Čo sa vám podarilo vďaka pandémii?
"Deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte," píše autor Listu Hebrejom. Mali by sme ho poslúchnuť zvlášť v tomto čase, keď dôvody na smútok, hnev a roztrpčenie vidno pomaly všade kam sa pozrieme. A pritom aj dnes sa udialo oveľa viac dobrého, než je na prvý pohľad zrejmé.
Budeme radi, ak sa s nami podelíte o svoju skúsenosť. Tak sa budeme môcť navzájom povzbudzovať svojimi svedectvami. Pošlite nám svoje svedectvo na skalite@fara.sk alebo ho vhoďte do schránky, keď pôjdete okolo. Tu sú niektoré z nich, ďalšie objavíte v pripravovanom čísle Farského listu.
Čomu nás naučila pandémia?
Pod vplyvom pandémie sme sa zrazu všetci ocitli v neľahkej situácii s neistou budúcnosťou, strachom o seba či o našich blízkych. Opatrenia a zákazy sa stali akýmsi symbolom v našom živote. Na druhej strane v mnohých oblastiach zanecháva táto doba pozitívne zmeny. Možno aj také, ktoré som si predtým neuvedomovali. Niekedy stačí len zmeniť uhol pohľadu.
Samozrejme, ako väčšina ľudí aj ja sama som si na začiatku prešla štádiom nariekania, že nemôžem robiť toto a mala som naplánované veci, ktoré sa teraz musia zrušiť. Keď sa však nato celé pozriem s odstupom času, ostáva mi len jedine, poďakovať. Poďakovať za čas, ktorý mi bol dopriaty na prehodnotenie a uvedomenie si niektorých skutočností. V kolobehu pracovných vecí sme zrazu všetci spomalili a ostali spolu. Rodina a vzťahy v nej sú niečo, o čo by sme sa mali starať pravidelne a práve v tomto období som si to ešte väčšmi uvedomovala. Zo dňa na deň sme museli zmeniť denné návyky, naučiť sa pracovať z domu, zriecť sa verejného slávenia svätých omší, stretnutí s rodinou a priateľmi.
Vďaka za telefóny, internet, email a ostatné možnosti komunikácie, ktoré sme začali využívať plnohodnotne, aby sme sa spojili s tými, ktorí nám tak veľmi chýbajú a povzbudili tých, ktorí to potrebovali počuť.
Nikto z nás nebol na niečo takéto pripravený, a preto sme si prešli veľkým očistením našich vzťahov. Prijali sme fakt, že ani jeden z nás nie je dokonalým a každý má svoje strachy a slabosti, ktoré sme si predtým ani neuvedomovali a na sebe nespozorovali. Spoločne sme to všetko odovzdali Bohu s vierou, že sa nemáme čoho báť. Netušili sme či to budú týždne, alebo mesiace, ktoré budeme musieť byť spolu. Jediné, čo sme vedeli, že nad tým všetkým je On, ktorý nás bude držať za ruku a prevedie nás cez to. Ak sa to možno aj pokazí a zaškrípe, bude to v danom momente to najlepšie, čo sa nám môže stať, lebo každý z nás potrebuje zažiť aj takúto skúsenosť. Ako rodina sme spolu prežili obohacujúci pôst a prípravu na Veľkú noc. Sme zvyknutí venovať čas osobnej modlitbe, ale aj tej spoločnej. Pôstne obdobie počas pandémie nás ešte viac prehĺbilo v našej spoločnej modlitbe. Modlitba posvätného ruženca, pobožnosti či krížové cesty, ktoré sme spolu konali nám pomohli spojiť sa s Ježišom v jeho utrpení. Dostali sme príležitosť hlbšie si uvedomiť, čo všetko pre nás Ježiš dobrovoľne podstúpil a hlavne neodstúpil od svojho plánu záchrany každého jedného z nás. Všetko to vytrpel z lásky k nám. Začali sme vnímať, že “koronačas“ je nám daný ako dar, aby sme všetky obmedzenia, zákazy, prípadné hnevy a slabosti znášali s takou istou oddanosťou a trpezlivosťou, ako to robil On sám.
Aj keď sme nemohli byť zhromaždení a sláviť spoločne omše, vďaka obetavosti farníkov a streamom z nášho kostola sme v kruhu rodiny silnejšie prežívali symboliku Veľkej noci a nášho vykúpenia. Po duchovnej stránke nám to dalo veľmi veľa a dovolím si tvrdiť, že za celé moje obdobie dospelosti som hádam tak požehnaný čas nezažila. Spoločne strávené chvíle sú pre nás zrazu inými a sme za ne vďační. Veci, ktoré sme dovtedy pokladali za samozrejme si omnoho viac vážime. Každé spoločné stolovanie či modlitba je pre nás veľká milosť. Milosť toho, že nás Pán chráni, sme zdraví a môžeme byť spolu, nikto z nás nemusí zakúšať izoláciu a samotu. Boh je ten, kto nám dáva silu, nádej a trpezlivosť do všetkých dní. Som presvedčená, že pokiaľ vytrváme, vyjdeme z toho lepší, posilnení a budeme si omnoho viac vážiť hodnotu života a slobody v ňom.
