude „milé všetkému ľudu“ a že Pán bude „každý deň rozmnožovať tých, čo majú byť spasení“.

Boh spieval chválospev na Cirkev a zaznačil ho v textoch Nového zákona. Môžeš byť spoluautorom jeho ďalšej časti, ktorú Boh píše v našej dobe cez nás. Aj cez teba!


3. veľkonočná nedeľa: Horí ti srdce?

V tú nedeľu ráno sa stalo niečo, čo sa ešte nikdy nestalo. Apoštoli a všetci okolo nich sa učili novému pojmu – „vstal z mŕtvych“. Ten, ktorého videli hrozne trpieť a zomrieť krutou smrťou, je živý, zdravý a znovu s nimi. Nečudo, že im horeli srdcia.

My sme už navyknutí na slovo zmŕtvychvstanie. A pretože sa to stalo dávno, pojem nám zovšednel a srdce... no asi nám nehorí. Potrebujeme s tým niečo urobiť.

A tak ti dnes hovorím, že to ty si vstal z mŕtvych! V krste si s Kristom zomrel a vstal z mŕtvych. Bol si mŕtvy pre svoj hriech (ak si bol pokrstený ako malé dieťa, pre dedičný hriech), no vzkriesený z Božieho milosrdenstva, keď si uveril Bohu (vieru za teba vyznali rodičia a krstní rodičia). A vstávaš z mŕtvych zakaždým, keď ťa Boh vo sviatosti zmierenia vyslobodzuje zo smrti, spôsobenej ťažkým hriechom.

Premeň si to na drobné. Spomeň si na svoj posledný ťažký hriech. Uvedom si, že si s ním stratil priateľstvo s Bohom a večný život. Nech to tebou zatrasie, nech to v tebe vyvolá hrôzu – lebo si sa dostal do rúk najkrutejšej bytosti v celom svete – do rúk diabla. Nech to v tebe vyvolá hrôzu, lebo Boh v tej chvíli plakal. Nad tebou. Je to len a len jeho dar, že si znovu ožil, keď si z jeho milosti ľutoval, robil pokánie a vyznal svoj hriech vo sviatosti zmierenia. V nej si prijal Kristovu smrť za tvoj hriech, aby si mohol s Kristom vstať z mŕtvych a žiť nový život – s Bohom a pre Boha.

Neviem, či ti teraz horí srdce, no veľmi sa modlím, aby sa ti otvorili oči a aby si spoznal, ako veľmi ťa Boh miluje. Nenechal ťa mŕtveho, ale daroval ti nový život. To všetko na základe toho, že namiesto teba zomrel Ježiš. A Duch Svätý spôsobuje, že aj keď si po hriechu navonok nezomrel a pri spovedi navonok nevstal z mŕtvych, predsa sa skutočne zomrel s Ježišom a s ním vstal z mŕtvych. Jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie boli „pripočítané“ tebe, dostal si podiel na tomto diele vykúpenia. To nie je teológia, to je fakt!

Emauzským učeníkom horelo srdce, keď im Ježiš otváral Písma, a otvorili sa im očami, keď s nimi lámal chlieb. Presne s týmto očakávaním choď na najbližšie slávenie Eucharistie. Túž po tom, aby ti pri čítaní a vysvetľovaní Písma zahorelo srdce, túž po tom, aby sa ti pri prijatí Eucharistie – živého Pána Ježiša – otvorili oči a ty pobežíš s nadšením domov a každému budeš hovoriť, čo sa ti stalo – stretol si Pána, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a daroval ti život. Tebe, ktorý si pre svoj hriech bol už v hrobe.


4. veľkonočná nedeľa: „Čo máme robiť, bratia?“

Keď som krstom prešiel cez bránu, ktorou je Kristus, dostal som dar Ducha Svätého a môj život sa naplnil všetkým potrebným do takej miery, že so žalmistom neustále opakujem: „... nič mi nechýba!“ Bol som blúdiaca ovca, ale vrátil som sa k pastierovi a strážcovi mojej duše, k milovanému Ježišovi.

Toto sa stalo a mojou celoživotnou úlohou je robiť všetko pre to, aby to tak zostalo.

Čo však v takom prípade, keď uvedené pravdy už v mojom živote nevidno, keď ma pohltili starosti, choroby, nedostatok..., keď som sa stratil? Bohu vďaka, vždy je cesta nápravy. Treba odmietnuť prechádzanie inými bránami (napríklad reiki, mágia, horoskopy) a vedenie, ktoré nám ponúkajú zlodeji a zbojníci (napríklad veštkyne, podivní liečitelia, niektorí politici), a znovu sa vrátiť k pastierovi a strážcovi našich duší. Ako? Pokáním a znovuprijatím daru Ducha Svätého.

Ak nevieš, ako to urobiť, choď za svojím kňazom. Požiadaj ho, aby ťa previedol cestou pokánia a nového naplnenia Božím Duchom. Nájdi si potom vo farnosti skupinu, ktorá sa pravidelne stretáva pri čítaní Svätého písma a na modlitbu. Ak taká nie je, oslov pár priateľov a začni to robiť s nimi.

Všimni si núdznych okolo seba (napríklad viacdetné rodiny) a hľadaj spôsoby, ako im pomôcť – nie zo svojho prebytku, ale tým, že im dáš niečo z toho, čo potrebuješ pre seba (čas, veci, peniaze...).

Uvidíš, že ak poslúchneš, čoskoro nebudeš mať nijaký čas na robenie zla. „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela“ (Gal 5, 16).


5. veľkonočná nedeľa: Si obor!

Vieš, že môžeš robiť väčšie skutky ako Ježiš? Dnes to on sám hovorí v evanjeliu. Ako je to možné? Nuž tak, že si dostal Ježišovho Ducha. Pri krste, pri sviatosti birmovania aj napríklad vždy, keď sa modlíš k Duchu Svätému. Človek Ježiš konal svoje dielo v moci tohto Ducha. Aj my sme povolaní mať účasť na Ježišovom diele vykúpenia – nielen jeho pasívnym prijímaním, ale aj aktívnym konaním dobra, ktoré má priťahovať k Ježišovi ľudí, s ktorými žijeme. A ak treba, sme povolaní aj slovami svedčiť o Ježišovej láske k nám.

„To nie je pre mňa, ja som len obyčajný človiečik.“ Toto je jedno z hrozných klamstiev, ktoré diabol šíri v srdciach kresťanov. Krstom si sa totiž stal obrom, bol si naplnený mocou konať skutky väčšie ako Ježiš, peklo pred tebou uteká. Každým prijímaním Eucharistie rastie tvoja sila milovať, premáhať zlo, konať dobro – a ty povieš, že si malý, bezvýznamný človiečik? To je klamstvo diabla, ktorý sa ťa bojí, lebo si mocný Ježišovou mocou! Diabol sa bojí, že sa dozvieš pravdu o svojej moci, ktorú máš v Kristovi, lebo keď ju budeš poznať, veriť v ňu a konať podľa nej, bude musieť od teba ujsť.

Komu budeš veriť – Bohu, ktorý ťa oslobodil, prijal za svoje dieťa a naplnil ťa svojou mocou, alebo diablovi, ktorý ťa drží v klamstve, že si nikto, nehodný lásky? Kto z týchto dvoch ťa miluje a kto nenávidí?

Nezabudni, že si súčasťou vyvoleného ľudu. Si Božie dieťa, chránené samotným Bohom, ale aj vyzbrojené jeho mocou. Tak aj tak ži! Neskrývaj sa v kúte ako žobrák, keď si kráľovské dieťa. Vystúp dopredu a každému hovor, ako si sa stal Božím dieťaťom, ako si bol zachránený z otroctva (spôsobeného hriechom), ako si sa stal slobodným človekom. A neváhaj prejavovať Božiu moc konaním dobra, modlitbou, dielami milosrdenstva.

Viem, moje dnešné písmenká možno znejú trochu pateticky, ale sú pravdivé. Si Boží bojovník a môžeš každému smelo hlásať, že Ježiš je tvoja láska, že zomrel a vstal z mŕtvych, že žije a miluje ťa. Urobíš to? Či radšej si sadneš k televízoru a budeš sa pokúšať zabudnúť na všetko, čo si si teraz prečítal? Prosím ťa, nedaj sa diablovi znovu oklamať...

* * *

Apoštoli vybrali sedem mužov, plných Ducha a múdrosti, aby obsluhovali pri stoloch. Aj ty si plný Ducha a múdrosti (pravda, ak žiješ s Ježišom, ako ho poznáš a miluješ). Si ochotný „obsluhovať pri stoloch“ Cirkvi tým, že sa aktívne zapojíš do života svojej farnosti? Nezabudni, že na to máš, že máš Božieho Ducha. Si obor!


Šiesta veľkonočná nedeľa: Očakávam

Aké máš očakávania od Boha? Dosť sarkasticky možno povedať, že mnohí pokrstení majú len jedno očakávanie: „Bože, daj mi pokoj a nemiešaj sa mi do života.“ Dúfam, že medzi nich nepatríš. (Ak predsa áno, bolo by skvelé, keby si to zmenil. Možno ti tento text k tomu pomôže.)

Do mojej rannej modlitby patrí prosba o to, aby mi Boh dal spoznať skutky, ktoré mám dnes vykonať. A tiež, aby mi dal schopnosť (modlím sa o dar Ducha Svätého) urobiť to, čo mi zveril ako dnešnú úlohu.

Keď idem na svätú omšu, očakávam, že Boh sa mi prihovorí. Prosím ho, aby mi dal vnímavé srdce, nech jeho hlas počujem a vnímam, nech je to v akejkoľvek podobe.

Keď ideme s manželkou niekde na návštevu, modlíme sa, aby Ježiš išiel s nami, aby sme do domu či spoločnosti, kde ideme, priniesli nášho Pána svojím správaním, hovorením, zmýšľaním.

Večer sa zverujeme do Božích rúk, aby nás chránil pri odpočinku a ak je jeho vôľa, aby sme sa ráno zobudili v jeho kráľovstve vo večnosti.

To sú také moje (naše) každodenné očakávania od Boha. Okrem nich mám aj iné, ktoré sú, takpovediac, trvalé. Očakávam večný život. Očakávam stále lepšie a hlbšie poznanie Boha. Očakávam, že sa mi Ježiš znovu a znovu zjaví, ako to sľubuje v dnešnom evanjeliu (Jn 14, 21). Očakávam, že budem stále viac zakúšať Božiu lásku (s tým súvisí aj úsilie „mať jeho prikázania a zachovávať ich“) a odovzdávať ju ľuďom okolo seba.

Máme s manželkou aj ďalšie očakávanie, ktoré často vyjadrujeme slovami žalmistu: „... a zločincov nech už niet“ (Ž 104, 35). To je naša prosba za obrátenie tých, ktorí snujú a konajú zlo, očakávame ich obrátenie, pokánie a premenu na Božie deti...

Často prežívam, že Boh moje očakávania napĺňa. „Úžas budia skutky, ktoré konáš ľuďom“ (Ž 66, 5). Musím však so zármutkom priznať, čo mnohé z jeho skutkov mi unikajú a nevidím ich. Akoby som mal zastreté oči, zahalenú myseľ. Je mi to ľúto vždy, keď si svoje zanedbanie uvedomím. Verím však, že budem vidieť čoraz lepšie, verím, že Boh chce, aby som ho poznal aj v jeho dielach...

