Peter Claver
Peter Claver (1580-1654) bol španielsky šľachtic a jezuita, ktorý svoj život zasvätil službe medzi otrokmi. Jeho relikviu uchovávame v našom kostole.
Peter žil v meste Cartagene v Kolumbii, kde sa v tých časoch ročne predalo desať až dvanásťtisíc otrokov. Mnohí boli chorí, polomŕtvi od neľudského zaobchádzania, bez akejkoľvek útechy, či nároku na hocičo. Niekedy aj tri štvrtiny z nich zomrelo od námahy, mučenia a neľudského zaobchádzania. Keď to Peter videl, rozhodol sa celý svoj život zasvätiť týmto úbožiakom. Pri skladaní slávnostných sľubov v roku 1622 si k štyrom sľubom, ktoré skladajú jezuiti, pridal piaty, ktorým sa zaviazal ako „otrok otrokov až do smrti“ venovať úbohým černochom. Vždy, keď sa dopočul, že prichádza loď s otrokmi, bežal do prístavu a po ceste zbieral milodary pre otrokov. Zaobstaral si tlmočníkov, aby sa s nimi dorozumel a aby sa ho nebáli. Chorých ošetroval, slabých vlastnými rukami vynášal na pevninu, krstil deti, umýval im rany, rozdával jedlo a pitie. Staral sa aj o tých, ktorí už boli dlhší čas na pevnine. Chodil za nimi po domoch aj do väzení, kde ich držali v neľudských podmienkach. Pomáhal im, ako sa dalo. Poskytoval im jedlo, šaty, aspoň základnú hygienu. Zároveň ich aj vyučoval vo viere, spovedal a vysluhoval sviatosti. Mnoho otrokov mu vďačilo za život i zdravie. Boli však aj takí, ktorí sa k nemu správali surovo, černosi i bieli.
V roku 1650 sa v meste rozšíril mor, no Peter pracoval ďalej. Sám sa pritom nakazil. A hoci sa napokon vyliečil, po zvyšok života trpel ustavičnou triaška rúk a nôh, takže nemohol sám ani chodiť, ani rukami vykonávať nijakú činnosť. Jeden černoch sa o neho potom staral. Vodieval ho do chrámu, obliekal ho, podával mu jedlo. Jeho sluha nebol vždy práve najochotnejší, naopak, zaobchádzal s ním dosť necitlivo, ba surovo. Peter sa však nikdy nesťažoval.V polovici roka 1654 oznámil, že zomrie na niektorý mariánsky sviatok. Tak sa aj stalo. 7. septembra toho istého roku ho našli ležať bez pohybu a bez slova. Jeho tvár svedčila o tom, že je vo vytržení. Srdce slabo tlkotalo. Nad ránom 8. septembra 1654, na sviatok Narodenia Panny Márie posledný raz vydýchol.
V jednom liste z roku 1627 Peter Claver píše:
"Včera, 30. mája tohto roku 1627, na sviatok Najsvätejšej Trojice, vystúpilo z veľkej lode množstvo černochov, ktorých vylákali z afrických riek. Bežali sme s dvoma košmi krásnych jabĺk, citrónov, zákuskov a neviem ešte čoho iného. Vošli sme do ich chatrče a zdalo sa nám, že sme vošli do druhej Guiney. Bolo si treba prekliesniť cestu cez húfy ľudí, kým sme sa dostali k chorým, ktorých bolo ohromné množstvo, a ležali na vlhkej alebo skôr rozmočenej zemi; aby nebola príliš rozmočená, vymysleli urobiť vyvýšeninu s primiešaním škridlí a tehlových úlomkov – toto bolo teda ich lôžko vonkoncom nevhodné nielen z tohto dôvodu, ale najmä preto, že boli nahí, bez akejkoľvek ochrany odevu.
Odložili sme teda plášť, zo skladu na tovar poznášali sme, čo bolo potrebné na zhotovenie lešenia, a tak sme pripravili miesto, kde sme potom, raziac si cestu pomedzi ozbrojené oddiely, chorých napokon priniesli. Potom sme ich rozdelili na dve skupiny: k jedným išiel môj spoločník s tlmočníkom, k druhým som išiel sám. Druhí boli černosi, ktorí boli bližšie k smrti ako k životu, už studení a sotva bolo možné nahmatať pulz v ich žilách. Pomocou škridlice sme zhŕňali žeravé uhlie a umiestnili sme ho doprostred, blízko umierajúcich. Potom sme do ohňa hodili vonné látky, mali sme ich dve plné vrecká, a všetky sme ich spotrebovali pri tejto príležitosti. Keď sme ich zakryli svojimi plášťami, lebo nič také nemajú, a od ich pánov by sme darmo iné žiadali, a keď sme im poskytli kadidlo, bolo vidno, že sa rozohriali a vrátil sa im duch života. Bolo možno vidieť, ako na nás pozerali veselými očami.
Takto sme sa im prihovorili, nie slovami, ale rukami a činmi: Veď presvedčeným, že ich sem odvliekli, aby ich zmárnili, bola by akákoľvek iná reč celkom zbytočná. Potom sme si k nim sadli alebo kľakli pri nich, vínom sme im umyli tu tváre, tu telá, milotou sme sa snažili rozveseliť ich a predkladali sme im prirodzené motívy, ktoré môžu chorých nejakým spôsobom priviesť k radosti.
Potom sme začali vysvetľovať katechizmus o krste; aké obdivuhodné sú totiž jeho účinky na telo i na dušu. Keď nám odpovedali na otázky, videli sme, že to dostatočne pochopili, a prešli sme na rozsiahlejšiu náuku, totiž o jedinom Bohu, ktorý odmieňa a tresce každého podľa zásluh, a ďalšie. Poprosili sme ich, aby si vzbudili úkon dokonalej ľútosti a dali najavo, že sa odvrátili od spáchaných hriechov. Napokon, keď sme videli, že sú dostatočne pripravení, hovorili sme im o tajomstve Trojice, Vtelenia a Umučenia a ukázali sme im Krista pribitého na kríži, ako je nakreslený nad krstným prameňom, do ktorého stekajú z Kristových rán prúdy krvi, a predriekali sme im v ich reči úkon dokonalej ľútosti."
Dobrotivý Bože, ty si urobil svätého Petra sluhom otrokov a obdaril si ho obdivuhodnou láskou a trpezlivosťou v jeho úsilí pomôcť im; na jeho orodovanie daj, aby sme hľadali záujmy Ježiša Krista a blížnych milovali skutkom a pravdou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.