Peter Claver

Peter Claver (1580-1654) bol španielsky šľachtic a jezuita, ktorý svoj život zasvätil službe medzi otrokmi. Jeho relikviu uchovávame v našom kostole.

Peter žil v meste Cartagene v Kolumbii, kde sa v tých časoch ročne predalo desať až dvanásťtisíc otrokov. Mnohí boli chorí, polomŕtvi od neľudského zaobchádzania, bez akejkoľvek útechy, či nároku na hocičo. Niekedy aj tri štvrtiny z nich zomrelo od námahy, mučenia a neľudského zaobchádzania. Keď to Peter videl, rozhodol sa celý svoj život zasvätiť týmto úbožiakom. Pri skladaní slávnostných sľubov v roku 1622 si k štyrom sľubom, ktoré skladajú jezuiti, pridal piaty, ktorým sa zaviazal ako „otrok otrokov až do smrti“ venovať úbohým černochom. Vždy, keď sa dopočul, že prichádza loď s otrokmi, bežal do prístavu a po ceste zbieral milodary pre otrokov. Zaobstaral si tlmočníkov, aby sa s nimi dorozumel a aby sa ho nebáli. Chorých ošetroval, slabých vlastnými rukami vynášal na pevninu, krstil deti, umýval im rany, rozdával jedlo a pitie. Staral sa aj o tých, ktorí už boli dlhší čas na pevnine. Chodil za nimi po domoch aj do väzení, kde ich držali v neľudských podmienkach. Pomáhal im, ako sa dalo. Poskytoval im jedlo, šaty, aspoň základnú hygienu. Zároveň ich aj vyučoval vo viere, spovedal a vysluhoval sviatosti. Mnoho otrokov mu vďačilo za život i zdravie. Boli však aj takí, ktorí sa k nemu správali surovo, černosi i bieli.

V roku 1650 sa v meste rozšíril mor, no Peter pracoval ďalej. Sám sa pritom nakazil. A hoci sa napokon vyliečil, po zvyšok života trpel ustavičnou triaška rúk a nôh, takže nemohol sám ani chodiť, ani rukami vykonávať nijakú činnosť. Jeden černoch sa o neho potom staral. Vodieval ho do chrámu, obliekal ho, podával mu jedlo. Jeho sluha nebol vždy práve najochotnejší, naopak, zaobchádzal s ním dosť necitlivo, ba surovo. Peter sa však nikdy nesťažoval.

V polovici roka 1654 oznámil, že zomrie na niektorý mariánsky sviatok. Tak sa aj stalo. 7. septembra toho istého roku ho našli ležať bez pohybu a bez slova. Jeho tvár svedčila o tom, že je vo vytržení. Srdce slabo tlkotalo. Nad ránom 8. septembra 1654, na sviatok Narodenia Panny Márie posledný raz vydýchol.

V jednom liste z roku 1627 Peter Claver píše:

"Včera, 30. mája tohto roku 1627, na sviatok Najsvätejšej Trojice, vystúpilo z veľkej lode množstvo černochov, ktorých vylákali z afrických riek. Bežali sme s dvoma košmi krásnych jabĺk, citrónov, zákuskov a neviem ešte čoho iného. Vošli sme do ich chatrče a zdalo sa nám, že sme vošli do druhej Guiney. Bolo si treba prekliesniť cestu cez húfy ľudí, kým sme sa dostali k chorým, ktorých bolo ohromné množstvo, a ležali na vlhkej alebo skôr rozmočenej zemi; aby nebola príliš rozmočená, vymysleli urobiť vyvýšeninu s primiešaním škridlí a tehlových úlomkov – toto bolo teda ich lôžko vonkoncom nevhodné nielen z tohto dôvodu, ale najmä preto, že boli nahí, bez akejkoľvek ochrany odevu.

Odložili sme teda plášť, zo skladu na tovar poznášali sme, čo bolo potrebné na zhotovenie lešenia, a tak sme pripravili miesto, kde sme potom, raziac si cestu pomedzi ozbrojené oddiely, chorých napokon priniesli. Potom sme ich rozdelili na dve skupiny: k jedným išiel môj spoločník s tlmočníkom, k druhým som išiel sám. Druhí boli černosi, ktorí boli bližšie k smrti ako k životu, už studení a sotva bolo možné nahmatať pulz v ich žilách. Pomocou škridlice sme zhŕňali žeravé uhlie a umiestnili sme ho doprostred, blízko umierajúcich. Potom sme do ohňa hodili vonné látky, mali sme ich dve plné vrecká, a všetky sme ich spotrebovali pri tejto príležitosti. Keď sme ich zakryli svojimi plášťami, lebo nič také nemajú, a od ich pánov by sme darmo iné žiadali, a keď sme im poskytli kadidlo, bolo vidno, že sa rozohriali a vrátil sa im duch života. Bolo možno vidieť, ako na nás pozerali veselými očami.

Takto sme sa im prihovorili, nie slovami, ale rukami a činmi: Veď presvedčeným, že ich sem odvliekli, aby ich zmárnili, bola by akákoľvek iná reč celkom zbytočná. Potom sme si k nim sadli alebo kľakli pri nich, vínom sme im umyli tu tváre, tu telá, milotou sme sa snažili rozveseliť ich a predkladali sme im prirodzené motívy, ktoré môžu chorých nejakým spôsobom priviesť k radosti.

Potom sme začali vysvetľovať katechizmus o krste; aké obdivuhodné sú totiž jeho účinky na telo i na dušu. Keď nám odpovedali na otázky, videli sme, že to dostatočne pochopili, a prešli sme na rozsiahlejšiu náuku, totiž o jedinom Bohu, ktorý odmieňa a tresce každého podľa zásluh, a ďalšie. Poprosili sme ich, aby si vzbudili úkon dokonalej ľútosti a dali najavo, že sa odvrátili od spáchaných hriechov. Napokon, keď sme videli, že sú dostatočne pripravení, hovorili sme im o tajomstve Trojice, Vtelenia a Umučenia a ukázali sme im Krista pribitého na kríži, ako je nakreslený nad krstným prameňom, do ktorého stekajú z Kristových rán prúdy krvi, a predriekali sme im v ich reči úkon dokonalej ľútosti."

Dobrotivý Bože, ty si urobil svätého Petra sluhom otrokov a obdaril si ho obdivuhodnou láskou a trpezlivosťou v jeho úsilí pomôcť im; na jeho orodovanie daj, aby sme hľadali záujmy Ježiša Krista a blížnych milovali skutkom a pravdou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Komentáre