„Môj vzácny a milovaný Bože, daj mi pokoj srdca a neustále sa mi miešaj do života. Hrozím sa dňa, keď by si ma nechal napospas mne samému. Daj mi, prosím, vytrvalosť v mojich očakávaniach, aby som sa ti nestratil pre moju lenivosť, nezáujem, apatiu, únavu... Očakávam, že vždy budeš môj jediný a milovaný Boh!“

Siedma veľkonočná nedeľa: Deviatnik

Iste poznáš príbeh o tom, ako kňaz v čase veľkého sucha pozval v nedeľu veriacich na popoludňajšiu modlitbu za dážď. A keď sa zhromaždili v kostole, zrušil ju s odôvodnením, že nik z nich nemá so sebou dáždnik...

Ak totiž verím, že Boh moju modlitbu vypočuje, musím byť na to pripravený. Ak sa modlím za dážď, musím mať so sebou dáždnik. Ak biskup žiada o modlitbu za nové povolania ku kňazstvu pre diecézu, musí mať pripravené miesta v seminári. Ak prosíme o vyliatie Ducha Svätého (na mnohých miestach sa v týchto dňoch modlia vo farnostiach deviatnik), musíme mať, obrazne povedané, zbalené veci, lebo Duch nás určite bude chcieť posunúť niekde ďalej v našom živote. Ináč sú tie modlitby zbytočné a v podstate farizejské. Ako som čítal nedávno v jednej knihe poľského dominikána Andrzeja Szustaka, sú vlastne proti druhému Božiemu prikázaniu – lebo v modlitbe vzývame Božie meno bez toho, aby sme od Boha niečo očakávali. Teda nadarmo.

V Jeruzaleme sa modlili apoštoli s Máriou a ďalšími. Po deviatich dňoch na nich zostúpil Duch a naplnil ich sebou. Hovorili o nich, že sú opití. No oni boli plní Ducha. Hovorili v jazykoch a ohlasovali veľké Božie skutky. Myslíš si, že dnes sa to už nemôže stať? Alebo očakávaš, že aj v týchto dňoch Boh vyleje svojho Ducha na tvoju farnosť a premení mnohé srdcia? Ak áno, zapoj sa do modlitby deviatnika. Ak nie, radšej sa ho nemodli, bude to pred Bohom čestnejšie a pravdivejšie: „Bože, neželám si, aby si čokoľvek v mojom živote menil. Nechcem nijaké vyliatie Ducha, žiadne dary múdrosti či zbožnosti. Chcem žiť len tak ako doteraz. Som so svojím kresťanstvom spokojný a dúfam, že aj ty...“

Dúfam, že toto nie je modlitba tvojho srdca. Dúfam, že si nepokojný a túžiš po premene. Ak áno, naliehavo a vytrvalo volaj k Bohu s túžbou po naplnení Božou mocou, dobrotou, láskou. A buď pripravený zmeniť to, čo ti Duch ukáže. Videl som tento týždeň video s jezuitom Markom Rupnikom, svetoznámym tvorcom mozaík. Hovoril, že už 25 rokov nepozerá televízor, ale zato každý deň číta Sväté písmo a uvažuje o ňom. Možno toto bude prvá vec, ktorú bude Boh od teba chcieť – vymeniť televízor za Sväté písmo... A ďalej uvidíš, lebo Duch ťa povedie.

Zoslanie Ducha Svätého: Záujem o Boha

Boží Duch nie je s nami len vo „vznešených“ chvíľach – pri slávení liturgie, prijímaní sviatostí či pri čítaní Svätého písma. Je s nami aj počas tých úplne najobyčajnejších chvíľ – v práci, doma pri varení či upratovaní, keď kráčame po chodníku či nakupujeme, keď sa staráme o chorých a starých príbuzných... Jednoducho vždy je s nami, vedie nás, sprevádza, usmerňuje, posilňuje, plače s nami a raduje sa z nášho úsmevu, a to aj vtedy, keď na neho vôbec nemyslíme a naša myseľ je zaujatá niečím celkom iným. Aby však jeho prítomnosť bola účinná, potrebuje jedno – aby naše srdce bolo vždy zaujaté Bohom.

Ako to dosiahnuť? Na to sú potrebné dve zložky – naše úsilie a jeho pôsobenie. Pôsobenie Ducha je isté, čiže problémom môže byť len a len naše úsilie. Ak si totiž vedome napĺňam dušu (napríklad cez zmysly) balastom tohto sveta, nemôžem očakávať, že Boží Duch potlačí moju slobodu a bude ma viesť tam, kde vlastne nechcem, čo dávam najavo najmä tým, že sa o Božie veci nezaujímam.

Krátky test tvojho záujmu o Božie veci:

1. Sleduješ aspoň raz týždenne vysielanie katolíckej televízie?

2. Počúvaš niekedy vysielanie katolíckeho rádia?

3. Kupuješ a čítaš nejaký katolícky časopis?

4. Čítaš pravidelne kresťanskú literatúru?

5. Venuješ kresťanským médiám viac času ako svetským?

Vyhodnotenie je na tebe. Aj prípadná (nutná!) zmena, ak väčšinu tvojich odpovedí tvorí slovo „nie“.

Boží Duch ťa chce viesť. Ak mu necháš priestor, ak mu to dovolíš. Ak po tom túžiš. Možno sa bojíš, že ťa povedie k zdvíhaniu rúk a spievaniu chválospevov, že budeš v očiach iných potom čudák. Neboj sa. Aj keď tieto prejavy sú normálne, Duch ťa nepovedie proti tomu, čo nechceš. Určite ti však vloží do srdca láskavosť, trpezlivosť, znášanlivosť, miernosť, pokoj, schopnosť (radostne) znášať trápenia a bolesti... Skvelá perspektíva, však? Najmä ak si človek výbušný, hrmotný, akčný. Pritom nič z toho ti nezoberie, ale usmerní ťa, aby si svoje charakterové vlastnosti využíval pre Božie kráľovstvo. Aj v ňom sú potrební hrmotní ľudia, ktorí vedia buchnúť päsťou o stôl...

Je nedeľa Zoslania Ducha Svätého. Využi ju a daj Božiemu Duchu priestor vo svojom srdci. Povedz mu to, keď budeš variť obed či chystať sa na návštevu. Spomeň si naň, keď budeš zapínať televízor či počítač. V srdci sa mu prihovor, keď budeš otvárať dvere prichádzajúcim hosťom. A počúvaj, k čomu ťa povedie. Je isté, že chce byť v tvojom srdci na prvom mieste. Neodmietni ho, prosím.

A vieš, čo sa bude diať potom? Budeš všade a každému hovoriť o veľkých Božích skutkoch (Sk 2, 11), lebo ich zažiješ na vlastnej koži.

Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Byť s ním

Dnešný sviatok nám okrem základnej teologickej pravdy kresťanstva ponúka veľmi dôležitú istotu – Boh sa o mňa zaujíma. Nie ako sudca, ale ako ten najlepší otec. Aj keď sa zdá, že Mojžiš ho musí prosiť, aby išiel s nimi, je zrejmé, že Bohu sa takáto modlitba páči a celým svojím srdcom ju očakáva – ako prejav dôvery človeka v jeho starostlivosť a dobrotu. I v jeho moc, ktorou nás vie uchrániť pred nepriateľom, pred zlom.

Evanjelista Ján v tzv. zlatom verši Písma (Jn 3, 16) už priamo hovorí o záujme Boha o človeka. Vyjadruje ho tým, že hovorí o najväčšej obeti, ktorú Boh priniesol. Dal svojho jediného Syna. Riskoval jeho smrť, len aby nás zachránil. Otec dovolil, aby mu jeho stvorenie zlomilo srdce... A predsa nás neprestal milovať. V tomto týždni to bolo vyjadrené v evanjeliu Svätodušného pondelka: „... prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Boh ma až tak miluje, že chce vo mne bývať. Hoci vie, že každým hriechom ho môžem zraniť, ublížiť mu. Boh z lásky riskuje – ak sa tak dá povedať – vlastnú smrť v mojom vnútri. Robí tak v nádeji, že ma dostane k sebe do večného života s ním.

Preto keď apoštol Pavol v závere Druhého listu Korinťanom hovorí slová požehnania: „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (13, 13), hovorí tak s úplnou istotou, že toto je túžba Boha – byť s človekom nie ako abstraktná milosť, ale ako osoba (ako Osoby) s osobou.

Vo vedomí tejto istoty môžem prejsť v pokoji všetkým, čo je predo mnou. „Lebo ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). Mám istotu, že Boh je so mnou, dokonca vo mne. S ním zvládnem všetko, aj vlastné zlyhanie. Len ho musím denne klásť na prvé miesto vo svojom živote. Už pri rannej modlitbe (najlepšie hneď po prebudení) potrebujem vyznávať, že je môj Pán, že mu dôverujem a že sa mu dávam k dispozícii pre budovanie jeho kráľovstva. Aj keby to malo znamenať, že budem okopávať zemiaky, variť obed, stáť pri páse v továrni, učiť sa v škole... Boh vie všetko použiť na dobro, ak svoje úlohy plním s ním. 

Boh sa o mňa zaujíma. Nemusím špekulovať na tajomstvom Najsvätejšej Trojice (aj tak na to nemám dosť rozumu), ale môžem svojho Boha v troch osobách milovať myšlienkami, slovami a najmä skutkami. Idem na to!

Jedenásta nedeľa v Cezročnom období: Božie vlastníctvo

Čo znamená, že som Božím vlastníctvom? Určite nie to, že Boh ma používa ako nejaký stroj na splnenie svojich zámerov. Ani nie to, že som bezmocný prášok, unášaný rozmarmi Boha nesmiernym vesmírom. Písmo hovorí o niečom celkom inom – ak sa dobrovoľne, rozhodnutím slobodnej vôle podriadim Bohu, stanem sa „žiarivou korunou v Pánovej ruke“ (Iz 62, 3a), budem chránený „ako zrenica jeho oka“ (Dt 32, 10d). Dostane sa mi všestrannej starostlivosti, „aby som si neuderil nohu o kameň“ (Ž 91, 12).

Kedy sa rozhodujem podriadiť sa Bohu? V podstate to robím prijatím krstu. Uzatváram s Bohom zmluvu, že nebudem mať iných bohov okrem Pána a že on sa o mňa bude starať. Keďže sme však boli väčšinou pokrstení ako deti a toto rozhodnutie urobili za náš naši rodičia a krstní rodičia, je nevyhnutné, aby raz nastala chvíľa nášho osobného rozhodnutia: „Chcem byť vlastníctvom Boha, lebo som spoznal a uveril, že ma miluje, že je jediný, kto mi môže dať večný život v radosti.“ Takéto rozhodnutie – či už vyslovené takto jasne, alebo vyjadrené postupnou zmenou života – jednoznačne nasmeruje môj život na Božie veci.

A len takto rozhodnutý človek môže uskutočňovať v každej situácii slová 100. žalmu, ktorý dnes spievame pri liturgii – jasať na chválu Pánovi, s radosťou mu slúžiť, s plesaním vstupovať pred Božiu tvár. Lebo vie, že Božia dobrota voči nemu je nemenná, aj keď vonkajšie okolnosti možno práve spôsobujú utrpenie, bolesť, dokonca aj keď zlyháva vo svojej vernosti zmluve.