Rok v znamení obmedzení
Uplynulý rok sa niesol v znamení rôznych obmedzení, ktoré aj naďalej a vytrvalo, s meniacou sa intenzitou, okliešťujú náš životný priestor. Tak ako už mnohí, tak aj ja som sa ocitol v uplynulých dňoch izolovaný s pozitívnym testom. Na desať dní som ostal sám uzatvorený v jednej miestnosti. A tak som okrem tzv. home office aj viac čítal a premýšľal.
Vnímal som a stále vnímam okolo seba mnoho trápenia o každodenné prežitie tých, ktorí dôsledkom pandemických opatrení prišli a neustále prichádzajú o svoju prácu, ba až mnoho rokov budované živobytie. Každým dňom trvania náporu tejto búrky neistoty sa rúcajú už len zdanlivo pevné múry našich hradieb a opevnení. Kúsok po kúsku sa rozpadáva to, do čoho sme s námahou vkladali toľko istoty pre nastávajúce dni a roky.
Kde je naše srdce a kam upierame svoj zrak? Keď s takou bolesťou sa vzdávame toho, čo len pominuteľným je a naopak sa s takou ľahkosťou púšťame Toho, ktorý je, bol a bude až naveky.
Už sme vytesnili Nebeského Otca zo stredu svojho života a nenápadne, možno aj nevedome, sme ho systematicky nahrádzali vecami či rôznymi záľubami. Odrazu je Darca milosrdenstva, ktorý nás tak zázračne stvoril a nepochopiteľne drahou krvou vykúpil, len na periférii nášho záujmu. Už len okrajovo, v rámci akejsi tradície, sa pomodlím aj do kostola zájdem. Ale myšlienkami som mimo Jeho tajomstva. A či On je odkázaný na moju falošnú modlitbu?
V 50. žalme je napísané: „Lebo mne patrí všetka lesná zver, tisícky horskej zveriny. Poznám všetko vtáctvo lietavé, moje je i to, čo sa hýbe na poli. Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba, veď moja je zem i stým, čo ju napĺňa. Vari hovädzie mäso jedávam alebo pijem krv kozľaciu? Obetuj Bohu obetu chvály a Najvyššiemu svoje sľuby splň. A vzývaj ma v čase súženia: ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš.“
Aká je naša viera? Voniam po Kristovi? Alebo som len bezcennou hrudkou soli bez chuti. V tejto súvislosti som si spomenul aj na, neustále ťažko skúšaných a prenasledovaných, našich bratov koptských kresťanov, ktorí už viac rokov vydávajú krvavé svedectvo viery.
V roku 2015 sa v Katolíckych novinách objavil článok, ktorý svedčil o udalostiach z obdobia na prelome januára a februára toho roku. Dvadsať egyptských civilistov – koptských kresťanov, stavebných robotníkov pracujúcich v Líbyi, beštiálne popravili odrezaním hlavy kati Islamského štátu. Dvadsiaty prvý martýr nebol Egypťan. Nebol ani kresťan. Matthew Ayairga bol z Ghany. Pri poslednom pohľade na svojich spolumučeníkov a ich neotrasiteľnú vieru pokorne vyslovil posledné slová vo svojom živote: „Ich Boh je aj mojím Bohom.“
Jedným z mnohých pútavých príkladov vyznania viery, aj v ťažkých časoch, je aj mučenícka smrť Eleazara (Druhá kniha Machabejcov 6, 23-25) „On však urobil rozhodnutie naozaj hodné svojho veku a dôstojnosti starca, prirodzenej šľachetnosti svojich šedín i krásneho života od mladi, ba viac, v úplnom súlade so svätým, od Boha daným zákonom. Odpovedal rýchlo a povedal, nech ho radšej pošlú do podsvetia! „Lebo“ – riekol – „nesluší sa na náš vek pretvarovať sa. Veď mnohí mladíci by sa mohli domnievať, že deväťdesiatročný Eleazar prestúpil na pohanstvo, a tak by sa mohli pomýliť pre moju pretvárku a trošku nestáleho života. Ja však by som si privolal len odpor a hanbu na moju starobu.“
Aké je moje svedectvo viery? Budem aj naďalej zatvárať oči pred utrpením iných a egocentricky sa uzatvárať vo vlastnej sebaľútosti, nepochybne nezrovnateľných ťažkostí?
Je aj iná možnosť. Vykročiť zo seba a svedectvom živej viery vo všedných veciach prinášať radostné svetlo a inšpirovať tak aj iných okolo seba.
D.V.