Takýto postoj je postojom viery. Pozri sa dnes na apoštolov – Ježiš ich poslal robiť nemožné veci: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte“ (Mt 10, 8). Nič z toho nie je v ľudských silách. A oni predsa šli a robili to. Prečo? Lebo vedeli a pevne verili, že sú Božím vlastníctvom a Boh je s nimi, že Boh cez nich koná.

Ak si sa odovzdal Bohu, ak si sa svojím rozhodnutím stal jeho vlastníctvom, Boh ťa použije na veľké veci. Možno dnes bez šomrania poumývaš riad. A možno navštíviš chorého suseda a pomodlíš sa za jeho uzdravenie. Možno pôjdeš sa svojím farárom a povzbudíš ho, aby kázal zo srdca a nečítal kázne stiahnuté z internetu. Možno dostaneš odvahu ísť za svojím šéfom a zastať sa kolegu, ktorý drie ako kôň, no má nižší plat ako ty... A možno pôjdeš na modlitbu chvál a konečne dvihneš ruky a budeš z celého srdca spievať Pánovi (hoci aj falošne).

Je toľko možností, ako jasať na chválu Pánovi. Ktorá ti je najbližšia? Využívaj ju a pozoruj, ako rastie tvoja radosť v Pánovi, ako sa stávaš svetlom pre ľudí okolo teba... A to všetko preto, lebo si Božím vlastníctvom!

Dvanásta nedeľa v Cezročnom období: Dôvera

Možno si zažil pri nejakom staršom členovi rodiny, že ťa zrazu nepoznal. Otázky typu „Kto si?, Čo tu robíš?, Ako si sa tu dostal?“ sú v takej situácii nepríjemné a v nepoznanom vzbudzujú otázku, čo sa deje. Po chvíli však prídeš na to, že nejde o nejaký starý hnev či nespokojnosť s tebou, ale že ide o obyčajnú stareckú zábudlivosť.

Teraz si však predstav, že raz sa postavíš pred Boha (a to „raz“ určite nastane). Ani si nechcem predstaviť, že by som v tej chvíli počul: „A ty si kto? Nepoznám ťa. Čo tu robíš? Choď preč!“ Už len pomyslenie na to vzbudzuje vo mne hrôzu a spytovanie svedomia, či skutočne idem po Božích cestách...

Ak by sme ostali len na úrovni ľudského poznania a zmýšľania, nik z nás nemá šancu byť v nebi vítaný. Previnili sme sa, a to takým strašným spôsobom (svojím hriechom sme spôsobili smrť Ježiša Krista, Božieho Syna), že nemôžeme – na základe ľudskej spravodlivosti – čakať žiadnu milosť. A predsa žijeme v nádeji a dôvere, že Boh nám raz povie: „Poď, požehnaný a milovaný... Vitaj doma!“

Na základe čoho v to môžeme dúfať, na čom stojí naša dôvera? Na smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. On je ten, ktorý otvára dvere neba a hovorí Otcovi: „Otecko, pozri, koho ti vediem na večeru!“

Vieš, prečo je to tak? Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (5, 20b). Boh zaútočil na zlo hriechu záplavou svojej lásky, svojej starostlivosti o každého človeka. Aj o teba. A Boh je víťaz, veľkosť a moc jeho milosti ani nemá zmysel porovnávať s ničotou hriechu.

K tomu je len jedno „ak“: ak milosť prijmeš.

Všimni si, že už Jeremiáš v Starom zákone vedel, že môže Bohu dôverovať, a podľa toho sa na neho obracal: „Pán je so mnou sťa mocný bojovník... Tebe som zveril svoj spor“ (Jer 20, 11. 12). O čo skôr môžeš mať takúto dôveru ty, ktorý si už vykúpený Ježišovou krvou! Ak sa Boh zmiloval nad nami, keď sme boli ešte jeho nepriateľmi, o čo skôr nás prijme a očistí, keď sme už s ním zmierení, keď sme sa v krste stali jeho milovanými deťmi!

Viem, možno tvoj vlastný život ťa obžalúva a hovorí ti, že si nehodný. Si! Si nehodný rovnako ako ja. Ale pre Boha to nie je prekážka – ak chceš byť s ním a pre neho a ak sa táto tvoja túžba prejavuje pokáním a láskou k ľuďom. Vtedy prijímaš milosť za milosťou a môžeš žiť v pevnej nádeji, že Otec ťa privíta s otvorenou náručou. Pri ňom bude stáť Ježiš a bude sa na teba usmievať ako na najlepšieho priateľa. On ťa pozná a nezaprie...


Trinásta nedeľa v Cezročnom období: Skutočne?

Pavol, si si istý tým, čo si napísal Rimanom? Vyzývaš ich aj nás: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 3, 11). Ako to, prosím ťa, myslíš? Vari je to reálne? Veď každý deň podlieham nejakému pokušeniu a previňujem sa voči Bohu. A ty píšeš, aby sme si o sebe mysleli, že hriech nad nami nemá moc, že sme mŕtvi hriechu. Dodávaš, že žijeme Bohu. Že sme neostali mŕtvolami, ale že máme život v Kristovi Ježišovi. Čo si nám tým chcel povedať? Nie je to nejaké dopletené a, ruku na srdce, nereálne?

(Pavol:) Neboj sa, milý čitateľ, nehovorím nereálne veci. V krste si skutočne zomrel hriechu. Hriech stratil nad tebou akúkoľvek moc. Tvojím jediným Pánom sa stal Ježiš Kristus, ktorý ti dal svojho Ducha, aby si mal moc odolávať pokušeniam zlého.

To, že napriek tomu zlyhávaš, je dôsledkom toho, že krst „neopravuje“ narušenú ľudskú prirodzenosť. Tvoj dedičný hriech bol zmytý, ale jeho následky – náklonnosť k zlému, slabosť v pokušeniach, narušená schopnosť rozlišovať dobro a zlo – ostávajú. A to je priestor, kde môžeš a máš prejaviť svoju vieru v to, že žiješ Bohu v Ježišovi Kristovi. Na to máš slobodnú vôľu...

Čo máš teda robiť? Nezotrvávať v hriechu. Existuje ľútosť. Zakaždým, keď si uvedomíš, že si niečo zbabral, neupadni do sebaľútosti, ale sa s dôverou postav pred Otca a povedz: „Otecko, ľutujem. Prosím ťa, odpusť mi a znovu mi daruj svojho Ducha.“ Ak vnímaš, že tvoje previnenie je ťažké, vzbuď si dokonalú ľútosť: „Otecko, milujem ťa, preto mi je veľmi ľúto, že som sa ti obrátil chrbtom a dal som svojím skutkom prednosť inému bohu, ktorý ani nie je bohom. Odpusť mi, prosím, pre krv Kristovu. A znovu ma naplň svojím Svätým Duchom, aby som žil ako tvoje dieťa. Ďakujem ti, že si taký milosrdný a láskavý.“ Nezabudni aj na sviatosť zmierenia!

Aj keby si to mal robiť tisíckrát denne, nevzdaj to. Tak budeš čoraz viac zakúšať, že žiješ v Bohu.

Nestačí však nezotrvávať v hriechu. Treba aj žiť Bohu v Ježišovi Kristovi. A to je otázka na tvoj životný štýl. S kým sa stretávaš? Čo čítaš? Čo sleduješ v televízii? Čo počúvaš? Komu pomáhaš? Kde idú tvoje peniaze? Na čo využívaš svoj voľný čas? Pracuješ v zamestnaní zodpovedne? Ak si urobíš takéto spytovanie svedomia, pričom na otázky si budeš odpovedať v kontexte požiadavky žiť Bohu v Ježišovi Kristovi, ľahko zistíš, ktoré oblasti potrebuješ zmeniť – pokáním a potom konaním.

Takže nemysli si, že moje slová Rimanom boli len také teologické, múdre... Nie, boli pre život. A tak vždy, keď čítaš či počúvaš Písmo, skúmaj svoje vnútro, čo ti Boh hovorí pre tvoj život s ním. Postupne tak zistíš, že tvoj život má skutočne správny smer – žiješ Bohu v Ježišovi Kristovi.

Apoštol Pavol, ďakujem ti za slová povzbudenia i vysvetlenia.  


Štrnásta nedeľa v Cezročnom období: Úžas

V jednej múdrej knihe som čítal, že keď Boh všetko stvoril, tak siedmy deň žasol nad svojím dielom. Jeho odpočinkom bol úžas, lebo „bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). Prišlo mi to na um pri Ježišovom pozvaní v dnešnom evanjeliu prijať jeho jarmo, aby sme tak našli odpočinok. Aby sme sa aj my ako Boh mohli zastaviť a žasnúť nad dielom, ktoré vykonal a stále koná (aj našimi rukami). V tom je v podstate aj význam slávenia nedele – obdivujeme Boha, ktorý „vykonal veci zázračné“ (Ž 98, 1).

Sám Ježiš je nám príkladom takého úžasu – dnes sme počuli, že zveleboval Otca. Čo iné je to ako úžas nad tým, ako skvelo Boh všetko zariadil? Možno pre človeka nečakane, nelogicky – veď kto z nás by išiel za tým najmenším, najslabším, najbezvýznamnejším a žiadal by ho, aby pre nás niečo urobil? A presne to urobil Boh – vybral si nás, svojich nepriateľov, slabých a hriešnych ľudí, aby sme v jeho mene konali dielo ohlasovania spásy. Nie je to dôvod na úžas? A vďačnosť? A Ježiš ako človek sa práve z toho raduje a zvelebuje Otca – ktorý „tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11, 25).

Prorok Zachariáš to videl svojím prorockým zrakom a vyzýval ľud k jasotu (Zach 9, 9). Lebo videl, že Boh vykoná veľké veci. Vlastne ich volal plesať vo viere, že to, čo Boh prisľúbil, raz sa aj stane. Prečo je to dôvod jasotu aj pre nás? Lebo my sme svedkami naplnenia Božích prísľubov. Dal „nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida...“ (Lk 1, 69).

Ako vnímaš svoje postavenie v Cirkvi, vo svete? Cítiš sa maličký, bezvýznamný, bezmocný? Buď si istý, že práve takého si ťa Boh vyvolil, aby si bol ohlasovateľom radostnej zvesti vykúpenia – tým, ako žiješ: vernou poslušnosťou Božím príkazom, každodenným spoliehaním sa na jeho pomoc, spevom žalmov, hymnov a duchovných piesní (pozri Kol 3, 16)... Boh žije uprostred maličkých, im boli určené prisľúbenia spásy a večného života.

Odpočívať znamená žasnúť. Nijaké dolce far niente – sladké ničnerobenie. Ale úžas nad láskou Boha k tebe. Pros Božieho Ducha, aby tento úžas v tebe vzbudzoval.  

Pätnásta nedeľa v Cezročnom období: Boh hovorí

Je skvelé, že náš Boh hovorí. Nie je nemý ako modla. Jeho slovo je mocné – dôkazom je vesmír, ktorý vznikol jeho slovom. Jeho slovo je láskavé a nežné – dôkazom je vtelené Slovo, Ježiš, a celé dielo záchrany, ktoré pre nás uskutočnil. Jeho slovo je pravdivé – dôkazom sú celé dejiny Izraela, plné vzostupov i pádov podľa vernosti a nevernosti vyvoleného národa. Jeho slovo je živé – dôkazom sme my, čo dnes veríme v Boha a milujeme ho.

Aké slovo dnes Boh zasial do tvojho života? Moja odpoveď na takú otázku by bola: „Neviem.“ Totiž semienko je ešte maličké, bez klíčka, neviem určiť, čo z neho bude. Ale keď sa pozriem na svoj životný príbeh, môžem povedať, aké slovo Boh zasieval a aký vzrast mu dal.

Vnímam vo svojom živote slovo vyvolenia – bol som pokrstený a zažil som deň, keď som sa sám za seba rozhodol žiť pre Boha.

Vnímam v sebe slovo odpustenia – keď som sa stal neverným‘ svojím krstným záväzkom, keď som porušil zmluvu s Bohom. A on mi mnohokrát odpustil a stále odpúšťa.

Vnímam v sebe slovo povolania – nielen k manželstvu, ale aj ku konkrétnej práci v jeho vinici. Napríklad písaním týchto písmenok. Ty možno upratuješ kostol, čítaš pri svätej omši, organizuješ tábory pre deti, navštevuješ chorých, si členom modlitbovej skupiny... Všetko to je plod Božieho slova!

Vnímam v sebe slovo lásky – keď čoraz viac prežívam, že Boh ma miluje. Nikdy nezabudnem, ako som pred 20 rokmi, keď som bol ďaleko od Boha, dostal nepodpísanú pohľadnicu s textom: „Boh ťa stále miluje.“ Tento prejav Božej starostlivosti ma držal pri živote celé roky, počas ktorých som neprijímal sviatosti...

A ešte raz vnímam v sebe slovo lásky – čo sa prejavuje úsilím byť Ježišovým svedkom ľuďom okolo seba, aby aj oni mohli zakúsiť Božiu lásku a žiť raz v nebi.

Takže poopravím vyššie položenú otázku a opýtam sa takto: Aké slovo Boh zasial do tvojho života a čím sa dnes prejavuje to, že Boh k tebe osobne prehovoril a stále hovorí? Čo Božie slovo v tebe vykonalo a aj dnes koná?

Nech sa odpovede na tieto otázky stanú predmetom tvojho slávenia tejto nedele. Nájdi si čas a veľmi konkrétne ďakuj Bohu za to, čo v tebe svojím slovom vykonal. Neboj sa, že nebudeš mať čo povedať. Boží Duch ti mnohé pripomenie, lebo Boh sa teší, keď sa raduješ z jeho diela, ktoré v tebe koná...


Šestnásta nedeľa v Cezročnom období: Pán je dobrý

„Ty, Pane, si dobrý, veľmi láskavý“ (Ž 85, 6).

Respozóriový žalm tejto nedele dáva toľko námetov na modlitbu, na radosť, na oslavu. Lebo Pán je dobrý...

Možno si povieš, že je to v ostrom kontraste s tým, čo sa deje vo svete – nielen v tom veľkom, ale aj v tom našom malom, v mikrosvete, v ktorom žije tvoja i moja rodina. Choroby, nešťastia, smrť... Víchre, horúčavy, búrky, ľadovec... Hádky, spory, sváry... Odpadky v prírode, smog, zapchaté cesty...

A napriek tomu môžem veriť a vyznávať: „Ty, Pane, si dobrý, veľmi láskavý.“ Lebo zlo vo svete nie je Božím dielom. To diabol kazí Božie dielo. A často v spolupráci s človekom, ktorý znáša dôsledky neposlušnosti našich prarodičov.

Iste, Boh to všetko mohol napraviť okamžite. Diabla zničiť, človeka uzdraviť... Lenže potom by sme neboli Božími deťmi. Boli by sme „len“ Božím stvorením. Nepoznali by sme Boha ako dobrého a láskavého – bol by pre nás len stvoriteľom. Ba čo viac, strašným Bohom, ktorý sa naštval, nepriateľa zničil mocou a svoje vlastníctvo – nás – si zobral späť. Boli by sme len majetkom nášho Boha. A čo je hádam najdôležitejšie, keby to Boh urobil, potlačil by tým našu slobodnú vôľu. Prišli by sme o najdôležitejší atribút, ktorý nás robí podobnými Bohu. Čím by sme sa líšili od zvierat? Ako by sme si s ním mohli vytvoriť vzťah, ktorý je prejavom slobody a osobného rozhodnutia?

Aj Ježiš v evanjeliu hovorí, že kúkoľ a pšenica majú rásť spolu do žatvy. Potom sa to dá do poriadku. A prečo až potom? Aby sa pri ničení kúkoľa, kým je ešte zelený, nezničila aj rastúca a zdravá pšenica.

Žijeme v nádeji a očakávaní toho dňa, keď Pán Ježiš znova príde. Veríme, že sme pšenica, nie kúkoľ. Dovtedy proti zlu bojujeme, odmietame ho, ak treba, trpezlivo ho znášame. No nikdy, nikdy sa mu nepodriadime!

Ako to máme zvládnuť? Sám „Duch prichádza na pomoc našej slabosti“ (Rim 8, 26).

Nech je dnešné responzórium po tieto dni vyznaním tvojej viery: „Ty, Pane, si dobrý, veľmi láskavý“ (Ž 85, 6). Nech sa deje čokoľvek. Tak, ako to sľubujú manželia pri sobáši: „... v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe...“ Nezabudni: „Pán je dobrý a veľmi láskavý.“ Povedz mu to po tieto dni. Mnohokrát. Ako vyznanie dôvery a lásky. Zmení sa tvoj život – možno nie navonok, ale určite budeš vo sebe prežívať pokoj a túžbu byť priateľom s takým skvelým Bohom.

Sedemnásta nedeľa v Cezročnom období: Zariskuj a žiadaj!

V dnešnom rozhovore Šalamúna s Bohom ma oslovilo, že mladý vládca si žiadal schopnosť „rozlišovať medzi dobrým a zlým“ (1 Kr 3, 9). V podstate o tom istom hovorí aj Pán Ježiš v evanjeliu, keď hovorí o nájdení pokladu či hľadaní vzácnej perly. Človek, čo našiel poklad, musel postupovať múdro a rozvážne, aby si poklad zachoval – predal všetko a kúpil pole. Kupec musel rozlišovať medzi mnohými perlami, aby našiel tú najvzácnejšiu, potom predal všetko a tú jednu kúpil. A tiež triedenie rýb po love či koniec sveta sú rozlišovaním medzi dobrým a zlým.

Možno si myslíme, že táto schopnosť je predovšetkým vecou logiky a rozumu. Avšak Šalamún vo svojej prosbe žiada o „chápavé srdce“, nie o „chápavý rozum“. Rozum rozlišuje chladne, na základe zákona či pravidiel, „spravodlivo“. Srdce rozlišuje na základe lásky. Dôkazom toho je hneď nasledujúci text v Prvej knihe Kroník (3, 16 – 28) , ktorý hovorí o Šalamúnovom múdrom rozsudku. Kráľ rozsúdil dve ženy na základe toho, že vedel, čo je to láska, že vnímal, že láska – nie pravidlá či zmysel pre spravodlivosť – ukáže, ktorá žena je matkou chlapca, ktorý ostal nažive... Pri rozlišovaní treba používať oboje – aj srdce, aj rozum.

Vieš, že aj tebe Boh ponúka rovnakú možnosť? Aj ty ho môžeš každý deň prosiť, o čo chceš. Nie len raz. Boh nie je zlatá rybka, ktorá splní tri želanie a koniec. Boh je štedrý – každý deň. Stačí, keď sa pozrieš na stvorenie okolo seba. Vari nesýti sedem miliárd ľudí? (Ak niekto hladuje, tak je to našou vinou.) Vari nesýti všetko vtáctvo pod oblohou? Vari sa nestará o červíkov, ktoré sú celý život hlboko v zemi? Vari nemá spočítané všetky ryby, ktorým dáva pokrm v mori a v riekach? Ak je Boh taký štedrý k zvieratám a starostlivý o ne, o čo viac mu ležíš na srdci ty. A každý človek.

Premýšľal som, prečo si Šalamún nežiadal napríklad pevnejšiu vieru či viac lásky, schopnosť chápať Písmo, vytrvalosť v dobrom... Žiadal to, čo v danej chvíli pokladal za najpotrebnejšie pre svoju vladársku úlohu. A keďže sa s Bohom často rozprával, iste sa inokedy dostalo aj na iné potreby. Nie všetko je v Písme zachytené. Ale to, čo je napísané, nám má slúžiť na poučenie, povzbudenie, nápravu, výchovu... (Rim 15, 4; 2 Tim 3, 16).

Pros aj ty dnes Boha o schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým. Ale pros o to len vtedy, ak si ochotný aj konať podľa toho, čo dostaneš. Budeš totiž nútený (vlastným svedomím) zanechať zlo, o ktorom si možno doteraz nevedel, že je to zlo. A konať dobro, ktoré si dosiaľ možno pokladal len za doménu svätých. Zariskuj, oplatí sa to!

Premenenie Pána: Vymyslené bájky?

Túto nedeľu si môžeme opäť lepšie uvedomiť zmysluplnú skladbu liturgických čítaní. Evanjelium (Mt 17, 1 – 9) je udalosť, druhé čítanie (2 Pt 1, 16 – 19 ) odhaľuje jej význam, prvé je zavŕšením udalosti vo večnosti (Dan 7, 9 – 10. 13 – 14). Žalm (Ž 97, 1 – 2. 5-6. 9) je oslavou zjavujúceho sa Boha a alelujový verš (Mt 17, 5b) je praktickou aplikáciou. Stojí za to prečítať si tieto texty v uvedenom poradí a pritom s napätím očakávať, čo Boh čitateľovi, čiže tebe, osobitne položí na srdce.

Mne vložil do srdca vedomie istoty – že nesledujem vymyslené bájky, keď verím Ježišovi a milujem ho, a že Božie slovo je pre mňa neustále ako lampa, ktorá svieti v temnom mieste.

Tento týždeň sa mi po dlhom čase podarilo sadnúť si s pár kamarátmi v krčme k pivu. A nemali sme pivné reči. V podstate každá téma, ktorú niekto načal, sa skončila pri Kristovi. Iste aj preto, že vnímam Ježiša ako najdôležitejšiu osobu v mojom živote. On ma učí pozerať sa na svet a na to, čo sa v ňom deje (pokojne to môžeme často nazvať temnotou) jeho očami. Bol zážitok sledovať jedného z účastníkov besedy, ktorý nebol navyknutý na to, že niekto má na tmu vo svete iný názor ako jeho obľúbení politici či iní „šamani“. Ďalší dvaja sa neraz radostne usmievali, lebo tiež milujú Ježiša...

Prečo to spomínam? Lebo si dodatočne – pri písaní tohto textu – uvedomujem, aké rôzne spôsoby môže použiť Boh na to, aby sa zjavil konkrétnemu človekovi. Výsledkom celého sedenia bola dohoda, že sa vo štvorici budeme schádzať – už nie v krčme – a učiť sa spoločne poznávať Boha. Prosím teba, čo tieto riadky teraz čítaš, pomodli sa hneď teraz za nás štyroch, aby sme tie stretnutia dokázali realizovať a vnímať pri nich prítomnosť Boha...

Ježiš je svetlo v temnotách. Jeho slovo je svetlo v temnotách. Ak hľadíme na žiariaceho Ježiša, nemôžeme jeho svetlo ukryť v sebe a pritakávať tme. Sami sa staneme svetlom v temnotách – nie vlastnou schopnosťou, ale mocou Božieho Ducha, ktorý v nás sprítomňuje Ježišov život. Preto ho počúvajme aj poslúchajme!

Devätnásta nedeľa v Cezročnom období: Stretnutie a dôsledky

Dnešné čítania sú (ako vždy) nebezpečné. Nebezpečné v zmysle možno nechcených následkov. Veď bežne veľmi neradi meníme svoj život...

Dnešné čítaniu vedú opäť k stretnutiu s Bohom. Nielen historickému, ako bolo stretnutie Eliáša a Boha na vrchu Horeb či stretnutie apoštolov s Ježišom na rozbúrenom mori. Vedú k osobnému stretnutiu – ty a Boh. A také stretnutie má svoje následky. Napríklad u apoštola Pavla sú nimi aj veľký žiaľ a neprestajná bolesť. Prečo? Lebo vnímal, ako sa on nezaslúžene dostal blízko k Bohu, kým jeho bratia podľa tela ostali ďaleko.

Možno je čas zasa postúpiť o stupienok vyššie vo viere a láske. Lebo väčšinou sme zameraní na vlastnú spásu. A je to správne. Niektorí sa však trápia aj pre spásu svojich blízkych. To je veľmi dobré. No Pavol ide ešte ďalej – akoby hovoril Bohu, že radšej nech zavrhne jeho, ale nech prijme jeho bratov.

Dúfam, že ti veľmi záleží na tom, aby si žil večne so svojím Bohom. No platí, že nikto sa do neba nedostane sám. Nielenže potrebuje vykúpenie Kristom, ale potrebuje aj ľudí, ktorým preukazuje lásku, od ktorých prijíma lásku, a takýto spoločný život v Kristovi ich privádza spolu k bráne neba.

Je v tvojom srdci takáto starosť o ľudí, s ktorými žiješ? Napríklad o tvojich susedov? Vzdialených príbuzných? Kolegov? Leží ti na srdci ich večný život?

Prečítaj si dnes niekoľkokrát Pavlove slová z Listu Rimanom (9, 1 – 5). A vzbudzuj si v srdci lásku ku konkrétnym ľuďom zo svojho okolia, ktorí žijú ako stratení, ako ľudia bez nádeje. Potom popros Ducha Svätého, aby ti ukázal, ako im môžeš pomôcť objaviť cestu spásy, ako im môžeš pomôcť stretnúť sa s Kristom. Nikto nie je stratený prípad, aj keď sa nám môže tak javiť. Boh sa môže dotknúť srdca každého človeka. No k tomu potrebuje tvoje srdce, prežívajúce veľký žiaľ a neprestajnú bolesť pre ľudí, čo sú ďaleko od Boha. Boh uvidí tvoju obetu, tvoju lásku, tvoju túžbu a určite na to odpovie – vo svojom čase a svojím spôsobom. Ty to ani nemusíš vidieť. Len túž po spáse každého, s kým žiješ, s kým sa stretávaš, o kom hovoríš, o kom počúvaš...

Stretnutie s Bohom má svoje „nebezpečné“ dôsledky – rozšíri sa ti srdce a budeš milovať aj tých, ktorých si možno včera nenávidel, či tých, ktorí ti doteraz boli ľahostajní. Je to krásne nebezpečenstvo a jeho následky sú večné!

Dvadsiata nedeľa v Cezročnom období: Krik kanaánskej ženy

Dúfam, že s tou kanaánskou ženou z dnešného evanjelia sa raz stretnem v nebi. Chcem jej vyjadriť obdiv nad jej vierou. Ja mám odmalička všetko – výchovu v hlboko veriacej rodine, sviatosti, kresťanskú formáciu aj štúdium mnohých kresťanských kníh, život v spoločenstve..., no ešte nikdy mi Ježiš nepovedal, že moja viera je veľká. Čo mala ona? Pohanských bohov, veď bola Kanaánčanka, nijaké poznanie Boha Izraela, nijaké Desatoro, žiadne obety v Jeruzaleme. A predsa ju Pán pochválil, obdivoval a vypočul. „Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15, 28b).

Vnímam toto čítanie ako pokračovanie témy z minulej nedele, keď som písal o Pavlovej bolesti pre neveru jeho bratov podľa tela. Tak veľmi túžil po ich záchrane, že bol ochotný radšej sám byť odvrhnutý, len aby oni boli spasení. Dnes podobnú túžbu prejavuje pohanská žena. Tak veľmi chce dosiahnuť uzdravenie svojej dcéry, trápenej zlým duchom, že je ochotná zniesť všetko, dokonca aj najhoršie poníženie, keď Ježiš prirovnáva pohanov ku psom (nečakané z Ježišových úst, však?).

S akou ľahkosťou však žena prijala Ježišovo (zdanlivé) odmietnutie: „Pane, aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola svojich pánov.“ Vedela, kto je ona, vedela, kto je Ježiš. A najmä vedela, čo chce a chcela to za každú cenu.

A tu je súvis v minulotýždňovým textom. Spomeň si na človeka – možno z rodiny, z práce, suseda, pre ktorého chceš vyprosiť, dosiahnuť dar uzdravenia, záchrany, obrátenia. Si ochotný pre to urobiť všetko? Všetko nie v zmysle ľudských možností, ale božských: ísť za Ježišom a kričať za ním: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov, lebo .................“?

Zober si do ruky Písmo a čítaj si dnešné evanjelium (Mt 15, 21 – 28). Vži sa do situácie kanaánskej ženy a čítaj ho dookola dovtedy, kým nebudeš plakať a kričať pre nejakého strateného človeka. Kým nebudeš mať pred sebou Ježišovu tvár, ktorý ti povie: „Nech sa ti stane, ako chceš.“

Pre záchranu človeka treba kričať. K Bohu a na Boha. Že ťa budú počuť susedia? No a čo? Čítal som príbeh človeka, ktorý denne kričal vo svojom byte za obrátenie svojich susedov. Všetci ho počuli cez vetraciu šachtu a mnohí z nich sa obrátili...

Tak nech sa stane!

Dvadsiata prvá nedeľa v Cezročnom období: Božie riešenia

Dnešné texty vnímam ako slová nádeje do každej bolestnej situácie, v ktorej sa Cirkev ocitne. Hovoria mi o tom, že Boh nikdy nenechá svoju Cirkev v rukách tých, ktorí by jej mohli nenapraviteľne ublížiť. Vari tak neurobil aj Židom, keď vymenil Sobnu, správcu kráľovského paláca? Na jeho miesto dosadil Eliakima, o ktorom povedal, že bude „otcom obyvateľom Jeruzalema“ (Iz 22, 21).

Na rovnakú úlohu Ježiš ustanovil Petra ako viditeľnú hlavu svojej Cirkvi. A dodnes sa stará, aby sme mali dobré vedenie, dobrého vodcu, dobrého Svätého Otca.

Zároveň vnímam v týchto textoch, ako veľmi sa Boh „prispôsobuje“ človeku. Veď mohol by nás viesť priamo – hromovým hlasom či priamymi príkazmi v našej mysli. No on vie, že po dedičnom hriechu nie sme schopní byť s ním v takomto priamom kontakte (pozri Ex 20, 18 – 19). Preto sa na nás obracia cez ľudí, ktorých si vyberá pre svoju službu – či už hierarchickú alebo charizmatickú.

Pavlove slová sú zas obdivom toho, ako Boh koná. A žalm je na jednej strane oslavou Božej starostlivosti, na druhej zas neustálym volaním, aby sa Boh neprestal starať o svoje dielo.

Koľko inšpirácií pre náš život s Bohom! Ak vidíš v Cirkvi nejaký „personálny“ problém, pros Boha o riešenie. Ak máš obavy, aby sa tvoja farnosť či diecéza nedostala na scestie, pros Boha o vedenie. Ak vnímaš rozdelenie v rodine, volaj k Bohu, aby neopustil dielo svojich rúk.

No pred tým všetkým najprv Boha oslavuj, že doviedol Cirkev až do dnešných dní. Že dal vzniknúť farnosti, v ktorej žiješ, a že sa o ňu stará až dodnes. Že vedie dejinami tvoju rodinu a nikdy ju neopustil.

Možno sa ti v mysli vynoria otázky: A čo nehodní pápeži? A čo kňazi, ktorí v našej farnosti narobili viac škody ako osohu? A čo tie bolesti v rodine, ktoré sa vlečú niekedy cez celé generácie?

Čítam teraz knihu amerického biskupa Roberta Barrona, v ktorej hovorí, že akosi sa vytráca z kresťanstva pojem Božieho trestu. Nie ako samoúčelného prejavu Božieho hnevu, ale ako nástroja nápravy a formácie, výchovy. Ak zoberieme do úvahy toto, tak si všimneme – zjednodušene povedané –, že po nehodných pápežoch vždy prišli svätci, že po slabšom kňazovi prišiel horlivejší, že bolesti v rodine sú vynahradzované mnohými požehnaniami... Sú to Božie cesty – často nevyspytateľné, ale môžeme ísť po nich z istotou, že vedú k Bohu. Ak sa pokúsime ísť mimo nich, po vlastných chodníkoch a riešeniach, môžeme sa na nejaký čas cítiť dobre, ale zablúdime...

Postav sa dnes pred Boha a pozri sa, po akých cestách ťa viedol až po dnešný deň. Vyznaj a oľutuj chvíle, keď si uprednostnil vlastné riešenia. A pros Boha o vedenie – pre konkrétne okolnosti, v ktorých žiješ. Uvidíš, že sa ti bude žiť ľahšie – možno s ťažším krížom, no bližšie pri Bohu.

Dvadsiata druhá nedeľa v Cezročnom období: Zaskočený

Tento týždeň vo štvrtok ráno som sa po prebudení hneď obrátil k Bohu, ako to mám vo zvyku, a v duchu som ho pozdravil: „Dobré ráno, Milovaný.“ A ostal som zaskočený. Lebo v srdci sa mi objavila myšlienka: „Prečo si myslíš, že to ty pozdravuješ mňa? To je totiž môj pozdrav tebe!“ Ako rád Boh predchádza svoje deti v prejavoch lásky! A dáva veci na pravú mieru – lebo možno trochu pyšne som si myslel, aký som dobrý, že hneď ráno vyznávam lásku svojmu Bohu.

Aj Petra v dnešnom evanjeliu Ježiš upozorňuje, že si pletie úlohy – Peter zrazu chce byť učiteľom v presvedčení, že vie lepšie ako Ježiš, čo je pre neho dobré. No Pán ho rázne posiela za seba. Učiteľ má byť vpredu a učeník za ním. Ak sa toto poradie prehodí, z učeníka sa stáva pokušiteľ, odporca. Na Judášovi môžeme vidieť, že takáto zámena poriadku dokonca môže skončiť až zradou...

Potrebujeme sa modliť o vnímavosť, žeby sme sa nepokúšali zamieňať úlohy s jediným Spasiteľom. Nech nám k tomu tento týždeň pomôže každodenná modlitba responzóriového žalmu, lebo aj ten nás stavia do správnej pozície voči Bohu – pozície závislosti, ktorá však nie je prejavom slabosti, ale prejavom viery činnej v láske.

Bože, ty si môj Boh!

Dvadsiata tretia nedeľa v Cezročnom období: Úloha spoločenstva

Dnešné čítania by sme radšej mali vynechať, nečítať. Sú jednou veľkou výčitkou! Nepriamo totiž hovoria o vzťahoch v Cirkvi, vo farskom spoločenstve, v rodine, v reholi. A vieme, ako tie vzťahy vyzerajú. Najčastejšie chodíme okolo seba veľmi opatrne, len aby sme sa navzájom nedotkli a aby to medzi nami nezaiskrilo. Nie pre veľké veci, ale pre banality. O napomínaní pre hriech či vážne zlyhanie ani neuvažujeme, lebo nechceme si robiť peklo zo života. Veď asi nik z nás nechce, aby sa nám ľudia vyhýbali, lebo „napomíname“.

Lenže ide o to, že napomínaniu, ku ktorému nás v dnešných textoch vyzýva sám Boh, sa musíme učiť a musí vyplývať z dobrých vzťahov.

Napomínať mám vtedy, keď vidím niekoho konať zle – prestupovať Božie prikázania, kráčať po hriešnej ceste. Nikdy nenapomínam preto, že niekto nerobí či nežije podľa mojich predstáv či nejakých miestnych zvykov a tradícií, ak jeho život – slová i skutky – sú v súlade s Božím zákonom.

A k napomínaniu potrebujem dobré vzťahy s tými, ktorých napomínam. Potrebujem sa zaujímať o ľudí okolo seba, potrebujem mať v srdci veľkú túžbu byť s nimi raz v nebi, to znamená mať teraz starosť o ich spásu. Ak toto nemám, v podstate nemôžem napomínať.

Takže je dobré, že tieto čítania sa čítajú. Lebo ak berieme svoju vieru vážne (a dá sa viera nebrať vážne?), tak je našou úlohou urobiť si revíziu svojho života: Ako vyzerajú moje vzťahy s ľuďmi v rodine, vo farnosti, v obci? Zaujímam sa o nich, neuzatváram sa do seba a do svojich problémov? Nie sú moje vzťahy obmedzené len na moju rodinu? Viem rozlišovať medzi skutočným hriechom a tým, čo sa mne zdá byť zlé? „Neriešim“ hriešny život niekoho bez neho ohováraním? A po takejto revízii uskutočniť zmenu...

Ach, predsa len by bolo lepšie, keby sa dnes tie čítania nečítali. Nekládli by nijaké otázky a my by sme boli vo svojom kresťanstve spokojní – boli sme dnes na omši, možno aj na prijímaní, ráno sme sa pomodlili a už máme pokoj.

No Boh nás nedal na tento svet, aby sme mali pokoj – od neho. Máme tu dôležitú a nezastupiteľnú úlohu: kráčať po Božej ceste k večnosti a privádzať na túto cestu aj iných. Všetko naše zmýšľanie, hovorenie i konanie má vyplývať z toho, že sme sa zriekli zlého ducha aj všetkých jeho skutkov a sľúbili sme vernosť Bohu. Všetky naše vzťahy s ľuďmi majú mať za cieľ pomáhať im putovať po tej istej Božej ceste.

Náročné? Práve preto voláme k Bohu a prosíme: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“

Dvadsiata štvrtá nedeľa v Cezročnom období: Prečo odpúšťať?

Niekedy mám chuť zmeniť poradie čítaní. Dnes preto, aby vynikla motivácia pre odpustenie a konanie dobra. Začal by som žalmom: „Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí“ (103, 9 – 10). Skvelý text, hovoriaci o tom, aký je Boh k nám milosrdný a láskavý.

Potom by som asi dal verš pred evanjeliom – o novom prikázaní (Jn 13, 34). Ježiš hovorí, že nechce od nás nič viac, len to, čo robil sám. A robil to ako človek!!!, čiže aj my máme všetko potrebné k tomu, aby sme milovali ako on.

Motiváciu ku konaniu dobra by som potom posilnil čítaním Pavlových slov z Listu Rimanom: „Nik z nás nežije pre seba“ (14, 7). Tieto slová by mali z nášho života vylúčiť egoizmus. Môj život nemá byť zameraný na mňa, ale na Krista. A skrze Krista na všetky Božie deti, no úplne osobitne na tie, ktoré žijú okolo mňa (láska k tým, čo sú ďaleko a ktorých ani nepoznám, je ľahká...).

No a potom by mohli ísť za sebou prvé čítanie od múdreho Sirachovho syna a Matúšovo evanjelium o odpúšťaní. Aby sme vedeli, že následky neodpustenia sú hrozné („a rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom“). Ale aby sme vedeli aj to, že odpustenie obnovuje chuť do života a radosť, že vyvoláva dobrorečenie, o ktorom hovorí žalmista. A sme na začiatku. Tak sa v našom živote stále môže opakovať nekonečný cyklus motivácie k odpusteniu, usmerňovanie života na Pána a konanie v súlade z jeho vôľou.

Na prvý pohľad je to jednoduché. No viem, že pre mnohých ľudí je odpustenie veľmi ťažké, priam nemožné. Zažili traumy násilia, zneužívania, oklamania, opustenia..., cez ktoré je takmer nemožné prejsť. Treba však vedieť, že ten, komu ublížili, má právo odpustiť. Nie preto, aby sa vinník z toho vyšmykol a ostal bez trestu. Ale preto, aby obeť mohla viesť pokojný život. Vinník ani nemusí vedieť, že mu bolo odpustené. Odpustenie je v takýchto prípadoch predovšetkým vec obete a Boha. Veľmi k tejto téme odporúčam knihu redemptoristu Jima McManusa Odpustenie (vyšla v slovenskom preklade).

Ak sa v týchto dňoch nik voči tebe neprehrešil, dobroreč Bohu. A ak sa niekto voči tebe previnil, hľadaj cesty, ako sa s ním ešte dnes zmieriť. Možno stačí zatelefonovať... A potom dobroreč Bohu.

Dvadsiata šiesta nedeľa v Cezročnom období: Formovanie svedomia

Vieš, čo patrí medzi najväčšie problémy kresťanov všetkých čias? Že vedia, čo je dobré, čo je správne, no nekonajú podľa toho. V našej dobe sa však zdá byť tento problém ešte vypuklejší, lebo mnohé veci sa relativizujú. Čo bolo ešte nedávno zlé, dnes sa stáva módou a prejavom akože slobody. Len si zober také predmanželské spolužitie. Kedysi vážne previnenie nielen voči prikázaniam, ale aj voči spoločnosti. Dnes? Už takmer prevládajúci spôsob života. Rovnako ako spolužitie bez manželstva.

Čím to je, že my ako kresťania poznáme pravdu, no niekedy sa jej až ľahostajne zriekame? Čo spôsobuje, že v kostole hovoríme Bohu: „Idem,“ no cez týždeň na Božiu vinicu ani nepomyslíme a žijeme (mnohí) podľa (ne)morálky tohto sveta? Chýba nám Kristovo zmýšľanie, ku ktorému nás vyzýva svätý Pavol v dnešnom prvom čítaní (Flp 2, 5).

Aké teda bolo Kristovo zmýšľanie? Služba a poslušnosť. Byť pre druhých a plniť Otcovu vôľu. Až na smrť...

Aké je zmýšľanie mnohých kresťanov? Uvediem len jeden konkrétny príklad, vyjadrený vetou: „Mám právo na odpočinok.“ Iste, máš. No máš povinnosť odpočívať tak, aby tvoj oddych slúžil k regenerácii telesných i duševných síl. Ak odpočívaš sledovaním bezduchých televíznych programov, ktoré ti ničia dušu, čo dáš potom ľuďom, ktorým máš slúžiť?

A vieš, čo je radosťou mnohých kresťanov, usilujúcich sa o svätosť? Že dobrý Boh z našich problémov nerobí tragédiu, ale vždy, neustále nám pomáha, aby sa naše zmýšľanie a potom aj konanie stávalo podobným tomu Kristovmu. Máme Cirkev, sviatosti, Písmo, modlitbu, spoločenstvá... To všetko sú skvelé (aj náročné) prostriedky na to, aby sa v nás očisťoval Boží obraz, aby sme čoraz viac žiarili ľuďom okolo seba, žeby tak v nás videli Krista... Včera som osadzoval pri našom dome obrubníky. Taká nanič robota pre amatéra. Ale mal som pritom úmysel – aby bol Boží svet krajší, aby sa viac zaskvelo Božie kráľovstvo. A už sa teším, keď sa pri našom dome niekto zastaví a pochváli, aké to tu máme pekné. Budem mu hovoriť o Božej kráse...

Dal som dnešnému textu názov formovanie svedomia. Lebo každý text Písma je formovaním svedomia. Dúfam, že aj môj komentár ti pomôže zmeniť zmýšľanie, správne sa rozhodovať a poslúchať Boha tak ako Ježiš Kristus.

Dvadsiata siedma nedeľa v Cezročnom období: Nárek a nádej

Milovaný Majiteľ vinice, prečo? Prečo si rozbúral ohradu svojej vinice, diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej poľná zver (Ž 80, 13a. 14)? Chytá ma hrôza, keď čítam slová proroka a dostávam odpoveď: „Keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky?“ (Iz 5, 4b). Ako to, že tvoja pestovaná vinica, tak dobre obrobená, urodila plánky? Vari si zasadil nedobré ratolesti?

Nie, milovaný Pane, to nie ty si pochybil, ale my sme splaneli. Bolestne som si to dnes uvedomil pri čítaní výzvy svätého Pavla: „Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne!“ (Flp 4, 9). Pavol sa dáva za príklad, ktorý treba nasledovať. Aj aj patrím Bohu, usilujem sa milovať ho, no kto v našej farnosti vie, ako žijem? Kto má záujem žiť tak ako ja? Neviem asi o nikom. Lebo som individualista, robím málo pre to, aby ľudia okolo mňa videli, ako žijem s tebou. Žijem si svoje skryté kresťanstvo, pričom úloha byť svedkom, aby ľudia videli moje dobré skutky a oslavovali Otca (Mt 5, 16) ma vôbec neláka, hoci je to jedna z najdôležitejších úloh, ktoré si dal svojim deťom. Spohodlnel som. Čiže splanel.

Pane, dnes ťa prosím, aby si mi zmenil srdce. Daj mi, prosím, schopnosť plakať nad ničením tvojej vinice. Ale tiež príležitosti ukazovať svojím životom, že som tvoj, že si mojou láskou, že nechcem nič iné, len teba. A tak tvoju vinicu zušľachťovať...

Keď toto píšem, pripomínaš mi, že predsa len tento týždeň mohol niekto vidieť, že si pre mňa prvý a najdôležitejší. Bol som kupovať nejaký materiál, pár vriec. Skladník, môj známy, mi ponúkol, že mi na vozík vrece prihodí, len tak, zadarmo, „ako kamarátovi“. Pokušenie bolo na svete. No ty si bol pri mne, Milovaný, a tak som dokázal povedať, že nechcem, že nebudem kradnúť. A s úsmevom som dodal: „Vieš, aj tak by som musel ísť na spoveď a tiež za tvojou vedúcou, aby som nahradil škodu a to vrece navyše zaplatil.“ Milovaný, prosím, aby tomuto známemu moja vernosť tebe pomohla vidieť ťa v novom svetle. Nech to pomôže opraviť aspoň jednu dieru v plote tvojej vinice...

Viem, Milovaný, že aj dnes sa staráš o svoju vinicu, o svoju Cirkev. Verím, že nás nikdy nedovolíš skúšať nad naše sily, ale vždy ukážeš cestu, ako prekonať chvíle, keď sa zdá, že všetko je spustošené a niet nádeje. Lebo si to sľúbil a my ti veríme.

Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Dvadsiata ôsma nedeľa v Cezročnom období: Hostina

Ak to s Pánovou vinicou, o ktorej sme čítali a počúvali ostatné nedele, dobre dopadne, na záver bude hostina. A tá sa nikdy neskončí. Nie je to nádherná perspektíva pre každého, kto miluje Boha?

Čo môžem urobiť, aby bol záver takýto? Žiada sa odo mňa len jedno – mať svadobný odev. A to je jednoduché – milovať Boha a blížneho. Robiť iným to, čo chcem, aby iní robili mne. Milovať a byť milovaný. Keď si tieto princípy rozmením na drobné a mám ich v srdci pri každom konaní či hovorení, Pánova vinica v mojom živote bude prinášať bohatú úrodu a hostina bude istá!

Vlastne hostina je úplne istá – lebo na jej príprave pracuje sám Boh! Neistá je len moja účasť na nej. Potrebujem si preto skontrolovať, či mám svoje svadobné rúcho oblečené, či je čisté, či ho nemám náhodou založené niekde v skrini, zahádzané mnohými inými šatami, ktoré používam radšej ako to svadobné.

Čo môže byť tými inými šatami? Oblečenie zlodeja. Oblečenie klamára. Oblečenie smilníka. Oblečenie pijana. Oblečenie chlipníka. Oblečenie lenivca. Oblečenie lakomca. Oblečenie strachu. Oblečenie pýchy... Iste si vieš predstaviť iných, úplne konkrétnych ľudí v takom oblečení. Aspoň mne pri písaní prichádzali na um niektorí ľudia. No nemáš aj ty také vo svojom šatníku?

Dnes je čas všetky tie oblečenia vyhodiť a spáliť. V ohni Božieho milosrdenstva. Vyznaním, pokáním, ľútosťou, sviatosťou zmierenia. A obliecť si svadobné rúcho čistoty a pravdy, dobrotivosti a láskavosti, radosti a pokoja... (pozri Gal 5, 22 – 23). Potom zakúsiš, že na tú záverečnú hostinu sa začínaš tešiť a možno sa jej nebudeš vedieť dočkať. Smrť sa pre teba stane vytúženou kamarátkou, lebo ti zabezpečí radostný život s Bohom...

Kiežby sa všetky naše hostiny na zemi aspoň trochu podobali na tú, ktorá je pre nás pripravovaná na konci vekov, keď „budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní“ (Ž 23, 6). A vieš, ktorá sa na tú záverečnú najviac podobá? Eucharistická. Tým, že je to stolovanie s Ježišom. No povedz, nie je slávenie každej svätej omše najlepším nácvikom nosenia svadobných šiat?

Aké šaty zoberieš najbližšiu nedeľu na svätú omšu?

Dvadsiata deviata nedeľa v Cezročnom období: Dávaním bohatneš

Asi nás prekvapí, keď spojením dnešného evanjelia a prvého čítania zistíme, že ako príklad dávania Bohu, čo je Božie, nám Cirkev v čítaní z Knihy proroka Izaiáša dáva pohana. Vladára Kýra. Boh ho ako pohana povolal k úlohe prepustiť Izraelitov z babylonského zajatia. A on ju splnil. A ako! Stačí si prečítať prvé verše Knihy Ezdráš.

Kýros nepoznal Boha Izraela. Ale keď dostal úlohu, čestne a ochotne ju splnil. Iste, nepoznáme všetky historické okolnosti prepustenia Izraelitov, ale veríme, že Boh je Pánom dejín, takže všetky okolnosti riadil tak, aby sa splnili proroctvá o ich návrate zo zajatia.

Keď si pozorne prečítaš Kýrov výnos, zistíš, že neplnil Božiu vôľu nevedomky. Z textu jeho listu vyplýva, že Boh mu svoju vôľu dal jasne poznať, dokonca sa nejako dal poznať aj on sám. Ako si ináč vysvetliť, že dokonca vrátil nádoby, ktoré boli do Babylonu zavlečené z Jeruzalema, a prikázal aj znovu postaviť chrám?

Veľmi sa mi páči táto pedagogika Cirkvi. Ak by totiž ako príklad plnenia Božej vôle do prvého čítania vybrala nejakého starozákonného svätca či proroka, možno by sme s takým napätím nepočúvali tieto texty, lebo by sme si vraveli: „Veď to bol svätý muž, on ani nemohol ináč.“ No Kýros bol pohan, mohol si povedať, že musí chrániť záujmy svojej ríše a jej bohatstvo (ako to robia možno všetci politici). Ale on prepustil zajatcov, vrátil vojnovú korisť a dovolil obnoviť kultové miesto. Koľká veľkodušnosť! A zároveň aj poslušnosť pre Kýra neznámemu Bohu...

Pre nás veriacich chcem zdôrazniť ešte podstatný rozdiel medzi dávaním Bohu a dávaním cisárovi, teda štátu. Cisár si svoje zoberie, má na to – ak treba – donucovacie prostriedky. Boh nás nenúti. Boh čaká. Lebo chce, aby naše darovanie (sa) bolo prejavom našej lásky k nemu.

Ak však niekedy vnímaš, že Boh ti niečo berie, buď si istý, že ti chce dať niečo lepšie. V každom prípade ti chce dať seba. A ak budeš mať Boha, čo viac ti treba?

Tridsiata nedeľa v Cezročnom období: Bezmocnosť a sila

Súvis medzi prvým čítaním a evanjeliom sa dnes zdá byť celkom jasný. Pán Ježiš hovorí v evanjeliu o dvoch najväčších prikázaniach a v prvom čítaní sú spomenuté niektoré konkrétne situácie, v ktorých treba prejaviť lásku blížnemu. Akosi však do tohto kontextu nepasuje žalm. Je v podstate oslavou Boha, výpočtom toho, čím všetkým Boh pre mňa je: sila, opora, útočište, osloboditeľ, pomoc, štít, ochranca, Záchranca, spása. Ako súvisí príkaz lásky a tento zoznam?

Môj laický pohľad mi hovorí, že prikázanie lásky k Bohu a najmä k blížnemu je nad moje sily. Neviem nezištne milovať. (Napríklad môj postoj k cudzincom [aké je to dnes aktuálne!] je skôr poznamenaný strachom než ochotou prijať ich.) A preto k tomu, aby som miloval blížneho, potrebujem pomoc Boha. Toto vyjadruje dnešný žalm – chcem milovať, nezvládam to sám, ale s pomocou Boha to ide: „Svojmu kráľovi dávaš veľké víťazstvá“ (Ž 18, 51a). To ty si tým kráľom, ktorý dosahuje z Božej milosti veľké víťazstvá. Ty si ten obdarovaný, Bohom vyvolený, ktorý má schopnosť milovať a konať dobro.

Stojí za to prečítať si a pomodliť sa 18. žalm celý. Niečo v ňom sa týka priamo Dávida, niektoré verše môžeme vztiahnuť na Ježiša, no iste tam nájdeš aj také, ktoré sa vzťahujú na teba. Spomeň si pri nich na konkrétne situácie, keď si zakúsil Božiu pomoc, keď si dosiahol víťazstvo. Možno si si to vtedy ani neuvedomil, ale pri spätnom pohľade môžeš zrazu zistiť, že to Boh konal v tvojom živote. Zapisuj si tie udalosti do zošita a často sa k nim vracaj. Budú v tebe vzbudzovať vďačnosť voči Bohu a novú odvahu milovať, lebo budeš vedieť, že Boh ide s tebou, že je na tvojej strane...

Takže na jednej strane sme bezmocní konať dobro (milovať blížneho), na druhej strane, ak uveríme Bohu a začneme ho milovať, dostaneme jeho silu pre skutky lásky. A vieš, aký silný je Boh?

Ešte chcem zamerať tvoju pozornosť na tri slová v zozname, ktorý som napísal na začiatku: osloboditeľ, Záchranca, spása. Tieto slová sa priamo vzťahujú na to, že v láske denne zlyhávame. No Boh nám hovorí, aby sme preto nezúfali, aby sme nerezignovali. On je ochotný a schopný (!) očistiť nás od každého zlyhania, uzdraviť každé zranenie spôsobené neschopnosťou milovať (vlastnou či iného človeka). Ak teda zlyháš v láske, neboj sa utekať k nemu s prosbou o odpustenie. A potom utekať k ľuďom a znovu ich milovať s ešte väčšou silou, veď Boh je tvoja sila a štít!

Tridsiata prvá nedeľa v Cezročnom období: Poďme vyššie!

Tento text bude možno boľavý, ale dúfam, že aj plný Božieho pokoja podľa slov dnešného responzória: „Pane, zachovaj moju dušu v tvojom pokoji.“

Vždy totiž, keď čítam texty o výčitkách prorokov starozákonným kňazom a Ježišových výčitkách farizejom a zákonníkom, prídu mi na um mnohé situácie zo života dnešných kňazov. Nemyslím na ich osobné zlyhania a pády, lebo je jasné, že kňazi sú presne takí hriešnici ako my ostatní. Ale myslím na neschopnosť mnohých kňazov viesť ľudí po Božej ceste. Naučili sa „prvopiatkovú“ pastoráciu, vedia vysluhovať sviatosti, prípadne ešte robiť nejakú charitu, každý podľa osobných darov a schopností. Je to perfektná práca a zaslúži si pochvalu i uznanie. Ale na druhej strane je to žalostne málo. Ako túžobne čakám – dlhé roky –, že v oznamoch bude niečo také: „Príďte, budem vás učiť modliť sa. Príďte, budeme spolu čítať Sväté písmo. Príďte, budeme spolu pripravovať slávenie nedeľnej liturgie...“ Prečo som to ešte nikdy nepočul? Lebo väčšina kňazov to nevie robiť. Ostali na úrovni neosobnej pastorácie. A robiť farské púte je oveľa jednoduchšie a možno aj vďačnejšie...

Problém je však aj na druhej strane. Koľkokrát som už počul, keď napríklad kňaz skúšal viac osloviť birmovancov: „Čo vymýšľa? Keď doteraz stačilo toto, prečo chce zrazu viac?“ V ľuďoch sa stratil záujem o „niečo viac“, lebo si myslia, že keď chodia v nedeľu do kostola a každý mesiac na spoveď, že to stačí. Ale to je len minimum toho, čo má byť náplňou života kresťana. Kde je jeho zodpovednosť za konkrétnu časť života Cirkvi? Pozná svoju úlohu a miesto v cirkevnom spoločenstve? A tak, keď príde do farnosti kňaz, ktorý chce niečo viac, veľmi skoro narazí na bariéru (pod)priemernosti a nezáujmu. A máme z toho začarovaný kruh.

Kňazi sa z neho dostávajú neraz tým, že vo farnosti robia len nevyhnutný servis a realizujú sa inde – možno v predošlej farnosti, možno v nejakom spoločenstve. A laici, ktorí chcú niečo viac, zas chodia na stretnutia mimo farnosti, chodia si dobíjať energiu na konferencie a chvály...

Prosím, nechápte ma zle, to všetko je dobré, je to tiež Boží dar, ale problém je v tom, že ako celok kresťanstvo u nás upadá, lebo tých, čo nemajú záujem o Božie veci, je čoraz viac. A je čoraz menej tých, ktorí ponúkajú možnosť učiť sa poznávať a milovať Boha.

Preto sú dnešné texty príležitosťou na spytovanie svedomia – pre kňazov i laikov. Kňazi: „Nerezignoval som a neúnavne ponúkam ľuďom možnosť učiť sa modliť, učiť sa poznávať Písmo, ponúkam možnosť aktívne pripravovať liturgiu? A ak neviem, čo s ľuďmi, mám odvahu priznať si to a hľadať niekoho, kto by ma to naučil?“ Laici: „Prejavujem záujem ísť na hlbinu v modlitbe, v poznaní Písma a učenia Cirkvi? Poznám, prijal som a zodpovedne vykonávam svoju službu v miestnej cirkvi? Som priateľom s naším kňazom, dokážem ho povzbudiť, ale aj napomenúť?“

Keď som sa modlitbou a čítaním Svätého písma pripravoval na písanie tohto textu, mal som obavy, že bude vo mne niečo ako hnev či pocit bezmocnosti. Ale teraz, keď som ho dopísal, prežívam v sebe hlboký pokoj. Aleluja!

PS. Kto bude chcieť, cestu k ľuďom, schopným formovať iných, si nájde.

Tridsiata druhá nedeľa v Cezročnom období: O múdrosti

Začnem múdrosťou iného človeka. Nasledujúci text je z knihy biskupa Roberta Barrona Slovo plné ohňa.

„Prvým darom Ducha je múdrosť, latinsky sapientia, grécky sophia. Múdrosť je poznanie s vysokým stupňom rozlišovania. Akvinský ju prirovnáva k výhľadu z vrcholka hory – mať múdrosť znamená vidieť veci z pohľadu Boha, ktorý je nad všetkým a preniká všetko. Väčšina z nás sa na život pozerá z úzkej perspektívy svojich vlastných túžob, potrieb a obáv, čo spôsobuje, že máme skreslený pohľad a zvykneme prehliadať vyšší poriadok, ktorý všetko zahŕňa a vysvetľuje. Keď sa Jób sťažuje Bohu na to, aké nespravodlivé je jeho utrpenie, Boh ho berie na dôkladnú cestu po vesmíre: predstavuje mu rytmy prírody, inštinktívne správanie tajomných zvierat a usporiadanie nebies. Vyťahuje ho z jeho egocentrického ponímania sveta a ukazuje mu miesto, z ktorého hľadí Boh a z ktorého vidno celý rad prepojených súvislostí. Boh je v tomto svojom snažení úspešný a Jób začína vidieť svoju vlastnú bolesť v inom kontexte. Môžeme povedať, že celé rozprávanie Knihy Jób vrcholí duchovným darom múdrosti – schopnosti vidieť veci, nakoľko je nám to možné, z nadhľadu.“

Múdre panny videli viac ako nemúdre. V tom bol jediný rozdiel. Lebo olej mali všetky, len múdre ho mali dostatok. Múdre pozerali očami Boha a vedeli, že ženích môže meškať. Nemúdre pozerali len očami človeka: prišli na určenú hodinu, no s meškaním ženícha nepočítali... Aká maličkosť, no rozhodovala o veľkých veciach – múdre boli na hostine, nemúdre ostali za dverami.

Vedeli múdre panny, že sú múdre? Asi im to došlo až potom, ako sa nemúdre vrátili a nepustili ich na svadbu. Tak aj ty nemusíš o sebe vedieť, že si múdry, ale môžeš tak konať. Niečo sa môžeš naučiť metódou pokusu a omylu, niečo zo skúsenosti iných, no najviac môžeš získať modlitbou: „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju“ (Jak 1, 5).

Tu musím podotknúť, že táto Jakubova rada sa netýka prednostne študentov. Potom by sa nemuseli učiť. Týka sa života. Takého, aký žili múdre panny spomínané v dnešnom evanjeliu. A ten život spočíva v tom, že žijem blízko pri Bohu. Že mám jeho zmýšľanie, jeho pohľad na svet. A to sa dosahuje tým, že som s ním. On so mnou istotne je. No na to, aby som ja bol s ním, musím vynaložiť niekedy obrovské úsilie, lebo toľko vecí, udalostí či ľudí ma od Boha odťahuje. Nedokážem mať Boha vždy na prvom mieste. Ale on vie, že chcem byť s ním a verím, že mi v tom pomáha...

Neviem, či je toto múdry text. Ale žijem v nádeji, že niekomu pomôže urobiť celoživotné rozhodnutie: „Chcem byť múdry, preto idem bližšie k Bohu.“ Nech mu v tom pomôžu slová dnešného responzóriového žalmu: „Bože, ... už od úsvitu sa viniem k tebe...“ (Ž 63).

Tridsiata tretia nedeľa v Cezročnom období: To je o tebe!

Nedala mi pokoja otázka, ako sa k dnešnému evanjeliu o talentoch dostalo čítanie o statočnej žene. Veď ono skôr pasuje k nejakému evanjeliu o manželstve. Čo nám chceli zostavovatelia lekcionára (a teda Cirkev) povedať takouto skladbou čítaní? Dokonca aj responzóriový žalm vychvaľuje rodinný život bohabojného muža. Počkať, čo je to tam napísané? „Blažený,... kto kráča po jeho cestách... Požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána“ (Ž 128, 1b. 4). Nemôže byť toto kľúčom k pochopeniu súvislostí dnešných čítaní?

Múdre knihy hovoria, že talent ako jednotka hmotnosti mohol mať okolo 30 kg striebra. Takže sluhovia dostali obrovské prostriedky, ktoré mali spravovať. Keď si seba predstavíme na ich mieste, môže to v nás vyvolať bezmocnosť, pokiaľ nemáme podnikateľského ducha: „Čo by som s tým robil?“

No čítanie o statočnej žene nás privádza na iný význam Ježišovho podobenstva. Každý, každučký dostáva od Boha dary, ktoré má zveľadiť. Ak si odmyslíme dobové prvky (ktoré by sme pokojne mohli nahradiť našimi), tak tá žena je vzorom dobrého žitia svojho života pre každého. Veď len počúvaj: „Srdce jej muža má v nej oporu... Pracuje s chuťou... Bedárovi svoje dlane otvára a k chudobnému ruky vystiera... Statočnosť a krása... S úsmevom čaká budúci deň... Ujíma sa slova s múdrosťou... Na jej jazyku je zákon dobroty...“ (pozri Prís 31, 10 – 31).

Toto je niečo, čo môže a má robiť každý z nás. Vôbec na to nepotrebujeme 150 či 60 či 30 kilogramov striebra. A ako sa to dá zvládnuť? To hovorí spomínaný kľúč k dnešným textom: „Blažený,... kto kráča po Pánových cestách.“ Ak si na Božích cestách, budeš oporou pre svoju manželku, s chuťou budeš pracovať (aj keby to bolo „len“ zametanie ulíc), chudobného neobídeš, s úsmevom budeš začínať deň, múdro a dobre budeš hovoriť... A platí to aj naopak – ak toto budeš robiť, budeš na Božích cestách, budeš požehnaný.

Aký pokoj do našich dní môže priniesť takéto vnímanie Božieho slova! Nepotrebujem a nemusím sa pachtiť za niečím veľkým, pre mňa nedosiahnuteľným, ale môžem prežívať Boží pokoj a jeho požehnanie presne v tom postavení, v akom som. Máš tento pokoj? Vnímaš toto požehnanie? Čo potrebuješ zmeniť vo svojom zmýšľaní (možno aj konaní), aby to tak bolo?

Popros Boha, aby si sa videl jeho očami. Keď Boh stvoril človeka, bol taký užasnutý, že si doprial celý deň na žasnutie nad svojím dielom – doprial si sobotu. Dopraj si aj ty radosť zo seba, blažený a požehnaný muž, blažená a požehnaná žena!

Tridsiata štvrtá nedeľa v Cezročnom období: Kristus Kráľ!

Veľmi sa teším na deň, keď Kristus príde a povie mne aj mnohým, ktorých milujem: „Poďte, požehnaní môjho Otca!“ A odôvodní to takto: „Usmial si sa na starca... Pohladil si plačúce dieťa... Povzbudil si kňaza trpiaceho samotou a nepochopením... Mal si pre mňa čas... Sprevádzal si zomierajúceho... Išiel si na nákup v daždi namiesto svojej manželky...“ Koľko krásnych dôvodov bude mať Boh na to, aby nás pozval k sebe: „Poďte, požehnaní môjho Otca!“

V dnešnom evanjeliu sú tie dôvody povedané tak všeobecnejšie (hoci zároveň veľmi konkrétne), no pri poslednom súde nám ich Boh možno povie veľmi osobne: „Pamätáš si, ako si štvrtý novembrový týždeň roku 2017 ........ ?“ Čo myslíš, čo si tento týždeň urobil také, že sa z toho Boh teší?

Možno si pomyslíš, že ktovie, ako to tam bude, možno sa zachveješ úzkosťou, či naozaj ťa Ježiš postaví po svojej pravici. Je to pochopiteľné, lebo jediným zlým skutkom, ktorý neoľutujeme, môžeme všetko zmazať... No ak by sme žili v takých úzkostiach neustále, asi by nás to ochromilo a nerobili by sme nič. Práve preto sa nám Boh v prvom čítaní prihovára povzbudením o tom, že on sám vedie svoje ovce. Osobitne si všimni túto vetu: „Stratené ovce vyhľadám, rozptýlené privediem naspäť, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim a budem ich pásť svedomito“ (Ez 34, 16). Iste patríš medzi tieto ovce. A sám Boh sľubuje, že o každú sa postará podľa toho, čo potrebuje. Prečo by vynechal práve teba?

A to je dôvod môjho radostného očakávania na Kristov príchod. Príde ako Kráľ, bude súdiť, ale ak je Ježiš životom môjho života, ak som v ňom zakorenený, na ňom postavený, môžem síce s chvením a bázňou, ale aj s veľkou dôverou čakať deň, keď príde.

No ten veľký deň bude mať aj svoju druhú stránku – odsúdenie tých, ktorí nemilovali... Je na nás, aby ich bolo čo najmenej. Aby sme medzi nimi neboli aj my. Seba zachránime, ak budeme pre iných. Ako Ježiš. Už dnes môžeš niekomu pomôcť, aby raz zaujal miesto po Ježišovej pravici. Alkoholikovi, klebetnici, stratenému synovi, preklínajúcemu otcovi, svätuškárskej žene... Pros Ducha Svätého, aby ti ukázal, ako to môžeš urobiť. A potom to aj urob.

Kristus Kráľ ťa raz postaví po svojej pravici alebo ľavici. Kde sa chceš dostať?


Milovaný Ježiš, chcem raz stáť po tvojej pravici, ako tvoj vyvolený. Milujem ťa! A prosím, veď ma životom, aby sa moja túžba naplnila. A aby tam raz so mnou stáli aj všetci, ktorých si nosím v srdci.